Vstanú noví bojovníci?!

Hoci dejiny sa neopakujú, situácie v nich sú si natoľko podobné, že takmer splývajú. Na už minulých udalostiach sa teda možno nielen poučiť, ale takmer s istotou aj predpokladať ako  sa to, čo práve prežívame bude vyvíjať. Tak je to s obranou pevnosti, hradu či vlasti a tak je to napríklad aj s voľbami.

Dejiny dokazujú, že – aj napriek všakovakým vykrúcačkám, pretvarovaniu a maskovaniu – vo voľbách vždy ide predovšetkým o moc a vládu či skôr nadvládu nad tými, ktorí voľby prehrajú. Pri dosahovaní tohto cieľa – vládnuť iným! – sa používajú rôzne stratégie, taktiky, techniky, technológie, tlaky, páky, vydierania, úskoky, fígle či masky…

Vo všeobecnosti možno voľby označiť aj ako  „Cirkus Oklamčák“ alebo firmu „Univerzál Sľubotechna“.   Výsledky a najmä následky zlyhania pri takýchto riskantných podnikoch však bývajú nielen bolestivé, ba až krvavé, ale môžu byť aj zlomové či osudové a neraz aj konečné. Zásadne však iba pre tých, čo sa maskami iluzionistov a sľubmi manipulátorov nechali podviesť, oklamať, obalamutiť, čiže pomýliť. Kto naletel, toho vždy postihne trest. Zaslúžený! Výnimkou nie sú ani parlamentné voľby 2020.

Tak ako vždy, pre všetko a pre každého, aj pre súčasnú povolebnú situáciu platia nemenné konštanty ako overené pravdy, ktoré nám daný stav umožňujú pochopiť a predpokladať ďalší vývoj udalostí a ich zákonité následky v budúcnosti. Umožňujú nám však najmä – poučiť sa a aj zmúdrieť. Pre náš ďalší vývoj rozhodujúca je však správna odpoveď na otázku – chceme zmúdrieť alebo radšej chceme zostať nepoučiteľní a iba sa alibisticky vyhovárať na nepriaznivé okolnosti či na iných?

Je známe, že každý omyl či chyba je vždy výlučne vinou toho, kto sa tak správa. A pretože za každý omyl či chybu sa pyká, nemáme právo čudovať sa ničomu, čo nás po prehratých voľbách 2020 zákonite a zaslúžene postihne. Čo sme urobili, aby sa tak nestalo?

Už začiatkom leta – pre mňa a KORENE nie dovolenkového, ale predvolebného – som slovenskej spoločnosti položil rečnícku otázku „Zvíťazia EGÁ či SPOLOČNÝ ZÁUJEM?“ Vzápätí otázku zásadnú, tú najpodstatnejšiu „Chceme si vládnuť alebo slúžiť iným?“ K týmto otázkam som navrhol aj jednotiace heslá „Bráňme si vybojované!“ a „Za slovenské Slovensko!“ pre vzájomnú spoluprácu národných síl proti tým, pre „ktorých je cudzie prednejšie než slovenské a ktorým je Brusel bližší ako Bratislava“.

Predovšetkým o tom boli parlamentné voľby 2020, ktoré som od počiatku – prinajmenšom však od júna 2019 – považoval za „osudové“. Že také skutočne boli, to si dnes už uvedomuje každý. Nie každý  však ešte aj dnes chce pripustiť, že aj ich následky budú rovnaké – osudové! Tak ako pri mnohých iných predpovediach, aj pri tomto mojom predpoklade by som sa najradšej  mýlil. A v prípade opaku by som sa ochotne hoci aj verejne ospravedlnil za svoj kritický skepticizmus. Ten však prirodzene, zákonite a aj logicky vyplýva z mojich osobných, ale aj z našich národných historických skúseností. Čo  spravidla – mne osobne, aj nám ako národu –  pravidelne a nemilosrdne kruto potvrdzuje  skutočnosť.

Pretože skúsenosť ako najpevnejší základ pre správne rozhodovanie sa považujem za jednu z najvzácnejších, najpotrebnejších, najvýznamnejších a fakticky ničím nenahraditeľných hodnôt ľudského aj národného života, budem – som povinný – sa ňou riadiť aj naďalej. A budem to úprimne a s najčistejšími úmyslami odporúčať aj iným. Nikomu to však nebudem vnucovať.

Jednou z ďalších „večných“ životných právd je aj už zľudovené „Po vojne je každý vojak generálom“. Áno, vo všetkých v Slovensku pôsobiacich médiách aj v absolútnej väčšine povolebných rozhovorov sme aj v súčasnosti svedkami tohto javu, ktorý „potvrdzuje“, že to, čo sa stalo a prečo sa tak stalo, každý „po vojne generál“ – presne vedel už dávno a dávno to aj predpovedal! Ja – na základe skúseností – som s istotou vedel iba to, že treba aktívne konať. Najprv si odpovedať na  dôležité otázky a zároveň navrhovať riešenia. Podľa mňa potrebné. Podľa tých, čo nám – národným silám a celému národu – prehrali voľby, pre ich osobné či stranícke záujmy potrebné neboli…

Hlavní vinníci našej spoločnej prehry už boli potrestaní. Jedni – tí pasívni – ďalšou stratou autority v národe, druhí  prehrou s tými, ktorí síce neboli lepší, ale lepšie počúvali svojich poradcov a lepšie zneužívali slabiny politických subjektov „národných síl“. Skutočne národných? Skutočne slovenských?

Opäť sa dokázalo, že „Najsilnejšou zbraňou víťazov sú slabiny protivníka“. Dokázala sa – a aj pre víťazov volieb 2020 sa tiež zakrátko dokáže! – pravdivosť tvrdenia, že „Ťažšie je udržať si než získať“. A často sa tiež hovorí, že „Každé zlo je na niečo dobré“. Áno, môže byť, ak aj zo zla – v tomto prípade z našej prehry – sa dokážeme poučiť.

Už na Devínskej porade predstaviteľov národných síl v septembri aj na Devínskej konferencii v novembri 2019 som našim pokračovateľom kládol na srdce, aby voľby  využili ako svoju generačnú príležitosť zapísať sa do dejín zápasov za práva slovenského národa. Egá straníckych vodcov si to však nepriali a nedopustili to. Výsledok poznáme. V tejto súvislosti je viac než potrebné pripomenúť si životné krédo generála Milana Rastislava Štefánika „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“  Aj ako povzbudenie pre motiváciu do ďalších bojov. Aj ako silu pre odhodlanie – za žiadnu cenu a za žiadnych okolností sa nevzdať úrovne nami už vybojovaných  práv nášho národa. Svetlom na „slovenskej ceste“ do budúcnosti nech je nám príklad našich predchodcov, ktorí to mali nepomerne – pre nás, ktorí žijeme vo vlastnom štáte až nepredstaviteľne – ťažšie a horšie než súčasná generácia Slovákov!

Nevyhnutnou podmienkou akýchkoľvek našich ďalších úspechov je však poučenie sa zo všetkého čo sme prežili. Z toho dobrého aj z toho zlého.

Ďalšou nevyhnutnosťou a doslova osudovou podmienkou ako národnou konštantou úspechu, je  vzájomná spolupráca všetkých síl tvoriacich „srdce národa“. Predovšetkým „srdca“ s „mozgom, čiže s inteligenciou a nimi koordinovaná tvorivá konštruktívna spolupráca všetkých súčastí organizmu národa ako vnútorne integrovanej osobnosti. Od takejto vzájomnej spolupráce bezprostredne závisí  náš národný osud !

P.S. Každý, kto rozum používa na myslenie a pamäť na poučenie sa, musí neomylne vedieť, že, múdrejšie je do jamy nespadnúť ako sa z nej krvopotne – a často stáročia – škriabať von. Od národa, ktorý to už neraz zažil sa to oprávnene očakáva. „Generálov po vojne“ – zvlášť teraz po voľbách – všetkých tých po vojne „múdrych ako rádio“, máme viac než dosť, ba aj vyše hlavy. „Generálmi -vševedkami po funuse“ sa to dnes len tak hemží. Ako je to však s vojakmi? Nie nájomnými žoldniermi, ale so skutočnými, statočnými, odhodlanými a obetavými obrancami svojho národa a vlasti. Vstanú z nich noví bojovníci?! V čestnej, pravdivej a správnej, pre celý národ jasnej a zrozumiteľnej odpovedi konkrétnymi činmi našich pokračovateľov na prospech slovenského národa, je jediná nádej našej –verme, že perspektívnej – budúcnosti SLOVENSKÉHO SLOBODNÉHO A ZVRCHOVANÉHO SLOVENSKA!

Viliam Hornáček Bratislava 6. 3. 2020 

- Podporte nás -