Niekoľko dní RTVS v reklamách uvádzali, že v nedeľu 1. marca bude odvysielaný slávnostný galavečer na počest 100. výročia SND. Pomerne neskoro, o 21.30 taký významný a pomerne dlhý program, to už nebolo ono, ale aj tak sa diváci na ten program tešili. Veď storočnica SND, jednej z našich erbových kultúrnych ustanovizní, je udalosť prvoradého významu, ktorá má umelecký, spoločenský, národný a politický rozmer. Avšak už od úvodného prejavu GR Petra Kováča sme mali veľmi zlé pocity, pocity sklamania, nepríjemného prekvapenia, miestami až stiesnenosti…
Nie sme teatrológovia ani umeleckí kritici a nechceme naše postrehy rozpísať podrobne, preto uvádzame len niektoré momenty, ktoré považujeme za ironické, až znevažujúce.
Už v úvodnom príhovore GR P. Kováča nás zarazila istá veta. Len tak zľahka načrtával históriu SND a to, ako muselo v zložitých dobách znášať politické tlaky, napr.: „… tlak tupého nacionalizmu za 1. slovenského štátu“. Bum! Prečo tupého? Keď niečo súvisí so slovenskou štátnosťou, mimoriadne krikľavo a hlavne neadekvátne tam pôsobí prívlastok „tupý“. Ako je známe, obdobie 1. Slovenskej republiky nebolo pre rozvoj divadla zlou etapou. Naopak, divadlo dostávalo veľa pozitívnyvh impulzov, herci hrali s entuziazmom po slovensky, hry slovenských autorov a pre slovenské publikum, ktoré v hojnom počte navštevovalo SND. (Tu len drobná poznámka: chodili sme i chodíme do divadla pomerne často a vždy je plné hľadisko, lístky sa snažíme kúpiť v predstihu, aby sme nemali problém. Po tejto stránke nie sme žiadna nekultúrna krajina).
1. V úvode sme čakali, že zaznie báseň alebo aspoň časť básne Andreja Sládkoviča, keď už časť jeho známeho verša bola v titule galavečera. Nemáme nič proti francúzskemu básnikovi Françoisovi Villonovi, ale prečo boli prvé verše od neho??? Čo naši skvelí básnici? Máme ich málo? Nedal sa nájsť ani jeden vznešený a vrúcny úryvok na úvod?!! Nie, nedal. Radšej cudzie, ako slovenské. Ostatne, ten úryvok z Villona ostal akosi visieť vo vzduchu, nevystihol ani chvíľu, ani miesto…
2. Klauni – očakávali sme moderátorov hodných označenia „galavečer“ – elegantne oblečených pekných majstrov slova, krásnych ľudí. Možno dramaturgička M. Kičiňová myslela, že to bude vtipné a kreatívne. Ale, bohužiaľ, napriek neustálej irónii v textoch a grimasám O. Kovaľova to nebolo vtipné, skôr trápne, aj keď Oldo Hlaváček robil, čo mohol (nezdalo sa nám, že sa v tej roli cítil komfortne). Keď uviedli informáciu o tom, kto dal administratívny pokyn na zriadenie SND, O. Kovaľ pri odchode zo scény povedal „Šrobár úr“! Prečo? Aby sa podčiarkla tisíckrát omieľaná skutočnosť, že Bratislava bola maďarsko-nemecko-slovenské mesto? To v marci 1920 nebola hlavným mestom Slovenska? (Išlo tu o slovenské a národné divadlo, nie o nejaký kozmopolitný podnik). Vavro Šrobár bol Slovák, slovenský politik a lekár, medicínu študoval v Prahe a po vzniku 1. ČSR viedol ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, teda hlavný úrad mladej republiky. Tak prečo úr??? To sa tam absolútne nehodilo, bola to dýka do ucha.
3. Červené ponožky O. Kovaľova – veľmi vulgárny prvok. Podľa chronológie historického „prierezu“ bolo jasné, že v tom vstupe bude reč o „červenej dobe“, o 50. rokoch a v publiku a pri obrazovnkách nesedeli žiadni nechápaví ľudia. Bolo to úplne prvoplánové, zbytočné, nevkusné.
4. Klauni premárnili mnoho času kadejakými zdeptávajúcimi informáciami miesto toho, aby uvádzali tie najjagavejšie mená hercov a hry. Na fasáde budovy SND celý večer leteli akési mená, ktovie, či niekto pri nich postál a všetky čítal, ale na hlavnom javisku veru nepadali. Nespomenul sa tam Janko Borodáč, Andrej Bagar, Ján Jamnický, magnetizujúci Jozef Budský bol len v skľučujúcej scénke, keď si v 50. rokoch musel prejsť tortúrou sebakritiky (veď dobre, nech, ale keby tam boli pri tom aspoň ilustračné zábery toho fascinujúceho človeka). Mali sa tam aspoň vymenovávať naši velikáni ako Huba, Záborský, Bielik, Króner, Machata, Kvietik, Filčík, Romančík, Grúberová, Strnisková, Pántik, Valach, Mistrík, Chudík, Dibarbora, Müller, Melíčková… (okrem tých, ktorí boli v programe naživo). Tieto mená nepadali, ale, čuduj sa svete, zrazu jeden z klaunov zvolal: „Á, pán Guttmann, teda vlastne pán Gregor, Vy choďte preč…“ (v jednom momente bola spomenutá aj Sereď). Čo to bolo? Z celej plejády našich hercov a z famóznej generácie 60. rokov bol krikľavo vypichnutý jeden herec, ktorý bol židovského pôvodu. Bože, prečo? Príslušníci staršej generácie vedeli, že Martin Gregor a jeho manželka si pre svoj pôvod počas 2. svetovej vojny pretrpeli ťažké obdobie. Našťastie to ustáli, nezlomilo ich to, po skončení vojny sa vrátili do SND (M. Gregor bol nielen členom, ale v rokoch 1948 – 1952 aj riaditeľom a v rokoch 1967 – 1970 šéfom činohry) a obaja boli spoluzakladateľmi Novej scény. Vídavali sme ho aj v TV, bol veľmi známym a obľúbeným hercom pre svoje herecké umenie, výrazný chrapľavý hlas, dodnes ho máme v živej pamäti. Ale pre tieto jeho herecké kvality ho tam klaun asi nemenoval.
5. V programe galavečera sa prelínala činoherná, hudobná a baletná zložka. To by bolo v poriadku, zámer bol jasný, ale prečo tam dominovala zahraničná hudba? Proti talianskej opere nikto na Slovensku nič nemá, patrí k vrcholom európskej hudby, ale toto bola oslava 100. výročia SND. Prečo tam nezazneli časti diel slovenských hudobných skladateľov? Túto otázku sme si kládli počas celého programu. Chválabohu, že tam boli aspoň ukážky z opery Eugena Suchoňa Krútňava.
Ján Levoslav Bella sa stal v oblasti hudby popredným bojovníkom za národné oslobodenie. Je autorom prvej slovenskej opery Kováč Wieland, ktorú komponoval v rokoch 1880 až 1890 (na nemecké libreto Richarda Wagnera Wieland der Schmied), premiéru mala v roku 1926 v SND!
Viliam Figuš-Bystý je reprezentantom novej vývinovej cesty slovenského hudobného umenia.O. i. skomponoval operu Detvan, ktorej premiéra sa uskutočnila roku 1928 v SND!
Eugen Suchoň, opera Svätopluk. Je to monumentálna historická freska z dejín slovenského národa. V nej účinkoval kedysi aj pán Peter Mikuláš, ale počas galavečera 1. marca spieval časť talianskej opery. Prečo nie Svätopluka?
Vo výpočte slovenských skladateľov by sa dalo ešte pokračovať (ešte aspoň 1 príklad: Ladislav Stanček, jeden z piatich skladateľov, ktorí sú považovaní za zakladateľov slovenskej národnej hudby po roku 1919. Zásluhou Vl. Godára majú jeho diela naštudované umelecké telesá v Bratislave.)
Takisto mohli byť uvedené aspoň fragmenty žiarivého predstavenia Ivana Terena (v réžii K.L. Zachara) Rok na dedine alebo z predstavenia Na skle maľované, ktoré sa hralo v SND 647-krát! Týmto sa mohli autori scenára blysnúť a pripomenúť tie krásne a populárne divadelné inscenácie.
6. Ukážky divadelných hier – samozrejme sa nedá do galavečera natlačiť všetko, ale miesto nezrozumiteľného čítania čohosi, čo sme si domysleli, že to je asi protižidovský kódex, mohli byť vymenovaní (alebo inak v rámci scény zviditeľnení) veľkí autori divadelných hier, ktoré vytvorili základ repertoáru SND, ako napr. Jozef Gregor Tajovský, Matka, Hriech a V službe; Martin Rázus, Hana; Vavro Šrobár, Z otroctva vekov; Peter Karvaš, Polnočná omša; Július Barč-Ivan, Matka, Mastný hrniec; Ivan Stodola, Čaj u pána senátora, Jožko Púčik a jeho kariéra… a ďalšie jeho komédie, tragédie a romantické historické hry.
Milou časťou programu boli rozhovory s niekoľkými súčasnými hercami, spevákmi, baletkami a v jednom z nich spomenul Dušan Jamrich, že jeho stará mama bola Elza Stodolová, sestra dramatika Ivana Stodolu – aspoň tu zaznelo meno nášho významného tvorcu.
Na veľkú škodu samotného Slovenského národného divadla a divákov, program slávnostného večera neočaril. Napriek snahe tvorcov mu chýbala dôstojnosť, elegancia, vznešenosť a určité množstvo obohacujúcich informácií, čo sa dalo dosiahnúť dobrou skladbou programu i využitím grafických prvkov na scéne.
Záver – aby toho nebolo málo.
Ako kultúrni ľudia si vážime aj českú kultúru, máme radi mnohých vynikajúcich českých hercov a vnímame i poznáme historické súvislosti, avšak nie je nám jasné, prečo musela byť na doskách SND 2. marca 2020 inscenovaná česká divadelná hra Maryša ako súčasť osláv 100. výročia založenia SND. Mala byť vybratá známa, slávna a kvalitná slovenská divadelná hra. (Čo na to hovoria slovenskí herci??? Čo robia slovenskí dramaturgovia?)
2. 3. 2020 RTVS v relácii Noc v archíve uviedla ukážky z osláv 50. výročia založenia SND (1970). Dobrý program, dobré výpovede, vynikajúce vyznenie, plastický obraz doby… škoda, že sa ním autori scenára galavečera na počesť 100. výročie SND neinšpirovali.
2. marca 2020 Diváci z Prievidze
Žiaľ, súhlasím!