piatok, 29 marca, 2024
spot_img
ÚvodCOVID-19SVEDOMIE – ZRKADLO ĽUDSKEJ DUŠE

SVEDOMIE – ZRKADLO ĽUDSKEJ DUŠE

9.3.2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.

Úvod

Skutočnosť, že v 21. storočí sa implantoval všadeprítomný relativizmus a s ním aj znevažovanie morálnych princípov, má za následok odpojenie človeka od jeho metafyzických základov, čo sa prejavuje v oblasti transcendentálnych hodnôt (pravdy, dobra, krásy), ale aj ruptúrou vo svedomí. Tento dekadentný trend možno pozorovať aj v medziľudských vzťahoch.

Väčšina ľudí sa zaujíma iba o materiálne imanie, o telesné zdravie a iluzívne šťastie. Európania, ktorí boli po celé stáročia zakorenení v evanjeliovej náuke, akoby už dnes ani nevnímali, čo sa stalo s prirodzeným svetlom v ich svedomí. Žijú len tak, podobne ako ostatné tvory na zemi. Nič nečítajú, o ničom hlboko nepremýšľajú. V centre ich pozornosti sú len telesné potreby a ani si neuvedomujú, že čím viac sa im obmedzujú ľudské práva a sloboda, tým sú viac ovládaní.

Čo sa musí ešte stať, aby sa masy ľudí i celé národy zobudili? Pravdepodobne nimi otrasie až hlad a zabavenie súkromného majetku v dôsledku finančného krachu. Rozklad európskej civilizácie je rozbehnutý. Zápas hŕstky vplyvných multi-miliardárov, namierený proti ľudstvu, sa stále viac stupňuje s pomocou deštrukčných ekonomických procesov až po naplánovaný kolaps smerujúci k zotročeniu niektorých štátov a národov. To, čo zaráža je aj fakt, že v Európskej únii sú zvolení politici ochotní zapredať aj vlastný národ pre svoje vysoké nadštandardné mzdy a výhody. A svedomie im v tejto veci nič nevyčíta. Majú pocit výnimočnosti a z dejinnej skúsenosti vieme, že na privilégiá sa ľahko zvyká.  

1. Svedomie – polyvalentný pojem v premenách časov

Svedomie so svojimi autonómnymi výhradami, podobne ako identita a integrita, patrí do kontextu ľudských práv. Túto skutočnosť si však uvedomujeme zväčša iba vo vážnych situáciách, kedy objavujeme vo svojom vnútri hodnotovo-autoritatívnu axiómu, ktorá nás upozorňuje na základnú pravdu o nás samých vo veci rozhodovania sa medzi dobrom a zlom.

Svedomie predstavuje „bytostné spojivá“, ktoré kompletizujú realitu autentického života každej osoby. Už antické národy poznali „sémantickú polyvalentnosť“ tohto termínu a chápali ho ako „vnútorný fenomén identický s morálnym subjektom“. Tak napríklad Izraeliti aj Egypťania stotožňovali svedomie so srdcom (v hebrejskom jazyku leb, lev, levav). Babylončania ho vnímali ako niečo, čo spôsobuje vnútorné napätie a úzkosť. A dokonca aj v polyteistickom hinduistickom myslení najvyšší boh Višnu čaká človeka v jeho srdci.

Grécki filozofi počnúc od Sokrata (469 – 399 pred Kr.) používali na označenie svedomia termín daimon (boh, božstvo, strážny alebo aj tajomný duch), a tiež termíny synoida a syneidesis (grécky syn = ty + oida = spolu vedieť), ktoré indikovali kontakt s niekým, teda aktívny subjekt, vedomý si seba aj iných osôb. V rímskej kultúre a najmä u stoikov nadobudlo toto slovo významovú formu conscientia – spoluvedomie a vedomie,  napr. u Cicera (106 – 43 pred Kr.) a Senecu (3 – 65 po Kr.). Starorímsky spisovateľ Plinius starší (23 – 79) a historik Tacitus (50 – 120) ho nazývali „vnútorným hlasom“ v zmysle kognitívno-psychologickom (consapere  – mať vnútorného svedka o vlastných skutkoch).

Sv. Pavol (+67) po svojej konverzii používal termín syn-éidesis –  partikulárne vedenie o sebe. Ranokresťanskí filozofi používali termín con-scientia a v patristických textoch u Tertulliana (160 – 220), ale najmä u Origena (185 – 254) a sv. Augustína (354 – 430) označovalo svedomie „interioritu ľudskeho ja“. Sv. Hieronym (345 – 420) používal na označenie svedomia slovo synderesis (porov. Glossa Ezech 1,6) a sv. Ján Damašský (675 – 749) ho chápal ako spolu vedenie „ja“ + „ty“.  

Sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) používal obidva termíny: synderesis, označujúci „morálny úsudok“, pričom rozlišoval medzi teoretickým úsudkom conoscenza a praktickým konkrétnym úsudkom consientia. (porov. Komentár k II. knihe Scriptum super Sententiis Petra Lombardského, d. 24-39; Quaestiones Disputatae De Veritate, q. 16, a. 2, q. 17, a. 1; Quodlibeta VIII.-IX.; Summa theologiae, I. q. 79, a. 12-13; I.- II, q. 19, a. 5), aby poukázal na rozdiel medzi habitom prvých princípovaktuálnym svedomím. Tomášov súčasník sv. Bonaventúra ( 1221 – 1274) zahrnul do pojmu svedomie aj dobro, ľudské túžby a city.

Z dejinnej skúsenosti vieme, že podľa správania možno posúdiť, aké je ľudské svedomie, či je formované k priamosti, alebo je chybné, pokrivené, laxné či  rigorózne. Na tieto skutočnosti nadviazal v 18. storočí sv. Alfonz de Liguori (1696 – 1787) vo svojom diele Theologia moralis, v ktorom poukázal na „interioritu“ a „aktuálnosť svedomia“, na „primát pravdy“ a „povinnosť svedomia konať podľa rozumných morálnych úsudkov“. Podľa neho neistý zákon nielenže človeka nezaväzuje, ale navyše dokiaľ pretrvávajú pochybnosti, nemal by konať. Rozum a svedomie sú pod vplyvom cnosti rozvážnosti, normami konania. V pochybnosti o správnosti nejakého zákona, sa má zohľadniť sloboda a inklinácia k dobru.

V prvej polovici 20. storočia, začínajúc nemeckou Tübingenskou školou sa svedomie zásluhou katolíckeho filozofa M. Schelera (1874 – 1928), začalo spájať s etikou hodnôt. Filozof N. Hartmann (1882 – 1950) ho vo svojej Etike ponímal ako „vnútorný hlas“, alebo aj ako „vnútorné bytie osoby“, ktoré ho upozorňuje na dobro a zlo, napomína ho, ale aj obviňuje a odsudzuje. Fenomenológ E. Husserl (1859 – 1938) a E. Steinová (1891 – 1942) videli v svedomí „srdce človeka“, ktoré sa odzrkadľuje v každodennom správaní.

V druhej polovici 20. storočia už hovoríme o pluralitnom pochopení svedomia (náboženské, ideové, kultúrno-spoločenské, politicko-právne). Táto pluralita postuluje požiadavku „formácie svedomia“ v súlade s rozumom. Jedná sa o teonómno-autonómne koncepcie svedomia. Teológovia, ako F. Böckle (1904 – 1984), H. Urs von Balthasar (1905 – 1988),  S. Privitera (1945 – 2004) , K. Wojtyla (1920 – 2005), B. Schüller (1925 – 2007), A. Molinaro (nar. 1936), videli vo svedomí vyjavenie ľudského „ja“ v jeho troch antropologických dimenziách:

1. svedomie ako konštitutívny akt osobného „ja“ videný vo svojej totalite (A. Molinaro);

2. svedomie ako morálny subjekt, umožňujúci slobodu a zodpovednosť (B. Schüller);

3. svedomie ako morálna hodnota, identifikujúca sa s ľudskou dôstojnosťou, s pravdou, so slobodou, s právom a zodpovednosťou (H. U. von Balthasar, S. Privitera, K. Wojtyla).

V 21. storočí sa výrazne zmenili tradičné pohľady na svedomie zásluhou vedeckých objavov v oblasti medicíny, psychológie, kognitívnych vied, molekulárnej biológie, biotechnológií a nanotechnológií, ktoré umožnili transplantácie orgánov, genetické manipulácie s ľudskými bunkami, výskum v oblasti embryí, ale aj bádania v oblasti ľudského vedomia a podvedomia. Súčasní ľudia pod vplyvom týchto vedecko-technologických možností stratili z dohľadu vlastnú identitu, integritu, interiórnu autonómiu svedomia, aj zmysel pre tajomstvo (mystérium). Jednoducho, dnes už nevnímame morálny zákon ako niečo živé a ozývajúce sa vo svedomí. Vedomie, že všetko možno nahradiť (srdce, pečeň, obličky, kĺby) ovplyvňuje svedomie aj univerzálny hodnotový systém. Ľudský život, jeho predlžovanie a najnovšie aj redukcia počtu obyvateľov zeme, sa stále intenzívnejšie prezentujú ako produkt poznania a vedy, to znamená, ako artefakt.

V súlade so spomenutými postojmi dochádza k modifikácii vzťahu človeka voči sebe samému, vrátane vlastného tela. Svedčia o tom esteticko-plastické intervencie s cieľom zostať, čo najdlhšie mladým, ale aj zásahy spojené so zmenou identity, ktoré prispôsobujú ľudské telo požiadavkám individuálnych prianí (estetické implantácie, operačné zákroky pri zmenách pohlavia).

Univerzálny poriadok, prirodzený poriadok, cnostná rozumnosť i tajomstvo života sú odrhnuté od metafyzického základu, aj preto sú časné dobrá identické s totálnym cieľom a hodnota ľudského svedomia je podriadená pragmaticko-hedonistickým požiadavkám. Mnohým ľuďom takéto laxné postoje vyhovujú. Navádzajú ich totiž k ignorovaniu hodnoty svedomia a k bagatelizovaniu podstatných hodnôt, ktoré zaväzujú ľudí k morálnej povinnosti.

Čo sa ale stane, ak ľudský život odtrhneme od jeho metafyzických základov a zredukujeme ho len na animálno-hedonistický modus? Nestanú sa samotní ľudia a aj život absurdnými? Múdri ľudia, ako sme to mohli vidieť v krátkom priereze vývoja pojmu svedomie, totiž vždy počítali s duchovnou formáciou. To bol dôvod, prečo sv. Tomáš Akvinský vo svojej Teologickej sume (I. časť, q. 1-119) s veľkou starostlivosťou vypracoval „hierarchickú úroveň bytí“, a to učením o večnom Bohu a jeho podstate (Boh v troch osobách) a učením o stvoreniach. Pokiaľ ide o stvorenia rozlišoval medzi: vyššími duchovnými stvoreniami obdarenými vysokým intelektom a slobodou, hoci nemajú telo (anjeli), duchovno-telesnými ľudskými stvoreniami (duch, duša, telo), obdarovanými rozumom a slobodnou vôľou a ostatnými nižšími stvoreniami, ktoré majú živočíšne telo a inštinkt, ale nevedia myslieť, hovoriť, poznať pravdu, vytvárať koncepty, ani sa slobodne rozhodovať. Z jeho učenia možno vydedukovať, že ľudia nemajú právo zdegradovať seba na nižšiu animálnu úroveň. Za intelekt a rozum, za poznanie pravdy a dobra, aj za slobodu a morálne rozhodovanie (liberum arbitrium) a výber (electio) nesieme neodvolateľnú zodpovednosť.   

Polyvalentnosť svedomia, napriek jeho rozmanitým uchopeniam, nás stavia bez ohľadu na to, v akej epoche žijeme, akoby „ponad čas“ a zároveň „tvárou v tvár konkrétnosti“. Ak by ľudia stratili vedomie o vlastnej dôstojnosti, alebo citlivosť svedomia na výber dobra, mohlo by sa stať, že ľudský život bude životom bezvýznamným, bez prirodzeného svetla, bez práv, bez povinností, slovom neľudským.

2. Svedomie ako zrkadlo ľudskej duše

V našich časoch, kedy sa morálne princípy ocitli na periférii záujmu, vyvstáva niekoľko otázok: ako budeme v budúcnosti formovať a vychovávať mladých ľudí? Azda my žijúci budeme rozhodovať o tom, kto sa môže narodiť a kto nesmie? Kto nás ale k tomu oprávnil, aby sme rozhodovali o žití a smrti druhých? Je to len naša svojvôľa? A toto chceme nazvať pokrokom? Alebo tým, ktorým umožníme sa narodiť, dáme iba jedlo, aby rástli a mohli pracovať? Aký to dáva zmysel? Vystačí ľuďom takýto cieľ? A napokon im zakážeme myslieť a prikážeme im iba poslúchať?

Otrokársky spôsob života sme tu už mali a vytlačilo ho evanjelium a učenie o kresťanskej láske voči blížnym. Mali sme tu už feudálne povýšenectvo šľachty, kapitalizmus s jeho bezohľadnosťou obohacovania sa na úkor druhých, fašizmus aj komunizmus s ich totalitnými ideami, a krátko aj úsilie o demokraciu, ktorá sa nám, žiaľ, vymyká z rúk.

 Prečo je to tak? Pravdepodobne preto, že chceme náuku o Bohočloveku vymazať z kontextu poznania. S istotou však možno povedať, že sa to nepodarí. Večný Boh je mimo nášho dosahu aj napriek tomu, že si to mnohí neželajú. On zasahuje do poriadku bytí aj do chodu dejín a koordinuje ich podľa seba. Mocní tohto sveta sú len smrteľní ľudia a raz budú súdení podľa svojich skutkov. Božie kráľovstvo je síce pozvaním pre všetkých, ale predovšetkým pre  bohabojných a spravodlivých, teda takých, ktorí žijú v súlade s Božími prikázaniami a v súlade s vlastným svedomím.    

Aj v našom aktuálnom kontexte majú kresťania a veriaci ľudia nádej bez toho, aby sa pohoršovali nad tým, čo povedali svetoví a domáci lídri, filozofi, politici, politológovia, neomylní vedci a hygienici, falošní filantropi, pápež, kardináli, biskupi, kňazi, alebo študenti bez životných skúseností. Ak si ale niekto necení ľudský život od počatia po prirodzenú smrť, tu už možno pochybovať o tom, ako daní ľudia pochopili zmysel života a jeho cieľ. Ak ignorujú posvätnú 2-tisícročnú tradíciu Cirkvi a nadchýnajú sa len nedokonalou vedou a vedeckým pokrokom, presviedčajú opačne zmýšľajúcich ľudí o tom, že im chýba prirodzené svetlo v ich svedomí. Ak je pre nich „svetlom na konci tunela“ iba vakcína a nie Boh, je to ilúzia „človekoboha“.

Znepokojujúca otázka o tom, či budú v 21. storočí osobnosti s kvalitou „soli zeme“, keď v skutočnosti sa množia iba pochybnosti o všetkom: o Bohu, o človeku, o živote, o pravde aj dobre? V posledných mesiacoch nad tým veľa premýšľam, ale cítim, že „duchovnosť“ je vyprahnutá a „duchovné oázy“ ustupujú púšti.  

Aktuálne diskusie o svedomí v sekulárnom postmodernom kontexte sa spájajú s problémom „zastierania potreby formovať svedomie“ v dôsledku čoho dochádza k dezorientácii v oblasti „osobnej morálnosti“ pod vplyvom pokročilého relativizmu, liberalizmu, oscilácie medzi extrémnym individualizmom a nedobrovoľným svetovým globalizmom, akoby všetci museli jednomyseľne zmýšľať a rovnako konať. Ošúchané slovo pandémia a ešte frekventovanejšia vakcinácia a dôvody represií kvôli „Covidu-19“ prinášajú ľuďom novú diskrimináciu, reštrikcie aj rozdelenie spoločnosti na očkovaných a neočkovaných. Ak sa toto zopakuje, ostane nám iba otázka: kde sa podeli novoveké sny o slobode, rovnosti a bratstve?

Preventívnym rozumným riešením je začať so senzibilizáciou vlastného svedomia, lebo len tak možno pochopiť, že svedomie poukazuje na pravdu a múdrosť, ono je svetlom pre ľudský život a zrkadlom mravného konania. Výhrada vo svedomí je v tomto zmysle opodstatnená, či sa to niekomu páči, alebo nie.

Obrana slobody a ľudských práv, vrátane výhrady vo svedomí,  je v našich dňoch opäť v kurze. Zasadzoval sa za to už Sokrates a mnohí mučeníci pravdy v dejinách, ale aj tí, ktorí podstúpili prenasledovanie a mučenícku smrť pre svoje kresťanské presvedčenie. Našou úlohou je oživovať tieto koncepty v mysliach ľudí, aby sme si spomenuli na krivdy a hrôzy minulosti a rovnako aj na povinnosť nedovoliť, aby sa znova zopakovali totalitné praktiky obmedzujúce slobodu myslenia, slova, či vierovyznania.  

- Podporte nás -

1 KOMENTÁR

  1. „Potom Boh povedal: „Urobme človeka na svoj obraz, aby sa nám podobal. Nech vládne nad morskými rybami, nebeským vtáctvom, domácimi zvieratami a všetkými plazmi, ktoré sa pohybujú po zemi. Nech vládne nad celou zemou.“ – 1. Mojžišova 1:26. Z ostatku Písma vyplýva, že Boh hovoril so svojim synom, Ježišom Kristom (jeho nebeské meno je Michael), a že Adam bol stvorený na duchovný obraz svojho Stvoriteľa a jeho syna, Ježiša Krista. Počas posledných asi 6, 000 rokov boh tohoto sveta, Satan Diabol sa neustále snažil „zredukovať“ človeka na úroveň zvierat! Je viditeľné, že keby ho Stvoriteľ v tej jeho diabolskej snahe nezastavil, možno by to aj dosiahol!

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň