(Pocta Ľudovítovi Štúrovi)
Stáva sa iba veľmi zriedka, že sa v jednom človeku šťastne stretnú toľké danosti a talenty, ale aj taká nezlomná sila vôle a odhodlania spojená s charakterom vzácnej čistoty a pevnosti, pritom aj toľká úprimnosť, nezištnosť, vernosť a obetavosť v službe svojmu národu a zodpovednosť pri konaní si svojich povinností… ako v osobnosti Ľudovíta Štúra. Osobnosti natoľko výnimočnej a obdivuhodnej, že sa – a opodstatnene – stala a natrvalo zostáva nadčasovou autoritou slovenských, slovanských aj širších európskych dejín. A zostáva aj trvalým vzorom už za života rešpektovanej autority, ktorá príkladom svojho osobného života aj konaním a dielom rozhodujúcou mierou iniciovala aj určovala dejinotvorné pohyby slovenského národa – najmä generácie slovenskej inteligencie – a oprávnene jej dala či skôr poskytla svoje meno, ktorým sa zapísala do dejín ako „Štúrovci“. V čom tkvie nadčasovosť autority tohto velikána?
Tak ako u každého skutočného velikána, tkvie predovšetkým v jeho osobnom príklade života, ktorý sa stal vzorom. A nielen pre jeho súčasníkov. Však nielen tým. Pôvodnosťou svojich myšlienok priamo a bezprostredne „za pochodu“ určoval pohyb aj smerovanie slovenského národného života a bol mierou jeho kvality.
Navyše Štúr ako filozof tvorca ideí a koncepcií, pritom aj vedec, novinár ,organizátor básnik, predovšetkým však vodca generácie sa odovzdal – a odovzdal sa bezvýhradne – svojmu národu nielen „do služby ducha“. Odovzdal sa mu celý a celým svojim životom. Určite najmä preto dokázal nielen nadchnúť, ale aj viesť celú národne prebudenú a uvedomelú časť slovenskej inteligencie. Nezastupiteľnosť úlohy inteligencie v organizme národa a z tohto určenia vyplývajúca zodpovednosť bola pre Štúra – „suprema lex“.
Ako predovšetkým duchovný vodca k svojmu nespornému organizačnému talentu priradil či skôr predradil talent vysoko intelektuálne fundovaného ideotvorcu, čo potvrdzujú aj jeho výroky.
Pre charakteristiku jeho generácie najtypickejším a aj najznámejším je Štúrov výrok „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“. Kto pozná životné osudy tejto – hviezdami prvej veľkosti bohato obdarenej – generácie vie, že tento výrok bol a zostal výrokom priam prorockým. Pritom rovnako vznešeným až „nadoblačným“ ako aj ukotveným v realite života, ktorú príslušníci tejto generácie a napĺňatelia tohto výroku a hesla zároveň prežívali. Áno, bola to cesta skutočne – v mnohom až do krvi drásajúco – tŕnistá!
Naša konferencia „Slovanstvo a svet súčasnosti“ však nie je venovaná tŕnistým cestám jeho života, ale jeho odkazu. Konkrétne tomu, čo príkladom svojho života aj významom svojho diela odkázal svojim pokračovateľom a zároveň aj slovenskému národu a celému Slovanstvu.
My, naše združenia slovenskej inteligencie ako programoví pokračovatelia všetkých generácií národne uvedomelej slovenskej inteligencie – teda aj Štúrovcov – máme k Ľudovítovi Štúrovi bezprostredný a bytostný vzťah, lebo tvorí neoddeliteľnú súčasť slovenského historického vedomia aj národného sebavedomia. Svojim životom a dielom je Ľudovít Štúr ideálnym vzorom a zároveň aj stálym inšpiračným a motivačným zdrojom našej činnosti. Patrí k erbovým osobnostným symbolom slovenského ducha a charakteru v jeho najvznešenejšej, vysoko humánnej a hodnototvornej podobe. Náš aj môj osobný vzťah k Štúrovi a jeho generácii dokazuje aj nasledujúca udalosť.
Keď sme bojovali za zachovanie pamätníka Štúrovcov na jeho pôvodnom mieste – na nábreží Dunaja v Bratislave, ktorej meno dali práve Štúrovci – a keď sme zároveň protestovali proti jeho nahradeniu sochou habsburgskej panovníčky Márie Terézie, nielenže som ako prejav vďaky a úcty k Štúrovi a jeho generácii napísal báseň „Orlom tatranským“ , ktorá sa v inkriminovanom čase recitovala pod ich pamätníkom, ale uverejnil som aj Stanovisko, v ktorom sa okrem iného píše : „Pre slovenský národ, jeho dejiny, kultúru a jazyk – najmä však pre jeho emancipačný zápas, ktorého výsledkom je obnovenie štátnej samostatnosti a súčasný status slobodného subjektu medzinárodného práva – má štúrovská generácia nepomerne väčší význam ako všetci králi, ktorí kedy na Slovensku vládli.“
Tak ako on nám ako národu vytýčil výšky „orlov tatranských“, tak aj prirovnanie Štúra a jeho generačných druhov k týmto symbolom výšok – v tomto prípade výšok ľudského ducha – vôbec nie je nadnesené. Naopak, je zaslúžené a opodstatnené.
Slová, akékoľvek slová obdivu či aj tie najhonosnejšie prejavy úcty sú však pre velikánov Štúrovho významu nedostatočné. Ak si ich chceme skutočne uctiť, treba v duchu ich odkazu konať. Ako sme konali my, naša generácia slovenskej inteligencie ?
Mali sme to šťastie aj tú česť, že to bola naša generácia, kto mohol naplniť – a aj naplnil – sny a túžby, ale aj odkaz štúrovskej generácie. Generácie, ktorá dala Slovákom prvý politický program a dokázala – aj so zbraňou v ruke „na poli cti a slávy“ – za svoje ideály a práva svojho národa bojovať a obetovať životy.
My sme vlastnú krv prelievať nemuseli. Možno aj preto, že sme to boli práve my – slovenská inteligencia – kto sa postavil na čelo zápasu o našu národnú rovnoprávnosť a vtlačil mu pečať kultúrnosti, argumentačnej vecnosti a ústavnosti, čím sme našim oponentom vyrazili z rúk nebezpečnú a účinnú zbraň, ktorou by bolo kompromitovanie nás, našich spôsobov a prostredníctvom toho aj našich a národných cieľov. Skrátka – zobrali sme im vietor z plachát a jeho silu sme použili na zavŕšenie stáročného zápasu nášho národa za slobodu a rovnoprávnosť. Tým sme sa aj pre ostatné národy stali vzorom – ako by mali „nekrvavo“ riešiť vzájomné spory a presadzovať svoje práva a záujmy.
Mnohé zo Štúrovho – tak ako aj z nášho – odkazu zostane dobové, ohraničené poznaním a úrovňou zrelosti v aktuálnej etape spoločenského vývoja. To skutočne veľké však pretrvá ako nadčasové. Čo z odkazu Ľudovíta Štúra pretrvalo živé dodnes?
Predovšetkým – hoci nie výhradne – je to osobný príklad jeho čestného a statočného života. Príklad a vzor zásadovosti a principiálnosti za každých okolností, bezvýhradnej oddanosti a obetavosti, výnimočnej tvorivosti a vytrvalosti pri presadzovaní prirodzených práv a životných záujmov svojho národa, ale aj Slovanstva. Práve tento mimoriadne rozvinutý a do výnimočnej čistoty a pevnosti vykryštalizovaný ľudský rozmer jeho osobnosti robí z Ľudovíta Štúra nielen kľúčovú dejinotvornú osobnosť, ale aj nadčasovú morálnu autoritu .
K prejavom našej úcty k odkazu tohto- pre náš súčasný jazyk najvýznamnejšieho – kodifikátora spisovnej slovenčiny, ktorým Ľudovít Štúr bezpochyby je, patrí aj náš generačný zápas „za dôstojné postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka Slovenskej republiky“, ktorého sme sa zúčastnili doslova „v prvej línii“ na námestiach Bratislavy. A to nielen organizovaním, ale aj vedením celonárodných zhromaždení na jeseň v roku 1990. Dokonca sme neváhali siahnuť aj ku krajným nátlakovým akciám, akou bola – dnes už pamätná- protestná hladovka. Áno, ešte na konci druhého tisícročia, na jeseň v roku 1990, boli Slováci donútení – a to nie cudzou mocou, ale vlastnými predstaviteľmi ! – držať protestnú hladovku za to, aby ich jazyk bol uznaný za štátny jazyk na území ich odvekej vlasti…
Ďalším bezprostredným nadviazaním a oživením, ale zároveň aj obohatením odkazu Ľudovíta Štúra a jeho generácie, bolo „ obnovenie SNR 1848“. Tento slávnostný akt uskutočnila našimi združeniami vytvorená Slobodná rada slovenského národa 1. mája 2004 na Devíne „v deň vstupu EÚ na výsostné územie SR“.Touto formuláciou sme charakterizovali vstup SR do EÚ s vedomím, že „od tohto dňa nás bude chrániť už iba vlastná vôľa, odhodlanosť a schopnosť zachovať si svoju identitu, jazyk a kultúru“, aby sme nezanikli v projekte tzv. európskej integrácie – v skutočnosti však naplánovanej unifikácie . Ako dnes dokazuje úplné zlyhanie predstaviteľov EÚ pri bránení tzv. schengenskej hranice, presadzovaní záujmov svojich členov a ochrane európskej civilizácie – mali sme pravdu my a nie ilúziami a „eurosľubmi“ pobalamútení tzv. euronadšenci…
Vznik obnovenej SNR – ako „parlamentu cti a svedomia slovenskej národne uvedomelej inteligencie“ – potvrdilo 183 osobností slovenského verejného kultúrneho aj politického života „Devínskou prísahou“. Týmto našim generačným vkladom sme obohatili, navrstvili štúrovskú tradíciu vzťahujúcu sa na Devín – ako kultový symbol Slovanstva – o nový autentický prínos.
Napokon môžeme oprávnene konštatovať, že prakticky celá – dnes už vyše 25. ročná – činnosť združení slovenskej inteligencie KORENE, Slovakia plus aj obnovenej SNR je nielen programovým pokračovaním odkazu Štúrovcov a ďalších generácií slovenských vzdelancov „na čele zápasov v službe národu a vlasti“, ale aj napĺňaním zmyslu slovenských dejín.
Dôkazom organickej, ale aj programovej spätosti našej generácie s odkazom Ľudovíta Štúra je aj naša konferencia “Slovanstvo a svet súčasnosti“ venovaná odkazu tohto velikána.
Ľudovít Štúr spoločenské pohyby svojej doby nielen inicioval a organizoval, ale aj charakterizoval a tak – svojimi slovami aj výrokmi – zapisoval do dejín.
Už Štúrovo erbové heslo „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“ dokazuje jeho prijatie zodpovednosti predstaviteľa inteligencie národa, ale aj uvedomenie si prekážok na ceste k vytýčeným cieľom. Vedel, uvedomoval si, že osudom inteligencie nie je konformita s mocou, ale oponujúci protiprúd. Protiprúd proti arogancii moci, presile nevedomosti, ale najmä ľahostajnosti prevažnej väčšiny populácie, ktorá sa prejavuje v každom období a v každom spoločenstve. Napriek často až život ohrozujúcej “tŕnistosti“ tohto poznania nikdy neustupoval z cesty za vytýčenými cieľmi a vždy konal zásadovo a principiálne na prospech svojho národa aj Slovanstva.
Aj my a naše združenia slovenskej inteligencie – inšpirovaní Štúrom – sme dobrovoľne, vedome a programovo prevzali „príslušný podiel odbornej a morálnej zodpovednosti, ktorá vyplýva z postavenia inteligencie v demokratickom a právnom štáte“.
Štúr ako predovšetkým duchovný vodca považoval duchovný život za prvotný. Dokazuje to aj jeho výrok „Kým duch v národe, národ žije“. Uvedomoval si a správne konštatoval, že kým žije vôľa , odhodlanie a schopnosť aj ochota prekonávať prekážky a ísť za vytýčenými cieľmi, spoločenstvo má nádej žiť a vyvíjať sa. Ako však s tou nádejou bude zaobchádzať, to je už otázka najmä pre duchovné elity národa. A k tým sa Štúr – ako vzorový intelektuál – vždy hrdo a aj oprávnene hlásil. Najmä praktickými výsledkami svojej práce, ale aj až prorockými predpoveďami, ktoré sa podarilo naplniť až našej generácii!
„Málo troviť, veľa tvoriť a učiť sa!“ Toto múdre a nadčasové heslo je zároveň východiskom aj zo súčasnej pasce tzv. konzumného životného štýlu a má čo povedať najmä súčasnej mladej generácii, ktorá je cieľovou skupinou tých, ktorí sa snažia, buď ovládnuť a podriadiť si tvorivé zdroje ľudského intelektu, alebo ich zadusiť balastom konzumnej povrchnosti a duchovnej prázdnoty. Sám Štúr bol stelesnením tohto hesla, ktorého zmyslom je materiálna skromnosť, zato však vysoká intelektuálna náročnosť a nabádanie k sústavnému osobnostnému rastu a zdokonaľovaniu sa.
Nanajvýš aktuálne je v súčasnosti aj Štúrovo vyjadrenie “Cieľ náš by mal byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ je zachovať nás! Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo a my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme o viac nestáli, len o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my“. Či táto odpoveď vtedajším „austroslavistom“ na slovanskom zjazde 1848 neplatí aj na našu súčasnú integráciu v EÚ? Tej EÚ, ktorej vedenie – tak ako habsburgské vedenie monarchie pred jej zánikom – zlyhalo natoľko, že to už ohrozuje aj samotné základy celej európskej civilizácie!
„Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený“. Sebadôvera a spoliehanie sa predovšetkým na vlastné zdroje, sily a schopnosti nám pomohla prežiť aj – mnohými našimi neprajníkmi už neraz predpovedanú – „národnú smrť“.
My Slováci – „príslušníci národa tvorcov hodnôt a nie ich ničiteľov, národa tvorcov hodnôt, ktoré od počiatku našich dejín civilizovali Európu a svet“- však nie sme odkázaní iba sami na seba. Sme aj súčasťou veľkej rodiny slovanských národov, s ktorými máme spoločnú identitu, podobnú mentalitu aj jazyk a kultúru. Národov, z ktorých mnohé majú aj podobné problémy a záujmy ako my. Preto by sme ich mohli a aj mali riešiť spoločne na náš spoločný prospech. Práve to je aj hlavným zámerom našej konferencie, z ktorej, veríme, že sa stane „Stála konferencia slovanskej inteligencie“ a bude každoročne pokračovať -vždy v inom hostiteľskom slovanskom štáte – v napĺňaní nášho dejinného poslania. A nepochybujme o tom, že Ľudovít Štúr by s tým rozhodne a nadšene súhlasil!
„Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“ Tieto ako povel presné, jasné a odhodlané slová prirodzeného vodcu celej generácie nesúcej jeho meno ,nepotrebujú žiaden ďalší komentár. Potrebujú však spoločnú -tento raz celoslovanskú- podporu všetkých síl a schopností ,aby Slovanstvo nepremeškalo svoju súčasnú neopakovateľnú historickú príležitosť. A v tejto súvislosti treba zdôrazniť dve – pre nás veľmi podstatné –„ nadčasové“ Štúrove predpovede.
Správne vycítil, odhadol aj predpovedal, že príde „úpadok Západu“. V súčasnosti sme svedkami jeho vyvrcholenia rozkladom hodnotového systému tzv. západnej civilizácie. Že sa to týka aj nás, Slovákov? Žiaľ ,áno. Však „srdce Slovanstva“ -a teda aj nádej -je na Východe . Traduje sa predsa ,že – Ex oriente lux !
Rovnako správne Ľudovít Štúr pochopil a aj predpovedal kľúčovú úlohu Ruska ako garanta budúcnosti Slovanstva. A nemýlil sa ani v tom . Rusko – či už cárske, sovietske a napokon aj súčasné demokratické – hlavným garantom Slovanstva zostalo. Hlavným, dnes však už nie jediným.
Určujúcim a rozhodujúcim garantom pre ďalší rozvoj a budúcnosť Slovanstva je dnes spoločná vôľa, odhodlanie, ale najmä dohoda a spolupráca slobodných slovanských národov a ich štátov.
Len spoločne dokážeme zachovať si a rozvíjať svoju -individuálnu národnú aj spoločnú- slovanskú identitu, kultúru a jazyk .Len spoločne dokážeme byť a zostať Slovanmi v tej podobe ako sme sa svojim úsilím v priebehu dejín vyvinuli a s dôrazom na rozvoj našich kladných tvorivých vlastností pokračovať vo svojom vývoji k vytýčeným ideálom a cieľom. Toto Štúr vedieť nemohol. Vieme to však my – jeho pokračovatelia – a sme povinní podľa toho aj konať!
Verme, že múdrosť jeho odkazu zostane živá aj naďalej. Živá a inšpirujúca pre všetky ďalšie generácie jeho obdivovateľov, ale najmä pokračovateľov, aby nám ukazovala správny smer k vytýčeným cieľom. Napríklad aj k tomu dávno predpovedanému „veľkému veku Slovanstva“.
Na ceste k jeho uskutočneniu by sme však mali v prvom rade definovať hlavný predmet konferencie, ktorým je Slovanstvo. Tento pojem má a môže mať mnoho definícií, mal by mať však iba jeden skutočný pravdivý a nemeniteľný obsah. Som presvedčený, že sa k nemu – k jeho pravdivej podstate – spoločne dopracujeme. Ako vnímam a chápem pojem „ Slovanstvo“ ja?
Slovanstvo je prirodzené, geneticky, kultúrne a jazykovo spríbuznené mnohonárodné spoločenstvo a pôvodný, jedinečný a neopakovateľný, historický a kultúrny jav tvoriaci svojim osobitým prínosom základnú súčasť európskej civilizácie a ľudstva. Slovanstvo svojou hodnototvornou činnosťou plní nezastupiteľnú úlohu v organizme ľudstva, čím sa podieľa na jeho celistvosti a funkčnosti umožňujúcej mu plnohodnotne plniť si svoju úlohu v systéme života a sveta.
Slovanstvo, tak ako všetko prirodzené, pôvodné, jedinečné a neopakovateľné, čo tvorí celistvosť a funkčnosť, ale aj bohatosť systému života a sveta, je zároveň aj nenahraditeľné a zánik takejto súčasti by bol prinajmenšom ochudobnením ľudstva a jeho jednoty v mnohorakosti ako sa v priebehu vývoja vytvorila.
Preto je prirodzeným záujmom všetkých ľudí a ich spoločenstiev – v prípade Slovanstva však predovšetkým Slovanov – aby v zmysle základného inštinktu živej hmoty, ktorým je pud sebazáchovy, chránili jeho existenciu a posilňovali jeho životaschopnosť . Potrebnú jednak na budovanie a zabezpečovanie budúcnosti Slovanstva a zároveň aj na prospech celého ľudstva . Čo sú priority našej budúcnosti?
Aby sme mohli napĺňať odkaz Štúra a ďalších velikánov, ale aj zmysel našich – slovenských aj slovanských – dejín a úspešne v tom pokračovať, musíme si nevyhnutne a neodkladne usporiadať naše vzájomné „vnútroslovanské“ vzťahy, aby mali skutočne bratský charakter. Až potom môžeme vytvoriť vnútorne pevne integrované spoločenstvo motivované a spojené ideou spoločného prospechu, ktoré bude schopné riešiť vlastné problémy aj odolávať vonkajším tlakom.
To je však možné iba vtedy, keď sa zbavíme negatívnych stereotypov minulého vývoja – najmä závislosti na cudzích koncepciách – a vytvoríme si vlastnú koncepciu nášho života a stratégiu jeho dlhodobo perspektívnej budúcnosti.
Pre túto kľúčovú úlohu je potrebné vytvoriť si vlastný systém hodnôt vychádzajúci z našej mentality a zároveň sa zbaviť cudzorodých vplyvov, ktoré negatívne ovplyvňujú náš vývoj. V súčasnosti najmä západom vnucovaného tzv. konzumného životného štýlu, ktorý už infikoval väčšinu sveta a spôsobuje globálne škody nielen na životnom prostredí, ale aj na vedomí čoraz väčšej časti ľudstva.
K prioritám patrí aj všestranná ochrana a podpora normálnej, čiže funkčnej a svoje úlohy si zodpovedne plniacej rodiny a propagácia výchovy k rodičovstvu. Pričom výchovu mladej generácie – ako jej prípravu na život – treba považovať za najdôležitejšiu ľudskú činnosť! Zároveň treba zaviesť výchovu k prirodzenému vlastenectvu a formovanie kladného vzťahu k vlastným hodnotám nášho historického a kultúrneho dedičstva do všetkých typov škôl a podporovať ju aj prostredníctvom verejnoprávnych médií.
Ak Slovanstvo zvládne tieto úlohy má jedinečnú historickú príležitosť prevziať civilizačnú štafetu ľudstva a naplniť tak zmysel svojich dejín a opodstatniť zmysel svojej existencie.
Situácia v EÚ sa stáva čoraz neprehľadnejšou a mnohé dokazuje, že súčasný chaos spôsobený aj tzv. migračnou krízou – v skutočnosti plánovanou, pripravenou a riadenou inváziou – nemá európskeho autora. Zato má však európskeho vinníka. Je ním neschopnosť predstaviteľov EÚ účinne brániť záujmy svojich členských štátov a európsku civilizáciu. Tak ako zlyhal projekt tzv. multikulturalizmu, tak zlyhávajú aj ďalšie ideologické, ekonomické aj politické experimenty projektantov tzv. eurointegrácie, ktorá sa stále viac stáva vnucovanou unifikáciou s cieľom zlikvidovať európske národy a ich kultúru.
Je najvyšší čas vytvoriť si vlastný projekt vlastného života a spolupráce všetkých slovanských národov!
A aj najvyšší čas vystúpiť z EÚ aj NATO. O tomto závažnom kroku vedúcemu k nášmu slobodnému a zvrchovanému rozhodovaniu o našich veciach a vzťahoch však musia rozhodnúť občania v referende ako najdemokratickejšom spôsobe rozhodovania o veciach spoločného záujmu.
Ešte nám nebolo dosť žiť podľa cudzorodých ideológií ,uskutočňovať cudzie experimenty a slúžiť cudzím záujmom?!
Na záver stručne zhrniem…
Kto si nectí odkaz svojho historického a kultúrneho dedičstva, kto nie je schopný či ochotný sa na ňom poučiť a zmúdrieť, kto nemá vlastný hodnotový systém a nevytvoril si vlastnú koncepciu vlastného života … ten nemá – a ani nemôže mať! – budúcnosť.
Prvoradou a nevyhnutnou podmienku budúcnosti každého spoločenstva sú vlastné deti a ich výchova v duchu odkazu vlastného historického a kultúrneho dedičstva. Preto pripomínam- a nad naše hlavy ako výkričník dvíham! -obsiahlu vedeckú publikáciu slovenského pediatra európskeho významu univerzitného profesora Alojza J. Churu vydanú v roku 1936 „Slovensko bez dorastu?“ Táto neobyčajne fundovaná sociologicko-pediatrická štúdia skúseného, múdreho a zodpovedného lekára už pred 80 – mi rokmi upozorňovala na úpadkové tendencie vo vývoji slovenskej populácie. Pričom navrhovala aj konkrétne riešenia a naliehavo žiadala nápravu. Ako a čím reagovali odvtedy štyri generácie Slovákov na tento varovný hlas predstaviteľa slovenskej inteligencie? Odpoveď poznáme: vymierame!
A ako to neomylne dokazuje všeľudská skúsenosť a celé dejiny ľudstva- vymierame zákonite. Lebo bez výnimky platí – kto nemá deti, nemá ani budúcnosť. Aké je riešenie?
Dejiny Slovanstva sa začínajú kultom“ Matky – rodičky“, nie „Venuše – milenky“. A bola nás vtedy plná Európa! Vráťme sa k sebe, k vlastnej podstate, k našej identite a mentalite, k vlastným prameňom a koreňom. To nás určite nesklame. Naopak! Určite práve to nás zachráni pre budúcnosť vlastnú, aj pre budúcnosť ľudstva.
Že práve v tomto ohľade Ľudovít Štúr nie je tým ideálnym príkladom? V Štúrovych časoch, keď mala tradičná slovenská rodina 8 či 10, ale nezriedka aj viac detí ,si to výnimočne exponované osobnosti na čele národného života- vtedy neslobodného slovenského národa- „mohli dovoliť“, lebo ich mal kto v plodení a výchove detí zastúpiť.
Ešte pravdivejšie je však vysvetlenie ,že vo vtedajších podmienkach neslobody a útlaku- ktorých krutosť si my dnes ani nedokážeme predstaviť!- sa museli mnohí obetovať pre svoj národ bezvýhradne a celým svojim životom. A tak konal aj Ľudovít Štúr. Dnes však prežívame časy celkom iné. Žijeme ako slobodný a rovnoprávny národ- subjekt medzinárodného práva- vo vlastnom samostatnom štáte. Z tejto skutočnosti však- okrem práv a výsad – vyplývajú aj prirodzené povinnosti..A za ich plnenie –ak správne chápeme zmysel našich dejín aj odkaz velikánov ako Ľudovít Štúr- nesieme zodpovednosť už výhradne iba my sami .Napokon, veď sme o to bojovali celé naše dejiny!
A na úplný záver…
Správnosť našich predpovedí a plánov, čo ako vznešených, čo ako dobre mienených a obetavo uskutočňovaných… v konečnom dôsledku potvrdí alebo odmietne život.
Preto môžeme svoje aj naše predstavy a návrhy akokoľvek zdôvodňovať, argumentovať a presviedčať vlastných aj iných… Kým cieľavedomou a vytrvalou prácou všetkých síl, zdrojov a schopností Slovanstva nedosiahneme stav, že – byť Slovanom a patriť k Slovanstvu bude hodné obdivu, úcty a napodobňovania tými, ktorí budú chcieť žiť s nami našim spôsobom života… keď sa budú chodiť z iných časti sveta učiť k nám a odborníci hľadať u nás vysoko kvalifikovanú prácu a tak, ako my dnes k nim, oni budú chodiť k nám napĺňať zmysel svojho života a bude to pre nich aj nás výhodné… Až vtedy budeme môcť povedať, že sme dosiahli náš cieľ. Pričom nie na úkor iných, ale našou vlastnou prácou a úsilím.
Že je to neuskutočniteľná a aj nepredstaviteľná vízia? Áno, dnes sa nám to tak môže javiť. A či pre Ľudovíta Štúra a jeho generáciu- označujúcu našu vlasť iba skromným názvom „Slovenské okolie“- nebolo rovnako nepredstaviteľným, že sa raz bude nazývať Slovenská republika a bude rovnoprávnym členom spoločenstva slobodných národov a zvrchovaných štátov?
Neľakajme sa veľkých ideí, nebojme sa vlastnej smelosti ani svojich prirodzených práv. Ešte sme – ako Slovanstvo – nepovedali to svoje hlavné a zásadné slovo do dejín ľudstva. Tak ho povedzme teraz! Čas našej zrelosti aj doba, ktorú prežívame nás k tomu naliehavo vyzývajú.
Otázka, ktorá pred nami stojí – znie: Kedy, ak nie teraz a kto, ak nie my ?!
A my musíme na ňu správne, čestne, sebavedome a jednoznačne odpovedať svojimi činmi.
Bratislava 8.12. 2015 akad.mal Viliam Hornáček
