Máloktorý človek sa o existenciu nášho štátu pričinil takým dielom ako Dr. Milan Rastislav Štefánik (*21. júl 1880 +4. mája 1919). Neobyčajnou jasnozrivosťou, cieľavedomosťou, pracovitosťou, vzdelanosťou, ale najmä čestnou, poctivou diplomaciou a osobným čarom dokázal presvedčiť o svojej pravde aj tie najantagonistickejšie politické autority. Svoje úsilie smeroval k celosvetovému uznaniu práva Slovenského národa na samourčenia
Osobnosť a životné peripetie Štefánika sú verejnosti viacej – menej známe. Je natoľko slávny, že sa, okrem obdobia budovania socializmu, keď ho vytrhávali z učebníc, na jeho pamiatke podľa spoločenskej klímy priživujú politici, politické strany aj rôzne skupiny nadšencov.
Skoro všetko vieme, skoro všetko poznáme. Občas priletí aj informačná kačica. Žije, kým ju niekto s veľkou námahou nezahluší brokmi pravdy. Napriek viacej ako storočnému odstupu zostáva ešte dosť veľký priestor pre seriózne skúmanie, hľadanie, objavovanie a strieľanie na kačice, ktoré často vyzerajú ako labute. Málo známe a málo zverejnené sú vzťahy medzi Štefánikom a Masarykom, medzi Štefánikom a Benešom, ale najväčšia hmla zahaľuje posledné dni a hodiny spojené s jeho návratom do rodnej vlasti. Na ospravedlnenie je možné povedať, že hľadanie v každej dobe podlieha politickým tlakom, a tak je to asi aj dnes.
Veď ani tridsať rokov existencie zvrchovaného, suverénneho, vlastného, demokratického štátu nestačí na to, aby vedci v oblasti histórie, forenznej vedy, investigatívci, spisovatelia literatúry faktu, zverejnili, čo už je známe, precizovali, čo je nejasné a odhalili, čo je zahmlené. Je na zamyslenie, že naši bardi často zomierajú za nie celkom jasných okolností (Štúr, Štefánik, Dubček, …), ale vždy v čase, ktorý vyhovuje politickej atmosfére inej krajiny, alebo iného zamerania.
Dr. Štefánik má, povedané športovou terminológiou, mnoho fanúšikov, napriek tomu je tajomstvami opradený asi najviac. Nadšenci sú zoskupení do niekoľkých klubov, či spoločností a kvôli nejasnostiam často stoja proti sebe. Nevedia sa napríklad zhodnúť na tom, aké postavenie preferoval pre Slovensko v spoločnom štáte, akú funkciu v ňom chcel zastávať, kedy a s kým chcel spolupracovať, aký mal vzťah ku konkrétnym českým aj slovenským politikom, ale najviac legiend je spojených s okolnosťami havárie. Nie sú dostatočne objasnené nepresnosti v pitevných správach, hláseniach, podivné sú úmrtia svedkov havárie, nevieme kto vlastní, či kde ležia predmety pozostalosti. Príhodnú otázku by položil aj klasik “ cui bono“ (komu to prospelo (smrť).
Ani zahraničné archívy nie sú vyčerpané. Náš svetovo uznávaný historik prof. Milan S. Ďurica vo svojej publikácii …………upozornil na uzatvorené fondy dokumentov (neviaže ich zaužívaný limit na zverejnenie po 50. rokoch), ku ktorým je nutná podmienka sprístupnenia žiadosť dotknutého štátu.
Súčasná svetová a možno aj naša domáca forenzna veda je na takej vysokej úrovni, že by malo význam otvoriť tombu v mohyle na Bradle. Preskúmanie ostatkov Milana R. Štefánika by možno nejednu vážnu pochybnosť objasnilo.
Úžasné, až objavné informácie o svojich predkoch získali skúmaním kostier panovníkov aj iných historicky významných osobností v Čechách. Výsledky potvrdili, ale aj vyvrátili rôzne dohady, spresnili okolnosti smrti, zbavili obvinení nevinných, či obvinili páchateľov. Cenné poznatky zverejnili a vložili do učebníc. Históriu zbavili politických nánosov. Ak to ide v Čechách, neviem prečo by to nemohlo ísť aj na Slovensku. Od tragickej udalosti uplynulo už viacej ako sto rokov. Ešte stále nás bolia cudzie otlaky? Je najvyšší čas suverenitu štátu uviesť do života.
René Pavlík – člen združenia Rastic, Brezová 13. apríl 2020
