Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec.
Publikované in: Studia Carpathico-Adriatica. Zv. I. Slováci a Chorváti na ceste k samostatnosti: História a perspektívy. Slovaci i Hrvati na putu u neovisnost: Povijest i perspektive. Ed. Martin Homza, Željko Holjevac. Bratislava 2020, s. 25-54.
Rozhodnutím víťazných veľmocí bolo Slovensko v roku 1945 opätovne začlenené do obnoveného Československa, od ktorého veľmoci očakávali, že poslúži ich politickým a ideologickým zámerom lepšie, než samostatný slovenský štát. Obnovené Československo sa stalo súčasťou sovietskej zóny vplyvu a etabloval sa v ňom politický systém, ktorý pod pláštikom „ľudovej demokracie“ zavádzal prvky sovietskeho politického a ekonomického systému, komunistom prenechával rozhodujúce mocenské páky, značný počet obyvateľstva pozbavil základných občianskych a národných práv a zaviedol politickú retribúciu a protikatolícke opatrenia, ktoré dláždili cestu definitívnemu prevzatiu moci komunistam, zavŕšenému vo februári 1948.
Na jar 1945, pod dojmom postupu Červenej armády, obnovy Československa a jeho rýchlej boľševizácie, opustila Slovensko prvá masová vlna politickej emigrácie v moderných slovenských dejinách, dovedna niekoľko tisíc osôb, medzi nimi nielen ľudia, ktorí boli nejakým spôsobom spätí s prvou Slovenskou republikou, ale aj intelektuálne elity, univerzitní profesori, vedci, spisovatelia a početná skupina mladých univerzitných absolventov a študentov. Ich spoločným menovateľom bolo bezpodmienečné odhodlanie bojovať za obnovu Slovenskej republiky na demokratickom a kresťanskom základe a proti komunizmu; rôznili sa iba v názoroch na to, akým spôsobom to dosiahnuť. V ich radoch sa čoskoro sformovali dve relevantné exilné skupiny, obe na čele s osobnosťami, ktoré zdieľali spoločný osud politikov, ktorí sa dostali do nemilosti Berlína, pretože obhajovali slovenské záujmy a kládli odpor prenikaniu nemeckého vplyvu na Slovensko a v rokoch 1939-1940 museli opustiť aktívnu politiku.
Najdynamickejšou postavou slovenského exilu prvých povojnových rokov bol nepochybne Ferdinand Ďurčanský, jeden z prvých slovenských politikov, ktorí prekonali tradičnú vnútroslovenskú zahľadenosť slovenskej politickej scény a vniesli do nej zahraničnopolitický rozmer. Ako bývalý slovenský minister zahraničia a univerzitný profesor medzinárodného práva bol Ďurčanský presvedčený o potrebe zmedzinárodniť slovenskú otázku[1] a predložiť ju eo instanto kľúčovým politickým hráčom, ktorí rozhodovali o osudoch Európy, teda Mierovej konferencii v Paríži, najvyšším predstaviteľom víťazných mocností, Organizácii spojených národov a ďalším medzinárodne relevantným inštituionálnym a individuálnym protagonistom, od amerického štátneho sekretára Georgea C. Marshalla po pápeža Pia XII. Ďurčanský vychádzal z tézy, že podľa princípov medzinárodného práva bola politická situácia, ktorá sa vytvorila na Slovensku po roku 1945, protiprávna a Slovenská republika naďalej existovala. Ďurčanský žiadal veľmoci, aby v súlade so želaním veľkej väčšiny Slovákov, s medzinárodným právom a záväzkami Atlantickej charty a Charty Spojených národov nezaobchádzali so Slovenskom inak, než s ostatnými bývalými spojencami Nemecka, ktorí neboli pozbavení práva na štátnu existenciu, ale aby ho uznali ako porazený štát a uzavreli s ním mierovú zmluvu, alebo v prípade pochybností usporiadali na Slovensku plebiscit pod medzinárodným dozorom.[2] Ako veľmi dynamický politik zaplavil Ďurčanský a jeho Slovenský akčný výbor (ďalej SAV), založený v Ríme začiatkom roku 1946, neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor (ďalej SOV), západný politický svet obrovským počtom memoránd, apelov a listov,[3] vytvoril buletin Slovak Information Service, ktorý informoval svet o situácii na Slovensku, nadviazal kontakty s predstaviteľmi iných východoeurópskych exilných skupín, severne od Ríma založil rozhlasovú stanicu, ktorá vysielala na Slovensko,[4] začal dokonca vytvárať slovenské vojenské jednotky v zahraničí[5] a časť svojich aktivít preniesol aj na Slovensko, kde sa sformovalo podzemné hnutie, ktoré malo pred svetom demonštrovať, že jeho organizácia nebola izolovanou skupinkou emigrantov, ale tešila sa širokej ľudovej podpore. Podobne ako mnohí relevantní západní politici vrátane niektorých britských vojenských a politických špičiek Ďurčanský v bezprostredne povojnovom čase očakával rýchlu eskaláciu politického a možno dokonca aj vojenského konfliktu medzi Západom a Sovietskym zväzom,[6] a chcel, aby Slováci, ktorí by ako kresťanský národ stáli na západnej strane, boli na túto eventualitu pripravení.[7]
Inak hodnotil situáciu bývalý slovenský vyslanec pri Svätej stolici Karol Sidor, ktorému Vatikán až do odchodu do Kanady v roku 1950 poskytol politický azyl a okolo ktorého sa postupne sformovalo druhé slovenské politické centrum v exile. Sidor mal lepšiu východiskovú situáciu, pretože sa mohol oprieť o morálnu prestíž svojho vatikánskeho pôsobiska, o dobré meno, ktoré si na ňom získal aj u spojeneckých diplomatov, [8] o živé kontakty s talianskou politickou špičkou okolo rodiacej sa kresťanskej demokracie (Alcide de Gasperi, Guido Gonella, Mario Scelba) i o skutočnosť, že ho Svätá stolica fakticky naďalej ticho uznávala ako zástupcu Slovenska a v Ríme sa všeobecne očakávalo, že vytvorí exilnú slovenskú vládu. [9] Na veľké sklamanie mnohých doma i v exile však Sidor v prvých povojnových rokoch zotrval v politickej nečinnosti, obmedzujúc svoje aktivity na nepochybne potrebnú sociálno-charitatívnu pomoc v prospech slovenských emigrantov. Aj Sidor mal politický cieľ pracovať za obnovu Slovenskej republiky, vystúpenie politického exilu v bezprostrednom povojnovom období však nepovažoval za oportúnne a zotrvávanie na právnej kontinuite Slovenskej republiky za reálnopoliticky schodné a politický zápas o štát chcel predbežne viesť prostredníctvom starších slovensko-amerických organizácií v USA, najmä váženej Slovenskej ligy v Amerike, a Slovenskej národnej rady v Londýne, ktorú v zime 1943/44 založil Peter Prídavok. Istú rolu v Sidorovej vyčkávacej taktike hrala nepochybne aj obava, aby neohrozil svoj politický azyl vo Vatikáne, predovšetkým však podcenil prevratnosť politických zmien v stredovýchodnej Európe, takže začas dokonca v sebe živil nádej na návrat do slovenskej vnútornej politiky na pôde novej katolíckej politickej strany, ktorá by prevzala dedičstvo predvojnovej Slovenskej ľudovej strany. Iba keď sa ukázalo, že politický systém Národného frontu žiadne vyhliadky na parlamentný zápas nedával, ba Sidora samotného odsúdil na dlhoročný trest väzenia, a keď po definitívnom prevzatí moci komunistami vo februári 1948 prišla do zahraničia nová emigračná vlna, v ktorej boli už aj nekomunistickí politici, ktorí predtým spolupracovali s Národným frontom, dospel Sidor k presvedčeniu o potrebe politického vystúpenia v exile a dal mu inštitucionálny základ v podobe Slovenskej národnej rady v zahraničí (SNRvZ). Na verejnosť vystúpila na Vianoce roku 1948 s deklarovaným cieľom „oslobodiť Slovensko spod komunistickej diktatúry a českej preponderancie“, vytvoriť demokratický slovenský štát a začleniť ho ako rovnoprávneho člena do medzinárodnej organizácie.[10] K prestíži novej organizácie prispelo, že ju podporili takmer všetci slovenskí diplomati, ktorí po roku 1945 zostali v zahraničí, viacerí známi intelektuáli, bývalí spolupracovníci Slovenského revolučného odboja, organizácie mladých exulantov – univerzitných študentov a čerstvých absolventov, ktorí v rokoch 1945-1948 vytvorili hustú komunikačno-spravodajskú sieť medzi Slovenskom a exilom a sprvoti spolupracovali skôr s Ďurčanského organizáciou,[11] väčšia časť slovensko-amerických organizácií a väčšina slovenských emigrantov z pofebruárovej vlny 1948, čím sa pred svetom demonštrovalo, že aj Slováci, ktorí po roku 1945 pôsobili na Slovensku, vrátane politikov činných na pôde Národného frontu, stáli na platforme slovenskej štátnosti a otvorene to prejavili, len čo k tomu dostali v zahraničí príležitosť.[12]
Východisková situácia slovenského exilu na Západe bola oveľa zložitejšia, než situácia väčšiny exilov z krajín východného bloku. Vyplývalo to už z elementárnej skutočnosti, že Slováci boli v roku 1945 v rozpore s programovými vyhláseniami víťazných veľmocí ako Atlantická charta, Štyri slobody či Charta OSN i s vôľou veľkej väčšiny národa znovuzačlenení do obnoveného Československa, takže všetky garnitúry povojnového slovenského politického exilu mali (podobne ako Chorváti) na rozdiel od väčšiny ostatných exilov, bojujúcich iba proti komunistickému režimu v ich krajinách, nevyhnutne dvojitý cieľ: popri dôslednom zápase proti komunizmu i zápas za znovuzískanie vlastnej nezávislej štátnosti. V tomto zápase museli čeliť nepriaznivej medzinárodnej politickej konštelácii, postavenej na báze uchovania politického a územného statu quo, početným politickým odporcom a dramatickému nedostatku finančných zdrojov. Na rozdiel od pofebruárového českého exilu, aspoň čiastočne dotovaného zo štátneho rozpočtu USA, podporovaného ideologicky spriaznenými mimovládnymi organizáciami a opierajúceho sa tiež o československé finančné zdroje, nazhromaždené v zahraničí v predchádzajúcich rokoch, slovenský exil žil iba z tvrdej práce vlastných rúk a z bezhraničného idealizmu a dnes temer nepredstaviteľného nasadenia. Dokonca československý komunistický režim musel v internej Orientačnej správe o čs. emigrácii zo septembra 1966 uznať, že kým špičkoví českí politickí emigranti zväčša priamo či nepriamo vykonávali služby pre zahraničné politické centrá, slovenskí exilní politici boli od svojej exilnej činnosti finančne nezávislí a „do separatistického hnutí se zapojují z přesvědčení”.[13]
Nekompromisný antikomunizmus a kresťanské hodnotové zameranie slovenského exilu ohrozovalo ideologické základy komunistického režimu oveľa radikálnejšie, než väčšinovo ľavicovo-socialistický český exil, ktorý si za svoje „pokrokové” stanoviská niekedy dokonca vyslúžil pochvalu pražských ideológov.[14] Predovšetkým však slovenský exil svojím úsilím o povýšenie slovenskej otázky na medzinárodnú a obnovu samostatnej slovenskej štátnosti ohrozoval samotnú existenciu československého štátu. Tak ľudovodemokratický ako komunistický režim v Československu preto vynakladali obrovské úsilie, aby činnosť slovenského exilu znemožnili. V prvých povojnových rokoch sa Praha usilovala najmä o násilné vydanie jeho príslušníkov do Československa,[15] neskôr investovala obrovské prostriedky, aby slovenskú emigráciu sledovala, prenikla do jej radov, vnútorne ju rozkladala a navonok politicky a morálne kompromitovala tak pred vlastným obyvateľstvom ako predovšetkým v zahraničí, a tak ju politicky i existenčne znemožnila a paralyzovala jej činnosť. V Pahe sa v skutočnosti zrodili aj mnohé protislovenské difamačné aktivity, za ktorými domnelo stáli západní novinári, lobistické skupiny alebo silná talianska komunistická strana.[16] V niektorých prípadoch sa československé tajné služby neštítili ani otvoreného fyzického násilia ako boli únosy či atentáty – najznámejším bol smrteľný útok na agilného a úspešného vedúceho nemeckej pobočky Slovenskej národnej rady v zahraničí Matúša Černáka, ktorého československá štátna bezpečnosť v roku 1955 zlikvidovala výbuchom listovej bomby.[17]
Najtvrdším protivníkom slovenského exilu však paradoxne nebolo Československo samotné, ale český – alebo ako sa sám nazýval „československý” – pofebruárový exil, ktorý stál na platforme prvej Československej republiky resp. povojnového systému Národného frontu a svoj hlavný politický cieľ, ba priam raison d’être svojej existencie, videl v zabezpečení trvalého prežitia unitárneho Československa a v boji proti „slovenskému separatizmu”. Ako sa vyjadril český národný socialista a sovietofil[18] Hubert Ripka: „Musíme držet Československo i kdyby […] šel s námi jediný Slovák.”[19]
Protagonisti tohto českého exilu si dôsledne nárokoval právo hovoriť aj v mene Slovákov, ktorých považovali buď za integrálnu súčasť mýtického „československého národa” alebo za málo vyspelú etnickú skupinu, ktorej osud je nevyhnutne spätý s Československom. Citadelou týchto názorov bola Rada svobodného Československa založená v roku 1949 vo Washingtone, v ktorej dominovali českí národní socialisti okolo Petra Zenkla a českí sociálni demokrati, napospol zväčša bývalí blízki spolupracovníci prezidenta Edvarda Beneša alebo exponenti vlády Národného frontu. Títo ľudia akýkoľvek nezávislý slovenský prejav v exile okamžite denuncovali ako „ohrozenie demokracie”, „absenciu správneho politického myslenia”, „všeobecný nedostatok kultúry” či „formu primitivizmu” a varovali západné demokracie, aby nerobili žiadne kompromisy so slovenským exilom, ak je ich cieľom obnoviť demokraciu v strednej a východnej Európe”.[20] Takéto tvrdé vyjadenia českého exilu vyplývali z politicko-ideologického presvedčenia ich autorov, ale aj z ich geopolitického uvažovania, ktoré jasne vyjadril ich politický mentor Edvard Beneš, keď povedal, že Česi nemôžu nikdy prijať nezávislé Slovensko, pretože vzhľadom na susedstvo sedemdesiatich miliónov Nemcov nevyhnutne potrebujú spoločnú hranicu s Ruskom. Beneš v tom videl „životný problém” Čechov ako národa i ako štátu.[21]
S Radou svobodného Československa spolupracovala aj malá skupina slovenských politikov „československého“ zmýšľania. Medzi Slovákmi predstavovali malú menšinu, Rade a s ňou spriazneným organizáciám však prepožičiavali „československú” legitimitu.[22] Patrili k nim niektorí bývalí diplomati pražského Ministerstva zahraničných vecí (Juraj Slávik, Ján Papánek) a exponenti ľudovodemokratického systému Národného frontu za Demokratickú stranu a maličkú Stranu slobody (Jozef Lettrich, Rudolf Fraštacký, Jozef Dieška a i.). V zahraničí sa však rýchlo dostali do bolestnej izolácie: s Radou svobodného Československa sa pre vnútorné rozpory v priebehu päťdesiatych rokov aspoň dočasne rozišli, od slovenského exilu však zostali oddelení neprekonateľnou priepasťou, tým väčšmi, že aj veľká väčšina slovenskej pofebruárovej emigrácie, tak bežní ľudia ako bývalí politickí prominenti oboch konfesií (Emanuel Böhm, Štefan Blaško, Ľudovít Kandra, Michal Zibrín), keď mohli slobodne vysloviť svoje presvedčenie, sa neskryto postavili na platformu myšlienky slovenskej štátnosti.[23]
Imrich Kružliak, sám príslušník pofebruárovej emigrácie osobne spätý s Demokratickou stranou, ktorý neskôr, keď sa mu nepodarilo emigrovať do Kanady, našiel živobytie v Rádiu slobodná Európa, ktorého politiku sa potom odvážil navonok kritizovať až po odchode do penzie, označil postoje skupinky Slovákov z okolia Rady svobodného Československa za „politický konjunkturalizmus”[24] a „otázku finančnú”.[25] „Ich čechoslovakizmus vyplýva len zo strachu za chyby, ktorých sa dopustili po roku 1945 a z akejsi menejcennosti, ktorá neviem či vyplýva viac z vedomia, že je ich málo alebo z vedomia, že sú v hlbokom rozpore s vôľou národa”, písal Kružliak priateľovi novinárovi Konštantínovi Čulenovi, ale „ČSR sa rozpadla a nemožno ju viac vzkriesiť, iba pod tlakom zvonku a aj to len ako federáciu, ovšem na ako dlho neviem, keď vidíme v histórii ako tieto federácie skončily”.[26] „A nech si Česi a Čechoslováci robia čokoľvek, nebojím sa ich pechorenia”, uzatváral Kružliak, „lebo poznám náladu doma. Nech sa tam ide dnes ukázať Lettrich s jeho kompaňonmi, alebo Dieška s Pavlovom. Sú v slov. politike dnes už svätí za dedinou. Domov sa môžu vrátiť len pod českými bodákmi a tie by dnes na Slovensku dlho nevydržaly.”[27]
Predstavitelia slovenského politického exilu si dobre uvedomovali, že vzhľadom na slabosť slovenského faktoru v medzinárodnom rozmere svoje politické ciele dosiahnu iba vtedy, keď sa im podarí zainteresovať pre slovenskú vec neslovenské prostredie, exilné reprezentácie iných národov, medzinárodné organizácie, ale predovšetkým predstaviteľov vplyvných západných štátov. Víťazné západné veľmoci však napriek zostrujúcej sa studenej vojne stáli na platforme jaltských dohôd a politického usporiadania z roku 1945, teda rešpektovali tak existenciu Československa, s ktorým udržiavali aj diplomatické vzťahy, ako rozdelenie sveta do dvoch blokov a existenciu sovietskej zóny vplyvu, ako to jasne ukázali pri porážke maďarského a poľského povstania v roku 1956 i pri vojenskej intervencii v Československu v roku 1968. Veľkí západoeurópski protagonisti na politickej šachovnici, Veľká Británia a Francúzsko, navyše nemali k malému Slovensku bez tradície vlastnej historickej štátnosti žiadne osobitné historicko-politické väzby a slovenské územie, im geograficky i mentálne vzdialené, bolo pre nich iba strategickým veľmocenským záujmovým priestorom, v ktorom nemali vlastné národné záujmy presahujúce logiku studenej vojny a geopolitiky.
Ešte komplexnejšia bola situácia vo vzťahu k Washingtonu. Americká politika mala síce eminentný záujem na porážke komunizmu a najneskôr od rokov 1947/1948 počítala s použitím exulantov ako nástroja politickej a psychologickej vojny.[28] Zároveň však stála na platforme jednotného Československa, v ktorom videla nielen historické dieťa americkej liberálnej demokracie, zrodené s americkou pomocou v roku 1918, ale odhliadnuc od komunistickej vlády aj prijateľnú politickú entitu z pohľadu stability, bezpečnosti a ekonomickej funkčnosti strednej a východnej Európy a amerických geopolitických záujmov a zábezpeku proti politickej a ekonomickej fragmentácii regiónu. Washington preto podporoval Radu svobodného Československa, ktorú istý čas aj financoval z amerického rozpočtu a spočiatku dokonca považoval za istú formu neoficiálnej exilnej vlády,[29] a „československé” zmýšľanie v amerických alebo USA inšpirovaných iniciatívach vrátane jednotného „československého desku” v Rádiu Slobodná Európa v Mníchove i vo vládnom Hlase Ameriky.[30]
Slovenská politika v exile si dobre uvedomovala váhu amerického faktora v medzinárodnej politike. Aj preto, ako aj vzhľadom na existenciu silnej a dobre organizovanej slovensko-americkej komunity, sa začiatkom päťdesiatych rokov prenieslo do USA sídlo viacerých exilných iniciatív vrátane hlavného sídla SNRvZ. Pri pokusoch o zblíženie s americkou politikou mohla však slovenská strana za daných okolností kapitalizovať prakticky iba svoj antikomunistický postoj. Nebolo preto náhodné, že pozorné uši našla vo Washingtone najmä v prvej polovici päťdesiatych rokov, keď vrcholila najostrejšia fáza studenej vojny, ešte žili nádeje na relatívne skoré vyslobodenie stredovýchodnej Európy spod komunizmu, ale rástli aj obavy z možného prieniku komunistického vplyvu na Západ i do USA. Slovenský exil i slovensko-americké organizácie v USA využili túto atmosféru, aby poukázali na čistý protikomunistický štít svojich členov,[31] predovšetkým však, aby zoznamovali amerických politikov s dramatickou situáciou a s pretrvávajúcim protikomunistickým odporom na Slovensku (v podobe podzemného hnutia Bielej légie[32] a nepokojov širšieho rozsahu).
Mnohí americkí kongresmani a senátori, kritickí voči Rooseveltovej a Trumanovej politike prílišnej zhovievavosti voči Sovietom a komunizmu i voči nekritickej podpore pofebruárových českých resp. československých exulantov, bývalých spolupracovníkov nedemokratického systému Národného frontu spoluzodpovedných za prevzatie moci komunistami v Československu, prejavili veľký záujem o správy o pretrvávajúcom protikomunistickom odpore na Slovensku a v slovenskom národe vďaka nim objavili oveľa pevnejšiu oporu antikomunizmu než bolo Československo. Americkej vládnej administrácii vyčítali porušovanie vlastných demokratických zásad a „tragické chyby” vo vzťahu k malým národom vrátane Slovákov a netajili sa presvedčením, že zápas Slovákov proti komunizmu by mala americká politika podporiť politicky i morálne verejným uznaním ich práva na sebaurčenie vrátane práva na samostatný štát.
V tomto zmysle veľmi agilne vystupoval kongresman Ray J. Madden, v roku 1951 predseda kongresového výboru pre prešetrenie katyńských vrážd, ktorý v máji 1953 predložil Kongresu súbežnú rezolúciu, v ktorej sa vyjadrovalo „pevné presvedčenie amerického národa, že slovenská národ má právo na samourčenie a na vládu, ktorá zodpovedá jeho vôli slobodne vyjadrenej v slobodných voľbách”. Rezolúcia žiadala pre Slovensko slobodné voľby pod kontrolou Organizácie spojených národov, „pomoc a morálnu podporu pre aktívnych bojovníkov, ktorí bojujú za oslobodenie slovenského národa” a uznanie „účinnej exilnej vlády, reprezentujúcej antikomunistický slovenský národ”.[33] Kongresman Alvin M. Bentley zase v marci 1955 v Snemovni reprezentantov citoval deklaráciu SNRvZ prijatú na zasadnutí 4. júla 1954 v Niagara Falls, v ktorej sa obhajovalo právo slovenského národa na samourčenie, vyjadrovalo sa presvedčenie, že najlepšou garanciou politických, kultúrnych a hospodárskych práv slovenského národa je demokratický slovenský štát a vyhlasovalo sa, že slovenský exil odmietal akékoľvek podoby komunizmu a „nebude sloboda pre slovenský národ, pokiaľ budú demokratické vlády hľadať kompromis so Sovietmi alebo so štátmi s komunistickou vládou”.[34] S Alvinom M. Bentleym a senátorom Everettom Dirksenom rokoval počas svojej niekoľkomesačnej cesty po USA v roku 1953 aj predseda nemeckej odbočky SNRvZ Matúš Černák, ktorého prijali aj na Štátnom Departmente.[35] V podobnom duchu vystupovali aj kongresmani Alvin O’Konski, Daniel J. Flood, Clement Zablocky, Edward Derwinski, Philip J. Philbin, Michael A. Feighan a iní, ktorí udržiavali kontakty so zástupcami Slovenskej národnej rady v zahraničí, Slovenskej ligy v Amerike a ďalších slovenských organizácií, vystupovali s prejavmi na ich verejných podujatiach a prejavovali ochotu uverejňovať ich rezolúcie a memorandá v Congressional Records.[36]
Politicky asi najviditeľnejšie konal kongresman Charles J. Kersten. Na základe informácií, ktoré mu poskytol slovenský exil, osobitne vo Washingtone pôsobiaci predseda komisie pre zahraničnú politiku SNRvZ Jozef Mikuš a spoluzakladateľ Bielej légie Jozef Mikula,[37] predniesol Kersten v júli 1951 pred Zahraničným výborom Kongresu Spojených štátov súbežnú rezolúciu ďalekosiahleho významu, v ktorej vyzdvihol existenciu silného podzemného hnutia na Slovensku („there ist no other country in the Soviet orbit which has a better underground movement than heroic Slovakia”) a žiadal, aby USA sformulovali prísnejšiu antikomunistickú politiku a vylúčili akékoľvek ďalšie dohody s Československom a aby americkí reprezentanti v OSN žiadali pre slovenský i český národ usporiadanie slobodných volieb pod kontrolou Spojených národov, aby si mohli bez akéhokoľvk vonkajšieho nátlaku slobodne zvoliť formu vlády a vytvoriť vlastné štáty. [38] Kersten bol presvedčený a na historickom kongrese Slovenskej ligy v máji 1952 verejne priznal, že Slovensko nemalo byť pozbavené štátnej samostatnosti, pretože to bolo v rozpore s kresťanskými a demokratickými princípmi a pretože ako nezávislý štát by bolo dokázalo komunistickej expanzii čeliť účinnejšie než Československo:
Slováci boli vždy v opozícii proti komunizmu: a dodnes mu silno odporujú. Slovensko nemalo byť trestuhodne zničené, pretože by nám bolo dnes dobre slúžilo na strane demokratického sveta. Je v záujme Ameriky, aby všetky národy na zemi, vrátane slovenského národa, mali právo na samourčenie a, ak si to želajú, na slobodu a nezávislosť.[39]
V júli 1953 sprostredkoval Kersten prijatie delegácie Slovenskej národnej rady v zahraničí na Štátnom Departmente, kde do rúk vedúceho Odboru pre východoeurópske záležitosti pána Barboura odovzdali memorandum o slovenskej otázke, určené pre štátneho tajomníka Johna Fostera Dullesa.[40]
V roku 1954, v čase, keď nové sovietske vedenie po Stalinovej smrti začalo postupne presadzovať politiku mierovej koexistencie, ktorú slovenský exil tvrdo kritizoval, inicioval Kersten vznik Select Committee on Communist Agression, ktorý vyšetroval komunistické zločiny vo východnej Európe, vypočul veľké množstvo svedkov vrátane viacerých Slovákov a v záverečnej správe, vypracovanej v spolupráci s desiatimi kongresmanmi a expertami z Georgetown University, ktorá vošla do dejín ako Kersten Report, nielen odsúdil mierovú koexistenciu s komunizmom ako „mýtus”, ale objektívne načrtol dejiny slovenských zápasov o politickú rovnoprávnosť a slobodu, kritizoval demokratickým princípom protirečiacu reintegráciu Slovenska do ČSR „bez akejkoľvek formy plebiscitu” a zdôraznil právo malých európskych národov vrátane Slovákov na samourčenie.[41] Slovenský politický exil vyhodnotil Kerstenovu správu ako zásadný dokument, ktorý „vyvracia politické legendy a propagačné lži” a „jasne hovorí, kto nesie vinu a zodpovednosť za vraždy, politické a náboženské prenasledovanie a nakoniec vydanie na milosť a nemilosť Slovenska i Česka komunizmu. Bola to podľa zprávy ‘najmä naivná viera, ktorú zdieľali v rozličných stupňoch prakticky všetci českí politici, čo zapríčinila, že s tak krajnou ľahkosťou komunistická strana prevzala moc r. 1948’ ”.[42]
Slovenská exilová politika si veľa sľubovala od administratívy prezidenta Dwighta Eisenhowera (1953-1956),[43] ktorá podľa všetkého zvažovala istú korektúru americkej politiky v prospech Slovákov, vtedy považovaných za element najsilnejšieho odporu proti komunizmu v stredovýchodnej Európe.
V roku 1956, v situácii, keď v Maďarsku a Poľsku vrcholilo protikomunistické povstanie a správy o nepokojoch a podzemných hnutiach prichádzali aj zo Slovenska, prijal slovenskú delegáciu aj sám štátny sekretár John Foster Dulles, ktorý bol už od začiatku päťdesiatych rokov častým adresátom slovenských memoránd a listov. Predseda Slovenskej ligy v Amerike Filip Hrobák, ktorý bol členom delegácie, zhodnotil svoje dojmy slovami: „Štátny tajomník bol dobre informovaný o podstate slovenského problému už pred našou návštevou. Z jeho poznámok bolo jasné, že vedel, že Slováci nechcú žiť s Čechmi v jednom štáte.”[44]
K zásadnej revízii americkej politiky voči Československu však nedošlo. Hoci Štátny department vo viacerých oficiálnych listoch americkým kongresmanom a slovenským zástupcom uznal princíp samourčenia pre všetky národy a právo českého i slovenského národa v budúcnosti si za slobodných podmienok zvoliť, či budú chcieť naďalej žiť v spoločnom československom štáte,[45] zároveň potvrdil, že odmieta vyvinúť akúkoľvek iniciatívu, aby navrhol alternatívnu formu organizácie strednej Európy a zdôraznil, že americká politika sa má sústrediť na vytvorenie podmienok, aby si národy východnej Európy mohli slobodne určiť svoje vládne a hospodárske inštitúcie, a nenechať sa zatiahnuť do diskusií o budúcnosti zotročených národov.[46] Washington naďalej považoval jednotné Československo za životaschopný politický koncept a politika „nepredurčovania” („non-predetermination”) síce zodpovedala politickej logike existencie diplomatických vzťahov s Prahou a v zásade nevylučovala možnú reorganizáciu strednej Európy v postkomunistickej budúcnosti podľa vôle národov, ale podceňovala faktor národného útlaku ako integrálnej súčasti komunistickej represie a fakticky podporovala tie politické sily, ktoré videli svoju raison d’être v bezpodmienečnej obrane československej štátnej idey.
Priaznivejšia situácia pre slovenský štátotvorný politický exil bola v Nemeckej spolkovej republike. Západonemecký štát síce svojim vznikom v roku 1949 nezískal úplnú suverenitu a nemecká otázka zostala v dôsledku absencie mierovej zmluvy s Nemeckom i rozdelenia na dva nemecké štáty v dvoch rôznych mocenskopolitických blokoch naďalej otvorenou, Bonn však získal možnosť viesť vlastnú zahraničnú politiku a v dôsledku rozhodnutia západných Spojencov relatívne rýchlo integrovať západné Nemecko do euroatlantických politických, hospodárskych a neskôr aj vojenských štruktúr aj istý manévrovací priestor.
Vďaka geopolitickej pozícii, nevyriešenej nemeckej otázke, ktorej súčasťou boli aj milióny vyhnaných Nemcov (Volksdeutsche) z východných území, a dlhodobým historickým i hospodárskym väzbám so strednou a východnou Európou nemohla byť pre Západné Nemecko, na rozdiel od západných štátov v striktnom zmysle slova, stredovýchodná Európa nedôležitá a aspoň teoretické úvahy o jej možnej budúcej reorganizácii v súlade s národnými záujmami Nemecka irelevantné, a to aj napriek tomu, že jeho zahraničná politika sa za daných okolností prioritne orientovala na Západ a na integráciu do euroatlantických štruktúr, rezignujúc aj na bezprostredné alternatívy zjednotenia Nemecka.
Vstup nemeckej politiky do vtedajšieho mocenskopolitického koncertu mal preto pre slovenský exil nezanedbateľný význam a rozšíril jeho operatívne možnosti. V rozhovore so zástupcom nemeckého ministerstva zahraničných vecí Dr. Kossmannom 11. októbra 1952 predseda nemeckej odbočky SNRvZ Matúš Černák príznačne povedal, že Francúzsko a Veľká Británia môžu byť s daným rozložením geopolitických síl spokojné, avšak Západné Nemecko, USA a krajiny stredovýchodnej Európy majú a aj naďalej musia mať spoločný záujem na páde komunizmu a novej úprave pomerov v stredovýchodnej Európe.[47]
Nebolo preto náhodné, že práve začiatkom päťdesiatych rokov sa do Nemecka presťahovalo viacero vedúcich osobností slovenského politického exilu. Usádzali sa zväčša v Mníchove, v ktorom vtedy Američania založili rozhlasové stanice RFE a RL a v ktorom žili predstavitelia prakticky všetkých európskych politických exilov, vychádzal najväčší počet exilných publikácií na svete a tmolil sa asi najväčší počet agentov a špiónov, aký sa kedy sústredil na jednom mieste.
Hoci bonnská vláda za daných okolností nemohla a nechcela oficiálne podporiť ani jedno z oboch hlavných slovenských exilných zoskupení, faktom je, že obe nielen tolerovala, ale udržiavala s nimi aj isté konkrétne kontakty. Od roku 1953 vyplácalo Ministerstvo pre vnútronemecké otázky dokonca nezanedbateľnú pravidelnú mesačnú podporu na činnosť SNRvZ a vydávanie novín Slobodné Slovensko. Za tento kvalitatívny posun v rámcových podmienkach vďačila nemecká odbočka Slovenskej národnej rady v zahraničí do veľkej miery osobne Matúšovi Černákovi, ktorý bol ako bývalý študent Lipskej univerzity od mladosti kultúrne orientovaný na Nemecko, ako vyslanec Slovenskej republiky v Berlíne v Nemecku prežil prakticky celú vojnu a vybudoval si tam širokorozvetvené kontakty. Mnohí spomedzi jeho známych mali styky s protinacistickými odbojovými kruhmi okolo Carla Friedricha Goerdelera alebo berlínskeho biskupa grófa Konrada von Preysinga alebo s okolím budúceho nemeckého spolkového kancelára a zakladateľa nemeckej kresťanskej demokracie Konrada Adenauera a po vzniku Nemeckej spolkovej republiky zaujali vplyvné miesta vo formujúcom sa politickom a vyššom úradníckom aparáte na spolkovej i krajinskej úrovni. K osobnostiam politického života, s ktorými Černák udržiaval osobné kontakty, patril aj samotný spolkový kancelár Konrad Adenauer, do roku 1955 zároveň minister zahraničia, Adenauerov nástupca na poste kancelára Kurt Kiesinger či spolkový minister pre otázky vyhnaných Nemcov a vysídlencov Kurt Oberländer. Predseda nemeckého spolkového parlamentu, kresťanský demokrat Eugen Gerstenmaier, za vojny člen odbojovej organizácie Kreisauer Kreis, a jeho stranícky kolega a minister v Adenauerovej vláde Waldemar Kraft vystúpili v marci 1956 dokonca s prejavmi na oslavách slovenskej štátnosti.[48] I keď tieto kontakty nemožno preceňovať, boli v tom čase zrejme užšie, než oficiálne styky slovenskej emigrácie k politickej reprezentácii v akomkoľvek inom západnom štáte.
Predstavitelia slovenského exilu v Nemecku si uvedomovali, že vážnym politickým faktorom v Nemecku, ktorý nebolo možné ignorovať, boli vyhnaní karpatskí, ale aj sudetskí Nemci. Kým univerzitný profesor Ďurčanský s nimi neskôr pestoval najmä kultúrno-vedecké styky, Černák v mene SNRvZ v januári 1953 podpísal s Karpatskonemeckou krajanskou organizáciou v Nemecku (Karpatendeutsche Landsmannschaft) dokonca dohodu o spolupráci. V nej sa uvádzalo, že „životné záujmy tak slovenského národa, ako aj občanov Slovenska nemeckej národnosti môžu byť plne zabezpečené len v samostatnom a demokratickom slovenskom štáte”. Slovenská strana karpatským Nemcom sľubovala úplnú občiansku rovnoprávnosť a právo na kultúrnu samosprávu, ako aj odškodnenie za perzekúcie po roku 1945, kým Karpatskonemecká krajanská organizácia sa zase zaväzovala, že bude „plne podporovať SNRvZ v jej zápase o slovenskú samostatnosť”.[49]
Charakteristickou črtou slovenského politického exilu bolo aj úsilie o vybudovanie kontaktov s exilmi iných národov strednej a východnej Európy na báze spoločného odmietnutia komunizmu a Jalty, spoločného kresťansko-konzervatívneho ideového smerovania a spoločného úsilia o slobodu a samourčenie všetkých národov, či už v podobe neformálnych stykov, vybudovaných na osobných kontaktoch, alebo na inštitucionálnej základni ako bol londýnsky Central European Federal Club, Antiboľševická liga národov v Mníchove či Intermarium.
Príznačné bolo, že jediný exil, s ktorým sa – odhliadnuc od niekoľkých výnimiek[50] – pre nezmieriteľnosť náhľadov na základné otázky politickej budúcnosti nepodarilo nadviazať žiadny politický dialóg, bol exil český, stojaci na báze bezpodmienečného ďalšieho trvania československého štátu. Slovenský exil zostal vylúčený aj z tých exilných zoskupení, ktoré boli založené ako organizácie oficiálnych politických reprezentantov povojnových režimov v stredovýchodnej Európe, resp. boli aspoň čiastočne financované z rozpočtu amerického National Committee for a Free Europe (neskôr Free Europe Committee, oba finančne závislé od rozpočtu USA) a mali síce antikomunistický, ale zároveň programovo ľavicový charakter, ako napríklad Assembly of Captive European Nations, v ktorej boli iba zástupcovia Rady slobodného Československa, ktorí členstvo slovenskej organizácie vetovali.[51]
Špecifickou črtou slovenského exilu, ktorá odzrkadľovala vtedy ešte veľmi silnú zviazanosť národného a náboženského prvku slovenskej identity a živú religiozitu najmä prvých exilných generácií, bola jeho úzka spätosť s Cirkvou (v prevažnej väčšine katolíckou) a relevantná prítomnosť katolíckych kňazov (a niekoľkých evanjelických pastorov) v jeho štruktúrach a činnosti. Už s prvou exilnou vlnou po roku 1945 prišlo do zahraničia niekoľko desiatok katolíckych kňazov, činných nielen na náboženskom poli, ale tiež v charitatívnych a kultúrnych aktivitách exilu. Silná skupina kňazov a rehoľníkov prišla do exilu na prelome 40tych a 50tych rokov, keď vo vtedajšom Československu vrcholila prvá vlna agresívne protikatolíckej perzekúcie. Jej prirodzeným centrom sa stal Rím, kde sa sformovali inštitucionálne štruktúry a vyvíjali čulé aktivity, ktoré svojou intenzitou a rozsahom predčili aj exily mnohých historicky a početne silnejších národov. Ich prvým pilierom bolo Slovenské katolícke ústredie založené v roku 1951, ktoré v roku 1963 nahradil novozaložený Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. Okolo neho sa zoskupila silná skupina slovenských kňazov, ktorí vyučovali na slovenskom gymnáziu, pôsobili v duchovnej službe pre Slovákov v zahraničí, založili slovenské vydavateľstvo alebo prednášali na pápežských univerzitách či pôsobili v Rímskej kúrii. Hoci tieto širokospektrálne aktivity mali primárne náboženský poťažne akademicko-kultúrny charakter, neboli bez zásadného politického významu.[52] Spočíval už v samotnej skutočnosti, že na pôde „pápežského Ríma“ Slováci vystupovali dôsledne a exkluzívne pod vlastným menom a vo vlastných inštitúciách, uznávaných aj Svätou stolicou, ktorá sama nikdy nevytvárala žiadne štruktúry “československé”. To platilo tak o katolíckych misiách (farnostiach), ktoré sa v zmysle konštitúcie Pia XII. Exsul familia[53] z roku 1952 formovali po celom svete ako farnosti sui generis pre katolíkov žijúcich v inorečovom prostredí dôsledne podľa národného, nie štátneho princípu, ako o slovenskej redakcii Rádia Vatikán, či o organizácii rôznych komitétov a štruktúr v službe Umlčanej cirkvi. V istom zmysle dokázal slovenský exil v Ríme dokonca suplovať neexistujúcu slovenskú diplomaciu i neexistujúcu samostatnú slovenskú biskupskú konferenciu, a tak sa zásadne pričiniť o vyriešenie rôznych otvorených cirkevnopolitických otázok, predovšetkým o erigovanie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie v roku 1977 ako cirkevnoprávnemu základu slovenskej individuality.[54]
Medzník v polovici päťdesiatych rokov
Prvým medzníkom v dejinách povojnového slovenského politického exilu sa stala polovica päťdesiatych rokov 20. storočia. Kým začiatkom päťdesiatych rokov ešte vládol istý optimizmus ohľadne zmeny pomerov a aj napätá medzinárodná atmosféra (kórejská vojna, Berlínska kríza, povstania v DDR, Poľsku a Maďarsku) tieto nádeje živila, porážka maďarského i poľského povstania, tvrdé represálie, ktoré postihli aj Slovensko a prakticky ukončili fázu otvoreného odporu voči československému komunistickému režimu, priniesli bolestné sklamania. To asi najbolestnejšie spôsobil postoj západných štátov, ktorý ukázal, že Západ bol síce antikomunistický a sovietsku intervenciu verbálne odsúdil, rešpektoval však sovietsku zónu vlyvu a v zaujatí vlastnými problémami ako Suezská kríza či vojny v Indočíne a v Alžírsku sa správal pasívne. Udalosti pohnutej jesene 1956 nadlho pochovali nádeje na skorý pád komunistického režimu, ukázali, že odbojové aktivity za Železnou oponou mali malé nádeje na úspech a uskutočnenie politických cieľov exilu bude treba odložiť do časovo vzdialenej budúcnosti. Meniaca sa medzinárodná situácia, najmä nová sovietska politika mierovej koexistencie, ktorá sa začala presadzovať od rokov 1954/1956, a postupný presun politického záujmu do Tretieho sveta signalizovali, že obe strany sa chystali na relatívne dlhodobé spolužitie. Negatívny vplyv na činnosť slovenského exilu malo paradoxne aj podpísanie rakúskej Štátnej zmluvy (Staatsvertrag) v roku 1955 a z nej vyplývajúci záväzok Viedne k trvalej neutralite, ktorý znemožňoval aktívnu exilnú politickú činnosť na rakúskej pôde, kde dovtedy pracovala zahraničná centrála Bielej légie, vysielala rovnomenná vysielačka a nachádzali sa základne slovenskej exilnej spravodajsko-komunikačnej činnosti; definitívny úder jej napokon o dva roky neskôr zadal únos jej hlavného organizátora Jozefa Vicena československou tajnou službou do Československa.[55]
Činnosť SNRvZ postihli aj bolestné ľudské straty, keď v priebehu niekoľkých rokov zomreli traja jej predsedovia (Karol Sidor, historik František Hrušovský a spisovateľ Jozef Cíger Hronský)[56] a najagilnejší a najúspešnejší územný podpredseda Matúš Černák bol zavraždený československými tajnými službami. Slovenský oslobodzovací výbor bol zase poznačený istou diskontinuitou, ktorú vyvolal odchod jej vedenia do ďalekej Argentíny v roku 1947, aj keď sa Ďurčanský na konci roka 1951 na Starý kontinent vrátil, a nesplnením politických predpokladov, z ktorých v horúčkovitej činnosti po vojne vychádzal.
Všetky tieto okolnosti mali za následok, že najneskôr v druhej polovici päťdesiatych rokov začal exil opúšťať radikálnejšie podoby zápasu proti pražskému komunistickému režimu a sústreďovať sa na dlhodobú činnosť. Obe strany pokračovali v úmornom a často osihotenom úsilí, sťaženom hmotnou núdzou, informovať rozhodujúce politické inštancie a svetovú verejnosť o dramatickej situácii na Slovensku a domáhať sa slobody, demokracie a samostatnosti pre Slovensko, menili však formy práce. Čoraz významnejšiu rolu nadobúdala práca kultúrna a vedecká, publikovanie zásadných knižných diel, ktoré akademickej a politickej verejnosti historicky a medzinárodnoprávne odôvodňovali právo Slovákov na samourčenie a vlastný štát,[57] a tiež intenzívne aktivity náboženské.
V tejto situácii s novou naliehavosťou zazneli aj hlasy volajúce po zjednotení slovenského exilu, tým viac, že na rozdiel od iných exilov spoza železnej opony, vnútorne rozdelených podľa straníckych či svetonázorových kritérií, bol povojnový slovenský exil názorovo i sociálne relatívne homogénny, zdieľal spoločný program – oslobodenie od komunistickej i českej preponderancie a obnova samostatnej slovenskej štátnosti, a pretrvávajúce rozdelenie do dvoch táborov s postupom času živili viac osobné animozity niektorých osobností, než diferencie čo i len taktického charakteru, ale v slovenskom exile spôsobovalo veľké morálne i politické škody. V máji 1960 sa v New Yorku konečne zišli zástupcovia SOV, SNRvZ a Slovenskej ligy v Amerike a dohodli sa na vytvorení jednotnej exilnej politickej organizácie Slovenskej oslobodzovacej rady, ktorá vo verejnom posolstve potvrdila svoj cieľ pracovať na oslobodení Slovenska „spod komunisticko-sovietskej tyranie a spod českej okupácie” a na vytvorení „slobodnej, demokratickej, na kresťanských základoch spočívajúcej Slovenskej republiky”.[58]
Spiritus movens zjednocovacieho stretnutia bol kanadsko-slovenský priemyselný magnát a pôvodne člen SOV-u Štefan B. Roman, ktorý sa v priebehu šesťdesiatych rokov vyprofiloval na jedného z najvýraznejších protagonistov slovenského exilu. Bol to Roman, ktorý pred Vianocami roku 1968 pozval do Toronta zástupcov Slovenskej oslobodzovacej rady a Slovenskej ligy v Amerike na spoločnú poradu, ktorej cieľom bolo nájsť spôsob, ako pod jednou organizačnou strechou zjednotiť všetky slovenské sily v západnom zahraničí.[59]
Bezprostredných podnetov k tejto snahe bolo viacero. Najvýznamnejším boli udalosti vo vtedajšom Československu v roku 1968, veľké nádeje vyvolané politickým uvoľnením, ale udusené vojenskou intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, po ktorej nasledoval nový exodus početnej emigrácie, ktorý ukázal pretrvávajúcu neslobodu v krajine za železnou oponou. Noví utečenci priniesli do exilu „transfúziu krvi”,[60] ale aj nové výzvy. Od ich predchodcov v exile ich delila celá ľudská i politická generácia, boli už vychovaní v komunistickom Československu, mnohí nemali záujem o politickú aktivitu alebo sa po štvrťstoročnej politickej indoktrinácii v československých školách ťažšie orientovali v slovenských dejinách i exilnej prítomnosti a neboli ľahko integrovateľní do starých politických organizácií.
Federalizácia Československa a vznik Slovenskej socialistickej republiky však zároveň svetu demonštrovali, že volanie exilu po práve na samourčenie zodpovedalo túžbe národa, ktorá napriek dvom desaťročiam tvrdej perzekúcie a duchovnej a kultúrnej asimilácie nezomrela, ale vytryskla na povrch, len čo sa otvorila prvá príležitosť, aj keď iba v limitovanej podobe, ktorú umožňovala daná situácia. Federalizácia napriek postupnému vnútornému vyprázdňovaniu dala Slovákom štátne inštitúcie, ich účinnosť však nepresiahla vnútropolitický rámec, takže v zahraničí Slovensko naďalej nemalo svoj hlas a pre svet naďalej neexistovalo.
Vznik Svetového kongresu Slovákov
V tomto kontexte sa začala naliehavo pociťovať potreba novej exilnej organizácie, ktorá by zjednotila všetkých Slovákov vo svete, a tak dala ich hlasu silu i legitimitu, aby na medzinárodnom fóre hovorili v mene umlčaného národa doma a domáhali sa preň práva na spravodlivosť, slobodu, samourčenie a štátnu nezávislosť. Z týchto úvah sa napokon sformovala myšlienka založiť Svetový kongres Slovákov (ďalej SKS), ktorý po prvýkrát vystúpil pred svetovú verejnosť v júni 1970 a svoje konštituovanie dovŕšil o rok neskôr na generálnom zhromaždení v Toronte v júni 1971.[61]
Vznik SKS bol historickým počinom, ktorý po prvýkrát v dejinách zjednotil prakticky celý slovenský exil a vytvoril silnú platformu pre jeho politickú a kultúrnu činnosť. Mimoriadne perspektívy sa kongresovej práci otvárali aj vďaka skutočnosti, že na jeho čele stála celosvetovo známa osobnosť kanadsko-slovenského veľkopriemyselníka Štefana B. Romana, ktorý mal širokorozvetvené kontakty v politickom i hospodárskom svete a ako hlboko veriaci gréckokatolík, bývalý laický audítor Druhého vatikánskeho koncilu, organizátor veľkých náboženských podujatí v Kanade a inde a osobný priateľ dvoch pápežov, ktorý nechal na svojom pozemku pri Toronte postaviť katedrálu, aj mimoriadne styky na najvyšších úrovniach cirkevného sveta.[62] Roman spájal v sebe idealizmus národovca, ktorý službu národu považoval za morálnu povinnosť, ktorej zostal po celý život bezpodmienečne oddaný a ktorej bol ochotný venovať čas, energiu a značné finančné prostriedky, s pragmatizmom podnikateľa, ktorý odmietal prázdne politické rojčenie či nariekanie, vyžadoval disciplinované a premyslené konanie a požíval nespochybniteľnú autoritu, schopnú vyrovnávať protivy a udávať tón.
Svetový kongres Slovákov bol organizáciou oveľa širšou, než jeho exilní predchodcovia. Na jednej inštitucionálnej platforme ako strešná organizácia zjednotil nielen povojnovú politickú emigráciu, ale všetky slovenské organizácie vo svete i Slovákov jednotlivo bez ohľadu na ich politické či náboženské presvedčenie a spôsob a čas, kedy odišli do cudziny, či patrili k povojnovej politickej emigrácii, alebo boli príslušníkmi silnej slovenskej vysťahovaleckej komunity staršieho dáta. Chcel byť teda akýmsi „slovenským parlamentom”, „jednotou v rôznosti”,[63] na platforme spoločného cieľa, ktorý programové vyjadrenia zakladajúceho kongresu v New Yorku definovali ako uskutočnenie prirodzeného práva slovenského národa na úplnú slobodu, politické a duchovné samourčenie, rovnoprávnosť s inými národmi, „medzinárodnú spravodlivosť vyjadrenú plnou demokratickou štátnosťou” a právo slobodne a bezprostredne sa zúčastniť na integračnom procese v Európe.[64]
Slovákom v exile združeným v rámci SKS bolo jasné, že národ bez vlastného štátu medzinárodne neexistuje, a preto iba vlastná štátnosť mu dá skutočný priestor slobody, spravodlivosti a rovnoprávnosti s ostatnými národmi, po ktorom Kongres neustále volal. Kongres sa preto od počiatku hlásil k myšlienke štátnej nezávislosti Slovenska, vzhľadom na dynamický medzinárodný vývoj, existenciu Československa, uznaného medzinárodnou komunitou štátov, i ďalšie faktory, osobitne obavu pred výčitkou zahraničia, osobitne USA, ale aj menšej časti kongresových radov z generácie utečencov z roku 1968, že „predestinuje” rozhodnutiu samotného národa doma,[65] tak robil predovšetkým s odvolaním na všeobecne uznaný princíp samourčovacieho práva, „ktorý zahrňuje v sebe aj právo národa na samostatný štát”,[66] a na zásadu úplnej rovnoprávnosti v rodine národov.
Veľmi otvorene sa Kongres prihlásil k požiadavke samostatnej slovenskej štátnosti pri 40. výročí vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1979, keď tejto otázke venoval okrem iného celé číslo kongresového časopisu Bulletin SKS a osobitné Vyhlásenie, ktoré upozorňovalo svet, že vznik prvej Slovenskej republiky nemožno chápať ako dôsledok vonkajšieho zásahu, ale ako prirodzený dôsledok slovenského historického vývoja a „nezadateľné právo a nezadateľnú povinnosť slovenského národa”.[67] Právo na nezávislý slovenský štát bolo osobitne vyzdvihnuté aj v samostatnej kapitole zásadného dokumentu, ktorý vypracovala klauzúrna konferencia v kanadskom Galte pri príležitosti 40. výročia vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1979 a schválilo Generálne zhromaždenie v Toronte v roku 1981 a ktorý definoval základné ideologické východiská a politické ciele Kongresu.[68] Pri príležitosti 50. výročia vzniku prvej Slovenskej republiky vydal SKS tiež osobitné Vyhlásenie s názvom Dejiny sú svedkom nášho práva. Vyhlásenie končilo výzvou, adresovanou Slovákom na celom svete:
Do práce za demokratickú štátnosť pozývame všetkých Slovákov na svete, všetky demokratické politické smery, všetkých kultúrnych tvorcov a duchovných pracovníkov. Moderný a kultúrne vyspelý národ potrebuje všetkých, aby aj pri rôznosti názorov pracovali za spoločný cieľ: to je demokratická sloboda vo vlastnom samostatnom štáte. Táto idea je pre nás nepremlčateľná. Ponesieme ju až do víťazného konca, ako to žiada od nás národné sebavedomie a ľudská česť. Chceme stáť pred svetom ako slobodný a samostatný národ.[69]
Predstavitelia SKS si od počiatku uvedomovali, že uskutočnenie cieľov Kongresu bude závisieť nielen od toho, či sa podarí zjednotiť a zmobilizovať podstatné slovenské sily v zahraničí a od vývoja situácie doma na Slovensku, ale ako vždy v prípade malých a politicky slabých národov, aj od medzinárodnej situácie a od vôle a záujmov veľmocí.[70] Činnosť SKS mala preto od začiatku výrazný zahranično- resp. medzinárodnopolitický aspekt. Už prípravné Generálne zhromaždenie SKS v New Yorku v júni 1970 vyhlásilo slovenskú otázku za medzinárodnú,[71] Kongres notifikoval svoj vznik všetkým západným ministerstvám zahraničných vecí[72] a vo svojej činnosti sa systematicky usiloval – symbolicky vyjadrené – „vrátiť Slovensko na mapu Európy”, teda preniesť slovenskú problematiku na medzinárodné politické, akademické a kultúrne fóra a nájsť spôsob, ako rozhodujúcich predstaviteľov západných veľmocí a medzinárodných organizácií objektívne informovať o slovenskej otázke a presvedčiť ich, aby ju vo svojom politickom postoji voči európskemu dianiu a budúcemu usporiadaniu európskych pomerov zohľadnili ako relevantný faktor.
Zakladná strategická línia Kongresu vychádzala z presvedčenia, že slovenskej veci sa poslúži lepšie, keď ju Kongres „vyvedie z exilovej izolácie”, postaví „na širší základ” a „zapojí do konceptu západnej politiky”,[73] inak povedané, keď slovenské ciele sformuluje a odôvodní tak, aby boli v súlade s politickými cieľmi západných štátov. Svojím spôsobom sa o to usilovali všetky exilné zoskupenia aj pred SKS, iba Kongres však mohol vďaka svojej sile a vhodným medzinárodným podmienkam túto líniu dôsledne uplatniť. Uholnými bodmi tejto stratégie bol:
Po prvé dôsledný antikomunizmus a odpor proti sovietskej mocenskej a ideologickej expanzii, ktorý prirodzene vyplýval z postojov slovenského exilu, zároveň však začleňoval Kongres do hlavnej línie západnej politiky počas studenej vojny;
Po druhé snaha odôvodňovať slovenské požiadavky nie s poukazom na fakt, že sú spravodlivé, čo svet zväčša nezaujíma, ale s odvolaním na fundamentálne politické a hodnotové princípy, ktoré boli ukotvené v základných dokumentoch sformulovaných a uznávaných západným svetom ako Atlantická charta, Charta OSN a neskôr Záverečný akt z Helsínk. Konkrétne sa zdôrazňovali predovšetkým ľudské práva, chápané v najširšom zmysle slova ako „najsvätejšia idea človeka, ktorá obsahuje aj práva národné a politické, kultúrne a náboženské”,[74] samourčovacie právo, ktoré zahŕňalo aj myšlienku nezávislej štátnosti, a demokratické princípy, ktorých uskutočnenie bolo považované za základný predpoklad medzinárodnej spravodlivosti, stability a mieru.[75] Samourčenie ako integrálna súčasť ľudských práv sa zdôrazňovalo zvlášť voči Carterovej administrácii, pre ktorú boli ľudské práva hlavným pilierom jej agendy, zatiaľ čo voči Reaganovej administrácii sa samourčovacie právo zdôrazňovalo predovšetkým ako strategický nástroj na potlačenie sovietskeho vplyvu a dezintegráciu Sovietskeho zväzu;
Po tretie podpora európskej integrácie, avšak od začiatku spojená s požiadavkou, aby na nej smel byť priamo a nesprostredkovane účastný ako samostatný a rovnoprávny subjekt aj slovenský národ, ktorý je integrálnou súčasťou európskeho historického a kultúrneho priestoru.
Osobitosťou politického a ideového programu SKS bolo, že sa neobmedzoval na dosiahnutie „vonkajších cieľov” v zmysle slobody a štátnej nezávislosti Slovenska, ale od počiatku žiadal, aby táto štátnosť bola aj vo vnútri vyplnená vlastnými politickými a duchovnými obsahmi, ktoré vyplývali zo slovenskej historickej tradície a jej kresťanských koreňov. V niektorých publikáciách predstaviteľov Kongresu sa rozhodne odmietal nielen komunizmus ako ideológia i ako politický systém, ale aj bezbrehý kapitalizmus, absolutizujúci profit a nezohľadňujúci morálne princípy a solidaritu. Roman, vychádzajúc z princípov katolíckej sociálnej náuky, sa často vyjadroval k potrebe postaviť kapitalizmus na nové etické základy a práve slovenskému politickému, ekonomickému a teologickému mysleniu pripisoval v tejto oblasti veľkú sprostredkovateľskú úlohu. V roku 1977 vydal Roman v spolupráci s profesorom ekonómie židovského pôvodu a podpredsedom Kongresu Eugenom Loeblom programovú knižku The Responsible Society (Zodpovedná spoločnosť), ktorá teoreticky formulovala koncept nového spoločenského usporiadania, vychádzajúceho aj v ekonomickej sfére „z etických princípov Písma Svätého”.[76] Tieto relatívne všeobecne sformulované zásady boli potom včlenené aj do programového dokumentu Ideové základy a politické ciele Svetového kongresu Slovákov, vypracovaného v roku 1979, pravda bez väčšieho teoretickeho prehĺbenia či hospodárskej konkretizácie.[77]
Svetový kongres Slovákov mal sídlo v Toronte a na americkom kontinente sa s výnimkou zasadnutia v Ríme v roku 1975 konali aj všetky jeho generálne zhromaždenia. Prirodzene to vyplynulo zo skutočnosti, že tam pôsobil hlavný zakladateľ a spiritus rector SKS Štefan B. Roman, väčšina zvolávateľov Kongresu i silné slovenské fraternalistické organizácie. Odzrkadľovalo to však aj váhu amerického faktora vo svetovej politike a potrebu nájsť podporu amerických politických činiteľov pre činnosť a ciele SKS, ktorú Kongres od počiatku pociťoval. Počnúc New Yorkom v roku 1970 sa na generálnych zhromaždeniach SKS zúčastňovali viacerí vplyvní americkí senátori a kongresmani a členovia kanadskej federálnej a provinčnej vlády a písomné pozdravy im adresovali ďalší tamojší politickí činitelia vrátane budúcich amerických prezidentov Geralda Forda či Ronalda Reagana.[78] S podporou týchto politikov sa na pôde Senátu i Kongresu Spojených štátov uskutočnilo viacero stretnutí a politických seminárov so slovenskou účasťou[79] a v Congressional Records uverejňovali správy o podujatiach SKS a texty jeho memoránd.
Vzhľadom na väzby americkej politiky k idey Československa sa jej predstavitelia SKS usilovali prezentovať svoju dlhodobú strategickú víziu opatrne, nezdôrazňovať pri tom v prvom rade slovenskú otázku ako takú, ale všeobecne prijímané samourčovacie právo národov stredovýchodnej Európy interpretované ako uplatnenie demokratických slobôd a ľudských práv a zároveň ako strategický nástroj na rozklad sovietskeho bloku, teda ako líniu, ktorá bola v súlade s prioritami americkej zahraničnej politiky.[80]
Napriek mnohým vzájomným prienikom medzi Kongresom a americkou politikou a dlhoročným politickým kontaktom s jej zástupcami vrátane niektorých prezidentov, však zostávali vo vzťahu Svetového kongresu Slovákov k americkej politike vážne prekážky. V sedemdesiatych rokoch to boli najmä dôsledky politiky uvoľnenia napätia – détente, ktorej vrcholmi boli americko-sovietske rokovania o odzbrojení SALT a Helsinská konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, sprevádzané čulou návštevnou diplomaciou medzi Moskvou a Washingtonom. Kongres vnímal tento vývoj ako otupovanie západného antikomunizmu a odsúvanie úvah o možnej rekonštrukcii stredovýchodnej Európy. Nový zahraničnopolitický kurz amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý priniesol zostrenie studenej vojny, radikalizáciu vzťahov k východnému bloku a opätovné zdôrazňovanie Atlantickej charty a Charty OSN vo svetle zásady samourčenia a slobodných volieb pre všetky národy a odmietnutia rozdelenia veľmocenských sfér vplyvu a v konečnom dôsledku smeroval k prekonaniu Jalty ako symbolu rozdelenia Európy a k postupnému vytlačeniu sovietskeho vplyvu zo stredovýchodnej Európy, našiel preto živú podporu Svetového kongresu Slovákov, ktorý ho vnímal ako potvrdenie správnosti svojej dovtedajšej politiky. V tomto zmysle zaslal Štefan B. Roman Reaganovi pri príležitosti opätovného zvolenia do úradu v novembri 1984 srdečný gratulačný telegram, v ktorom ocenil jeho postoje:
You are the first President to interpret the Yalta Conference in the spirit of the commitment of the Atlantic and the United Nations Charter, who has rejected the concept of spheres of interest and demands free elections in all the Nations of Central and Eastern Europe. We regard your interpretation of YALTA as the most important and most realistic contribution for lasting peace. There is no peace without freedom. There is no freedom without peace.[81]
Reaganov nový kurz však priniesol slovenskej exilnej politike aj nové prekážky. Už od konca sedemdesiatych rokov a potom s novou intenzitou od polovice rokov osemdesiatych bol SKS konfrontovaný s tlakmi zo strany Bieleho domu a Štátneho departmentu, aby explicitne uznal teritoriálnu integritu Československa. Súviseli nielen s už spomenutými historickými väzbami americkej politiky na Československo, ale aj s ustupujúcou relevanciou antikomunizmu ako politického faktoru, ktorým slovenský exil operoval v predchádzajúcich rokoch, a v druhej polovici osemdesiatych rokoch zrejme už aj s formovaním prvých konkrétnych amerických plánov na možné nové územné a politické usporiadanie pomerov po páde očividne sa rozkladajúceho komunistického režimu, v ktorých chceli USA uchovať existenciu Československa. Po Generálnom zhromaždení SKS v New Yorku v roku 1984 poslal vysoký úradník Štátneho Departmentu USA Mark Palmer predsedovi Kongresu Romanovi dlhý list, v ktorom ho postavil pred politickú alternatívu aut aut:
The basic problem we have with the SWC is what we believe can reasonably be considered its espousal of Slovak separatism. United States Government policy has consistently supported the integrity of the Czechoslovak Republic since its founding in 1918, and has rejected attempts – from whatever quarter – to break up the Czechoslovak state.
Some recent statements made by spokesmen of the SWC create, in our opinion, reasonable doubt as to the organization’s dedication to the continuation of a united Czechoslovakia. Examples include your own recent remarks about the need for the Slovaks to “freely determine their relationship with their neighbors,” and to live “free and independently in the family of nations,” or Mr. Kirschbaum’s more direct call for “freedom and independence” and his evocation of a ”Slovak Question.” Remarks made by Mr. Braxator about a ”free, democratic Slovak Republic” as being the optimal solution are also seen in this light. Similarly, greetings sent by a spokesman of the SWC to a Sudetan German meeting, in which he used the words “Long Live a Free Sudetenland,” also raise questions about your organization’s dedication to the preservation of the territorial integrity of Czechoslovakia.
We have searched carefully, but in vain, for any positive references in your publications of the speeches of your leaders to the Czechoslovak Republic or to the idea of cooperation between Czechs and Slovaks in one state. Instead, we have seen a glorification of the state of 1939-45. Although it is not our role to dictate a view of history to the SWC, we find the linkage of the Slovak “state” to your long-proclaimed goals of Slovak self-determination (such as Ms. Anička Roman’s remarks to your recent Congress) to be further evidence suggesting that the SWC in fact does not accept the Czechoslovak Republic as it now stands.
If the SWC wishes to normalize its relations with the Department of State, we would find most helpful an unambiguous official statement that the SWC accepts the territorial integrity of the Czechoslovak Republic.[82]
Kongres i jeho predseda Roman takéto vydieranie písomne jednoznačne odmietli. V dlhom liste sa Roman pokúsil vysvetliť stanovisko Kongresu a dokázať jeho zásadnú identitu so zakladnými princípmi medzinárodného práva a s americkou politickou tradíciou:
After all, the Pittsburgh and Cleveland Agreements of Czechs and Slovaks during the World War I also applied to the principles of the right to self-determination, which were influenced by President Wilson’s political concept. The Atlantic Charter as well as the Charter of the United Nations and politics of the United States fully respect this sovereign right of every nation to determine its own future existence.
Our concept, that the principle of the right of self-determination in Central and Eastern Europe could be the international peace politics, was incorporated by the German CDU/CSU into its election program. Furthermore, the National Security Advisor, Mr. Robert F. McFarlane, in his letter of March 26, 1984, addressed to Mr. Loebl, wrote: “Indeed if self-determination were granted to the nations of Eastern Europe, there would be much less cause for the security concerns shared by almost everyone of the continent”.[83]
Aj v tomto kontexte si vedenie SKS od začiatku sedemdesiatych rokov uvedomovalo nevyhnutnosť klásť väčší dôraz na aktivity v Európe. Vyplývalo to z viacerých faktorov. Ponajprv z nespochybniteľnej geopolitickej danosti, že Slovensko ležalo v srdci Európy a jeho budúcnosť preto nevyhnutne závisela aj od postojov európskych politických faktorov, ktorí Slovensko spravidla viac zohľadňovali než vzdialená atlantická veľmoc. Ako už bolo spomenuté, volanie po samourčení rezonovalo v rozdelenom Nemecko oveľa výraznejšie než v anglo-americkom prostredí, a to napriek tomu, že po nástupe sociálnodemokratickej koaličnej vlády, iniciovaní jej východnej politiky, konsolidácii vzťahov s Československom v roku 1973 a postupnej generačnej výmene nemeckých elít sa v Západnom Nemecku menila vnútropolitická atmosféra i zahraničnopolitické programové vízie. Aj európsky zjednocovací proces, ktorý v sedemdesiatych rokoch už značne pokročil, vyžadoval, aby bola slovenská otázka zaradená do európskych súvislostí. Pozornosť k Starému kontinentu obracali napokon aj rokovania o bezpečnosti a spolupráci v Európe. SKS zaslal už pri ich otvorení v roku 1972 zúčastneným vládam členských štátov Severoatlantického paktu Memorandum o európskej bezpečnosti, ktoré upozorňovalo na dôležitosť slovenskej otázky pre vývoj v Európe.[84] Čulé aktivity vyvinul potom v súvislosti s kontrolnými helsinskými konferenciami v Belehrade, Madride a Viedni, na ktoré vysielal svoje delegácie a ktorým predkladal dobre sformulované memorandá, upozorňujúce na národný a náboženský útlak Slovákov.[85] Napokon existoval aj „ľudský faktor”, ktorý hovoril v prospech väčšej koncentrácie na Európu, kde sa po roku 1968 usadila veľká časť nových emigrantov, zväčša vzdelaných ľudí so značným potenciálom verejného pôsobenia.
Kontakty udržiaval SKS aj so zástupcami Rady Európy a s Európskym parlamentom v Strassburgu, ktorý v októbri 1976 navštívila delegácia SKS vedená Štefanom Romanom.[86] K pracovnému stretnutiu s niektorými poslancami Európskeho parlamentu došlo aj v roku 1980 v Mníchove. V apríli 1975 bol SKS v Luzerne prijatý za člena Európskej konferencie pre ľudské práva a sebaurčenie národov,[87] v júni 1975 usporiadal historické Generálne zhromaždenie v Ríme, vo februári 1976 úspešnú medzinárodnú tlačovú konferenciu v Berne,[88] v máji 1977 sa delegácia SKS zúčastnila „Európskych dní“ v Nemecku. Nové impulzy dostali v tom čase aj vzťahy s exilmi iných stredoeurópskych národov, ktorých ústredia tiež zväčša sídlili v Európe.[89] Jedným z vrcholov tejto spolupráce bola v roku 1983 medzinárodná konferencia „Mier a sloboda v Európe“ v Mníchove.[90]
V druhej polovici 80tych rokov, keď sa v Sovietskom zväze už presadzovala perestrojka Michaila Gorbačova a začínala sa séria sovietsko-amerických kontaktov na najvyššej úrovni, začala sa na Západe všeobecne pociťovať blízkosť hlbokej politickej transformácie strednej Európy. Vrcholili aj politicko-propagandistické zápasy studenej vojny, ktoré Západ inicioval v rokoch 1947-1948 a v rámci ktorých bolo zainteresovaným očividné, že rozhodujúce politické miesta na Západe sa programovo, organizačne i personálne pripravujú na nové usporiadanie pomerov po páde komunizmu. Očividné bolo v tomto kontexte aj intenzívne mediálne a politické preferovanie českého disentu z okolia Charty 77 a jej ideových partnerov na druhej strane železnej opony v západných médiách, ktoré ani slovom neinformovali svetovú verejnosť o masových prejavoch slovenského odporu proti komunizmu, manifestujúceho sa najmä na náboženskom poli, napríklad o viac než 600.000 mladých účastníkoch pútí len v mariánskom roku 1988 či o zatýkaniach slovenských katolíkov, zatiaľ čo každé vystúpenie hovorcu Charty 77 bolo okamžite reflektované vo svetových médiách.[91]
V tomto kontexte začal aj SKS „myslieť na nemysliteľné, hovoriť nevysloviteľné”[92] a intenzívne sa pripravovať na príchod hlbokých zmien. Generálne zhromaždenie v Toronte v roku 1987 – hoci s výhradou konečného rozhodnutia občanov Slovenska, keď raz budú mať slobodu vyjadriť svoju vôľu – explicitnejšie než kedykoľvek predtým postulovalo štátnu nezávislosť Slovenska ako svoj hlavný cieľ a deklarovalo, že všetky jeho politické počiny budú vychádzať z presvedčenia, že „iba vlastný nezávislý, slobodný a demokratický slovenský štát je plnou zárukou rovoja a prosperity slovenského národa”.[93]
Kongres i Roman osobne tiež zintenzívnili úsilie o nadviazanie priameho kontaktu s politickými predstaviteľmi Slovenska. Národná cena SKS bola v roku 1987 udelená Pavlovi Čarnogurskému, bývalému poslancovi Slovenského snemu a otcovi známeho slovenského disidenta Jána Čarnogurského.[94] Roman obnovil svoje úsilie nadviazať priame kontakty s prezidentom ČSSR a generálnym tajomníkom ÚV KSČ Slovákom Gustávom Husákom, o ktoré sa márne usiloval už od konca šesťdesiatych rokov,[95] a v lete 1986 sa v Kanade stretol s predsedom československej federálnej vlády Lubomírom Štrougalom, jedným z Husákových blízkych spolupracovníkov.[96] V roku 1987 sa zrodila aj myšlienka usporiadať IV. svetový festival slovenskej mládeže nie v exile, ako dovtedy, ale na Slovensku, aj keď jej uskutočnenie napokon stroskotalo na odmietnutí československej strany. Predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč, ktorého vláda SSR na stranícky pokyn poverila odpoveďou na oficiálnu žiadosť SKS, adresovanú predsedovi vlády SSR Petrovi Colotkovi, však v zmysle politickej inštrukcie odpovedal odmietavo, ba nepriateľsky.[97] Napriek politickému neúspechu sa však festival nestiahol do zámoria, ako jeho dvaja predchodcovia, ale uskutočnil sa v bezprostrednej blízkosti Slovenska, v rakúskom Semmeringu.
Kongres i Roman osobne bolestne vnímal, že kým Poľsko a Maďarsko napriek komunistickému režimu nadväzovali čoraz intenzívnejšie kontakty s krajanmi v západnom zahraničí na báze spoločného národného záujmu a aj ČSSR ticho tolerovala kontakty českého disentu so zahraničím, akýkoľvek styk so slovenským exilom bol naďalej tvrdo perzekvovaný. Bolo príznačné, že kým Maďarsko po vymenovaní ostrihomského arcibiskupa Lászlóa Lékaia za kardinála zorganizovalo v Ríme oficiálnu diplomatickú slávnosť,[98] kardinálsky klobúk Jozefa Tomku sa v československých médiách nesmel ani spomenúť a režim nepovolil vycestovať za hranice ani Tomkovým blízkym príbuzným. Namiesto politiky zblíženia, akú bolo možno pozorovať vo vzťahoch iných štátov východného bloku so svojimi exilmi, v Československu sa v druhej polovici osemdesiatych rokov naopak zintenzívnila agresívna politická a propagandistická kampaň proti slovenskému exilu. Praha, ktorá už cítila, že komunistický režim dlhodobo nezachráni, sa očividne zo všetkých síl usilovala zachrániť aspoň československú štátnosť.[99]
V tejto situácii bolo bolestnou ranou pre slovenský exil i slovenskú politiku vôbec, že v marci 1988 nečakane zomrel pomerne mladý a dovtedy zdravý Štefan B. Roman.[100] Jeho smrť nielen zásadne oslabila najvyššiu slovenskú exilnú organizáciu, ale mala za následok, že práve na prahu novej epochy, keď sa transformovali politické pomery v stredovýchodnej Európe, stratil slovenský národ medzinárodne známu a rešpektovanú politickú osobnosť, schopnú na svetovom politickom parkete zaštítiť slovenský zápas o štátnu emancipáciu.
Viditeľnú podporu zato získala slovenská kauza v pápežskom Ríme. Kým za pontifikátu Pavla VI. v kontexte vatikánskej východnej politiky prežívali v Rímskej kúrii isté obavy, aby kontakty so slovenskou cirkevnou emigráciou a prílišné zdôrazňovanie národného charakteru slovenských cirkevných aktivít v Ríme nesťažili vatikánsku východnú politiku voči ČSSR, Montiniho nástupca na Petrovom stolci Ján Pavol II. takéto ohľady odložil a celkom otvorene vyjadroval podporu a solidaritu slovenskému exilu. Jasným signálom v tomto smere bola pápežova nominačná politika: už v lete 1979 vymenoval Jozefa Tomku za arcibiskupa a zveril mu vysoký post generálneho tajomníka Biskupskej synody a v lete 1985 ho povýšil na prvého slovenského kuriálneho kardinála a zveril mu vedenie kľúčovej Kongregácie pre evanjelizáciu národov.[101] V novembri 1981 Ján Pavol II. navštívil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme – bola to jeho prvá cesta mimo Vatikán po atentáte v máji 1981;[102] v roku 1983 osobne vysvätil rektora Ústavu Dominika Hrušovského za biskupa povereného vedením duchovnej správy Slovákov v zahraničí.[103] V roku 1980 pápež erigoval samostatnú slovenskú gréckokatolícku diecézu v Kanade a o štyri roky neskôr osobne posvätil jej sídelnú katedrálu v Toronte.[104]
Osobnosti slovenského exilu, osobitne kardinál Tomko, ale aj biskupi Pavol Hnilica a Dominik Hrušovský, patrili do okruhu pápežových blízkych priateľov, ktorí hrali dôležitú úlohu v príprav i realizácii pápežovej európskej vízie a „novej vatikánskej východnej politiky”. Politiky, ktorá po rokoch ťažkých a zväčša bezvýsledných rokovaní za pontifikátu Pavla VI. znovu získala charakter radikálnej opozície a ktorej cieľom už nebol prijateľný modus vivendi s komunistickým režimom, ale zásadná zmena, prekonanie Jalty a znovuzjednotenie Európy na kresťanskom zaklade, a ktorá popri diplomatických rokovaniach mobilizovala svedomia katolíckych más.[105]
Bozk slovenskej zeme, gesto inak
rezervované suverénnym štátom, ktorým Ján Pavol II. otvoril svoju spontánne
pripravenú prvú pastoračnú návštevu Slovenska v apríli 1990,[106] iba štyri mesiace po páde komunistického
systému, bola viac než symbolickým vyjadrením jeho solidarity so susedným
národom a úcty voči jeho túžbe po štátnej nezávislosti.
[1] Cf. Ďurčanský, Ferdinand: The International Aspects of the Slovak Question. New York : Slovak Liberation Committee, 1954.
[2] République Slovaque. Ministère des affaires étrangères: Aide-Mémoire sur l’existence de la République Slovaque et sur la nécessité de conclure le traité de paix avec elle, Paris 1946; Comité d’Action Slovaque: Aide-Mémoire sur la necessité du plébiscite en Slovaquie, Paris 1946; Slovak Action Committee – Slovak National Council in London – Slovak League of America – Canadian Slovak League: Memorandum presented to the peace conference concerning the rationality of existence of Czecho-Slovakia, Paris 1946.
[3] Okrem vyššie uvedených titulov pozri aj Slovak Action Committee: Address of the Slovak Action Committee to the Council of Foreign Ministers, s.l., s.d.; Slovak Action Committee: Petition of the Slovak Action Committee to His Excellency Mr. Trygve Lie Secretary General of the United Nations, s.l., s.d.; Memoriae sacrae excellentissimi viri sacerdotis selosissimi hominis status christiani exemplarissimi Dr. Josephi Tiso qui falso accusatus occisus crematus summam gloriam adeptus est ad omnes qui in universo orbe sunt catholici sincera pietate dicatum, s.l., s.d.; Slovak Action Committee: Appeal concerning the Deportation of the Slovak Population by the Soviet Authorities presented by the Slovak Action Committee to the Economic and Social Council of the United Nations, s.l. 1947; Slovak Action Committee: Appeal of the Slovak Action Committee to the civilized World Concerning the Deportation of the Slovak Population in Sudeten by the Czechs, s.l. 1947; Slovak Action Committee: Open Letter from the Slovak Action Committee to the Representatives of the Members of the United Nations, s.l. 1947; Slovak Action Committee: Proposal to the Security Council of the United Nations for the creation of a Central-European Conferation, s.l. 1947, a iné.
Por. Archivio Storico del Ministero degli Affari Esteri e della Cooperazione Internazionale Roma (ASMAECI), Affari Politici 1946-1950, Cecoslovacchia, busta 14, Demande adressée à l´Assemblée Générale des Nations Unies concernant la création d´une comission d´enquête sur la persécution religieuse en Slovaquie et l´exclusion de la Tchéco-Slovaquie des Nations Unies, signed by Ferdinand Ďurčanský and Anton Bugan, August 1949.
[4] Por. Okáľ, Ján: Výpredaj ľudskosti. Cambridge, Ont. : Dobrá kniha, 1989, s. 340-355.
[5] Géci, Jozef: Slovenská európska činnosť a doktrína o celoeurópskom zjednotení. Bobák, Ján (ed.): Slovenský politicky exil v zápase za samostatné Slovensko. (Materiály z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 5.-6. júna 1995.) Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996, s. 244-245; Katrebová Blehová, Beata: Slovenská emigrácia v Taliansku v rokoch 1945-1950. Bratislava – Roma : Slovenský historický ústav v Ríme, 2019, s. 67.
[6] Rzheshevsky, Oleg – Myagkov, Mikhail Yu.: The End of the Grand Alliance. New Documents and Materials. The Second World War in the XXth century history. Bulletin du Comité international d’histoire de la Deuxième Guerre mondiale, nr. 30/31 (1999/2000), s. 11-26.
[7] K činnosti Ferdinanda Ďurčanského a jeho organizácie pozri Polakovič, Štefan: Záznam o činnosti SAV-u. Vnuk, František – Polakovič, Štefan (eds.): Zahraničné akcie na záchranu a obnovenie slovenskej samostatnosti (1943-1948). Lakewood-Hamilton : Slovak Research Institute of America, 1988, s. 111-225.
[8] V tomto zmysle sa vyjadril aj britský veľvyslanec pri Svätej stolici Sir Arcy d’Osborne v rozhovore s československým chargé d’affaires Františkom Schwarzenbergom, ktorý o tom podal správu ministrovi zahraničia Janovi Masarykovi. Schwarzenbergsche Familienarchive Murau, Nachlaß Franz Schwarzenberg, Karton Vatikan, 4. politická správa chargé d’affaires Františka Schwarzenberga Ministerstvu zahraničných vecí v Prahe, 14.3.1946. Cf. Hrabovec, Emília: Slovensko, Svätá stolica a diplomatická misia Karola Sidora (1939-1945). Sidor, Karol: Šesť rokov pri Vatikáne. Na vydanie pripravili Rydlo, Jozef M. – Vnuk, František. Bratislava : LHS, 2012, s. 255.
[9] Hrabovec, E.: Slovensko, Svätá stolica a diplomatická misia Karola Sidora (1939-1945), s. 257, 266-270; ASMAECI, Gabinetto, busta 47, Karol Sidor Alcidemu de Gasperimu, 20.10.1944, a de Gasperi Sidorovi, 4.11.1944.
[10] Por. prvý verejný dokument organizácie s názvom Prvý ohlas SNRvZ na slovenskú emigráciu so zvláštnym zreteľom na slovenskú pospolitosť v Spojených štátoch a Kanade (The First Appeal of the Slovak National Council Abroad to the Slovak Emigration with particular consideration to the Slovak Community in the United States and in Canada), publikoval Vnuk, František: Slovenská národná rada v Londýne a v zahraničí (1943-1948). Vnuk, František – Polakovič, Štefan (eds.): Zahraničné akcie na záchranu a obnovenie slovenskej samostatnosti (1943-1948). Lakewood-Hamilton : Slovak Research Institute of America, 1988, s. 105-108.
[11] K činnosti Slovenského revolučného odboja pozri denník jeho člena Komandera, Rudolf: Denník 1945-1947. Bratislava : ÚPN, 2012; por. tiež spomienky jedného zo zakladateľov SRO Jankovič, Ladislav: Spomienky a úvahy. Joštiak, Jozef – Jankovič, Ladislav: Dva životy – jeden osud. Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, s.d., s. 135-164.
[12] Viac k Sidorovi a jeho činnosti pozri Katrebová Blehová, Beata: Slovenská emigrácia v Taliansku v rokoch 1945-1950. Bratislava – Roma : Slovenský historický ústav v Ríme, 2019, s. 21-62, 137-153; Vnuk, F.: Slovenská národná rada v Londýne a v zahraničí (1943-1948), s. 1-108; Hrabovec, Emília: Jozef Tiso a Svätá stolica. Hrabovec, Emília (ed.): Jozef Tiso. Kňaz a prezident. Bratislava : PostScriptum, 2017, s. 123-131; Hrabovec, Emilia: Santa Sede e Cecoslovacchia 1945-1965. Hrabovec, Emilia – Brugnotto, Giuliano – Jurčaga, Peter (eds): Chiesa del silenzio e diplomazia pontificia, 1945-1965. Umlčaná cirkev a pápežská diplomacia 1945-1965. Città del Vaticano: Libreria Editrice Vaticana (= Atti e Documenti, 44), 2018, s. 62-64, 74; Kirschbaum, J.[ozef]: Via Tanaro – kus Slovenska v Ríme. Karol Sidor. Politik, novinár, spisovateľ. Ed.: Jozef Paučo. Middletown, Penn.: Literárny Almanach Slováka v Amerike, 1962, s. 94-101. K činnosti Slovenskej národnej rady v zahraničí pozri Slovenský národný archív Bratislava (SNA), Slovenská liga v Amerike (SLvA), k. 12, 14, zápisnice zo zasadnutí politických orgánov SNRvZ v päťdesiatych rokoch.
[13] II. správa HS StB, Orientační zpráva o čs. emigraci, 5.9.1966. Prague Cold War, dostupné online na http://www.praguecoldwar.cz/Soubory/660901_Cs-emigrace.pdf (6.10.2019).
[14] Komunistický denník Rudé právo (Praha) publikoval v roku 1956 článok, ktorý chválil české (československé) vysielanie Rádia Slobodná Európa z 31.10.1956, ktoré vysvetľovalo marxisticko-leninské učenie a kritizovalo „odchýlky” za Stalina, vyjadril iba počudovanie, prečo títo páni emigrovali. Rudé právo, (4 November 1956).
[15] Por. spomienky Čulen, Konštantín: V amerických zaisťovacích táboroch. Bratislava : Matica slovenská, 2004; Okáľ, Ján: Leto na Traune. Cambridge, Ont. : Dobrá kniha, 1986, s. 86-276; Okáľ, J.: Výpredaj ľudskosti; Šprinc, Mikuláš: K slobodným pobrežiam. Bratislava : Matica slovenská, 2004. Pozri tiež Katrebová Blehová, B.: Slovenská emigrácia v Taliansku v rokoch 1945-1950, s. 63-78, 129-139; Hrabovec, E.: Santa Sede e Cecoslovacchia 1945-1965, s. 62-64.
[16] Hrabovec, Emília: Generálne zhromaždenie SKS v Ríme 1975 v kontexte slovenského a medzinárodného vývoja. Jašek, Peter (ed.): Svetový kongres Slovákov v zápase proti komunistickému režimu. Bratislava : ÚPN, 2018, s. 106-111; Hrabovec, Emília: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989). 2. rozšírené vydanie. Bratislava : Lúč, 2017, s. 255-281.
[17] ASMAECI, Affari Politici 1951-1957, Cecoslovacchia, busta 1276, Wer war Matúš Černák? München: Akademischer Verlag Dr. Peter Belej, 1955; Archív Pápežského slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme (APSÚSCM), Korešpondencia 1955, Slovenské katolícke ústredie Vojtechovi Buckovi, slovenskému kňazovi v Mníchove a delegátovi Nemeckej biskupskej konferencie pre slovenských katolíkov, 403/55, 12.7.1955.
[18] Hubert Ripka bol za prvej ČSR spoluvydavateľ časopisu venovaného československo-sovietskemu priateľstvu Praha-Moskva a v roku 1935 organizoval cestu českých novinárov do ZSSR. V londýnskom exile počas vojny patril k najotvorenejším podporovateľom prosovietskeho kurzu Edvarda Beneša a londýnskej exilnej vlády. V roku 1944 na margo počiatkov tejto politiky v exile napísal: „Keďže v novej situácii bolo nemožné oficiálne spolupracovať so Sovietskym zväzom, neurobili sme… nič, čo by prejudikovalo alebo zabránilo obnove spolupráce v najbližšej možnej chvíli; poukážem iba na to, ako veľmi náš postoj kontrastoval s postojom mnohých iných počas sovietsko-fínskej vojny. Navyše, ani v tom čase sa neprerušili osobné kontakty a výmena informácií medzi nami a dôležitými sovietskymi zástupcami v Londýne, Paríži, Washingtone a inde.” Ripka, Hubert: East and West, London : Lincolns-Prager, 1944, s. 34.
[19] Kaplan, Karel: Poúnorový exil. Praha : Dialog, 2007, s. 192-193, cituje Ripkov list z 26.3.1949.
[20] Citáty sú z elaborátu českého sociálneho demokrata Miroslava Kernera, adresovaného americkým okupačným silám v Nemecku. Citované podľa Uhrík, Igor: Československý politický exil v Spojených štátoch amerických a Spojenom kráľovstve na začiatku studenej vojny. Jašek, Peter (ed.): Politický exil z krajín strednej a východnej Európy. Motívy, stratégie, aktivity a perspektívy na Východe a Západe, 1945-1989. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2017, s. 416-417.
[21] Zprůmyslnění Slovenska povede k vyrovnání mezi Čechy a Slováky. Rudé právo, (14.2.1947), s. 1.
[22] Kaplan, K.: Poúnorový exil, s. 64; Goněc, Vladimír: Česko-slovenský vztah v exilových diskusích počátkem padesátých let. Brno : Vydavatelství MU, 2006, s. 52-58.
[23] Emanuel Böhm sa stal predsedom Užšieho predsedníctva Slovenskej národnej rady v zahraničí. Por. SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 36, protokoly zasadnutí Užšieho predsedníctva v rokoch 1953-1955; tamže, Emanuel Böhm Whitneymu Shepardsonovi, prezidentovi Národného výboru pre slobodnú Európu (National Committee for a Free Europe), 6.1.1954; SNA, SLvA, k. 14, Michal Zibrín „Môjmu priateľovi” [Konštantín Čulen?], 5.1.1955; Michal Zibrín Charlesovi J. Kerstenovi, 4.1.1955.
[24] SNA, SLvA, k. 14, Imrich Kružliak Konštantínovi Čulenovi, 8.9.1951
[25] SNA, SLvA, k. 14, Imrich Kružliak Konštantínovi Čulenovi, 12.4.1950.
[26] SNA, SLvA, k. 14, Imrich Kružliak Konštantínovi Čulenovi, 8.9.1951
[27] SNA, SLvA, k. 14, Imrich Kružliak Konštantínovi Čulenovi, 12.4.1950.
[28] Uhrík, I.: Československý politický exil v Spojených štátoch amerických a Spojenom kráľovstve na začiatku studenej vojny, s. 375-390.
[29] Uhrík, I.: Československý politický exil v Spojených štátoch amerických a Spojenom kráľovstve na začiatku studenej vojny, s. 397-421.
[30] Ku genéze a programovej línii RFE pozri všeobecne Johnson, A. Ross: Radio Free Europe and Radio Liberty: The CIA Years and beyond. Stanford 2010; Cone, Stacey: Presuming a Right to Deceive: Radio Free Europe, Radio Liberty, the CIA, and the News Media. Journalism History (Ohio University), roč. 24, č. 4 (1998/1999), https://de.wikipedia.org/wiki/Ohio_University.
K situácii Slovákov v rámci jednotneho československého desku pozri SNA, SLvA, k. 12, Správa o činnosti SNRvZ v Európe, 13.11.1951; APSÚSCM, Korešpondencia 1953, Imrich Kružliak Antonovi Botekovi, 23.10.1953; Jozef Šramek Antonovi Botekovi, 25.10.1953; Korešpondencia 1954, Anton Botek predsedovi Združenia slovenských katolíkov Milošovi Mlynarovičovi, 25.11.1953; tamže, Anton Botek a Štefan Náhalka opátovi Opátstva sv. Andreja-Svorada v Clevelande Teodorovi Kojišovi, 25.11.1953; tamže, list utečenca, ktorý prišiel 19.10.1953; Korešpondencia 1954, elaborát „Menlivé úhly Dr. Šrámka“; tamže, Jozef Šramek Antonovi Botekovi, Štefanovi Náhalkovi a iným, 22.1.1954; Kanadský Slovák, (3.10.1953), s. 4; Grébert, Arvéd: „Dôverne” o personálnej politike v RFE. Slobodné Slovensko, roč. 41, č. 2 (1986), s. 3; Grébert, Arvéd: Svedectvo Dr. Jozefa Šrámka o Rádiu Slobodná Európa. Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko. Materiály z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 5.-6. júna 1995, Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996, s. 289-291; Kružliak, Imrich: Rádio Slobodná Európa a Slováci. Chovan-Rehák, Juraj – Grácová, Genovéva – Maruniak, Peter (eds.): Slovenský povojnový exil. Zborník materiálov zo seminára Dejiny slovenského exilu po roku 1945, Martin : MS, 1998, s. 338-344; Katrebová Blehová, Beáta: Rádio Slobodná Európa a Svetový kongres Slovákov. Jašek, Peter (ed.): Svetový kongres Slovákov v zápase proti komunistickému režimu, Bratislava : ÚPN, 2018, s. 184-207; Hrabovec, Emília: Štefan Náhalka – zakladajúci rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda a neoficiálny slovenský diplomat v Ríme. Rydlo, Jozef M. (ed.):Perla slovenského kňazstva : Štefan Náhalka (1916-1975). Bratislava : LHS, 2020 (v tlači).
[31] V jednej z úradných správ kongresového Výboru pre neamerickú činnosť (Committee on Un-American Activities), ktorý prešetroval komunistické vplyvy v USA, sa príznačne konštatovalo, že slovensko-americké organizácie patrili k tým, ktoré „are on record as opposed to Communist rule and as supporting present American foreign policy”. Por. Report on the American Slav Congress and Associated Organizations, 26.6.1949, citované podľa Paučo, Jozef: Slováci a komunizmus. Middletown, Pa.: Jednota Press, 1957, s. 315.
[32] K Bielej légii pozri Vicen, Jozef: Vo víroch rokov 1938-1988. Bratislava : Lúč, 1999, s. 191-220; Cintavý, Pavol: Po stopách Bielej légie v protikomunistickom odboji. Bratislava : Lúč (Spisy Konfederácie politických väzňov Slovenska. Dokumenty a svedectvá II.) 1995; Cintavý, Pavol: Dokumenty o Bielej légii. Bratislava : Lúč (Spisy Konfederácie politických väzňov Slovenska. Edícia Dokumenty a svedectvá III), 1995.
[33] Concurrent Resolution in the House of Representatives, submitted by Hon. Ray J. Madden, 7.5.1953, publikované in Kirschabum, Joseph M.: Slovakia: Nation at the Crossroads of Central Europe. New York : Robert Speller & Sons, Publishers, Inc., 1960, dokument č. 58, s. 335-336. Podobnú súbežnú rezolúciu podal Madden aj 2.5.1956. Publikované tamtiež, s. 353.
[34] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 37, Extention of Remarks of Hon. Alvin M. Bentley of Michigan in the House of Representatives, 10.3.1955.
[35] Matúš Černák v Amerike. Slobodné Slovensko, roč. 8, č. 9 (1953), s. 1-2; Z Černákovej aktivity v USA. Slobodné Slovensko, roč. 8, č. 11-12 (1953), s. 2; Vnuk, František: Životopis Konštantína Čulena. Cleveland, Ohio: Slovenský ústav, 1984, s. 176; por. tiež spomienky Štefana Kramára na Matúša Černáka publikované in Maruniak, Peter (ed.): Prof. Matúš Černák 1903 – 1955. Žilina: Kabinet výskumu dejín slovenského exilu Matice slovenskej a Mestský úrad Žilina, 1999, s. 58. Mikuš, J.A.: Pamäti slovenského diplomata, s. 425, kde publikoval spoločnú fotografiu zo stretnutia so senátorom Everettom Dirksenom.
[36] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 36, 37; Mikuš, Jozef A.: Pamäti slovenského diplomata, Middletown, Penn.: Jednota, 1978, s. 392.
[37] Vo Washingtone pracovala osobitná kancelária Slovenskej národnej rady v zahraničí (financovala ju Slovenská liga v Amerike), ktorej úlohou bolo informovať amerických politikov a tiež zahraničných politikov a diplomatov, ktorí prichádzali do amerického hlavného mesta, o situácii na Slovensku a o politickom programe slovenského exilu. Kanceláriu viedol Jozef M. Mikuš, bývalý slovenský diplomat, právnik a expert pre zahraničnú politiku v Predsedníctve Slovenskej národnej rady v zahraničí. SNA, SLvA, k. 12, Mikušove správy o jeho návštevnej diplomacii a lobingu vo Washingtone. Pozri tiež SNA, OF Jozef M. Mikuš, k. 9, Mikušova korešpondencia s kongresmanom Kerstenom a inými americkými politikmi. Por. Mikuš, Jozef A.: Pamäti slovenského diplomata. Middletown, Penn.: Jednota, 1978, s. 391-394. K informovaniu amerických kongresmanov a senátorov o odbjových aktivitách na Slovensku pozri tiež Katrebová Blehová, Beáta: Kongresman Charles J. Kersten a výbor Kongresu Spojených štátov amerických pre vyšetrovanie komunistickej agresie. Historický zborník, roč. 29, č. 2 (2019), s. 66-79; Kirschbaum, Joseph M.: Slovakia: Nation at the Crossroads of Central Europe. New York : Robert Speller & Sons, Publishers, Inc., 1960, s. 312-360.
[38] The Kersten Resolution for the Freedom of the Slovaks (No. 139). Congressional Record, 17.7.1951, 959126-39804.
[39] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 20, Independent Slovakia should not have been destroyed. Speech of the Hon. Charles J. Kersten at the Conference sponsored by the Slovak League of America, 23.5.1952. Prejav publikovala Jednota (Middletown), (28.5.1952).
[40] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 36, Zápisnica zo zasadnutia Užšieho predsedníctva SNRvZ vo Washingtone 2.7.1953.
[41] Kersten, Charles J.: Communist Takeover and Occupation of Czechoslovakia. Special Report No. 8 of the Select Committee on Communist Agression No. 8 of the Select Committee on Communist Agression, House of Representatives, Eighty-Third Congress, Washington : United States Government Printing Office, 1955.
[42] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 20, Nad záverečnou správou Kerstenovho výboru. Dr. Jozef Kirschbaum.
[43] Černák, Matúš: Das erwarten die Slowaken vom Präsidenten Eisenhower. Südor-Stimmen, 2 (1958), s. 6-8.
[44] SNA, SLvA, k. 14, zápisnica zo zasadnutia Výkonného výboru Slovenskej ligy v Amerike, Pittsburgh, 15.12.1956.
[45] James Cowles Hart Bonbright, výkonný asistent na Štátnom Departmente, v liste zo 16.8.1951 adresovanom reverendovi Floriánovi C. Billymu, hlavnému tajomníkovi Združenia slovenských katolíkov, napísal: „The United States has never opposed the aspirations of any people in Europe to determine by their own free choice the state or form of political organization under which they wished to live. On the contrary, self-determination has been a fundamental principle of American policy in Europe since the administration of President Woodrow Wilson; and this Government has not departed from it in the case of the Slovaks.” Por. Kirschbaum, J.M.: Slovakia – Nation at the Crossroads, s. 358-359. Pozri aj Ďurčanský, F.: Die slowakische Frage eine internationale Frage, München : Slowakisches Befreiungskomitee, 1954, s. 9, 24. Štátny Department potvrdil toto stanovisko v liste podpísanom Thrustonom B. Mortonom a adresovanom Alvinovi M. Bentleymu z 2.5.1955. Pozri Kirschbaum, J. M.: Slovakia – Nation at the Crossroads, s. 359-360. Bentley citoval list v poznámkach, ktoré predniesol na 34. kongrese Slovenskej ligy v Amerike dňa 23.5.1955. Por. Glaser, Kurt: Czecho-Slovakia: a critical history. Caldwell, Idaho : The Caxton Printers, Ltd., 1961, s. 243-244.
[46] Por. vyššie spomenutý list Štátneho Departmentu Alvinovi M. Bentleymu z 2.5.1955, citovaný in Glaser, K.: Czecho-Slovakia: a critical history, s. 243-244, a list Filipa Hrobáka, predsedu Slovenskej ligy v Amerike, kongresmanovi Danielovi J. Floodovi zo 14.7.1955, v ktorom kriticky hodnotil stanovisko Štátneho Departmentu. Poznámky Daniela J. Flooda v Snemovni reprezentantov z 20.7.1955, v ktorých citoval in extenso list Filipa Hrobáka, publikoval Kirschbaum, J.M.: Slovakia – Nation at the Crossroads, s. 349-352.
[47] Hruboň, Anton: Poznámky k politickým aktivitám slovenského exilu v prvej polovici 50. rokov z pohľadu agendy Zahraničného úradu Nemeckej spolkovej republiky. Hruboň, Anton – Jankech, Juraj – Ristveyová, Katarína (eds.): Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 III.: Menšiny. Banská Bystrica : Belianum, 2014, s. 234-246.
[48] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 36, vedúci nemeckej pobočky SNRvZ Fraňo Tiso Predsedníctvu SNRvZ v Clevelande, správa o činnosti, 27.7.1956.
[49] SNA, f. OS Jozef M. Kirschbaum, k. 36. K Černákovým stykom s karpatsko-nemeckou organizáciou, ktorej centrum bolo v Stuttgarte, pozri aj Černák, Matúš: Pozdrav do Stuttgartu – Gruss nach Stuttgart. Slobodné Slovensko, roč. 6, č. 6 (1951), s. 1.
[50] Touto výnimkou bol malý počet českých exilných politikov, ktorí stáli v opozícii k pofebruárovému českému exilnému politickému mainstreamu a osobitne k Rade svobodného Československa, otvorene kritizovali ľudovodemokratický režim v povojnovom Československu a boli ochotní uznať právo Slovákov na nezávislosť. Por. Cholínský, Jan: Český a slovenský protikomunistický odboj v zahraničí po únoru 1948. Sonda do vztahů Čechů a Slováků neuznávajících Radu svobodného Československa. Jašek, Peter (ed.): Protikomunistický odboj v strednej a východnej Európe. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2012, s. 707-742.
[51] Listom z 24.7.1957 predseda organizácie Assembly of Captive European Nations (ACEN) Vilis Masens odmietol žiadosť Slovenskej národnej rady v zahraničí z 28.8.1956 o členstvo dôvodiac, že „pre pána Petra Zenkla bola táto žiadosť ‘neprijateľná‘”. Predseda Zahraničnopolitického výboru SNRvZ považoval stanovisko ACEN za „nič iné ako popretie práva na samourčenie pre jeden z najstarších stredoeurópskych národov”. SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 21, Jozef Mikuš vedúcim jednotlivých členských delegácií ACEN, 15.9.1957.
[52] Hrabovec, Emília et al.: Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme (1963-2013). Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2015, a tam citovaná ďalšia literatúra
[53] Pius PP XII: Exsul Familia. Acta Apostolicae Sedis, roč. 44 (1952), s. 649ff. K slovenským katolíckym misiám vo svete pozri Hrušovský, Dominik: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme a duchovná služba pre Slovákov v zahraničí. Hrabovec, Emília et al: Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme (1963 – 2013). Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2015, s. 53-97.
[54] Cf. Hrabovec, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 221-282.
[55] Pozri Vicenove spomienky Vicen, J.: Vo víroch rokov 1938-1988, s. 224-233.
[56] Sidor zomrel v Kanade roku 1953, František Hrušovský v americkom Clevelande roku 1956 a Jozef Cíger Hronský v Argentíne v roku 1960. SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 36, Zápisnica SNRvZ z mimoriadneho zasadnutia Užšieho predsedníctva SNRvZ 13.9.1956 v Clevelande.
[57] Ďurčanský, Ferdinand: Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov. Buenos Aires : Slovenský oslobodzovací výbor, 1954; Kirschbaum, Jozef M.: Náš boj o samostatnosť Slovenska. Cleveland : Slovak Institute, 1958.
[58] Posolstvo slovenskému národu. Jednota (Middletown), roč. 70, č. 3594 (8.6.1960), s. 1.
[59] Kirschbaum, Jozef M.: Založenie Svetového kongresu Slovákov. Kirschbaum, Jozef M. (ed.): Desať rokov činnosti SKS. Toronto, Canada : Svetový kongres Slovákov, 1981, s. 20-28.
[60] Vnuk, František: Slovensko v plánoch politickej emigrácie (1945-1970). Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko. Materiály z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 5.-6. júna 1995, Bratislava 1996, s. 139.
[61] Kirschbaum, J. M.: Založenie Svetového kongresu Slovákov, s. 20-45.
[62] Hrabovec, E., Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 101-103, 121, 177, 181-182, 329, 361, 389. K Romanovmu menovaniu za laického audítora Druhého vatikánskeho koncilu pozri Archivio Apostolico Vaticano, Città del Vaticano (AAV), Concilio Vaticano II, busta 670, zoznam audítorov; tamže, generálny sekretár Koncilu Pericle Felici Štefanovi B. Romanovi, 21.9.1964.
[63] Pozri napr. programový prejav Štefana B. Romana na Generálnom zhromaždení vo Washingtone v roku 1978. Bulletin SKS, č. 32/33 (1978), s. 6-8.
[64] Vyhlásenie schválené prípravným Generálnym zhromaždením v New Yorku v roku 1970, publikované in Kirschbaum, J.M.: Založenie Svetového kongresu Slovákov, s. 41-42.
[65] Okáľ, Ján: Ideológia SKS v prejavoch Štefana B. Romana. Kirschbaum, Jozef M. (ed.): Desať rokov činnosti SKS. Toronto, Canada: Svetový kongres Slovákov, 1981, s. 208.
[66] Spomedzi obrovského počtu vyjadrení pozri napr. prejav predsedu Romana na zasadnutí Predsedníctva SKS v Paríži 27.-28. apríla 1979. Bulletin SKS, č. 35 (1979), s. 6.
[67] Bulletin SKS, roč. 9, č. 34 (1979), s. 1. Celé číslo Bulletinu SKS, č. 34 (1979), bolo venované tomuto výročiu a analýze tretieho politického cieľa Kongresu – nezávislosti Slovenska. Por. Kirschbaum, Stanislav J.: Význam ťažiskových aktivít SKS. Jašek, Peter (ed.): Svetový kongres Slovákov v zápase proti komunistickému režimu. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2018, s. 91.
[68] Bulletin SKS, č. 47 (1981), s. 13-15. Por. Kirschbaum, Jozef M.: Poznámky k Ideovým základom a politickým cieľom SKS. Bulletin SKS, č. 48 (1981), s. 13.
[69] Dejiny sú svedkom nášho práva. Bulletin SKS, č. 82 (1989), s. 1-2. Vyhlásenie podpísal úradujúci predseda Svetového kongresu Slovákov Jozef Krištofík a generálny tajomník Dušan Tóth.
[70] Predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan B. Roman vždy veľmi realisticky zdôrazňoval túto skutočnosť. Por. napríklad Roman, Štefan B.: Svetový kongres Slovákov po piatich rokoch. Bulletin SKS, č. 18/19 (1975), s. 1-2; Roman, Štefan B.: Slovenské práva sú nedeliteľnou časťou ľudských práv. Bulletin SKS, č. 47 (1981), s. 1-7.
[71] Deklarácia prijatá na prípravnom Svetovom kongrese Slovákov v New Yorku bola publikovaná aj v zborníku Kirschbaum, Jozef M. (ed.): Desať rokov činnosti SKS. Toronto: Svetový kongres Slovákov, 1981, s. 41-42.
[72] Správa Štefana B. Romana na zasadnutí Predsedníctva SKS v Detroite 8-9. júna 1972. Bulletin SKS, č. 8 (1972), s. 5-6.
[73] Pozri napr. Roman, Štefan B: Svetový kongres Slovákov po piatich rokoch. Bulletin SKS, č. 18/19 (1975), s. 1-2.
[74] Roman na zasadnutí Predsedníctva SKS v Paríži 27. a 28. apríla 1979. Bulletin SKS, č. 35 (1979), s. 6.
[75] Roman, Štefan B.: Slovenské práva sú nedeliteľnou časťou ľudských práv. Bulletin SKS, č. 47 (1981), s. 1-7.
[76] Kirschbaum, Jozef M.: Poznámky k Ideovým základom a politickým cieľom SKS. Bulletin SKS, č. 48 (1981), s. 13.
[77] Ideové základy a politické ciele SKS. Bulletin SKS, č. 48 (1981), s. 14-21.
[78] Kirschbaum, J.M.: Založenie Svetového kongresu Slovákov, s. 27, 30; Trubinský, John C.: Pozdravy členov Kongresu Spojených štátov amerických a predstaviteľov národnostných organizácií v USA prvému Svetovému kongresu Slovákov. Slovák a svet, Knižnica dokumentov 1. O účasti amerických a kanadských politikov na podujatiach SKS pravidelne informoval Bulletin SKS.
[79] Jeden z najvýznamnejších bol seminár, ktorý sa uskutočnil 21. augusta 1974, teda na šieste výročie intervencie vojsk Varšavskej zmluvy, na Kapitole vo Washingtone a na ktorom mal Eugen Loebl prednášku o americkej zahraničnej politike z východnej perspektívy. Pozri Predsedníctvo Svetového kongresu Slovákov zasadalo v Toronte. Bulletin SKS, č. 16/17 (1974), s. 3; Loebl, Eugen: United States Foreign Policy from an Eastern View. Bulletin SKS, č. 16/17 (1974), s. 15-18.
[80] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 37, Štefan B. Roman prezidentovi Jimmymu Carterovi, 8.8.1978; tamže, k. 36, vystúpenie Johna Hvastu vo Výbore pre zahraničné vzťahy USA 12.6.1984. Pozri aj výňatky z prednášky Eugena Loebla vo Washingtone v auguste 1974: Loebl, Eugen: United States Foreign Policy from an Eastern View. Bulletin SKS, 1974, č. 16/17, s. 15-18, alebo jeho analýzu Zahranično-politická koncepcia SKS. Kirschbaum, Jozef M. (ed.): Desať rokov činnosti SKS. Toronto, Canada : Svetový kongres Slovákov, 1981, s. 139-152.
[81] Bulletin SKS, č. 65 (1984), s. 5. K pozitívnym reakciám Svetového kongresu Slovákov ku zvoleniu Ronalda Reagana pozri editoriál kogresového periodika z pera šéfredaktora Okáľ, Ján: Čo očakávať od prezidenta Reagana? Bulletin SKS, č. 43 (1980), s. 1-2.
[82] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 37, United States Department of State (Mark Palmer, Bureau of European Affairs) Štefanovi Romanovi, 20.7.1984.
[83] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 37, Štefan B. Roman Markovi Palmerovi, koncept odpovede na list z 20.7.1984. V podobnom duchu bol aj list Johna Hvastu Zbigniewovi Brzezinskému z 30.1.1979, tamže.
[84] Mikuš, Jozef: Zahranično-politická činnosť SKS. Kirschbaum, Jozef M. (ed.): Desať rokov činnosti SKS. Toronto, Canada : Svetový kongres Slovákov, 1981, s. 134; Kirschbaum, Stanislav J.: Politické ciele povojnovej slovenskej emigrácie. Slovenský povojnový exil. Zborník materiálov zo seminára Dejiny slovenského exilu po roku 1945. Martin: Matica slovenská, s. 98.
[85] SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 37, materiál Memorandum SKS pre Belehradskú konferenciu a text Les violations des droits de l’homme en Republique Socialiste Slovaque. Pozri aj Braxátor, František: Slovenský exil 68. Bratislava: Lúč, 1992, s. 68-73.
[86] Zasadnutie Predsedníctva Svetového kongresu Slovákov v Európe. Bulletin SKS, č. 24/25 (1977), s. 4-8. Braxátor, František: Slovenský exil 68. Bratislava: Lúč, 1992, s. 70-72.
[87] Bulletin SKS, č. 18/19 (1975), v rubrike Vzťahy na s. 20.
[88] Švajčiarska tlač o tlačovej konferencii SKS v Berne. Bulletin SKS, č. 22 (1976), s. 6-7.
[89] Pozri napr. –js-: Maďarsko-slovenský dialóg. Bulletin SKS, č. 13 (1972), s. 14-15; Spolupráca so stredoeurópskymi exilmi. Bulletin SKS, č. 16/17 (1974), s. 18; Slovensko-maďarský dialóg. Bulletin SKS, č. 22 (1976), s. 7. Pozri aj kapitolu Susedia s rovnakým osudom v knižke Braxátor, F.: Slovenský exil 68, s. 100-139.
[90] Príspevky z konferencie vyšli v zborníku Kružliak, Imrich (ed.): Frieden in Freiheit für Europa. München: Kokodynsky, für Slovak World Congress Toronto, 1984.
[91] Hrabovec, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 294-295.
[92] Por. názov Romanovho otváracieho prejavu na konferencii o strednej Európe, ktorú organizoval Svetový kongres Slovákov v Toronte v roku 1981: Roman, Stephan B.: Think the unthinkable – speak the unspeakable. Bulletin SKS, č. 47 (1981), s. 16-17.
[93] Pozri rezolúciu Generálneho zhromaždenia Svetového kongresu Slovákov z júna 1987. Bulletin SKS, č. 77 (1987), s. 6; Braxator, F.: Slovenský exil ’68, s. 59; Kirschbaum, S. J.: Význam ťažiskových aktivít SKS, s. 93.
[94] Bulletin SKS, č. 77 (1987), s. 2-4; I. K. [Kružliak, Imrich]: Svetové snemovanie Slovákov v Toronte. Horizont, roč. XVI, č. IV (1987), s. 3.
[95] Ústav soudobých dějin Akademie věd České republiky (ÚSD AV ČR), KV ČSFR, F4, telegram československého veľvyslanca v Ottawe ministrovi zahraničných vecí v Prahe, 27.9.1969; SNA, OF Jozef M. Kirschbaum, k. 7, Štefan B. Roman Gustávovi Husákovi, koncept, 7.10.1969. Por. Hrabovec, E., Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 177-181; Hrabovec, E.: Generálne zhromaždenie SKS v Ríme 1975 v kontexte slovenského a medzinárodného vývoja, s. 116.
[96] Hrabovec, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 417-418.
[97] Na margo smutnej korešpondencie. Bulletin SKS, č. 78 (1988), s. 2-7. Cf. Hrabovec, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 418-419.
[98] Österreichisches Staatsarchiv, Archiv der Republik (ÖStA, AdR), BMfAA, IIPol. 1976, Karton 138, RomVatikan, politická správa rakúskeho veľvyslanca pri Svätej stolici Gordiana Gudenusa Ministerstvu zahraničných vecí vo Viedni, 16.6.1976.
[99] Hrabovec, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 366-368, 394.
[100] Celé číslo 79 (1988) Bulletinu SKS bolo venované tejto smutnej udalosti. Por. predovšetkým Kirschbaum, Jozef M.: Slovenský národ stratil veľkého syna a symbol slobody. Bulletin SKS, č. 79 (1988), s. 2-4; Kružliak, Imrich: Živorný odkaz Štefana B. Romana. Bulletin SKS, č. 79 (1988), s. 4-6; Polakovič, Štefan: Čím bol Štefan Roman v národe? Bulletin SKS, č. 79 (1988), s. 8-10.
[101] Hrabovec, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 394; Tomko, Jozef kardinál: Na životných cestách. Rozhovory s Mariánom Gavendom. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 247-285.
[102] Slovenské hlasy z Ríma, roč. 30, č. 12 (1981). Celé čislo bolo venované historickej návšteve pápeža v Ústave.
[103] Hrušovský, Dominik: Roztratených zhromažďovať. Rozprávanie o mojom živote. Bratislava : PostScriptum, 2018, s. 210-222.
[104] Roman, Anne C. R., Roman-Barber, Helen (ed.): Our heritage of faith. Consecration of the Slovak Cathedral of the Transfiguration by His Holiness, Pope John Paul II, September 15, 1984. Unionville (Ont.): Eparchy of Saints Cyril and Methodius for Slovaks of the Byzantine Rite in Canada, 1985.
[105] K „novej vatikánskej východnej politike” Jána Pavla II. pozri Hrabovec, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962-1989), s. 319-462; Hrabovec, Emilia: L’Ostpolitik di Giovanni Paolo II e la Slovacchia (1978-1989). Gottsmann, Andreas – Piatti, Pierantonio – Rehberg, Andreas E. (eds.): Incorrupta monumenta ecclesiam defendunt. Studi offerti a mons. Sergio Pagano, prefetto dell´Archivio Segreto Vaticano. Vol. III. Inquisizione romana, Indice, Diplomazia pontificia. Città del Vaticano : Archivio Segreto Vaticano (Collectanea Archivi Vaticani, 108), 2018, s. 267-290.
[106] K tejto prvej pastoračnej návšteve pozri Labo, Šebastián – Košiar, Ján (ed.): Ján Pavol II. Posol lásky a pokoja. Návšteva Svätého Otca v Česko-Slovensku. Trnava : Dobrá kniha, 1991.
