utorok, 19 marca, 2024
spot_img

VŠETKO SPÄŤ?

Stále si pretierate oči a nerozumiete tomu, čo sa deje? Že komunistický ideologický slovník aj s jeho „fašistickými“ nadávkami načisto ovládol masmédiá? Mimochodom – aj pre nacistickú špičku III. ríše bo „fašizmus“ obľúbeným slovom na znevažovanie opozície a disidentov. Kto by to povedal, že? Alebo že v televízii bežne dávajú tie najprimitívnejšie komunistické propagandistické filmy? Že ste stále svedkami každodenných a neustálych ohlušujúcich a nenávistných kampaní, iba združstevňovanie a stachanovské hnutie vystriedalo LGBTI a multikulturalizmus? Že slovenskí filatelisti dodnes nemôžu korektne číslovať svoje známky, ako keby tu bol v rokoch 1939 – 45 Madagaskar? Že pred národným divadlom tróni český lev a pred národným múzeom český chytrák Masaryk? Že ešte stále nemáme Slovenskú univerzitu? A všade samé kosáky a kladivá… Takto by som mohol pokračovať ad libitum. Spomeniem ešte jednu anomáliu: všimli ste si, ako štatisticky nenormálne veľký počet detí a dcér eštebákov prakticky okupuje všetky hlavné médiá, od tlačených po televíziu, ako keby ich mali v prenájme? Zastavím sa už iba pri NAKA. Keďže súdruhom odjakživa chýbali argumenty a fakty akoby naschvál boli a sú stále proti nim, musia si pomáhať ako vedia. Teda lžou a terorom. Založenie ideopolície NAKA a gumové zákony proti „extrémizmu“ bol už nezakrytým návratom k represiám 50. rokov. Politickí väzni majú už na toto cit, dobre si pamätajú úzkostlivé chvíle čakania, či niekto v noci nezabúcha na dvere… A máme to tu naspäť! V civilizovanej krajine sú takéto orgány dávno zbytočné, alebo znakom retardácie vládnucej vrstvy. No a správanie NAKY iba potvrdzuje tieto slová. Zásahy obrnených ozbrojencov proti novinárom či profesorom: to aby ich nepobodali perom? Každý vidí, že je to iba primitívna demonštrácia sily, ktorej chýbajú argumenty. Stačí logika: načo sú rôzne druhy prokuratúry či polície, keď zákony sú len jedny? A tak je tu s nami stále, raz viac, raz menej viditeľná ruka tzv. „deep state“. Ktorý je u nás, ako to už každý nielen cíti ale aj vidí, komunistický a čechoslovácky. Samozrejme, že do toho všetkého mimoriadne pasuje neustále gumovanie organizácie ozajstných politických väzňov zo spoločnej komunikácie a verejného diskurzu. Preto našim čitateľom ponúkame jeden pokus o vysvetlenie týchto javov, ktoré, keby tu bola ozajstná „protikomunistická“ a „protitotalitná“ revolúcia, sú predsa úplne nemysliteľné, až absurdné.

            Niekedy v roku 1996 – 1997 som bol na jednom takom „postdisidentskom“ večierku, plnom umelcov a kunsthistorikov. Vtedy jeden môj kamarát, ktorý nevedel o tom, že ja o ňom viem, že bol eštebák, keďže patril medzi tú špičku čo sa motala okolo prevratu a bola vybratá aj z tzv. Cibulkových zoznamov, mi rozjarený po pár pohárikoch neodolal „priateľsky“ povedať: „Jano, do dvadsať rokov budú mať komunisti všetko späť.“ Ja som mu vtedy neveril, hoci už bolo dávno jasné, že prevrat bola iba inscenácia, no všetko ešte išlo zdanlivo dobrým smerom, a aj súdruhovia sa ešte správali pomerne slušne. Aj som ho vysmial. Keby už nebol po smrti, teraz by sa vysmial on mne. A poriadne. Keď som si pred pár rokmi na to spomenul, odrazu sa nedalo nevidieť, ako všetko do seba zapadalo. Ozubené kolesá mechanizmu sa síce pomaly, ale neomylne točili vopred nastaveným smerom. Ten mechanizmus, ich organizácia, neprestala fungovať ani na chvíľu. Pár menších či väčších kamienkov, ktoré tam nepatrili, toto súkolie nemohlo vážnejšie poškodiť a už vôbec nie zastaviť. Ako prvé si rozdelili peniaze – tie väčšinou ešte pred novembrom, pomocou nich sa zmocnili všetkých médií. Majstrovským kúskom bolo aj založenie KDH, to im musíme uznať, aby nehrozilo nijaké nebezpečenstvo zo strany konzervatívne založených Slovákov. Medzičasom už dokonale ovládli aj SNS. Ozaj, a nie je to až dojemné, ako vybraní oligarchovia náhle zbohatli podnikaním s „čínskym textilom“, či „second hand“ počítačmi? (Ak nemáte čas na prečítanie hrubej, ale zásadnej knihy na túto tému od Vladimíra Bukovského „Moskovský proces“, tak si aspoň pozrite dokument uverejnený v Svedectve č. 3/2020.) Aj masové vypustenie zločincov a hrdlorezov bolo dobre premyslenou súčasťou inscenácie. Hádam ani netreba dodávať že prečo. Hlavne, že politických väzňov si ešte chvíľu ponechali. Jedným z naratívov „Nežného“ podvodu bola aj obmena starej finty dobrého a zlého policajta, iba my sme tu mali odrazu dobrých a zlých eštebákov. Netreba zabúdať ani na to, ako súdruhom až podozrivo veľmi záležalo na tom, aby sa zachovali staré názvy ich novín. Zrejme aby sa mali po čase strávenom v „ilegalite“ kam vrátiť na svoju obľúbenú adresu. Viete si predstaviť, žeby v Nemecku po vojne naďalej vychádzal „Völkischer Beobachter“? U nás Pravda, z ktorej nieže kvapká, ale tečie krv nevinných obetí, vychádza naďalej. Iba Smenu sa im, napriek veľkej snahe, nepodarilo obsadiť a zachovať, a tak aspoň titulku SME vybavili sýtou červenou farbou, aby ani náhodou nedošlo k omylu. A napriek všetkej dunivej „antikomunistickej“ rétorike, ktorá zaznievala z každého kúta, verní svojej hrošej koži, si stále ponechali nohu vo dverách neustálym, na sekundu neutíchajúcim lživým používaním pojmov „oslobodenie“ či „národné“ povstanie, čo väčšine ľudí, otrávenej dlhoročnou propagandou, bolo žiaľ dosť jedno. Pre obyčajných ľudí bolo hlavné, že sa konečne striasli komunizmu. No pre komunistov to boli ich dva historicky hlavné míľniky na ceste k moci, o ktorej verili, že sa jej raz opäť dočkajú. K úspešnému zavŕšeniu inscenácie však pomohli ešte dve veci, ktoré tu treba spomenúť. (Ozaj, toľko tu máme všelijakých politologických univerzít, nechce sa nejakému študentovi či doktorandovi o tom spraviť jeden fundamentálny výskum? Určite by toho bolo na nejednu obsiahlu štúdiu či knihu. Ale školy ovládané starými kádrami sa do týchto tém nijako nehrnú.)

            Prvá vec je, že komunisti brali a berú výhody aj zo svojej predošlej brutálnej a hlavne zločineckej personálnej politiky. Nielen preto, že mali obsadené všetky vplyvné miesta, ale aj študovať mohli v zásade iba ich deti, hlavne niektoré vybrané obory. Napríklad novinárstvo. Netreba zabúdať ani na to, že po roku 1945 tu prebehla genocída slovenskej kresťanskej inteligencie, ba ani na ideologické dočisťovanie hlavného mesta v „Akcii B“, keď sa „buržoázne“ živly násilne vysťahovávali na vidiek. Toto by sa určitým spôsobom prejavilo, aj keby tu nijaká inscenácia nebola. Spomeňte si, že ako jedni z prvých sa naučili používať demokratické páky. Alebo na to, ako ich drobní pešiaci boli stále v strehu a v kuse reagovali, či už telefonicky na „nevhodné“ názory, ktoré náhodou odzneli  v rozhlase, alebo vypisovaním do novín… Samozrejme, že až také silné pozície ako teraz by bez inscenácie nemali. A potom – komunizmus vyzeral, že tu bude večne a tak do strany často vstúpili aj úplne slušní ľudia, len aby mohli robiť svoju profesiu, ktorej boli oddaní, na vyššej úrovni. Alebo aby ju vôbec mohli robiť. No a tí po prevrate nezvykli vyskakovať, či už kvôli výčitkám svedomia, alebo aj preto, aby ich nejaký komunistický primitív neokríkol, že prečo nie sú ticho, keď aj oni boli v strane.

            Do šuflíka kádrovej politiky neodmysliteľne patrí aj otázka cirkvi. Kresťania a cirkev boli už od Francúzskej revolúcie nenávidení pokrokármi, keďže sa opierali o tradíciu, o skutočnosť aká je a vyššiu autoritu. Keď komunisti zistili, že v 50. rokoch, napriek krvavému teroru, neboli schopní cirkev rozvrátiť, v časoch normalizácie na to išli ináč, a cirkev infiltrovali zvnútra. Či už získavaním slabších jednotlivcov na spoluprácu, alebo priamo svojimi kádrami. Ktoré, ako vidíme, sa svojej úlohy celkom „úspešne“ zhostili, napríklad aj prenasledovaním takej čistej a charizmatickej osobnosti ako je Marián Kuffa. Za všetko sa stačí pozrieť na jej čelo či na tzv. katolícke médiá.

            No a ešte tu máme druhú zložitú záležitosť. Musíme sa triezvo pozrieť na to, ako tu boli už dávno dopredu rozdané karty, podvod – nepodvod. Karty, s ktorými sa už nič veľmi nedalo spraviť, len s nim hrať.

            Takže musíme sa pristaviť pri ľavičiarskych disidentoch, ktorých bol väčšina. Sčasti to boli ľudia odstavení za rok 1968, teda tí čo verili v „dobrý“ komunizmus, no a potom tzv. zlatá mládež – väčšinou deti komunistov. Veľmi často sa pohybovali v umeleckých kruhoch, kde som sa pohyboval aj ja, takže celkom dobre ich poznám. Tých aktívnejších sme vtedy volali „zelené bundy.“ Normalizátorskí staroboľševici už dávno neverili na sociálne inžinierstvo, ideologické zvraty už súkali iba zo zvyku, čo im čiastočne slúži ku cti, už to celé brali iba ozaj materiálne, ako otázku moci a s ňou spojenú otázku príjmov. Výkonnosť ekonomiky už ich tiež veľmi nezaujímala, na rozdiel od ich detí, ktoré zbožňovali Západ. Ľuďom vzišlým z hladnej luzy tie ich špeciálne obchody pre nomenklatúru bohato stačili. No pre ich potomkov to už bolo málo. Nielen materiálne, ale aj ideovo chceli byť na „výške doby“. Preto keď sa človek zapojil do nejakého zháňania kníh a distribúcie, zistil, že väčšinou to boli skôr podpultové ľavicové veci ako Marcuse, Fromm, Reich, Debray, ktorým starí boľševici už nerozumeli. A keď ešte začali zasvätene diskutovať o takom „eurokomunizme“ Enrica Berlinguera, vtedy mali určite pocit úžasných rebelantov voči skostnateným kádrom. No a keď si pripomenieme, že vrcholom občianskych protikomunistických akcií v Bratislave boli tajné besedy s Miroslavom Kusým, či o vypĺznutom surrealizme, ktorý bol vždy ľavičiarsky, hádam už k ich profilu ani niet čo dodať. Títo ľudia z duchovne vyprázdnených rodín, ktorým vždy chýbala a dodnes chýba akákoľvek tradícia, pretože tú novú, čo im budovali ich otcovia museli zahodiť, sú náchylní chytiť sa akejkoľvek ideologickej slamky a s obľubou sa stávajú hlásateľmi aj tých najväčších hlúpostí a zvráteností, len nech sú –in. Ľudia tradície sa nedajú len tak ľahko opiť rožkom ako títo konzumenti najnovších trendov aj s pilinami, ktorým ani náhodou nedôjde, žeby by mohli byť iba užitočnými idiotmi. Na druhej strane, týmto vykoreneným ľuďom to dáva pocit, že predsa len niekam patria – a opäť do veľkej internacionálnej, teraz multikulturálnej rodiny toho najprogresívnejšieho pokroku. Ako vieme, aj Lenin mal tú najprogresívnejšiu paralýzu na svete… Samozrejme, v tejto disidentskej partii, kde som naivne rozširoval svoje protikomunistické básničky, som sa k takému Solženicynovi nedostal ani náhodou, a k Orwellovi iba vďaka môjmu priateľovi z Prahy.

Malá odbočka k slávnym ponovembrovým dňom: jedna z aktívnejších partií zelených búnd pomerne rýchle založila kníhkupectvo Artfórum, kde sa mali predávať hlavne knihy vydávané v Čechách, na ktoré dovtedy stávali už od rána rady pred kníhkupectvom “Česká kniha“. Dobrá myšlienka, aj ja som bol jeden z prvých a najväčších ich zákazníkov. Iba po čase som zistil, že také ostrejšie protikomunistické knihy, ktoré išli k podstate, som si opäť musel zaobstarať od svojich českých priateľov, tie sa nejakou náhodou sem nevozili. Alebo som ich objavil v iných bratislavských kníhkupectvách. Bolo to síce menej nápadné, no predsa len to bolo pokračovanie dobre známej cenzúry, ktorú predsa títo ľudia nasávali už s materským mliekom. Veď oni vždy najlepšie vedeli, čo je dobré pre ľud. A ak sa dobre pamätám, prvá kniha po prevrate, ktorú vydali v spolupráci s jedným nakladateľstvom, bola – neuveríte – o povstaní. Kníhkupectvo, ktoré sa propagandisticky pasovalo za maják slobody a humanizmu, začalo s oslavovaním partizánov, ktorí tu prví začali vraždiť nevinných ľudí.

Tu treba hneď dodať, že tieto naše ľavičiarske „zelené bundy“ boli plne vo vleku českej ľavicovej kultúry, keďže tá na Slovensku nemala nijaké tradície – len si spomeňte, že nimi toľko ospevovaný DAV mal asi toľko čitateľov ako mal redaktorov. Na noblesnú slovenskú kultúru a umenie títo zbožňovatelia českého plebejstva a chytráctva jednoducho nemali cit ani bunky, už aj kvôli svojmu komunistickému pôvodu. A nemajú dodnes, preto nás obklopuje toľko sluhovského čechoslovakizmu. Plebejec bez tradície nevie čo je sebaúcta. Aj vďaka médiám, ovládanými týmito boľševickými deťmi, ktorí okrem českej mestskej proletárskej kultúry a pár ľavičiarskych úchyliek, importovaných teraz paradoxne zo Západu, nič iné ani nepoznajú. Je príznačné, že ich najväčšia hviezda bol plagiátor Hrabal, ktorý od Célina kradol nielen štýl, ale celé vety. (Možno to bolo aj príčinou jeho samovraždy, že mu to jeho závistliví kolegovia radi pripomínali, keď po roku 1989 začal byť Céline opäť známejší. Ale to je len taká moja neurčitá domnienka.) Nuž, vyzerá to na to, že ešte sa načakáme na ten po novembri tak túžobne očakávaný výtrysk slovenskej elegickej a poetickej duše, ktorá je navyše ešte vysmievaná. Veď sluha sa len vtedy cíti byť lepším človekom, keď preberie móresy svojho pána. No a český šovinizmus či nacizmus sa tu cez masmédiá pretláčal a dodnes pretláča 24 hodín denne. Aj nenávisť českého meštiaka voči všetkému slovenskému, ktoré odolávalo ich trpasličím imperialistickým chúťkam. Tak kde mali deti z komunistických rodín nabrať aspoň trochu kultúry a spôsobov?

            Nuž a práve títo mladí (ale aj starší) ľavičiari nám tu už ako uznávaní disidenti robili „protikomunistickú“ revolúciu. A aby to bolo fakt dokonalé, všetky svoje „porevolučné“ politické projekty nazývali „pravicové“, čo bolo zrejme aj v smerniciach prevratu. Pokiaľ staroboľševici boli obyčajní hlupáci s veľkým apetítom a dôvtipom chytráka, u ich mladoboľševických detí sa o ich ľavičiarskych progresívnych názoroch pokojne môžeme baviť už aj ako o duševných úchylkách, kde by nezaškodilo aj trochu psychiatrickej starostlivosti. A je jedno či to nazývajú liberalizmus, multikulturalizmus alebo gender. Ich oteckovia im síce zabezpečili vysoké školy, a teda aj vyššie IQ, no nemohli im dať nijakú ľudskú kultúru a výchovu, ktorú sami nemali. Nuž a nekultúrny hlupák s vysokým IQ určite škodí viac ako obyčajný obmedzenec, takže v určitom ohľade žijeme ešte nebezpečnejšie časy, ako boli tie normalizačné do roku 1989. A hádam už ani netreba veľmi zdôrazňovať, že taký lúmen nikdy nemôže pripustiť ani náznak diskusie. Nielen preto, že ani netuší čo to je, ale pretože predsa len sa nejako podvedome obáva, žeby celá jeho tuposť mohla vyjsť na posmech.

Takže ako to mohlo ináč dopadnúť? Emigrácia bola od samého začiatku odstavovaná na štvrtú koľaj, aj pomocou eštebáckych provokatérov. Aj tu brali výhody zo svojej kádrovej politiky, veď niektorých „emigrantov“ vysielala na Západ priamo ŠtB. O tom, ako bol marginalizovaný a odstavovaný kresťanský disent, si prečítajte knihu Antona Seleckého Kanál. Vysokovzdelaní učenci, vyznamenávaní zahraničnými štátnymi demokratickými inštitúciami boli plánovito a kampaňovito umlčiavaní a ohováraní, aby vysoké školstvo a akadémia zostali v rukách tých, ktorí svojimi poplatnými „vedeckými“ prácami podporovali režim, aby ten mohol pokojne vraždiť a mučiť nevinných. Veď eštebáci tu vraždili kňazov ešte koncom 80. rokov. Umyli si už títo všetci ruky od krvi? Existuje vôbec také mydlo alebo Solvina, ktorá to dokáže?

Trochu iný a veľmi smutný je príbeh našich evanjelikov. Tí vždy tvorili veľkú časť budovateľov originálnej slovenskej kultúry, ich podiel je jednoducho obrovský a neoddiskutovateľný. Žiaľ, počas I. ČSR časť z nich dokázali Česi šikovnou korupciou využiť pre svoje záujmy (len si prečítajte čo o tom píše Čech Peroutka, aby ste ma neobviňovali zo zaujatosti). No keď za I. SR boli opäť postavení na jednu úroveň s katolíkmi, pociťovali to už ako poníženie. Mimochodom, ak by niekto hovoril, že za Slovenského štátu boli luteráni akokoľvek perzekvovaní, jednoducho klame. Dokonca vysokých funkcií v štáte mali ešte viac ako by im prislúchalo k ich počtu. Ale to tiež patrí k behu vecí, že menšiny sú v priemere aktívnejšie. No ten smutný výsledok celého je, že kvôli svojej dominancii, či skutočnej či domnelej, od posluhovania Čechom prešli po vojne k posluhovaniu komunistom. Najväčším zločincom našej histórie. Len si prečítajte Mináča v Košeli zo žihľavy, prečo šiel do povstania. A vzhľadom na prevládajúci primitivizmus nastupujúcich komunistických kádrov, žiaľ, tvorili ich intelektuálnu chrbticu. Samozrejme nie všetci, takisto treba povedať, že nakoniec veľa z nich komunisti jednoducho odkopli, ale to už je iný príbeh. No ich deti, takisto ako deti komunistov, dodnes šíria lži a nenávisť voči I. Slovenskej republike, v čom vládne medzi nimi vzácna zhoda. Hádam by tiež nezaškodilo, keby tieto ich peripetie zanalyzoval nejaký poctivý evanjelik.

Výsledok je ten, že stále ešte žijeme na červenom Slovensku. Možnože ešte červenšom ako bolo to, o ktorom hovoril Andrej Hlinka. A mimoriadne nekultúrnom. Najmä vďaka masmédiám, ktoré súdruhovia nijako nehodlajú pustiť zo svojich rúk. Veď pre nich je Mečiar dodnes najväčším zločincom všetkých čias, možno ani nie tak preto, že ich vystrašil rečami o prázdnych väzniciach a uliciach plných komunistov, ale že pripustil ozajstnú pluralitu médií. Opäť je matkou celého spoločenského diskurzu propaganda. V časoch, keď sa aspoň na Západe dalo hovoriť o demokracii, sa novinári zvykli označovať ako strážne psy demokracie. Veľa našich novinárov dnes opäť pripomína psov, ale tých chovaných  dederónskou Stasi, ktorým dávali ňuchať vzorky šiat tajne odobratých majiteľovi a uložených v konzervách, aby rýchlejšie mohli vypátrať „nepriateľov ľudu“.

Propaganda, tá večná slúžka ideológií, vždy bola iba náhradou za vedenie – rovnako praktické ako aj historické. Aj preto boľševici vždy nakoniec stroskotali. Nielen ľudsky a spoločensky, ale aj ekonomicky, čo už je v prirodzenosti vecí, takže napríklad na dobehnutie Západu nemôžeme ani pomyslieť, pretože ešte stále žijeme v lži, ktorá všetko rozkladá, čo sa nás všetkých hlboko a bytostne dotýka. Ináč povedané, stále tu vládnu komunistické kádre. Že sa veľa drobných ľudí už má predsa len  trochu lepšie, zato vďačia výlučne svojej príčinlivosti a určite nie korupčným boľševickým oligarchom, alebo ich posluhujúcim politikom, ktorí to tu rozkradli. Jednoducho – po červenom terore tu máme červený marazmus. Hoci, ako vidíme, už nielen primitívny boľševický „antifašistický“ slovník opäť začína ovládať masmédiá, ale aj ten teror sa už začína pomaly ozývať. Urválek sa opäť stáva svetlým vzorom.

No ak raz chceme z tejto lži vykročiť, musíme predovšetkým vedieť, kde sme, kde stojíme, pretože ináč stále budeme iba tápať v hmle. Až potom sa dá určiť smer cesty za pravdou a za spokojným a kultúrnym životom našej spoločnosti. Zatiaľ stále platí výstižná veta Kurta Vonneguta: „Chopili sa vlády nad komunikáciami a nad školami, takže to vyjde narovnako, ako keby sme boli Poľsko za čias okupácie.“ Preto aj vznikol tento článok, ako malý pokus o určenie súradníc pre začiatok očistnej cesty.

            Malý národ môže preraziť, či aspoň sa zachovať, iba kultúrou. Tá je však u nás úmyselne potieraná. Sčasti nenávisťou českého meštiaka, sčasti tuposťou slovenského boľševika, ktorý stále nemieni odísť zo scény. To si musíme bolestne uvedomiť. Hoci nejaké výnimky existujú, je ich žiaľ málo na to, aby to malo nejaký väčší efekt. Pretože vrstva pochádzajúca z luzy nevie, a nikdy nebude vedieť, ani čo je svedomie, ani čo je hanba. Napriek všetkému, čo tu napáchala.

Ján Litecký Šveda                                                                                                  

(DOPORUČENÁ ZÁKLADNÁ LITERATÚRA:

[1]  BUCHAR, Robert: Revoluce 1989, Brána, Praha 2009

[2]  BUKOVSKIJ, Vladimir: Moskevský proces, Volvox globator, Praha 2014

[3]  HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia, Lúč, Bratislava 2006

[4]  SIDOR, Karol: Slovenská politika na pôde pražského snemu (1918 – 1938) I. II., Andrej, úč. spol., Bratislava 1943                                          

[5]  VNUK, František: Kapitoly z dejín Komunistickej strany Slovenska, Middletown, PA., U.S.A. 1968

[6]  VOEGELIN, Eric: Věda, politika a gnóze, OIKOYMENH, Praha 2018)

Branislav Čech, Ing.

- Podporte nás -

2 KOMENTÁRE

  1. O projekte víťazneho traktora či o pravDADA ani veveričky nič netušia, no vo videní príčiny súčasného marazmu s spoločenskom živote má pravdu.

  2. Dobrý deň, pán Litecký.
    Vďaka za úžasný článok na nedeľné popoludnie. Ešte som o Vás nepočula. Nikde som nezachytila Vaše meno. Táto presvedčivo napísaná analýza súčasnej spoločnosti má až vzdelávací charakter. Som len obyčajná, „samostatná odborná dôchodkyňa“ s maturitou, ale zaujíma ma pravdivý príbeh nášho národa.
    Vďaka a prajem veľa zdravia a úspechov v ďalšej práci.

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň