30.3.2021 Doc. Mgr. Miloš Marek, PhD.
Vo štvrtok, 25. marca 2021, zasiahla slovenskú odbornú i laickú verejnosť smutná správa, keď po krátkej a ťažkej chorobe zomrela vo veku nedožitých 98 rokov jedna z najväčších osobností slovenskej historiografie, archivár, diplomatik, špičkový medievista, profesor Marsina.
Dr. h. c. prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. sa narodil 4. mája 1923 v Hontianskych Šahách v rodine obvodného notára. Detstvo a mladosť však prežil v Žiline, kam sa rodina v roku 1925 presťahovala, a ako Žilinčan sa cítil celý život. Po gymnaziálnych štúdiách v Trenčíne a Žiline, kde v roku 1942 zmaturoval, absolvoval vysokoškolské štúdium v odbore história-filozofia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1949, no už počas neho sa zamestnal v Archíve mesta Bratislavy. Kvôli politickým dôvodom ako nestranník nemohol nastúpiť na miesto asistenta v Historickom seminári univerzity. Od roku 1950 pôsobil v Pôdohospodárskom archíve a po jeho včlenení do Štátneho ústredného archívu (neskoršieho Slovenského národného archívu) v Bratislave sa stal vedúcim pôdohospodársko-lesníckeho oddelenia, neskôr vedúcim oddelenia starších dejín a potom aj zástupcom riaditeľa celého archívu. Medzitým, v roku 1950, získal doktorát filozofie (PhDr.) po obhajobe dizertačnej práce o Žiline a žilinskom práve. V roku 1960 sa zamestnal na plný úväzok ako vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave, kde v rokoch 1961-1977 pôsobil ako vedúci oddelenia dokumentácie a vydávania stredovekých prameňov a v rokoch 1977-1982 ako vedúci oddelenia najstarších dejín Slovenska. V roku 1963 získal hodnosť kandidáta historických vied (CSc.), a o desať rokov neskôr doktora historických vied (DrSc.).
V Historickom ústave SAV pracoval Marsina od začiatku na významnej vedeckej úlohe, ktorou sa stala práca na vydávaní slovenských stredovekých prameňov. So žiadosťou a ponukou účasti na tomto projekte ho ešte ako zamestnanca archívu oslovil v roku 1956 jeho neskorší dlhoročný kolega a priateľ, Vincent Sedlák. Na úspešnú realizáciu úlohy tohto druhu boli nutné isté predpoklady. Okrem primeranej vedeckej erudície a historických zručností to bola aj pracovitosť a značná dávka trpezlivosti, teda vlastnosti, ktoré boli Marsinovi vrodené a zdobili ho po celý život. Projekt si obaja kolegovia rozdelili, kým Marsina mal vypracovať diplomatár ako edíciu najstarších stredovekých listín týkajúcich sa Slovenska a siahajúcu do konca vlády Arpádovcov, Sedlák pracoval na regestárovej edícii listín zo 14. storočia. Po dôkladnej príprave a rozsiahlom pramennom výskume v archívoch doma i v zahraničí publikovali obaja autori dva zväzky Slovenského diplomatára (Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I, II, 1971, 1987) a regestára (Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I, II, 1980, 1987), ktoré sú dodnes základom a východiskom práce každého medievistu na Slovensku. Týmito dielami sa obaja autori stali nesmrteľnými postavami slovenskej historiografie a jej legendami.
Hoci mali v pláne aj ďalšie zväzky, nepriaznivé okolnosti spôsobili, že k tomu napokon nedošlo. Marsina nebol nikdy členom komunistickej strany a v roku 1985 bol z ideologických dôvodov prinútený odísť na dôchodok, pričom mu bola v ústave ponechaná len konzultantská činnosť na čiastočný úväzok. Po „nežnom“ prevrate v roku 1989 bol rehabilitovaný a prijatý naspäť do Historického ústavu, kde až do roku 1995 zastával funkciu vedúceho oddelenia starších slovenských dejín. Marsina sa zaslúžil o obnovenie Historického odboru Matice slovenskej, ktorého bol v mladosti členom. Stal sa jeho predsedom a neskôr čestným predsedom. Bol aj členom Výboru Matice slovenskej, členom prezídia a predsedom jej Vedeckej rady. Od roku 1997 bol na čiastočný úväzok zamestnaný v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej. Dlhší čas stál tiež na čele Slovenskej historickej spoločnosti (1990-1996), v rámci ktorej viedol aj sekciu dejín miest.
Významnou časťou profesorovho pôsobenia bola pedagogická činnosť. Marsina v rokoch 1962-1980 a aj začiatkom 90. rokov externe prednášal na Filozofickej fakulte UK stredovekú diplomatiku, či stredoveké mestá. Významnejšie je však jeho pôsobenie na Trnavskej univerzite, ktorú sám pomáhal v roku 1992 zakladať. Od roku 1992 do roku 1998 bol vedúcim Katedry histórie Fakulty humanistiky (neskoršej Filozofickej fakulty), kde okrem stredovekých dejín a historickej diplomatiky vyučoval študentov aj filozofiu dejín a vývoj slovenskej historiografie. Na tomto pracovisku sa aj habilitoval a inauguroval. V roku 2013 bol menovaný do čestnej hodnosti emeritného profesora. Vychoval množstvo nasledovníkov, celú generáciu mladých medievistov, ktorí sa uplatnili v odbore, stali sa z nich uznávaní odborníci a spomínajú naňho dodnes s láskou a rešpektom.
Profesor Marsina aktívne vedecky pracoval až do pokročilého veku. Žiaľ, zhoršujúce sa problémy so zrakom mu prácu znemožňovali, čo ťažko znášal. Veď práca mu bola neoddeliteľnou súčasťou jeho života aj po odchode na zaslúžený odpočinok. Ako sa sám vyjadril: „keď človek nemôže pracovať, život nemá zmysel.“ Napriek tomu po sebe zanechal rozsiahle dielo, ktoré zahrňovalo kritické vydávanie stredovekých prameňov a ich diplomatickú kritiku, dejiny stredovekých miest na Slovensku, dejiny slovenskej historiografie či vypracovanie princípov syntézy dejín Slovenska. Šírka vedeckého záberu profesora Marsinu však presahovala spomínané témy. Okrem Slovenského diplomatára bol spolueditorom dvojzväzkových Urbárov feudálnych panstiev na Slovensku (1958-1959), či edície Tatársky vpád (2008), vydal Legendy stredovekého Slovenska (1997), monografiu Metodov boj (1985), je spoluautor niekoľkých syntéz dejín Slovenska a autorom skoro dvoch stoviek vedeckých štúdií a odborných článkov.
Profesor Marsina svojím dielom a názormi posilňoval historické i národné vedomie Slovákov ako štátotvorného národa. Zastával právo hovoriť o Slovensku už v období Uhorského kráľovstva. Nepochyboval o kontinuite slovenského národa a začiatky jeho formovania videl už koncom 8. storočia. Tvrdil, že národotvorný proces, teda etnogenézu slovenského národa možno v oblasti Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva považovať za dovŕšenú už v prvej tretine 9. stor. Po „nežnom“ prevrate v roku 1989 nenaskočil na módnu vlnu spochybňovania všetkého slovenského, tak populárnu v radoch liberálnych a čechoslovakistických historikov. Naopak, snažil sa o vytvorenie novej koncepcie syntézy dejín Slovenska a o teoretické opodstatnenie samostatného odboru slovenské dejiny. Sám bol autorom modernej syntézy dejín Slovenska v stredoveku.
Profesor Marsina bol jedným zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie (medievistiky), archivistiky, historickej diplomatiky, či paleografie. Za svoje životné dielo získal viaceré vyznamenania a pocty. V roku 1999 mu za jeho prínos vo výskume slovenských dejín udelila Prešovská univerzita vedeckú hodnosť „Doctor honoris causa“. Prezident Slovenskej republiky mu v roku 2004 za celoživotné dielo v oblasti slovenskej historiografie, archívnictva a pomocných vied historických udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy, Matica slovenská ho odmenila pamätnou medailou svätých Cyrila a Metoda, Historický odbor MS mu udelil pamätnú medailu zvanú Cena Daniela Rapanta. Snem MS mu v roku 2019 za jeho mimoriadne zásluhy o rozvoj slovenského národného a kultúrneho života i matičnej ustanovizne udelil čestné členstvo ako najvyššie matičné vyznamenanie. Od roku 2001 je tiež čestným občanom mesta Žiliny. Trnavská univerzita ho v roku 2015 ocenila Zlatou medailou TU a v roku 2017 mu za celoživotné dielo, ktorým zásadným spôsobom zasiahol do rozvoja historických disciplín na Slovensku, udelila čestný doktorát.
Nech odpočíva v pokoji.
Česť jeho pamiatke.
