SLOVANIA – ICH SLÁVA A TRAGÉDIA

15. 4. 2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.

Abstrakt: Autorka koncentruje pozornosť na slovanský svet a na aktuálne interakcie medzi pravdou a duchovnou krásou, medzi dejinnou skúsenosťou, slávou a tragédiou, ktorá môže vyústiť aj do morálneho zla.

Úvod

Slovanské národy a fenomén slovanstva dlho fascinoval iné národy „hĺbkou duše“ túžiacej po pravde a slobode – dvoch duchovných krídlach umožňujúcich priamosť bezproblémového letu v ústrety originálnej duchovnej tradícii, predpokladajúcej integrálnu recepciu filozofického a náboženského myslenia, a zároveň „tendenčných dobových stereotypov“ o existenciálnych indiferenciách.

Slovanské národy sú kresťanskými národmi a Slovensko kolískou kresťanskej viery všetkých Slovanov. Symbolizuje „srdce Európy“, v ktorom sú ukryté autentické poklady neopakovateľnej syntézy duchovnej krásy a mnohoznačnej morálnej skúsenosti. Tým chceme povedať, že slovanské národy (hoci z jedného koreňa) nadobudli vekmi mnohé odlišnosti: odlišný charakter, disciplína, odlišný cit pre právo a spravodlivosť, ako aj rozdielne predstavy o mravných ideáloch. To, čo ich spája je úsilie o súlad medzi objektívnosťou poznania (existujúcej nezávisle od nich samých) a subjektívno-osobnými odpoveďami na večné otázky bytia.

Sláva Slovanov má korene v nestrojenej jednoduchosti, ktorá je podstatnou vlastnosťou Ducha a v túžbe po pravde a slobode. Duch je pre nich živou silou rozjasňujúcou „svetlo v tvárach“, ktoré neboli vytvarované ľudskou rukou. V tomto Duchu vždy rozvíjali svoju vlastnú duchovnú kultúru, obhajovali religióznosť, kultivovali srdce i slobodu. A naopak, ich tragédia spočíva v pnutí medzi „vnútornou dispozíciou srdca“ a „vonkajšími eticko-estetickými štruktúrami“, ktoré ich raz poháňajú k pozitívnemu praktickému ideálu a inokedy zasa tento ideál brzdia. Poznať a pochopiť spomenuté pnutia, znamená „vidieť obsah srdcom“, lebo v každom ľudskom vedomí je prítomný subjektívny prvok (rozmanité predstavy, myšlienky, obrazy), ale aj rešpektovať „objektívnosť vecí“, ktoré sme my nevytvorili (svet, vesmír). 

1.  Vnímanie „pravdy“ a „dobra“ duchovným zrakom

Ak sme v úvode naznačili, že pravda a sloboda sú symfonickými realitami duchovnej podstaty, bolo to preto, aby sme potvrdili prienik medzi vnútorným duchovným svetom a vonkajšou praktickou realitou, ktorá postuluje dlhé osobnostné zrenie. Človek sa učí vnímať pravdu duchovným zrakom (srdcom) pomerne dlho, lebo „krásna realita“ (čistá krása, duchovná krása, duchovný poriadok) sú jednoduché, ale my a naše myšlienkové pochody sú zložité.

Príchod svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda (v roku 863) na územie obývané našimi predkami v okolí Nitry umocnený vzácnou relikviou sv. pápeža Klementa Rímskeho (50 – 101), ktorý zahynul vo vyhnanstve na Kryme, vzbudil medzi slovanskými národmi nadšenie pre kresťanskú vieru. Nie však preto,  žeby sa dovtedy nikdy nestretli s pravdami viery, ale preto, že až vtedy začali vnímať srdcom krásu posvätnej liturgie. Posvätná liturgia a Sväté písmo, preložené do materinskej staroslovenčiny, sa im stali blízkymi – pokladom, ktorý moľ a ani hrdza nezničí.  

Toto nadšenie pre vieru zdá sa, že v posledných rokoch vyprcháva a ani duchovnej kráse už nerozumieme. Je to však veľká chyba ochudobňujúca celý svet i životy jednotlivcov. V posledných rokoch sa ľudstvo otriasa v základoch bytia. Stráca sa aj cit pre kresťanskú humánnosť aj vzájomnú slovanskú všejednotu.

A keďže my ľudia sme tým, čím práve disponujeme (túžbou po materiálnom bohatstve, dobrodružstvách bez záväzkov, titulmi bez serióznych poznatkov), ani si neuvedomujeme, že v skutočnosti odhaľujeme vlastnú prázdnotu. V centre našich dní sú útoky jedných na druhých, nikto s nikým v ničom nesúhlasí, privilegované menšiny umlčiavajú väčšinu, pribúdajú udavači a pomaly prechádzame od demokracie k totalitným praktikám. O ľudskej prázdnote svedčia v posledných dňoch aj veľmi rušivé správy o možnej vojne medzi bratskými slovanskými národmi. Ukrajina celé roky nakupuje moderné americké zbrane a všetci máme veriť podobne ako presvedčení euroatlanti, že je to len a len na prospech svetového mieru. Rovnako kvôli mieru sú aj naše transformujúce sa civilné letiská na vojenské. Po roku 1989 už nemali byť žiadne nepriateľské bloky, no NATO svoje teritórium neustále rozširuje. Ruská federácia nesmie v blízkosti svojich západných hraníc usporadúvať vojenské cvičenia, lebo sú provokujúce, no cvičenia NATO v pobaltských krajinách a na Ukrajine sú v úplnom poriadku. Tak rozhodol veľký brat „spoza mláky“ a západné mocnosti. A toto je naozaj objektívnosť?

Čo sa však stane, ak bude do „donbaského konfliktu“, zatiahnuté aj Slovensko či už ako priamy účastník geopolitickej vojny alebo ako vojenská základňa vojsk NATO a USA? To naozaj by Slováci kvôli záujmom cudzích krajín a za záchranu ich ekonomík išli vraždiť slovanských bratov?

Tieto absurdné otázky nemajú nič spoločné s racionalitou. V tejto oblasti balansujeme na tenkom ľade a na hranici ničoty. Zbrojárske koncerny si brúsia zuby a už dopredu počítajú so závratnými finančnými zárobkami za opätovné zabíjanie ľudí. A hlavne ohnisko vojny treba zapáliť vo východnej časti Európy. Aká je toto morálka? Azda na Západe len a len dobrá a na Východe úplne zlá? Môže byť na zbrojení a zabíjaní niečo dobré? V akom humánnom svete to žijeme? Komu je dovolené v záujme cieľov niektorých nadutcov prekračovať zákon len preto, aby získali absolútnu moc nad všetkými a majetky? Kto sú títo novodobí proroci „bez Boha“?

Nepoučili sme sa dostatočne na dvoch svetových vojnách a zrade západných spojencov, ani z vojny na slovanskom Balkáne v 90-tych rokoch 20. storočia a už opäť dovolíme druhým, aby tu rozvírili niečo zničujúce? Ak chcú veľké národy a mocní tohto sveta, našťastie len dočasu, nové nezmyselné vojny, nech do nich nezaťahujú malé národy, ktoré vojnu nechcú.

Mravná zodpovednosť, ktorú malé národy zverili do rúk svojim politikom, ktorých si národ vybral „v dobrej viere“, že budú chrániť záujmy celku, sa nám na Slovensku akosi vymkla z rúk. Kde je múdrosť, rozvážnosť, dejinná morálna skúsenosť? Kde sa vyparila zodpovednosť za rozhodnutia medzi dobrom a zlom. Nie je azda dobro niečím bezpodmienečne záväzným práve v čase, keď sa rozťahuje mračno zla?

Ľudskej vôli sa v každom čase ponúka nejaká hodnota. A v súčasnej dobe sa nám pripomína aj „hodnota bratstva“, hoci „osobné ja“ je vždy autonómne. Politické rozhodnutia pôsobia na „ľudské ja“ prostredníctvom slobodnej vôle, ale nikdy nesmú naň pôsobiť formou absolútneho príkazu alebo neprekonateľného donútenia. A práve na toto máme pamätať, ak sa nechceme ocitnúť v novej totalite. Slovania i Slováci by sa mali vrátiť k hlbokému premýšľaniu o živote a jeho zmysle, o absurdite vojen, aby sme nemuseli opäť raz plakať „nad vojnovými hrobmi“.

To, čo je v živote krásne, je predovšetkým dôstojné a tvorivé. Takou je napríklad harmonizácia viery v Boha s vierou v človeka. Každá láska (Božia dokonalá i ľudská nedokonalá) vychádza zo srdca a podnecuje k humánnosti, no nikdy nie k zločinnosti.

2. Vnímanie morálneho zla

Orientácia na pravdu, dobro a lásku je cestou k dokonalosti. A naopak, antinómiou a reálnou prekážkou ľudskej dokonalosti je morálne zlo (nenávisť, hnev, vojny, zabíjania). Morálne zlo je zapríčinené ľudskou vinou, je nešťastím ľudstva i konkrétnej osoby, ktorá cíti vinu aj zodpovednosť. Za nenávisťou, hnevom, vojnami, zabíjaniami sú konkrétni ľudia. Morálne zlo má svojich konkrétnych strojcov, uzurpátorov, zabijakov, a to len preto, lebo vždy sa nájdu ľudia ochotní pristúpiť na zlo. Spočiatku toto zlo iba utajene pripravujú, aby prekvapivo spôsobili iným ľuďom tragédie, zúfalstvá, nestabilitu a disharmóniu.

Aká však bude ich radosť? Budú to ďalšie krvavé zárobky v miliardách za plač a bolesť nevinných?  Ak by sme sa opýtali, čo nasleduje po každom zle? Odpoveď nie je ťažká. Je to nepokoj, zúfalstvo, existenciálna osamotenosť, sebapoprava, výčitky, ťaživá vina.

            Múdri a čestní ľudia nedokážu racionálne pochopiť zlých ľudí, lebo vedia, že nešťastie druhých nemôže nikomu priniesť šťastie. Zlý strom sa predsa pozná po ovocí. Zo svojich miliárd, luxusu a bohatstva na zemi si neodnesú nič do večnosti okrem zaťaženého svedomia.

            Geniálny ruský spisovateľ F. M. Dostojevskij (1821 – 1881) majstrovský opísal vo svojich viacerých dielach akých špinavostí je schopné ľudské srdce. Urobil tak zámerne, aby ukázal ľuďom, že bez duchovnej očisty nemôže nájsť človek na zemi pokoj. Dejiny nás učia, že aj veľmi silné osobnosti mnohokrát stroskotali a celkom jednoduchí ľudia, ktorým išlo o pravdu pred Bohom, zvíťazili. Povieme si, je to paradox, ale veľmi reálny.  

            Toto krátkou úvahou som chcela podnietiť Slovákov aj Slovanov k premýšľaniu práve v tomto čase „o slovanských koreňoch“ a „spolupatričnosti“, aby som pripomenula povinnosť byť zodpovednými, lebo o tom je dar slobody. Iba vtedy nezničíme všetko to, čo malo byť príležitosťou k láske.

Záver

Entuziazmus pre duchovné hodnoty, pre krásu a kultúru v 21. storočí veľmi upadá. Toto konštatovanie je zlým signálom našich čias. Pamätajme preto, že slávou Slovanov je Božia sláva, ktorá vždy triumfuje nad rozpínavou pýchou, nad bolesťou i smrťou. Kultivácia medziľudských vzťahov vždy začína komunikáciou, utužovaním dialógu, aby postupne prerástla do nenúteného priateľstva. Tragédiou Slovanov je, bohužiaľ, ich rozorvanosť medzi rozumom a srdcom. Ak tieto dve veci nie sú v harmónii, zvádzajú k subjektivizmu a relativizmu. Slovania v 21. storočí zanedbali duchovné hodnoty a formáciu ľudských svedomí k pravde, dobru a kráse a toto ich dnes dobieha.

- Podporte nás -