Ak budeme hľadať odpoveď na otázku „čo je Trianon“ prídeme poľahky k stanovisku, že 4. júna 1920 v zámku rovnakého mena položili víťazi Prvej svetovej vojny hraničný kameň národom. Obsiahla zmluva určila práva a povinnosti, ale najmä územie v ktorom má každý národ zaručený svojbytný život. Pre všetky národy to mala byť mierová zmluva, ale našli sa výnimky. Maďari ju vnútorne neuznali nikdy, Česi ju zobrali ako nástroj manipulácie a Slováci ju považovali za samozrejmosť, o ktorú sa netreba starať.
Uplynulo 100 rokov a žneme úrodu. Čechom sa vďaka niekoľkým, dnes beztrestne urážaným osvietencom nepodarilo presvedčiť Slovákov, že sú ich vetva, a Maďarom sa po celé storočie darilo vychovávať generácie, ktoré uverili, že ich Trianon okradol o územie. Že majú právo zabrať aj to, kde nikdy nežili.
Náš národ, pod vplyvom nadvlády iných národov (Maďari, Česi) zanedbával výchovu potomkov. Od Trianonu máme päť nedostatočne informovaných generácii. Kým južný sused za sto rokov klamstvami a prekrúcaním dejepisov vo svojich deťoch pestoval národnú hrdosť, naši často pochybní historici propagovali najskôr myšlienku akéhosi konára, neskôr zbytočnosť, a teraz dokonca nebezpečnú škodlivosť národného povedomia. Dôkaz? V našom štáte žijú aj národnostné menšiny. Dve z nich sú unikátne. Pestujeme ich bez akejkoľvek reciprocity. Kým jednej stačia sociálne dávky a zažmúrené oči voči vlastnej trestnosti, druhá si žiada v našom štáte ten svoj – vlastný. Jedna maďarská politická strana prišla s ďalšími požiadavkami. Krok za krokom plníme oboje, pritom ani jedna z týchto menšín nemusí a v podstate ani neovláda čo i len úradný jazyk.
O zbytočnosti národa je dnes presvedčených možno aj osem mladých Slovákov z desiatich. Koróna síce niečo naznačila, ale už sa dostávame do „normálu“. Hlas občana, cítiaceho životnú potrebu svojho národa ani nepočuť. Ak by sa aj ozval, NAKA, čechoslovakisti, euro a svetoobčania mu priškrtia hlasivky, ak nie aj vzduch. Beztrestní „vyberaní“ politici a poplatní historici riešia, možno účelovo, druhoradé problémy. Priviedli nás ku dnešku.
Strácame aj tie malé zvyšky národnej hrdosti, ktoré sme si doteraz uchovali a v dôsledku toho aj majetok, pôdu, lesy, vodu, menu, potravinovú sebestačnosť, armádu … Už celé roky s pompou oslavujeme stratu vlastného štátu, pseudohrdinov, zapredancov, chytrákov. Nemáme inštitúcie, ktoré by dôsledne a účinne vyšetrovali zločiny, bránili Ústavu, nemáme súdy, ktoré by nezaujato, nezávisle a najmä spravodlivo súdili.
Chýba nám toho podstatne viac. Všetci to vedia, mnohí to chápu a takmer všetci čakajú, že to niekto za nás napraví. Stojíme na rovine, po ktorej sa naša štátnosť posúva k ničote. Antitrianon v Gombaseku je toho dôkazom. Možno sa ho zúčastnili aj naši najvyšší. Tak ako sa v minulosti niekoľkí poslanci Národnej rady hrdo a bez ujmy zúčastnili na okázalom pohrebe slovenským národom nenávideného zločinca. O pomníkoch našim bardom sa vedú nekonečné spory, oproti tomu škodcom národa sa stavajú bez odporu.
Iba naivný človek si môže myslieť, že pripomenutím si Trianonu ide o nepodstatnú formalitu. Nie, ide o jednoznačnú stratu územia zo všetkými dôsledkami. Navyše, práva budú na druhej strane a povinnosti na našej. Je veľmi podobné pravde, že pri terajšom zoskupení poslancov, namiesto dôrazného odsúdenia, prijme „náš“ parlament zákony, ktoré to priklincujú. Odmenou nebude vďaka a uznanie za veľkorysosť, ale hanba a opovrhnutie za slabosť.
Medzinárodná zmluva uzatvorená v Trianone je pre existenciu najmä malých národov ktorých sa týka, životne dôležitá! Je potrebné nie len ju dokonale poznať, ale najmä žiadať jej úplné naplnenie kontrolované nadnárodnými inštitúciami. Potom nielen územie bude nedotknuteľné, ale aj zhabané a ukradnuté archeologické a umelecké predmety sa vrátia tam, kam patria.
Brezová, 7. júna 2020
M. Boldiš, člen združenia Rastic
V roku 2010 sa k výročiu konala v Komárne slávnostná konferencia, po ktorej položili Slota s Belousovovou vence pred súsošie Cyrila a Metoda – na streche Domu Matice slovenskej. Na strechu sa dostali oknom a po rebríku. V silnom vetre a pri nebezpečenstve pádu Slota označil tento čin ako hanbu Komárna, pretože sochu Svätého Štefana majú na čestnom mieste, no sochy vierozvestcov a patrónov Európy len na streche.
Slota mohol aj z vlastných zdrojov kúpiť celé námestie v Komárne a potom súsošie Cyrila a Metoda dôstojne umiestniť. Tam, kde mohol rozkazovat, tam zbabelo liezol.