PhDr. Martin Lacko, PhD.
Vo svojom príspevku čiastočne nadviažem na referát z konferencie v Nitre 25. apríla 2017,[1] ako aj na príspevky svojich predrečníkov o stopách Dr. Tisu v exile. Pokúsim sa naznačiť odpoveď na otázku, ako je možné, resp. vďaka komu Tisova pamäťová stopa prežila takmer polstoročie totality a následne, po roku 1989, jej prejavy intenzívne vytryskli.
V prvom rade sa pamäť na Dr. Tisu systematicky udržovala v slovenskom exile. Tu sa mohla pomerne slobodne pestovať a rozvíjať. Pokiaľ ide o domáce prostredie, udržovala sa dvoma cestami: negatívnou – teda útokmi, očierňovaním zo strany československého štátu. Nech však boli útoky či odsudzovanie akokoľvek silné, udržovali Tisovo meno v pamäti a vedomí ľudí. Pre československý štát i režimy, ktoré v ňom vládli, bol Tiso arcinepriateľom. Bol totiž symbolom slovenskej samostatnosti, katolíckej cirkvi a tiež protiboľševického stanoviska. Kľúčový bol prvý aspekt, pre to mal byť ako symbol slovenskej štátnosti exemplárne potrestaný. Jeho odsúdením sa malo v prvom rade dokázať, že je zločinom odlúčiť Slovensko od českých krajín.
Pozitívna spomienka mohla v časoch národnej neslobody od roku 1945 prežívať len v súkromí rodín, individuálne u pamätníkov prvej Slovenskej republiky. Občas dochádzalo aj ku generačnému prenosu v rodinách. Informácia o ňom bola súčasťou vtedajšej dvojtvárnosti života, dvojkoľajnej výchovy. „Bolo to takto, ale nikomu to nehovor!“ mohli neraz počuť deti od svojich rodičov či starých rodičov.
Osobitným spôsobom pamiatku Tisu i prvej SR – tieto veličiny boli spojené – , niesli politickí väzni. Boli akoby ostrovčekmi slobodného myslenia a kontinuity tradičných kresťanských a národných hodnôt v období československej komunistickej totality. Niesli ju vo viacerých generačných či trestaneckých vlnách. Od tej prvej, mohutnej vlny, tzv. retribučných väzňov, až po tých neskorších. A keďže totalitný režim padol skôr, než umrel posledný politický väzeň, mnohé spomienky a svedectvá mohli byť zachytené.
Prejavy a formy odporu
Keď po šiestich rokoch štátnej samostatnosti Slovenská republika zanikla, Slovensko a Slováci boli začlenení do Československej republiky. Podobne ako po roku 1918 proces začleňovania sprevádzali ťažkosti. Ak aj nešlo priamo o odpor, v obyvateľstve za prvou SR prevládala značná ľútosť. Museli to priznať aj autori analýzy situácie na Slovensku, českí dôstojníci štátnej bezpečnosti, v správe určenej prezidentovi Benešovi z 29. mája 1947: „Kulturně se podle našich zpráv Slovensko vnějším způsobem proti roku 1938 znatelně povzneslo. (…) Všude je možno vycítit lítost nad tím, že se nepodařilo samostatný stát udržet.“[2]
Bolo len prirodzené, že po nástupe, resp. obnovení československej cenzúry sa začali rodiť a rozširovať viaceré tituly ilegálnej (podzemnej) tlače, priameho predchodcu neskorších samizdatov.
Obnovený československý štát sa obával aj slobodnej krajanskej tlače. Už v roku 1946 zakázal odoberať a rozširovať slovenské časopisy vychádzajúce v Kanade a USA (napr. Jednota, Slovák v Amerike, Slovenská obrana, Kanadský Slovák, Osadné hlasy a i.) a cenzuroval aj korešpondenciu do cudziny i z cudziny na Slovensko.[3]
Ako reakcia na štátnu cenzúru tak prirodzene vznikala podzemná tlač. Fakticky všetky ilegálne skupiny a tlačoviny boli založené na idei Slovenskej republiky, pričom Dr. Tiso bol jej symbolom. Skupina Štefana Chalmovského tlačila ilegálneho Slováka; skupina Jozefa Bačkora vydala letáky i protest voči Tisovmu zatknutiu. V lete 1945 bola v Malackách založená Štatistická tajná ilegálna služba; skupina vytlačila tisíc kusov letákov o SR a Tisovi; ďalšie skupiny vznikli v Bratislave, Trnave (tá vydávala ilegálne noviny Slovák, Tisovec) či Trenčíne (Pavol Jančovič a spol.). Možno povedať, že najväčší odpor bol u mladých, u mladej inteligencie. V ilegálnom hnutí bolo zapojených mnoho bývalých funkcionárov Hlinkovej mládeže.[4]
Cenné informácie o náladách obyvateľstva poskytujú aj svedectvá politických väzňov zachytené či už v časopisoch a tlačovinách jednotlivých stavovských organizácií (Konfederácia politických väzňov Slovenska, resp. Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja), ale aj pracovníkmi Ústavu pamäti národa (ÚPN), ktoré sa dnes nachádzajú v jeho archíve.
Jedným z prvých dokladov spontánneho odporu je akcia skupiny mladých v Spišskom Podhradí, na čele s Viliamom Barényim, ktorý bol v uniforme Hlinkovej mládeže. V noci z 13. na 14. marca 1945 vylepovali k šiestemu výročiu 14. marca plagáty typu „Nech žije prezident Tiso“, „Slováci, chcete byť zas otrokmi Beneša?“ či „Smrť komunizmu“. Československý milicionár mladých udal sovietskym bezpečnostným orgánom, NKVD.[5]
Načrime aj do bohatého archívu osobných svedectiev v ÚPN. František Štassel spomína, že začínal v Skautingu, potom prešli do Hlinkovej mládeže. Mali tu dobrých vedúcich, „od ktorých som čerpal práve tie slovenské národné myšlienky, výchovu k vlastenectvu, k slovenskému národu“, čo pokračovalo i na školách i v Sdružení katolíckej mládeže. „Z tohto prostredia i môj život taký by som povedal národnostný sa odvíjal a to ovplyvňovalo i môj prístup k udalostiam po vojne, po roku štyridsaťpäť, keď sme ich vo Zvolene prežili predtým SNP, vnímali sme to, aspoň ja a moje okolie, ako likvidáciu slovenského národa. Náš názor bol na to, že Slovenská republika, Slovenský štát sa nemal ako suverénny štát likvidovať, malo sa napraviť len jeho politické zriadenie…“ Práve to bol pre neho aj jeden z podnetov k odbojovej činnosti: „No a z tohto titulu sa organizovali i nejaké skupiny, nielen proti tomu, že vznikla Československá republika, že bol zlikvidovaný Slovenský štát, ale i na základe toho, ako sa vyvíjali udalosti po voľbách z roku 1946, keď vyhrala Demokratická strana, ale k moci sa dostávali čím ďalej viac komunisti.“ Štassel bol vyšetrovaný ŠtB už v apríli 1947, a to za rozširovanie letákov s Tisovým portrétom. Potom bol zatknutý aj na jeseň roku 1947 a v roku 1950 bol odsúdený Štátnym súdom. Podľa obžaloby ich skupina mala za cieľ propagovať myšlienky samostatného slovenského štátu a „vychvaľovaním zdanlivých predností tohto štátu, štátneho útvaru a osoby doktora Jozefa Tisu získavať ľudí pre túto ideu…“[6]
V Štasselovom svedectve dobre vidno dvojaký motív vstupu do odboja po roku 1945, typický pre všetky vtedajšie odbojové skupiny. Najprv nespokojnosť s likvidáciou slovenskej samostatnosti a nanútenou obnovou ČSR, potom aj voči konkrétnym pomerom v jej rámci (výčiny partizánov a sovietskych vojakov, odvliekanie ľudí do ZSSR, perzekúcie obyvateľstva tzv. ľudovým súdnictvom, protikatolícka politika, komunizácia štátu, atď.).
Prejavy odporu zaznamenávame aj v súvislosti s vydaním J. Tisu do ČSR koncom októbra 1945. Spomenutá skupinka študentov zo Svoradova na čele s Jozefom Bačkorom, na protest voči protislovenskej propagande Cudzineckej informačnej kancelárie rozbili jej výklad. Za to sa im bezpečnostné orgány ľudovodemokratickej ČSR odmenili brutálne. Juraj Húšťava, Igor Danák a Jozef Bačkor boli 10. a 11. decembra 1945 na základe denunciácie zatknutí a zmlátení do krvi. Zatknutých a vypočúvaných bolo vyše 30 vysokoškolákov, z nich 20 zostalo vo väzbe a bolo súdených. Traja hlavní aktéri dostali po roku väzenia, ďalší menšie tresty, ale ako ‚nespoľahliví‘ ostali po celý ďalší život. Dvaja v dôsledku prenasledovania predčasne umreli, jeden musel emigrovať.[7]
Súd, poprava a ich odozva
Silný impulz dostalo podzemné hnutie v roku 1947 v súvislosti s popravou prezidenta Tisu. Násilná smrť katolíckeho kňaza ako výsledok politického procesu, navyše išlo o prezidenta štátu, ktorý v obyvateľstve požíval vynikajúcu povesť, bola v prevažne katolíckom národe nielen šokom, ale doslova čímsi diabolským. Správa o nej vyvolala na Slovensku silnú ozvenu, na ktorú tí, čo ju prežili, nikdy nezabudli. Inými slovami to vyjadril kardinál Ján Chryzostom Korec v roku 1997, ktorý ju označil za „udalosť pre Slovensko vtedy otrasnú. Bola to a je to prvá a jediná poprava kňaza za dlhých 1100 rokov Nitrianskej diecézy a na Slovensku vôbec.“[8]
Obavy ľudovodemokratického režimu z možných ľudových nepokojov počas Tisovho procesu boli obrovské. Už 21. septembra 1946 na porade veliteľov bezpečnostných a vojenských zložiek na Slovensku bolo rozhodnuté, že žiadne demonštrácie nebudú tolerované a v prípade nepokojov budú podozrivé osoby internovať. Na ochranu Krajského súdu a s tým súvisiacich služieb bolo vyčlenených až 884 príslušníkov Zboru Národnej bezpečnosti a posádkové veliteľstvo v Bratislave okrem nepretržitého hliadkovania pri dôležitých objektoch na eventuálny zásah voči Tisovým priaznivcom držalo v pohotovosti aj zvláštnu jednotku v sile 180 vojakov so šiestimi tankami a šiestimi pancierovými automobilmi.[9]
Napriek tomu k niekoľkým nepokojom na jar 1947 došlo. Menšie ľudové manifestácie za Tisu sa konali v Novom Meste nad Váhom, Chynoranoch, Trnave a i.[10] Prvá a najväčšia bola v Piešťanoch. Na sviatok svätého Jozefa 19. marca 1947 ráno sa zišli piešťanské ženy na manifestácii pred okresným úradom a žiadali amnestiu pre Dr. Tisu. Postupne dav demonštrantov rástol na 1200 až 1500 osôb. Skandovali heslá ako „Sláva Tisovi“ i náboženské heslá. Zatváranie trvalo niekoľko dní. Odvlečených bolo asi 280 žien. Domov sa vrátili až 25. mája 1947. Z organizovania série verejných nepokojov v Piešťanoch bezpečnosť podozrievala najprv jezuitov. Michal Potocký SJ sa ocitol na desať dní vo väzbe.[11] Do Bratislavy esenbáci eskortovali aj pátra Ľudovíta Eiselleho, ktorý bol predstaveným kláštora jezuitov. Dp. Vojtech Žilinčan z Krakovian, pápežský komorník, obvinený z príprav manifestácie, si odsedel za celú aféru 11 mesiacov.[12]
Za prejavy sympatií k bývalému prezidentovi bol potrestaný aj maturitný ročník piešťanského gymnázia.[13]
O pol roka po demonštrácii, 2. novembra 1947, bol zastrelený piešťanský farár, bývalý starosta Piešťan a tiež predseda okresnej organizácie HSĽS, a predovšetkým miestna autorita, Alexander Šindelár. Vrah nebol nikdy nájdený a Šindelárov prípad sa stal na desiatky rokov tabu.[14]
Strach režimu z piešťanskej demonštrácie musel byť enormný a preniesol sa do najvyšších politických kruhov. Vedenie Demokratickej strany už na druhý deň po jej konaní vydalo obežník, v ktorom vyzývalo svojich prívržencov, aby sa vyvarovali účasti na akýchkoľvek aktivitách v Tisov prospech. Odsúdila činnosť „ľudáckeho podzemia“. Ešte viac hrozbu údajného „ľudáckeho separatizmu“, zdôrazňovali komunisti. Odbojárske organizácie, ktoré boli v ich vleku, zvolali na 21. marca do Bratislavy veľkú demonštráciu svojich členov namierenú proti Jozefovi Tisovi.[15] Napokon, obavy z aktivít v prospech Jozefa Tisu prenikli aj do cirkvi.[16]
Národný súd, povereníctva, vládne kruhy i prezidentská kancelária boli zavalené tisíckami listov a najrôznejších apelov.[17]
Mohutnými policajno-vojenskými opatreniami sa podarilo predísť masovým demonštráciám, ale ľud si našiel spôsoby, ako prejaviť svoj smútok a vzdor. Zvonili zvony, ľudia nosili čierne pásky na rukávoch, slúžili sa zádušné sväté omše, objavili sa letáky, nápisy atď. Letákové akcie za Tisu trvali od leta 1945 až do leta 1947. Po poprave sa rýchlosťou ohňa šírili po Slovensku pohľadnice s jeho podobizňou, jeho Posledný odkaz, Posledný pozdrav i Deviatnik za jeho blahorečenie.[18]
Okrem petícií (ktoré sa, pochopiteľne, rozbehli ešte v čase Tisovej väzby), letákov a rôznych tlačovín sa nálady ľudu prejavovali aj v tvorbe nápisov – na plotoch, múroch, chodníkoch, v skladaní rôznych sloganov, hesiel či rýmovačiek. Ako uvádza historik František Vnuk, „keby ich mal človek zozbierať, bola by z nich celá antológia.“[19]
Osobitnou kapitolou je básnická tvorba. Zbierka básní venovaných Tisovi z roku 2004 obsahuje takmer 150 básní, pričom odvtedy sa objavili aj ďalšie.[20]
Ako zaujímavosť možno uviesť aj údajnú spojitosť medzi Tisovou popravou a fenoménom údajných zjavení Panny Márie pri Šišove, resp. Tvrdomesticiach. Ako spomína jeden z Bánovčanov, Ján Gleiman, „po Tisovej potupnej poprave sa šepkom šírili podivné zprávy o nadprirodzených zjaveniach Panny Márie v šišovskom chotári neďaleko Bánoviec i o krvných fľakoch na stene Tisovej väznice, ktoré vraj nevedeli odstrániť“.[21]
Krátko po úradnom skončení Tisovho prípadu, 7. júna 1947, podal hlavný obžalobca Národného súdu Dr. Ľudovít Rigan povereníctvu spravodlivosti správu o „stave pokračovania v trestných veciach podľa zákona č. 320/1940 Sl. z.“ Podľa nej sa od mája 1945 do decembra 1946 bolo zistených vyše 1700 občanov, ktorí sa dopustili trestných „protištátnych“ činov, ktorých sa Rigan vyjadril, že „väčšinou sú ozvenou trestného pokračovania a odsúdenia[22] Dr. J. Tisu“. Išlo tu o ľudí, na ktorých bolo podané trestné oznámenie alebo ktorí boli súdne stíhaní, pretože boli prichytení pri trestnej činnosti ako napr. rozširovaní letákov a tlačív s výzvami na prepustenie Dr. Tisu, za kritiku prezidenta Beneša či iných predstaviteľov a exponentov ľudovodemokratického režimu. (Tieto prejavy boli kvalifikované ako „zločin vychvaľovania trestného činu“)[23] Hoci ide len o prvú fázu procesu, a len zachytené prípady, jej obsah je veľmi pestrý. Ako prípad „ťažšieho rázu a väčšieho rozsahu“ Dr. Rigan označil trestnú vec proti Dr. Štefanovi Chalmovskému z Topoľčian (2. marec 1946), kde bola podaná obžaloba na 23 ľudí. Ďalším väčším prípadom bola trestná vec proti spomenutému Jozefovi Bačkorovi a desiatim spoločníkom za zostavenie letáku, v ktorom okrem iného „volali na slávu Dr. Tisovi a vychvaľovali jeho vládu“, ich rozmnožovanie a plán na rozbitie výkladu firmy Cudzineckej informačnej kancelárie, v ktorom vystavovali fotografie zatknutého prezidenta SR.
V správe sa spomínajú aj demonštrácie proti odsúdeniu Dr. Tisu v Novom Meste nad Váhom, Piešťanoch či Chynoranoch i petičné aktivity za oslobodenie Dr. Tisu.[24] Verejný nesúhlas štátne orgány už pred februárom 1948 posudzovali ako protištátnu činnosť.[25] Napríklad za obdivné výkriky na adresu Tisu boli ľudia okamžité zatknutí a odovzdaní do súdnej väzby.[26]
Aj niektoré, navonok nevinné epizódy s letákmi Dr. Tisu mali pre ich aktérov ťažké dodatočné dopady. Pezinčan Alojz Vozatár ešte ako gymnazista našiel v roku 1947 na ulici fotografiu Jozefa Tisu s nápisom „slovenský mučeník“ a vložil si ju do peňaženky. Po čase peňaženku stratil. Nálezca ju odniesol na políciu – vtedy Národnú bezpečnosť. No a v roku 1950 Štátny súd v Bratislave odsúdil Vozatára – za rozširovanie protištátnych letákov – na dovedna 18 mesiacov nepodmienečne. Tzv. vedúci skupiny Jozef Reichbauer dostal sedem rokov, Ján Ftáčnik rok. V dodatočnom procese dostal Vozatár ešte šesť mesiacov, teda spolu 24 mesiacov.[27]
Tiso v spomienkach politických väzňov
V každom prípade Tisov proces bol ďalším „čiernym bodom“ pre vládcov ČSR v očiach ľudí a podnetom k odporu. Predovšetkým pre katolícky a národne orientovaných obyvateľov, ktorým návrat Československa v roku 1945 prakticky vzal možnosť politického uplatnenia sa. Spomenutý František Štassel to cítil podobne. Vo svojej výpovedi vplyv Tisovej popravy komentoval: „..Potom už boli dôsledky také, že sa to prenášalo do ďalších rokov...“[28] Iný politický väzeň, neskôr spoluzakladateľ Konfederácie politických väzňov Slovenska, Emil Dohnanec bol v roku 1947 opakovane zatknutý a vypočúvaný ŠtB, napokon v roku 1950 odsúdený na osem rokov. Na otázku moderátora ÚPN, či si pamätá na konkrétne situácie, napríklad provokácie zo strany komunistov, na ktoré museli reagovať, odpovedal: „No celkom určite, jednou z takých najväčších provokácií bola otázka súdneho procesu s bývalým prezidentom Slovenského štátu, doktorom Tisom (…) Pre slovenských katolíkov bolo nemysliteľné a neprípustné, aby bol doktor Tiso nielen odsúdený k trestu smrti, ale aj popravený. Nevedeli si to najmä tí drobní, veriaci ľudia po celom Slovensku ani predstaviť…“[29]
Podobne známy publicista a dlhoročný šéfredaktor časopisu Naše svedectvo, Rudolf Dobiáš, uvádza rozhorčenie z Tisovej popravy ako prvý z dôvodov, pre ktoré ľudia nesúhlasili s vtedajším režimom.[30]
Ako mladistvý sa do odporu proti režimu zapojil aj Mirko Tuchyňa. Začiatkom 50. rokovbol uväznený a ako mladistvý odsúdený za trestný čin velezrady na päť rokov.[31] Takisto uviedol, že podnetom pre jeho zapojenie sa do odboja bola práve poprava kňaza-prezidenta: „Po Tisovej poprave sa v našej rodine ani o inom nerozprávalo,“ vyslovil sa po rokoch.[32] Nie inak to bolo aj v rodine Bonaventúra Kamendyho z Dvorníkov (pri Hlohovci). Uvádza: „Na mňa zapôsobilo najviac, predtým deň 18. apríl 1947, kedy bol potupne popravený Dr. Jozef Tiso. Považovali sme to za národnú urážku, pretože Tiso urobil, čo sa dalo. Viem, že mal aj chyby. Proti Amerike nemal vypovedávať vojnu. Múdrejší sme po vojne, ako sa povie. To bol taký odpor, ktorý vzrastal. Po maturite sme sa dohodli, že opustíme republiku.“[33]
Teror zo strany štátnych orgánov (1945 – 1947)
Každá akcia vyvoláva reakciu a platilo to aj opačne. Teda ľudovodemokratický režim v súvislosti s Tisovými priaznivcami zvyšoval stupeň prenasledovania. Existuje množstvo svedectiev o brutálnom mučení osôb bezpečnostnými orgánmi už v rokoch 1945 – 1947. Niekoľko prípadov zo strany Obranného spravodajstva je už z roku 1945.[34] OBZ v Trenčíne pod vedením bývalého sovietskeho partizána, neskôr škpt. Viliama Šalgoviča koncom novembra a začiatkom decembra 1945 zaistilo v Topoľčanoch a širšom okolí asi sto ľudí (časť z nich potom vmontovali do skupiny Chalmovský a spol.). Všetkých zaistencov podrobili surovým, priam stredovekým spôsobom vyšetrovania. 28. a 29. 11. 1945 pod vedením škpt. Viliama Šalgoviča a por. Karola Baroša mučili zaistených v priestoroch Stanice Národnej bezpečnosti Bojná. Dvaja či traja československí vojaci bili vyšetrovancov reťazami, býkovcami a palicami. Jánovi Mackovi a Štefanovi Chalmovskému vypálili kríže na dlaniach.[35] Počas vyšetrovania, ktoré 4. decembra 1945 v Topoľčanoch viedol príslušník VI. odboru Povereníctva vnútra a nositeľ sovietskeho partizánskeho vyznamenania poručík Karol Baroš, zomrel v dôsledku fyzického týrania jeden zo zaistencov, mladík Tibor Benkovič z Nitrianskej Stredy.[36]
Podobne príslušníci štátnej bezpečnosti mučili na prelome rokov 1945/1946 vo väznici Krajského súdu v Bratislave Ružomberčana Antona Považského.[37] Katolícky farár František Malovec z Pruského mal počas výsluchov na ŠtB zošalieť a jeho brat (Teofil) spáchal 2. februára 1947 vo väzení samovraždu.[38] Dr. Jozef Dobrovodský, člen Komanderovej skupiny[39], z bitky v jeseni 1947 ohluchol, Štefanovi Blažovi spôsobili zlomeniny. S Tisom spojili aj známeho športového lekára MUDr. Alexandra Binovského. V roku 1947 ho zatkli príslušníci ŠtB, obvinili z pokusu odtrhnúť časť republiky i z toho, že zaobstaral Tisovu obhajobnú reč s cieľom odoslať ju do zahraničia.[40] Následne ho vydierali a mučili.[41]
Svoje svedectvo zanechal i spisovateľ Rudo Tibenský v románe Tango s pekelníkmi. Na margo Tisovej popravy píše: „Justičná vražda bola dokonaná 15. apríla. Fyzická nadránom 18. apríla 1947 bola už len apokalyptickým výjavom ľudskej zhovädilosti a politickej stupidity.“[42] V československých koncentrákoch sa ocitol kvôli jednému z letákov, na ktorých bol Tisov „Posledný pozdrav“. Píše: „Moje prvé dotyky so spravodlivosťou trvali odo dňa môjho zatknutia 26. 9. 1947 desať mesiacov“. V jeseni 1947 ho zamontovali do skupiny Milan Belica a spol., hoci toho vôbec nepoznal. Eštebáci Tibenského vyšetrovali, kto mu dal Tisov Posledný odkaz, Posledný pozdrav.[43] Už vtedy mali špeciálnych silákov na vytĺkanie „svedectiev“. Brutálne zmlátili aj jeho. Tiež tu videl dobitého Msgr. Alexeja Izakoviča, ktorému zoškrabovali kožu z tváre. (Izakovič bol jedným zo svedkov obhajoby prezidenta Tisu pred tzv. Národným súdom – pozn. aut.). Spisovateľ Tibenský to po rokoch glosoval: „Nedaj sa však mýliť, čitateľ! To sa písal ešte len rok 1947. Republika malého českého človeka, slovenský národ a jeho inteligenciu a jeho samostatnosť z tej duše nenávidiaceho Ben Ešedu“.[44]
Akcia Nástup a Tisove letáky
Osobitnú zmienku treba venovať odbojovej skupine s centrom v Nových Zámkoch. Po návrate ČSR a poštátnení škôl boli slovenskí pedagógovia, civilní i rehoľní, hromadne prekladaní. Kto neuposlúchol, mal byť zaradený do koncentračného tábora.[45] Tak sa na gymnázium do Nových Zámkov dostal aj vzdelanec a filozof, františkánsky páter Jozef Vševlad Gajdoš. Jeden z jeho žiakov a spolupracovníkov, Ladislav Javorský, o prípade píše: „Začiatkom roka 1947 prebiehal pred tzv. Národným súdom v Bratislave hanebný proces s prezidentom Dr. Jozefom Tisom, inscenovaný komunistickými zapredancami národa, ktorý bol zavŕšený jeho popravou 18. apríla 1947. Novozámockí profesori a gymnazisti otvorene odsudzovali túto popravu a časť študentov zorganizovala aj protest v ilegálnych novinách Nástup a v rôznych letákoch, kde písali pravdu o svojom prezidentovi. O tomto vedel aj páter Vševlad, ktorý ako Kristov verný služobník a roduverný Slovák nemohol súhlasiť so zločinom spáchaným na slovenskom národe – popravou jeho prvého prezidenta.“[46] V noci po 18. apríli 1947, po poprave, na návrh jedného zo študentov páter vytvoril koláž či skôr fotomontáž – obraz Dr. Tisu lemovaný tŕňovou korunou a textom „Za Boha život – za národ slobodu – Slovenský mučeník.“ Fotomontáž potom postupne novozámockí študenti rozmnožovali a nákladom 25-tisíc kusov rozposielali po Slovensku (najmä na stredné Slovensko). V redakcii Nástupu vyšlo niekoľko tisíc čísel tohto ‚samizdatu‘ aj iných letákov, ktoré boli tiež kolportované po Slovensku. „Samozrejme, že takáto aktivita roduverných Slovákov bola tŕňom v oku českým komunistom a ich slovenským prisluhovačom“, píše Javorský. Za pomoci dosadených eštebáckych konfidentov do ‚žilinskej skupiny‘ bola táto ilegálna činnosť odhalená, prevedené bolo rozsiahle zatýkanie a po celom Slovensku bolo od 13. do asi 20. septembra zatknutých, podľa Javorského, asi 1500 prevažne mladých ľudí.[47]
Jedným z nich bol napr. aj známy archeológ Belo Polla, ktorý v tom čase pracoval ako referent na Historickom oddelení Matice slovenskej. Počas jedného stretnutia s pátrom Gajdošom si od tohto vzal dva jeho samizdatové letáky s Tisovou podobizňou a nápisom „slovenský martrýr“. Ako píše Polla, „už 15. septembra 1947 ma vypočúvali pracovníci Štátnej bezpečnosti a následne som sa dozvedel, že Dr. Gajdoša zaistili. Ani na mňa nezabudli. Začiatkom apríla 1950 som dostal z Okresného súdu v Martine predvolanie za trestnú činnosť podľa zák. č. 50/23 Zb.“. Akákoľvek argumentácia bola zbytočná, dostal 18 mesiacov nepodmienečne.[48]
V noci zo 14. na 15. septembra 1947 bol zaistený aj páter Vševlad. V Bratislave ho asi desať dní despoticky vyšetrovali a fyzickým násilím si na ňom vyšetrovatelia vynútili priznanie aj takých „zločinov“, ktoré nikdy nespáchal. Pri vyšetrovaní utrpel ranu na nohe, z čoho sa mu vytvorila trombóza, ktorej sa nezbavil až do smrti. Na Krajskom súde v Bratislave bol protiprávne držaný vo väzbe 27 mesiacov, až do pojednávania 27. decembra 1949. V obžalobnom spise bol profesor Gajdoš predstavený ako hlavný inšpirátor a organizátor ‚protištátneho sprisahania‘. „Rozsudok – podľa par. 2 sadzba 2, zák. č. 50/23 Zb. znel deväť rokov trestnice a päť rokov straty obč. práv. Z väzenia vo Valdiciach ho pustili až po odpykaní osem a pol roku. Amnestiu dostávali iba kriminálnici, títo boli v roku 1953 prepustení takmer všetci“, poznamenáva Javorský.[49] Po prepustení z väzenia ho lekári vyhlásili za trvalého invalida.[50]
Po roku 1948
Prenasledovanie Slovákov za prejavy ich národnoštátneho povedomia, angažovania sa v rámci Slovenskej republiky či jednoducho udeľovanie brutálnych trestov za to, že prejavili nejakú formu úcty či sympatie k svojim bývalým štátnym predstaviteľom, pokračovalo aj po februári 1948. Akurát sa zvýšili sadzby i brutalita voči postihnutým. Známy jej prípad troch popravených mladíkov – Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, bývalých príslušníkov Hlinkovej mládeže a sympatizantov idey slovenskej štátnosti. Proces s ich skupinou patrí medzi najväčšie, pred Štátny súd bolo v apríli 1949 postavených spolu 62 ľudí, pričom obžalovaní boli z tých najťažších zločinov. Rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe v septembri 1950 vyniesol tri tresty smrti a pre zvyšok „skupiny“ dovedna 442 rokov.[51]
Motív znovudosiahnutia štátnej samostatnosti Slovenska je zreteľný aj v skupine Otakara Vitkovského a spol. Z prípadu zadržaného mladého kuriéra Slovenského revolučného odboja spravil režim jeden z najväčších monsterprocesov v Československu. Pôvodne obžalovaných tu bolo až 94 osôb.[52] Napokon pred Štátnym súdom stálo v decembri 1950 až 49 obžalovaných, z toho 10 vysokoškolákov. Prokurátor pre ôsmich ľudí žiadal trest smrti.Boli obvinení z napojenia na zahraničie, kde pôsobili skupiny pracujúce za obnovu „Slovenského štátu“. Ťažiskom obžaloby bolo okrem pokusu o útek do zahraničia aj odoslanie správ o procese a obhajobe Dr. Tisu, či správy o situácii katolíckej cirkvi.[53] Vitkovský bol napokon odsúdený na smrť a popravený, padli aj tri doživotia a zvyšok odsúdených dostal dovedna 399 rokov.[54]
Aj v rozsudku nad skupinou „Rudolf Komandera a spol.“ sa zdôrazňovalo, že je tu súdená inteligencia spätá so Slovenským štátom.[55]
Idea SR a prezidenta Tisu bola mimoriadne živá aj v mládežníckom hnutí, v ilegálnom skautingu, tzv. Zlatom orle. Staronový československý štát zrušil Hlinkovu mládež, no nedovolil obnoviť skauting. Vznikol Junák. Po februári 1948 bol zakázaný aj ten. Časť jeho štruktúr však, pod novým názvom Zlatý orol, žila aj naďalej, avšak ilegálne. Jeho vedúcim bol Ján Manas z Prievidze – sám oddaný myšlienke SR a Dr. Tisu. Podarilo sa mu čosi obdivuhodné – ilegálnu organizáciu udržal až do roku 1957. Teda takmer desať rokov v ilegalite. Za svoju vernosť ideálom Manas doplatil životom – ako tzv. slovenský separatista bol zaraďovaný na najťažšie úseky v uránových baniach, následkom čoho neskôr zomrel.[56]
Motív tzv. slovenského separatizmu bol aj v ďalších protištátnych skupinách. Krajská správa MV podala 19. mája 1954 obžalobu na 18 osôb z Trenčianskej Teplej a okolia vo veci protištátnej skupiny „Stráž ľudu“.[57] „Skupina“ zhotovila niekoľko jednoduchých letákov s motívom protikomunistického odboru ale aj 14. marca 1939.
Výrazné protislovenské zameranie nachádzame aj v prípade skonštruovania „skupiny“ Bernarda Nemčeka, ktorý bol odsúdený na smrť a v júli 1955 aj popravený. [58]
Veľkým úlovkom pre Štátnu bezpečnosť bolo odhalenie ilegálnej skupiny na čele s Pavlom Jančovičom st. a Ivanom Štelcerom z Trenčína. Od roku 1945 do odhalenia v roku 1955 vyvíjali činnosť proti režimu a za obnovu slovenskej štátnej samostatnosti, či už letákmi alebo zasielaním memoránd západným mocnostiam. Odsúdených na vysoké tresty bolo 18 ľudí. Jozef Tiso bol v ich skupine jedným z ústredných motívov. Len podotknem, že Ivan Štelcer dožil novembrový prevrat a od roku 1990 sa stal jedným z najhorlivejších šíriteľov idey slovenskej štátnej samostatnosti, o. i. aj angažovaním sa v Hnutí za oslobodenie Slovenska – prvej politickej sily, ktorá túto požiadavku aj nastolila.[59]
Mimoriadny propagandistický dosah mal aj politický proces s vybranými príslušníkmi Hlinkovej gardy v roku 1958. Jeho cieľom bolo zlikvidovať údajne pretrvávajúce zvyšky „ľudáctva“. Ako čítame v rozsudku z 18. apríla 1958, proces mal odhaliť „reakčný a vlastizradný charakter ľudáckej ideológie.“
Spomeňme ešte svedectvo Stanislava Hadača. Prvý raz ho zatkli vo februári 1950 za napomáhanie k ilegálnemu odchodu za hranice. V júni 1951 ho zatkla ŠtB a po šestnásťmesačnom vypočúvaní ho Štátny súd v Košiciach odsúdil na doživotie. Tri roky strávil ako tzv. mukl[60] v uránových baniach. Hadač píše: „My Slováci alebo slovenskí MUKLI sme v drvivej väčšine boli za obnovu Slovenského štátu a rehabilitáciu prezidenta – martýra Dr. Jozefa Tisa, ktorý musel umrieť potupnou smrťou na šibenici“.[61]
Pád totalitného režimu však v každom prípade ľuďom „pootvoril okná“, odkryl mnohé tabu, najmä otázok týkajúcich sa prvej slovenskej štátnosti a tým aj prezidenta Tisu. Výstižne to zachytil publicista Peter Valo, keď napísal:„…našťastie režim, ktorý úspešne dusil akékoľvek myšlienky na samostatný štát, zhasol skôr, ako stihli vymrieť tí, čo si onen umelo pošpinený štát … pamätali“.[62]
Svedectvá morálnych autorít
Prenasledovanie katolíckej cirkvi po roku 1948 ju na jednej strane oslabilo, zneistilo, na druhej strane však prinieslo obrovský duchovný kapitál. Za najväčšiu morálnu autoritu, za žijúceho mučeníka, bol všeobecne pokladaný spišský biskup Ján Vojtaššák. V monsterprocese s ďalšími dvoma biskupmi v januári 1951 bol odsúdený na 24 rokov, priťažil mu nielen jeho striktný antikomunizmus, niekdajšia funkcia člena Štátnej rady SR, ale aj jeho pozitívny vzťah k A. Hlinkovi a J. Tisovi a k Slovenskej republike ako takej. Pri prvom výročí štátnej nezávislosti v marci 1940 sa napríklad takto vyznal: „14. marca 1939 nastal Slovensku jasný deň. (…) Tvár Slováka sa vyjasnila, tváre Neslovákov sa zakabonily a zmraštily. Slováci v radostnom nadšení padli si do náručia. Neslováci ako toľko Kainov v dušiach a v srdciach zatrpklí do púští utekali a v nich sa túlajúc, kujú zradné plány oproti slobodnému Slovensku. (…) Umením bolo samostatný slovenský štát utvoriť, ale ešte väčším umením je a bude samostatným ho udržať“…[63] Po začatí Tisovho procesu v roku 1946 Vojtaššák v biskupskom zbore inicioval návrh verejného vyhlásenie na Tisovu podporu.[64] Jeho popravu pokladal za najsmutnejší deň vo svojom živote a súčasne za „najčiernejší zločin“ Československej republiky, za „neslýchanú pomstu“.[65]
Azda najznámejším, celoživotným, kritikom komunistického režimu bol kňaz, pápežský prelát a súčasne robotník Mons. Viktor Trstenský.[66] V 24 väzeniach, koncentračných či pracovných táboroch si odsedel vyše sedem rokov. 36 rokov nemohol vykonávať kňazské povolanie, musel strpieť mnohé domové prehliadky, osočovanie, útoky, šikanu. Napriek tomu sa nedal nikdy umlčať. Ešte za prvej ČSR bol známy ako autonomista, potom bol nejaký čas členom a nižším funkcionárom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, no najmä obrancom viery. Tisu pokladal za mučeníka a „najväčšieho syna slovenského národa“.[67] Jeho popravu za justičnú vraždu inscenovanú Edvardom Benešom. Pred súd mal byť podľa neho postavený nie Tiso, ale T. G. Masaryk, a to za neuznanie a potlačovanie národných a náboženských práv Slovákov.[68] Na inom mieste napísal: „Bol to proces výslovne konštruovaný ako akt temnej ideologickej nenávisti, keď sa dočasne spolčili ateistickí a centralistickí čechoslovácki politici na čele s prezidentom Benešom a s nepriateľmi katolíckej cirkvi, ktorí chceli týmto hanebným usmrtením kňaza, jedného z najlepších, potupiť slovenskú cirkev.“[69]
Ján Chryzostom Korec sa o svojom vzťahu k Slovenskej republike vyjadril vo svojom najznámejšom diele – Od barbarskej noci, ktoré napísal ešte v roku 1976. Tu okrem iného píše: „…za Slovenský štát sme boli nadšení! 14. marca 1939 sme videli, ako lietali do vysoka od radosti klobúky! Slováci mali po tisíc rokoch znova svoj štát a vlastného vladára! Každú sobotu okolo obeda sme čakali na ulici na auto prezidenta republiky, ktorý prechádzal cez Chynorany do Bánoviec, kde mal sv. omšu, kázeň a plnil si aj ostatné kňazské povinnosti. Chodieval úplne sám so šoférom, bez akéhokoľvek policajného kordónu…“[70] Česť Katolíckej cirkvi a Slovákov bránil aj v inom svojom známom diele – obsiahlom liste Československej televízii, ktorým reagoval na škandalózny „dokumentárny“ film s názvom Kríž v osídlach moci z marca 1989.[71] V júli 1990 sa zúčastnil odhaľovania pamätnej tabule Msgr. Tisovi na budove bývalého Učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou a viackrát slúžil za zomrelého oltárneho spolubrata sväté omše, za čo sa stal terčom nenávistných útokov médií. Pravdu o Dr. Tisovi žiadal aj na návšteve USA v roku 1992[72] a k Tisovej roli sa pomerne jasne vyjadril aj pri príležitosti 50. výročia jeho popravy.[73]
Po smrti biskupa Vojtaššáka v roku 1965 boli práve Trstenský a Korec najväčšími duchovnými i morálnymi autoritami domácej slovenskej cirkvi. Ich svedectvá o Tisovi a prvej SR sú preto mimoriadne vážne.
V súvislosti s biskupom Vojtaššákom – ktorého beatifikačný proces inicioval ešte Ján Pavol II. počas jeho návštevy Slovenska v roku 1995 – možno spomenúť aj prípad Jozefa Krajňáka z Veľkej Lomnice. Ako laik odvážne vystúpil na Vojtaššákovom pohrebe, vyhlásil, že tu vládne režim, ktorý do popredia kladie lož, ničí najlepších synov národa, ktorých vláči po väzeniach a po rokoch vracia už len ich mŕtvoly. Za to si vyslúžil pozornosť ŠtB a rok väzenia za „poburovanie proti republike“.[74] Svedectvo Jozefa Krajňáka je takisto veľavravné. Podľa jeho slov, práve výchova a hodnoty získané za vlády Msgr. Tisu sa im stali oporou v zápase s totalitou. Vo videonahrávke pre ÚPN, ktorý viedol jeho syn Ondrej Krajňák, sa okrem iného vyjadril: „Všetci v obci boli sme vychovávaní silne nábožensky. Tú náboženskú zásadu sme mali už za bývalého Slovenského štátu, za doktora Tisu, kedy sme sa učili o mravnosti, o čestnosti, kedy bolo náboženstvo u nás v prvom rade, učili nás, že máme iných milovať, že nesmieme kradnúť, nesmieme nepoctivo žiť.“ Toto všetko im dodávalo silu, „aby sme svoje náboženské presvedčenie verne zachovávali a toto sa nám zišlo vtedy aj v tých 50. rokoch.“ Na ďalšiu otázku svojho syna, aby porozprával o Tisovi, sa vyjadril: „Môžem úprimne povedať, že Slovenský štát bol pre nás Slovákov veľkým požehnaním“, Slovenský štát stál „na vysokej mravnej i hospodárskej úrovni“. Pokiaľ ide o jeho protichodné hodnotenia, Krajňák sa aj tu jasne vyjadril, slovami: „Možno pre Beneša doktor Tiso nebol vyhovujúci, ale pre nás, slovenský národ, bol vyhovujúci, lebo on bojoval za práva našich Slovákov, a preto my sme povinní skutočne si ho ctiť a vážiť.“ Vysokú mienku mal Krajňák aj o bývalých veliteľoch Hlinkovej gardy v jeho rodnom regióne, Spiši: „Gardisti bola naša najväčšia inteligencia, najväčší národovci. (…) Ja hovorím, že to boli najlepší naši slovenskí národovci. Boli to učitelia, notári, profesori, všetka inteligencia si bola vedomá toho, že má budovať slovenské národné povedomie.“ [75]
Pohľady z „druhej“ strany
Možno ešte spomenúť vnímanie Tisu Čechmi. Spravidla bolo negatívne. Aj tu sa však niekedy našli ľudia, najmä medzi politickými väzňami, ktorí ho hodnotili inak. Tak napr. bývalý mukl Václav Bureš z Vysokého Mýta spoluväzňom z Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) v auguste 1993 napísal: „Co se týče odhalení desky slovenského presidenta Josefa Tisa, to byla záležitost čistě Slováků a žádný český hnojný plátek včetně lidoveckého neměl právo do toho strkat nos. Tiso byl tak moudrý, že věděl, co má činit v takové vážné době pro národ. Beneš raději národy zradil a s bardámou uletěl.“[76]
Iné zaujímavé svedectvo od človeka spoza rieky Moravy nachádzame v rámci príbehu o vzbure veriacich v Šuňave v roku 1949.V obci vtedy zatkli okolo 350 ľudí, posledným žijúcim účastníkom vzbury bol Jozef Kolár (1923). Spomínal: „Sedel som na cele č. 235 a môj spoluväzeň, typograf František Šumbera z Přerova, ktorý tam bol už tretí krát mi rozprával, že na cele 232 sedel náš bývalý prezident Dr. J. Tiso, aby som sa pozrel, keď pôjdem na prechádzku. Bol tam na stene hlboko vyrytý kríž, vybielený, ale nevyvakovaný. Ten typograf na adresu popraveného prezidenta povedal: ‚Slováci, za tisíc liet sa zo slovenskej matere nenarodí taký syn, ako bol Tiso, ktorý by tak miloval národ!‘“[77] Český páter W. Hradecký pôsobiaci v USA slovenskému prezidentovi dokonca venoval báseň (Památce Monsignora Tisu).[78]
Neraz sa tiež tvrdí, že Tiso bol len záležitosťou katolíkov a evanjelici boli v rokoch jeho prezidentského úradu v opozícii. Zmienky hodným je tu preto iné svedectvo z archívu ÚPN. Jeho autorom je Adam Droppa, evanjelik z hornoliptovských Bodíc. V roku 1952 jeho otca odsúdili na päť rokov a prepadnutie celého majetku. Moderátorovi z ÚPN povedal také hodnotenie, za ktoré by ho dnes vyhodili z práce. Citujem doslova: „A ešte jednu vec, vážení moji zlatí. Hééh, Slovenský štát bol viac menej katolícky štát, však bol tam rímskokatolícky kňaz. Ja som, my sme evanjelici. Ale jednu vec si dovolím povedať. Ešte nikdy v živote sa nemal slovenský národ, nemá a ani nebude sa mať tak dobre, ako sa mal za prezidenta Tisa, za prvého štátu tridsaťdeväť štyridsaťpäť.“[79]
Príspevok možno uzavrieť myšlienkou bývalého prenasledovaného roľníka Michala Slivku z Letanoviec, ktorý v pamätnom roku obnovenej slovenskej štátnosti napísal: „Kováč pri zvolení za prezidenta povedal … že je prvý demokratický prezident, čo nie je pravda – my sme už mali prvého prezidenta Dr. J. Tisa. Ešte veľa-veľa potrebuje, aby sa mu vyrovnal.“[80]
(Štúdia publikovaná v zborníku „Dr. Jozef Tiso v pamäti národa. Zborník z konferencie v Rajci 12. 10. 2017. Partizánske : Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939-1945, s. 41-64.)
[1] Referát vyšiel v podobe vedeckej štúdie pod názvom Dr. Jozef Tiso v pamäti národa. (Náčrt problematiky). In: Jozef Tiso – kňaz a prezident. (Zost. E. Hrabovec). Bratislava 2017, s. 199 – 213.
[2] KLUBERT, Tomáš: Situácia na Slovensku počas procesu s Dr. Jozefom Tisom a spol. z hľadiska čsl. bezpečnostných orgánov. Pamäť národa, roč. VIII, č. 1, 2012, s. 73 – 74.
[3] VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu… Toronto-Svätý Jur 1995, s. 69.
[4] LETZ, Róbert: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Na ceste ku komunistickej totalite. Bratislava 1994, s. 137.
[5] S pištoľou na uchu… (Rozhovor s Viliamom Barényim). Svedectvo, roč. XXV, č. 7 – 8 (júl – august) 2015, s. 19.
[6] ÚPN, archív referátu Oral history, prepis videonahrávky s Františkom Štasselom (1930, Zvolen).
[7] KALESNÝ, František: Kto zdvihol pošliapanú zástavu. Svedectvo, roč. V, december 1996, s. 6.
[8] Minulosť, ktorú ťaží meno J. Tisa, treba prekonať. Práca, roč. LVIII, 3. 5. 1997, s. 4.
[9] KLUBERT, Tomáš: Politické pozadie a bezpečnostné aspekty procesu s Dr. Jozefom Tisom a spol. Pamäť národa, roč. VII, č. 1, 2011, s. 36 – 37.
[10] KLUBERT, Tomáš: Politické pozadie a bezpečnostné aspekty procesu s Dr. Jozefom Tisom a spol. Pamäť národa, roč. VII, č. 1, 2011, s. 41.
[11] HUDAČEK, Milan: Sto rokov jezuitu P. Michala Potockého. Naše svedectvo, roč. XIII, č. 3, 2012, s. 41.
[12] Spomienky jezuitu (rozpráva M. Potocký). Svedectvo, roč. I, máj 1992, s. 16.
[13] Páter Róbert Borik SVD vo svojich spomienkach hovorí o tom, že v roku 1947 to v Piešťanoch „vrelo“: „V apríli bola Tisova poprava. Do miestneho kina nahnali všetky piešťanské školy. A keď Tiso odprisahal, všetci sme začali tlieskať… No a vyšlo to od nášho maturitného ročníka. Tak triedny, Klepanec, nám povedal: ´Na to doplatíte!´ A my sme neverili, lebo sme boli najlepšia trieda. No a šiesti na písomkách a traja na ústnych maturitách prepadli! 35 nás bolo v triede…“ GERBOC, Tomáš – LACKO, Martin: Šesť rokov v poľskom podzemí: ilegálna cesta rehoľníkov Štefana Horvátha SVD, Jozefa Šaba SVD a Róberta Borika SVD za kňazstvom. Pamäť národa, roč. X, č. 1, 2014, s. 47.
[14] LETZ, Róbert: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Na ceste ku komunistickej totalite. Bratislava 1994, s. 104.
[15] KLUBERT, Tomáš: Politické pozadie a bezpečnostné aspekty procesu s Dr. Jozefom Tisom a spol. Pamäť národa, roč. VII, č. 1, 2011, s. 41.
[16] Napr. v neďalekej Šarfii (dnes Nitrianska Blatnica) sa koncom apríla oddávna konávala púť k úcte Sv. Juraja (rotunda Jurko). V roku 1947 však nie. Ako hovorí dobová správa, „z bezpečnostných dôvodov, aby nedošlo k porušeniu verejného poriadku, urobilo tunajšie veliteľstvo opatrenia v obci Šarfia, avšak cirkevné vrchnosti prizerajúc sa k tomu, že by sa mohol stať podobný prípad ako v Piešťanoch, púť na pútnické miesto v horách nezadržala, ale túto vykonala len vo farskom kostole v obci Šarfia.“ Bezpečnostné opatrenia počas procesu s Dr. Jozefom Tisom. In: Kol.: Zamlčaná pravda o Slovensku. II. diel. Bratislava 1996, s. 295.
[17] Podnes sa presne nevie, koľko tisíc listov v súvislosti s Tisovým procesom zaangažovaným súdnym či vládnym inštitúciám prišlo. Ako uvádza historik F. Vnuk, „pod vplyvom stále rastúcej záplavy anonymných a reťazových listov, boli vydané pokyny neodkladať tieto písomnosti ‚ad acta‘ ale ich zničiť.“ Výnimkou boli len listy, ktoré mohli odhaliť ich autorov, tie sa mali predkladať povereníctvu vnútra. Slovensko v rokoch 1945 – 1948. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu, s. 69 – 70. Len predseda senátu Dr. Igor Daxner dostal, podľa jeho vlastného vyjadrenia, výhražných anonymov asi štyritisíc (VNUK, František, C. d., s. 61). Tiež napr.: SOKOLOVIČ, Peter: Listy Edvardovi Benešovi v súvislosti s rozsudkom nad Jozefom Tisom. Pamäť národa, roč. VII, č. 1, 2011, s. 46 – 58.
[18] VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu, s. 24, s. 65 – 67.
[19] VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu, s. 62 – 64.
[20] HOLEŠTIAK, Pavol – KUBICA, Peter – Prvý prezident v slovenskej poézii. Čadca 2004. Jedna z takýchto básní, publikovaná v ilegálnom časopise Nástup „dopomohla“ k jedenásťmesačnému väzeniu aj gymnazistovi Júliusovi Homolovi. HOMOLA, Július: Slnko a mračná nad Slovenskom. (Verše z rokov 1945 – 2018). Bratislava 2018.
[21] GLEIMAN, Ján: Tisovo mesto. In: Slovenská otčina. III. zväzok. (Zost. Ján Eliáš). Hamilton 1967, s. 24.
[22] V tom čase bol ešte len súdený, nie odsúdený – pozn. aut.
[23] VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu, s. 61 – 62.
[24] VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu, s. 63.
[25] Tak napr. za výrok na verejnom zhromaždení v Bánovciach nad Bebravou v marci 1947 „Zachráňte Tisu od obesenia“ dostal Anton Mášik šesť týždňov väzenia. Za napísanie hesla „Nech žije Dr. Tiso! Sláva mu!“ na bránu dostal robotník Rudolf Šimo z Korytného (dnes m. č. Podolia) dva mesiace väzenia. Traja mladíci zo Smižian, vyzváňajúci na protest voči poprave prezidenta, boli zas obvinení z „poburovania proti republike“ VNUK, František: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. II. diel: Vltava sa vliala do Váhu, s. 65.
[26] Pozri napr. dokument Bezpečnostné opatrenia počas procesu s Dr. Jozefom Tisom. In: Kol.: Zamlčaná pravda o Slovensku. II. diel. Bratislava 1996, s. 288, s. 293.
[27] SANDTNER, Peter: Súdne procesy s Pezinčanmi v období komunistického režimu. Naše svedectvo, roč. XVIII, č. 2, 2017, s. 25 – 36.
[28] ÚPN, archív referátu Oral history, prepis videonahrávky s Františkom Štasselom (1930, Zvolen).
[29] ÚPN, archív referátu Oral history, prepis videonahrávky s Emilom Dohnancom (1924, Trebatice). Podobne sa vyjadril aj v článku Voľby v roku 1946, kde píše: „Dr. Husák sa postaral u urýchlenú popravu Dr. Tisa tri dni po vynesení rozsudku. Tým vyhovel želaniu prezidenta Beneša. Bol to inak akt pomsty voči občanom Slovenska.“ Naše svedectvo, roč. VII, č. 3, 2006, s. 44
[30] DOBIÁŠ, Rudolf: Ján Gallo (1903 – 1975). Naše svedectvo, roč. XIV, č. 1, 2003, s. 16.
[31] TUCHYŇA, Mirko: Ako chutila ľudová demokracia. Zo spomienok jubilanta. Svedectvo, roč. XXVI, jún 2017, s. 13.
[32] Z rozhovoru autora s M. Tuchyňom (1935), 11. 10. 2016.
[33] KAMENDY, Bonaventúra: Trikrát vo väzení a raz v PTP. Naše svedectvo, roč. XVII, č. 3, 2016, s. 25.
[34] Obranné spravodajstvo – vojenská spravodajská služba, ktorá vznikla ešte pri Čsl. armádnom zbore v ZSSR a potom pôsobila v rámci čsl. armády. Plne podliehala vedeniu KSČ, jej zámerom, a jej prostredníctvom tiež sovietskej NKVD. Na čele OBZ bol obávaný Bedřich Reicin.
[35] MACKO, Ján: Neľudské tortúry. Svedectvo, roč. II, september 1993, s. 18.
[36] LETZ, Róbert: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Na ceste ku komunistickej totalite. Bratislava 1994, s. 112.
[37] POVÁŽSKY, Anton: Československý teror v rokoch 1945 – 1946. Slovenské správy, č. 4, 1992, s. 5. Bližšie tiež jeho spomienky pod názvom: Bez dôkazov. (1945 – 1962). Bratislava 1997, 224 s.
[38] LETZ, Róbert: Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Na ceste ku komunistickej totalite. Bratislava 1994, s. 137, s. 164. Teofil Malovec (1920) pracoval ako úradník Sedliackej banky a bol styčnou osobou pre kuriérov Slovenského revolučného odboja (pod vedením Ladislava Jankoviča a majora Alexandra Matúša). V lete 1946 bol zatknutý. V dôsledku krutého mučenia spáchal vo februári 1947 vo väzení samovraždu. BOBÁK, Ján: Rudolf Komandera. Denník 1945 – 1947. Bratislava 2012, s. 428, s. 551.
[39] Rudolf Komandera (1921 – 1953) – jeden z dôležitých kuriérov Slovenského revolučného odboja. Možno poznamenať, že patril medzi nemnohých evanjelikov, ktorí sa zapojili sa do ilegálnej činnosti s cieľom obnova slovenskej štátnej samostatnosti. V r. 1947 zatknutý ŠtB, v januári 1950 odsúdený na 26 rokov. V dôsledku zaobchádzania zomrel v r. 1953 v Leopoldove. Bližšie: BOBÁK, Ján: Rudolf Komandera. Denník 1945 – 1947. Bratislava 2012, s. 7 – 79.
[40] VALO, Peter: Doktor v ilegalite reparoval najväčšie hviezdy. Slovenské národné noviny, č. 18, 2017, s. 10.
[41] Viliam Točík, ktorý bol s ním vo väzbe uvádza, že Binovského pri výsluchoch pálili. „Naším ideálom bol Hlinka“. Spomienky Viliama Točíka na roky 1918 – 1948. Pamäť národa, roč. IX, č. 2, 2013, s. 124.
[42] TIBENSKÝ, Rudolf: Tango s pekelníkmi. Svedectvo, roč. V, január 1996, s. 10 – 11.
[43] TIBENSKÝ, Rudolf: Tango s pekelníkmi. Svedectvo, roč. V, február 1996, s. 11.
[44] TIBENSKÝ, Rudolf: Tango s pekelníkmi. Svedectvo, roč. V, apríl 1996, s. 8 – 9.
[45] BEŇADIK, Kamil, Ján: List preloženému učiteľovi. In: LACKO, Martin: Keď slovenské povedomie bolo prenasledované ako fašizmus… Prípad Jána Kamila Beňadika z roku 1958. Bratislava 2017, s. 84.
[46] JAVORSKÝ-LOCKÝ, Laco: Spomienky na pátra Vševlada. Svedectvo, roč. I, júl 1992, s. 18.
[47] JAVORSKÝ-LOCKÝ, Laco: Spomienky na pátra Vševlada. Svedectvo, roč. I, júl 1992, s. 19.
[48] Mám smolu na politické previerky. Slovenský národ, roč. III, č. 16, 1992, s. 1.
[49] Tamže. O príbehu Tisových obrázkov tiež http://www.jozeftiso.sk/jt/ludovy-kultus/222-v-j-gajdos-frantiskan-ktory-zaplavil-slovensko-tisickami-pohladnic-s-podobiznou-jozefa-tisu-ako-slovenskeho-mucenika
[50] ZÚBEK, Teodorik: Vševlad Jozef Gajdoš OFM. In: Mučeníci a národovci. (Zost. Ján Eliáš). Ontario 1988, s. 223.
[51] LETZ, Róbert: Tri obete politického násilia. (Albert Púčik, Anton Tunega, Eduard Tesár). Naše svedectvo, roč. II, č. 2, 2001, s. 13 – 16. Bližšie tiež: LETZ, Róbert: Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol. Bratislava 2008.
[52] POLŤÁKOVÁ, Petra: Politický proces s Otakarom Vitkovským a spol. Historické rozhľady, II/2005, s. 274.
[53] K výročiu procesu s O. Vitkovským a spol.: Mlaď slovenská. Svedectvo, roč. I, máj 1992, s. 20
[54] POLŤÁKOVÁ, Petra: Politický proces s Otakarom Vitkovským a spol. Historické rozhľady, II/2005, s. 275.
[55] LETZ, Róbert: Príprava a realizácia tzv. protištátneho sprisahania na Slovensku v roku 1947. Historický zborník, č. 1, 2004, s. 116 – 117.
[56] Manasovu osobu po mnohých rokoch pripomenul jeho bývalý spoluväzeň a priateľ Martin Hagara, ktorý mu v roku 2011 inicioval aj odhalenie pamätnej tabule na rodnom dome v Prievidzi. Bližšie: HAGARA, M.: Odhalenie pamätnej tabule Jánovi Manasovi. Prievidza 2011, tenže: Zlatý orol – ilegálna skautská organizácia v rokoch 1948 – 1956. Historické rozhľady, VII/2012, s. 259 – 266. O pretrvávajúcej úcte k osobám Hlinku a Tisa v rámci ilegálneho skautingu sa M. Hagara o. i. vyjadril, že pred každou schôdzkou skupiny mali vyvesené obrazy A. Hlinku a J. Tisa. „Z novembrového prevratu vyšli víťazne komunisti“. Rozhovor s bývalým politickým väzňom Martinom Hagarom. Pamäť národa, roč. IX, č. 4, 2013, s. 103.
[57] Archív ÚPN, fond Krajská správa MV Bratislava, A/8-03300/2-1953, správa o akcii „Stráž ľudu“.
[58] ŠtB tu z malej spravodajskej bunky jednej-dvoch ľudí vykonštruovala „veľké ľudácke sprisahanie“. MEDVECKÝ, Matej: Bernard Nemček a spol. – prípad Európa. Pamäť národa, č. 3, 2005, s. 77.
[59] Bližšie: ŠTELCER, Ivan: Náš zápas o samostatnosť Slovenska (1945 – 1992). 2. vyd. Partizánske 2017.
[60] MUKL – „muž určený k likvidaci“.
[61] HADAČ, Stanislav: Sme živou obeťou. Svedectvo, roč. II, január 1993, s. 19.
[62] VALO, Peter: Cesta k odkliatiu Malej vojny. In: Malá vojna. (Vojenský konflikt medzi Maďarskom a Slovenskom v marci 1939). Bratislava 1993, s. 89.
[63] VOJTAŠŠÁK, Ján: Vytrvať! Slovák, roč. XXII, 14. 3. 1941, s. 3.
[64] Ten napokon, údajne v dôsledku intervencie Jozefa Lettricha k biskupom Škrábikovi a Jantauschovi, nebol napokon prijatý. Lettrich, ktorý sa zľakol množstva spontánnych ľudových akcií v Tisov prospech, biskupov žiadal, „aby krotili ľud, aby zastavili podpisové akcie a podobné demonštrácie, ktoré by iba sťažili prácu demokratického vedenia. Demokratická strana vykoná vraj všetko možné, aby nedošlo k poprave Dr. Tisu, i keby hádam došlo k jeho odsúdeniu.“ VNUK, František: Demokratická strana a poprava Dr. Jozefa Tisu. Literárny almanach Slováka v Amerike 1965, s. 85 – 86.
[65] TRSTENSKÝ, Viktor: Čo-to zo života otca biskupa Jána Vojtaššáka (1887 – 1965). In: Zborník referátov vedecko-historického seminára konaného dňa 13. 4. 1994 v Aule CMBF UK v Bratislave. (Zost. P. Cintavý). Bratislava 1994, s. 35.
[66] DUBOVSKÝ, Patrik: Cirkev a November 1989. Naše Svedectvo, roč. VII, č. 6, 2006, s. 41.
[67] TRSTENSKÝ, Viktor: Nemôžem mlčať. Bratislava 1995, s. 19, s. 619.
[68] „Najotrasnejšou, najhlbšou priepasťou, možno naveky deliacou Čechov od Slovákov, je nešťastným Benešom inscenovaná a z jeho rozkazu aj vykonaná vražda pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu“, písal prezidentovi Havlovi v júli 1990. TRSTENSKÝ, Viktor: Nemôžem mlčať. Bratislava 1995, s. 565.
[69] TRSTENSKÝ, Viktor: Čo-to zo života otca biskupa Jána Vojtaššáka (1887 – 1965). In: Zborník referátov vedecko-historického seminára konaného dňa 13. 4. 1994 v Aule CMBF UK v Bratislave. (Zost. P. Cintavý). Bratislava 1994, s. 35.
[70] KOREC, Chryzostom, Ján: Od barbarskej noci. 1. vydanie. Bratislava 1990, s. 170 – 171.
[71] List bol publikovaný už ako samizdat v roku 1989 pod názvom Kríž vo svetle pravdy, naposledy vyšiel ako súčasť knihy Kríž vo svetle pravdy (Bratislava 2017, s. 81 – 126).
[72] Bolo to v marci 1992 na tlačovej konferencii v New Yorku, kde mal o. i. povedať, že „40 rokov nebolo možné dozvedieť sa o Tisovi pravdu, a dokonca dnes, napriek tomu, že žijeme v slobode, nemôže byť pravda o Tisovi vyslovená nahlas.“ Nový Slovák, roč. III, 6. 3. 1992, s. 3.
[73] „…bol poverený viesť a zachraňovať Slovensko za otrasných až zločinných okolností… Keby sme sa na Slovensku boli zbavili aspoň v priebehu rokov hmly vášní a nenávisti, boli by sme vedeli vyjadriť, že na Slovensku počas vojny jestvoval aj odpor proti zločinnému nacizmu, a to aj na najvyšších miestach.“ Minulosť, ktorú ťaží meno J. Tisa, treba prekonať. Práca, 3. 5. 1997, s. 4.
[74] Odišli od nás. Naše Svedectvo, roč. XVI, č. 2, 2015, s. 61 – 62.
[75] ÚPN, archív referátu Oral history, prepis nahrávky s Jozefom Krajňákom (1929, Abrahámovce). Ako zaujímavosť tu možno dodať, že o necelé tri roky po zhotovení nahrávky, vo februári 2013, sa syn tohto politického väzňa Ondrej Krajňák stal šéfom Ústavu pamäti národa. Obdobie prvej SR a Dr. Tisu odsudzoval a razantne bojoval proti všetkému, čo s prvou slovenskou štátnosťou a slovenským prezidentom súviselo.
[76] Pozdrav bratom. Svedectvo, roč. II, august 1993, s. 20.
[77] KOLLÁR, Jozef: Stručný životopis. In: Triedni nepriatelia. (Zost. R. Dobiaš). Prešov 2005, s. 151.
[78] HOLEŠTIAK, Pavol. – KUBICA, Peter – Prvý prezident v slovenskej poézii, s. 130 – 131. Zostavovatelia antológie uvádzajú, že ide o jedinú známu báseň Tisovi napísanú v češtine.
[79] ÚPN, archív referátu Oral history, prepis nahrávky s Adamom Droppom (1929, Bodice).
[80] Pri moci stále tí istí. Svedectvo, roč. II, jún 1993, s. 20.
