akademický maliar Viliam Hornáček

Rozhovor akad. maliar Viliam Hornáček

REDAKTOR: Spravili
ste  obrovský kus práce pre Slovensko a
pre náš národ. Nie  toľko ľudí, koľko by
si to zaslúžilo o tom vie. A tento dlh, ktorý cítim, chcem aspoň v rámci
toho rozhovoru čiastočne vyrovnať. Čo bolo impulzom k Vášmu rozhodnutiu
 formovať a udržať našu národnú identitu? Lebo mali sme tu
socializmus, ale národovecká a vlastenecká línia nebola až tak veľmi  vyzdvihovaná 
a podporovaná. A dnes je to ešte podstatne horšie…

Hornáček: Minulý  internacionalistický režim   bol
riadený tým istým typom ľudí, ktorými je riadený aj súčasný  svet. To sú takí  istí ľudia, je  to je ten istý rukopis. Či je to Marx alebo sú
to terajší ideológovia. Cítim v  tom  spoločný rukopis v tom ,že sú to tí ,čo
majú záujem  – a už veky vekúce, tisíc,
dvetisíc, tritisíc rokov  – riadiť náš
svet, ovládať ho a vnucovať mu svoje  idey.
Ja sa  považujem  za prirodzenú a organickú súčasť
slovenskej spoločnosti a jej hodnotového systému. A keďže  rodičia sa správali tak, že keď sme bývali
štyria v jednoizbovom  pavlačovom byte,
tak sme si zobrali ešte babku a aj sirotu sesternicu. Bol som privyknutý deliť
sa, rozdávať, pomáhať ľuďom. Predstavte si izbu 5 x 5 metrov a tam je 6 ľudí.
Od vyše osemdesiatročnej babky po šesťročného brata. No tak sme tam ležali  jeden pri druhom ako sardinky v škatuľke.
Napriek tomu som nikdy nezažil, že by niekto niekomu niečo vyčítal. Na druhej
strane nie som nejaký klinec  zatlčený do
dreva, že som so všetkým spokojný. Už môj dedo z otcovej strany , Martin
Hornáček, bol veľmi sebavedomý a aj múdry, hoci bol obyčajným bírešom na
majeri. Prežil veľmi tvrdý osud, ale bol vychovaný tak, že to bol človek
nesmierne rovný, čestný, priamy, hocikomu povedal, čo si myslí so všetkými
následkami, ktoré z toho boli. Jeho názor a slovo však mali autoritu
v celej dedine. A tak aj môj otec Michal bol uznávanou autoritou. Takže nosím
v sebe určité vlastnosti zo svojho prostredia a výchovy  a tvrdím, že prostredie  a výchova sú  limitujúcimi faktormi pre vývoj osobnosti. Hádam
aj dôležitejším ako zdedené  vlohy. Toto
sa mi zišlo po štyridsiatke, keď som sa stal predsedom Spoločnosti slovenskej inteligencie.
Dovtedy som bol skôr bohém. Maľovanie ,básne,  muzika, hrám na sedem nástrojov, som primášom ,ale
aj rybárom a poľovníkom … A vtedy prišla výzva doby a ozvali sa
 vo mne pre túto dobu potrebná vlastnosti
ako  zodpovednosť, cieľavedomosť,
vytrvalosť… V  tej  prelomovej dobe
by sa  spolkov ako Korene zišlo aj sto. Mal
som sen, aj sme to projektovali, že v každej dedine by malo byť združenie
inteligencie, čo i len 5 – 6 ľudí. Starosta , učiteľ či  riaditeľ, lekár, inžinier… Ale aj obyčajní,
ale inteligentní a múdri ľudia ako 
prirodzené autority. A stretávať sa pravidelne v jeden deň, jednu
hodinu, ako to bolo tu v mojom  ateliéri –vždy  streda o 18. hodine. Niekedy prišlo 12
ľudí, niekedy 40, niekedy aj 60. A keď sme vyhlásili súčasnú Slovenskú
republiku, tak sme si nemali ako štrngať, lebo sme museli mať ruky pri sebe –
tak to tu bolo plné, až sa čudujem, že sme nespadli dolu na prízemie! Do  štrnástich rokov som chcel byť námorníkom
,cestovateľom , teda človekom, ktorý korene  nemá. Neskôr, keď sa hľadal pre Spoločnosť
slovenskej inteligencie názov, tak som pozval veľkú skupinu ľudí, medzi ktorými
bol okrem iného aj majster  Rúfus. Vtedy som
navrhol  názov Korene. A to Korene
doslova zažiarilo, a povedali „áno, to je dobrý názov“. Potom na to gravitačné
jadro plné osobností aj autorít ako  Milan
Rúfus, Hvezdoň Kočtúch ,Milan Laluha  či  Augustín  Marián Húska prof. Ján  Doruľa … naviazali ďalší. Ja som s nimi
zažil búrlivé diskusie  v 1968.roku, keď  nás okupovali  vojská Varšavskej zmluvy, vtedy ako odbojný
18-ročný študent. A tých 20 rokov tzv. normalizácie som  s nimi prežil ako ich verný mladší druh.  Kulich ma za to chcel  vyhodiť v 5.ročníku z akadémie. A potom,
keď už oni zas nechceli ísť do tohto, hoci aj išli, ale už nie na čelo, tak ja
som sa ujal toho čela ja, zvolili si ma .A  oni mi robili – ja to nazývam
morálny štít. KORENE boli mojou univerzitou, kde som sa vzdelal od skutočných autorít
vo všetkom ,čo  pre život aj službu
národu potrebujem. Vidíte aj teraz robím petíciu „ Slovania za mier!“ a keď tam
máte autority- napríklad Július Binder či Štefan Kvietik –  tak sa s dôverou  podpisujú  aj ďalší. Ale keď tam máte jednu muchu
v polievke, ako ja hovorím tým ,ktorí nás kompromitujú, tak je to zle  , lebo sa narobíte, urobíte polievku a niekto
vám tam napľuje alebo hodí muchu a všetko úsilie  je zničené. Som presvedčený ,že čistý celok
možno vytvoriť iba z čistých súčastí. Špina tam miesto nemá!

REDAKTOR: Máme
veľmi podobnú genézu.Kým som sa
neoženil a nenarodil sa mi syn, keď som mal 31 rokov, dovtedy som mal ja úplne
bohémsky život. Študoval som maľbu, neskôr som sa venoval viac audiovizuálnej
tvorbe, bol som režisérom v televízii a bol som viac-menej ale na
voľnej nohe. Robil som aj dokumentárny film o Slovensku pre Ministerstvo
zahraničných vecí. Robil som prácu, ktorá ma bavila. Ale nebol som príliš
spoločensky angažovaný, hoci od ´89. roku som bol redaktorom, šéfredaktorom
regionálnych novín VPN. Práve v tomto ateliéri sa vlastne tvorila Deklarácia
zvrchovanosti. Zaujíma ma atmosféra tej doby, ako to tu prebiehalo?

Hornáček: Šťastím
Koreňov bolo, že  na ich čele boli
prirodzené autority, teda osobnosti, ktorých slová a skutky tvorili
jednotu Aj to , že si na jar 1990-na 
konečne už našu Slovenskú jar!-  napísali
do  programového  vyhlásenia , že sme spoločnosťou nielen
akademicky vzdelaných, ale v širšom zmysle všetkých duševne pracujúcich
ľudí, činných publicisticky, vedecky, umelecky, osvetovo, organizačne, či inak.
Pôsobiacich vo všetkých sférach slovenského národného života na území
Slovenskej republiky a v zahraničí. Tituly nerozhodovali. Otvorili
sme sa  a zároveň zastrešili všetko
a všetkých, čo chceli pomôcť našej národnej emancipácii.. Nie že ľavicoví,
pravicoví či len ekonómovia, alebo len umelci. Dokonca nemuseli byť ani
akademicky vzdelaní. Veď  určte  aj vy ste stretli ľudí, ktorí majú základných
9 tried a sú múdrejší ako desiatky ministrov alebo predsedov vlád. Inteligencia
sa určite neučí na vysokých školách. Pracovali  tu pre svoj národ  ľudia, až by som povedal bigotní kresťania, so
svätožiarou, až takí. A  pracovali tu s nimi  tvrdí ateisti. Ľavičiari aj pravičiari. Boli
a sú  tu východniari aj západniari, stredoslováci…
V rôznych obmenách ľudia chodili, odchádzali, obmieňali sa. Bolo treba,
aby sa vykryštalizovala spoločenská mienka. Vysielali sme najmä zo Slovenského
rozhlasu . Bohuš Piatko, ešte žije, bol redaktorom Popoludnia s rozhlasom.
To sa vysielalo okolo 16:30, ľudia prišli z práce , varili si kávu, pustili
si rádio… Veľmi sledovaný čas. 
A Bohuš povedal, že „Tlačí na mňa vedenie a tak na  jedného  Hornáčka musím dať aspoň  štyroch Fedorov Gálov!“. To o vtedajších
pomeroch hovorí  za všetko. Predsa sme
však  mali aspoň jedna ku štyrom…

REDAKTOR: Teraz
už to tak nie je.

Hornáček: Teraz
sa do verejnoprávneho RTVS už vôbec nedostaneme. Úplne nás prestrihli…                

REDAKTOR: Nula ku
desať.

Hornáček: Áno, aj
sto ku  nula. Úplne na nulu! Pracovalo sa
na najvyššie obrátky ,ale  boli aj rôzne vnútorné  pnutia. Napríklad pri jazykovom zákone.
Predsedu MS  Markuša sme museli na
11-tich schôdzach presviedčať ,aby sme urobili celonárodné zhromaždenie! Na ňom
 nás nechali „slovenskí“ politici trikrát
kľaknúť pred  SNR a prosiť za
slovenčinu ako štátny jazyk SR bez výnimky!, Ja som viedol to námestie spolu so
Stanom Bajaníkom. Ale  nie ja, ale  Stano Bajaník, on bol iný ako ja, tak
vyzval  ľudí: kľaknite! Na SNR sa len
pohli rolety za ktorými   boli poslanci
,ale aj Mečiar, Kňažko, Mišo Kováč… Nikto sa neodvážil predstúpiť  pred nás ,do nášho námestia.  Však si predstavte, tá anomália, že poslanci
Slovenskej národnej rady neschvália vlastnému národu materinský jazyk ako
štátny jazyk na území jeho odvekej vlasti. Vtedy som povedal predsedovi
Národnej rady Ferovi  Mikloškovi „ Keď  raz budem mať 
takú moc, dám urobiť veľkú tabuľu, na ktorej  budú všetci tí, ktorí hlasovali za svoj národ,
ale  aj mená zradcov .Tie  budú obrátené hore nohami, tak ako ste sa
správali!“

Vytvorili sme najväčšiu skupinu – vlastne generáciu-
inteligencie aká v dejinách 
pracovala  pre slovenský národ
a dali sme jej generačný program. Jeho naplnením sa  v konečnom dôsledku naplnil aj zmysal
slovenských dejín.  Vždy sme konali
v zmysle  napĺňania nášho  Programového vyhlásenia, tak sme to brali
vážne . Hlavným  našim cieľom bolo:  „pripraviť Slovákov ako zvrchovaný ,o svojich
veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ.“ Preto aj  prvý návrh Deklarácie  o zvrchovanosti SR  napísal náš člen právnik  Ján Cuper už v auguste roku 1990.Bola
iba  na jednej strane listu papiera. Bol
to však  „rodný list“ obnovenia slovenskej
štátnej samostatnosti! Málokto to však vtedy  chápal ,nieto ešte podporoval. V roku
1991 vznikla  najsilnejší  slovenský politický subjekt – HZDS. Keď som sa
dopočul, že majú zakladajúci  míting, hneď
 som tam poslal KORENIAROV. Vnútili  sme  sa, aby sme ich získali na našu stranu ,pre
slovenské záujmy.  Aj Kňažka som získal
hoci on nechcel. A dnes sa za to aj hanbím, ale vtedy ho Slovensko  potrebovalo, lebo bol vplyvným podpredsedom
HZDS. Miša Kováča sme získali takisto a nakoniec aj Mečiara, s ktorým
sme  si 
neraz „skrížili meče“. Rozhodujúce – a ako sa neskôr ukázalo
aj osudové – stretnutie národných síl som zvolal na KORENE  11. Septembra1991. Robil som na tom  celé leto. Ini boli na dovolenkách
a mnohí  ma dokonca presviedčali, že to nemá zmysel. Ž e taká zostava
 sa dohromady dať nedá. Ani ja som tomu
veľmi  neveril, ale vedel  som , že aj tak inú možnosť nemáme. Dať
národné sily dohromady bola historická nevyhnutnosť.  Skončilo sa  to tak, že 11. septembra na 18. hodinu
som  zvolal pozvaných  ľudí do môjho „ateliéru KORENE“. Pritom som nemal
od nikoho  záväzne potvrdené, mimo  to, že „možno prídem“, „uvidím“ alebo „čo ja
viem“ alebo „ asi prídem“. Však kto a či príde som nevedel. Napokon prišlo
35 ľudí. Čo však  bolo podstatné, že
prišli Jerguš aj Andrej Ferkovci, Ladislav Deák, Vlado Kompánek, Ábel Kráľ, Ján
Cuper, Jozef Darmo, Peter Brňák, Bartolomej Kunz, Jaroslav Rezník,  Dušan Slobodník, Július Handžárik, Roman  Kaliský ,Anton Hykisch, Bohuš Piatko…  a ďalšie mienkotvorné osobnosti. Prišli  aj predsedovia SNS Jozef Prokeš a MS
Jozef Markuš, za HZDS Vladimír  Mečiar aj
 Mišo Kováč, prvý podpredseda HZDS,
prišiel Milan Kňažko , druhý podpredseda HDZS. Ale  Milan Kňažko 
– povahou štricák-  si bez môjho
vedomia súhlasu priviedol štyroch nepozvaných –  Budaja spolu s Mrázekom, to bol šéf
publicistiky z televízie a jeho švagor, Gazdíka, ktorý prekšeftoval Umeleckú
besedu slovenskú  cudzím  a potom ešte  Mihalík –  to bol asi  jediný  čestný chlap z VPN, ktorý napísal
pravdivú  knižku –„Spomienky na zlyhanie“,
kde napísal, čo sa na VPN dialo za Budaja a Gála. Vznikla  stiesnená, napätá atmosféra, pretože  sa  tu
stretli aj  ľudia, ktorí sa veľmi radi nemali
.  Mnohí, keď tu videli Mečiara, skoro
ako keby  chceli odísť. Aj on nás  tu videl mnohých , s ktorými  si neraz, ako sa povie, skrížil  meč. Začala sa  diskusia a Mečiar sedel vzadu.
Z pochopiteľných dôvodov  som fotiť nemohol,
pretože to bolo stretnutie konšpiračné ,či skôr polokonšpiračné, aby som bol
presný.

REDAKTOR: Pripomína
mi to prvé stretnutie našej Rady, 26. októbra minulého roku.

Hornáček:  Čiastočneáno. Potom začala vášnivá diskusia a padali nielen názory ,
ale aj konkrétne  argumenty. Tam sme boli
my KORENIARI v prevahe. Argumentovali sme našou historickou skúsenosťou. Mečiar
na  sa nás snažil presvedčiť, že jedine
federácia, taká  federácia ,onaká,
reálna, spravodlivá, rovnoprávna…  že
to zahraničie neprijme, že budeme izolovaní… A tak krížom- krážom sa to
tu blýskalo, hrmelo. Vášnivo, ale s kultúrou. Bolo treba urobiť text
z toho, čo sa tu povedalo. Mal som ešte vedľajšiu miestnosť, tam bol
písací stroj, na ktorom to bolo v origináli napísané. Tam išla skupina
novinárov, ako  Handžárik, Slobodník,
Ferko , Kaliský, Darmo,  Piatko  a ešte ďalší, ktorí z poznámok
a hesiel, ktoré som zaznamenal, vytvorili návrh textu  s názvom Výzva. Ja  som zatiaľ udržoval ostatných, aby sa ľudia
nerozišli, lebo bolo treba Výzvu podpísať. Boli tam nejaké výhrady. Pamätám si,
že  Budaj hneď zaútočil na národný
princíp a občiansky tam pchal a ďalšie veci, že či to budeme podpisovať
alebo či si to ešte nezvážime. Boli také pokusy o úniky, ale nie od nás,
ale z politických subjektov. Prokeš dokonca odišiel , že on podložku na
nástup Mečiara k moci robiť nebude. Povedal mi to pri dverách, keď
išiel  preč a vpísal sa medzi signatárov
až ráno na druhý deň. Keď  som text Výzvy
 prečítal, ostalo také mrvenie sa, ten
tomu povedal, ten hento, ten tamto. Potom som  zobral prázdny papier a dal som ho Gabe
Kaliskej. Sedela vedľa svojho otca Romana. Gaba Kaliská a napísala
vlastnou rukou nadpis, že „Súhlasím s textom výzvy iniciatívy  Za vrchované Slovensko“(v tom vzrušení zabudla
napísať  Z)a dala to  podpísať svojmu otcovi, lebo sedela vedľa
neho, čiže on to podpísal prvý. Potom to podávala mne, kde som sedel, ale
Marián Tkáč, ktorý stál za mnou, to vzal do ruky a podpísal sa druhý. Ja
neviem ani ako sa tu dostal, asi cez Jozefa Magalu, ale to nebudem komentovať. Mečiar
 podpísal  až na 17. mieste. Mečiar, ktorý sa  vždy snažil 
byť prvý, zjavne  taktizoval. Pozoroval som ho
najpozornejšie zo všetkých. On a HZDS boli 
predsa rozhodujúce. Sedel zamračený  presne  tam,
naproti mojim očiam, a videl som, že pozerá, že kto to zadrhne a kto
povie, že-  s týmto či oným  nesúhlasí, aby sme tam nemali napríklad  zvrchovanosť a medzinárodnoprávnu
subjektivitu či formuláciu  „Len takto sa
môže Slovensko ako rovnocenný partner zaradiť do spoločenstva európskych
štátov“…Skrátka váhal a keď sa to dostalo k nemu ,nemal vlastne ani
inú možnosť ako to podpísať.

REDAKTOR: Čo ho
primälo k tomu, že to podpísal?

Hornáček: Určite
aj  naše argumenty, ale najmä  
atmosféra na KOREŇOCH. Mečiar  sedel
vzadu       a  nedalo, že idem napríklad  na záchod . Nedalo sa len tak odísť. My sme ho
všetci samozrejme sledovali , pretože on bol kľúčovou osobou. Keby to nebol
Mečiar podpísal, tak to nedosiahneme, to treba povedať otvorene. Aj to
poviem, prečo sa to tak odohralo, len aby ste vedeli poučiť. Text bol
a keď je určitá nálada , určitá  kolektívna
psychóza, tak je veľmi ťažké  ukázať, že
sa bojíte. Skrátka, prostredie  vás  dotlačí  konať. A ako to podpisovali iní, ako to
podpisoval Slobodník alebo Kaliský,  Ferko,
Kováč, Markuš, Hykisch…došlo to aj  k Mečiarovi, potom popodpisovali ostatní.
A  hneď ako to Mečiar podpísal, zdvihol sa a odišiel. Za ním hneď
išiel Mišo Kováč, Kňažko aj s tou perepúťou svojich „štyroch nepozvaných“.
A zostali sme tu naraz sami KORENIARI. Ľudia sa vytratili a vyzeralo,
až mi to tak pripadalo, že ako keby boli nahnevaní, že sa to muselo  stať, že to skrátka  museli podpísať. S tým, že  iné hovorili vo vláde a iné hovorili
v Čechách, iné hovorili hentam. Hovorili sme jasne –  žena 
nemôže byť štvrťtehotná či trištvrtetehotná. Buď je alebo nie je .Tak
povedzme pravdu, chceme zvrchovanosť 
alebo ju nechceme?  A keď
teda hostia  odišli a zostala tu
taká skupinka, čo ja viem, by som to odhadol možno, takých 15 ľudí tu zostalo.
Tak si Kaliský zapálil, postavil sa, on bol taká čiahava, prešiel sa po
ateliéri  a vyhlásil : „No, keď som
tu videl Budaja a Mečiara, mal som sa otočiť na opätku a buchnúť
dverami!“  Vtedy mi spadol obrovský kameň zo srdca, pretože ja som už mal
podpísanú Výzvu  a skutočne sa bolo
treba zjednotiť. Mečiar bol kľúčovou osobou. Mal 42 % hlasov Slovenska a tak
som  Kaliskému povedal: „Roman, ani
všetci dohromady ,čo sme tu, nedáme dohromady 
42 %.  Máme len dve možnosti, buď
si Mečiara získame alebo ho  postavíme
proti sebe.“ To zabralo a zvíťazil zdravý rozum a zmysel pre realitu.
Na druhý deň som to prečítal v Rozhlase a bola to bomba ako hrom! Skutočne
to zahrmelo. Hneď sa ozval z Prahy 
novinár  Tigrid, ako Havlov
poskok(či naopak?), ktorý nechcel pustiť Dubčeka prehovoriť z balkóna Melantrichu.
Chŕlil na nás  síru pekelnú  ,  nacionalisti ,rozbíjači , pohrobkovia
fašistov a  neviem čo všetko. Ale podarilo sa! Trafili sme problém
presne do čierneho. Jasný a presný program národných síl pred voľbami 1992
bol na svete.  Preto sa nikdy netreba vzdávať
dopredu. A  aj keď prehráte, máte právo
si povedať, urobili sme všetko, čo bolo v našich silách. Keby sme to neboli
urobili, tak by sme to mali dnes možno Katalánsko….

REDAKTOR: Takto
vzniklo samostatné Slovensko a veľmi dobre rozumiem aj tomu, že bez
podpory Mečiara by to nemalo šancu prejsť. Samozrejme následne musela
Deklaráciu o zvrchovanosti SR prijať Slovenská národná rada, no musel byť
prijatý najmä Ústavný zákon o zániku ČaSFR poslancami vtedajšieho
Federálneho zhromaždenia.

Hornáček: Áno. Vďaka
všetkým ,ktorí sa na tom podieľali! Ešte to doplním o malý detail – my sme
sa pôvodne prihlásili k „ platforme“  Za zvrchované Slovensko. Lenže platforma je
len časť niečoho.  Keď  Výzvu moja žena Katka v noci prepisovala,
zmenil som to –síce svojvoľne, ale  po
zodpovednom  uvážení –  na „iniciatíva“.
Tak sa to dostalo aj do dejín .

REDAKTOR: Keď nad
tým uvažujem, až na Kotlebovu  ĽSNS sa vlastenecké
 sily ku slovu nedostávajú
a organizujú sa len veľmi zriedka a roztrieštene – a tomu je
nutné zabrániť. V médiách, aj v tých verejnoprávnych, sa pronárodná
orientácia vytráca, pričom v súkromných médiách vlastnených
a podporovaných vyvolenými sa štúrovský odkaz priamo na očiach verejnosti
dehonestuje.

Hornáček: Štúr
o slovenskom jazyku povedal, že čo nám budú ohanbovať, alebo nám budú
nadávať na slovenský jazyk, vedzme, že preto nadávajú, lebo vedia, že to je
naša najväčšia hodnota a  sila. To platí aj
pre súčasnosť. Mám svoj  zdravý sedliacky
úsudok.. A ja keď  neviem, čo si mám
myslieť o kom či o čom, tak som sa vždy pozerám ako na to reagujú
naši nepriatelia. A hneď viem či je to správne , či je to náš človek
alebo cudzí. Aj platí, že – keď budú nášho predstaviteľa, jedno akého, chváliť
v Bruseli, vedzme, že je to človek proti nám. Keď na neho budú nadávať, je
to náš chlap, je to náš človek!

REDAKTOR: Ide
teraz najmä o to, že začína byť do toho verejného diskurzu, do verejnosti
prostredníctvom médií, prostredníctvom iniciatív, prostredníctvom neziskových
organizácií, prostredníctvom mnohých takýchto prvkov premietaná idea ako
v Gálovom článku v týždni:  Slovensko
bez Slovákov. Nuž a Gála prezident Kiska vyznamená radom Ľudovíta štúra I.
triedy. Začína to tu páchnuť antislovenským vplyvom. Videli ste Štúra
v gardistickej uniforme, teraz v Denníku N Štúr s Hitlerovými
fúzmi.

Hornáček:. To sa
deje oddávna. A tá bezočivosť sa stupňuje !

REDAKTOR: Pritom
tí ľudia, ktorí toto páchajú nenesú žiadnu zodpovednosť, respektíve keď sú k zodpovednosti
volaní, a keď bolo podané trestné oznámenie na týždenník Týždeň alebo aj na
Havrana, tak jednoducho títo ľudia sú mimo obliga, títo ľudia sú chránení mocou
a práve tými istými ľuďmi ako napríklad prokurátor Honz alebo vyšetrovateľ
Sivko z NAKA. Tí sú akoby špecialistami na to, čo je pravda a čo nie je
kde je pravda v zmysle proslovanskej alebo etnickej alebo extrémistickej
alebo fašistickej tematiky.

Hornáček: Nie je
to slovenský projekt, to treba povedať predovšetkým. Je to globálny  projekt, ktorý prebieha už dlhé desaťročia.
Začal už s tým internacionálnym marxizmom a svetovou revolúciou. Pozrime
však  ten paradox – internacionalizmus
nie je nič zlé, ale nacionalizmus je už zlý. To znamená, že istá skupina ľudí,
ktorí sa dostali k až nemorálne veľkým peniazom, vycítila svoju príležitosť
najmä preto, že sa dostali ku globálnym médiám. Globálne média sú hlavná
zbraň  hromadného ničenia, ktorá
vyplachuje  mozgy možno 70 % ľuďom tejto
planéty. Podľa mnohých sociologických štúdií má 80 % ľudí absolútne laxný vzťah
k vlastnému  životu . Nevedia prečo
sú tu, na čo sú tu. Nevedia si urobiť svoj názor. Sociálni inžinieri
globalizátorov  sa zamerali na týchto ľudí
a veľmi im vyhovuje  demokratický systém ,
pretože v ňom rozhoduje takto odkázaný a manipulovateľný  človek presne tak, ako ten, ktorý zachráni
týždenne 20 ľudí na operačnom stole. Tak isto  im to vyhovuje – ovládať ľudí konzumným spôsobom
 života, pretože takýmto ľuďom úplne
stačí, aby boli od pupka dole uspokoejní. Ja to nazývam „podpupková kultúra“.  Je to celosvetový trend. Tuto mám vzácnu
múdru  knihu- Arthashastra od Kautilyu –
Čanakyu, ktorý  asi pred 2500 rokmi ako
radca kráľa Čandraguptu vyčerpávajúcim spôsobom povedal o čo ide vo svete,
na čo je politika, na čo sú štáty, aké sú úlohy politikov. Vysvetlil to až tak
dobre, že Max Weber poznamenal, že Machiavelli 
je oproti Kautilyovi-  Čanakyovi  púhym odvarom. Kto to nečítal a nevie o tom,
tak nevie potom nič  o politike.  A platí to nielen o slovenských  politikoch. Keďže si to prepojili cez
globálne  médiá, môžu rovnako hovoriť
Japoncom a rovnako Afričanom, rovnako Ázijcom. Používajú rovnaký slovník,
rovnakú argumentáciu, rovnaké nášľapné míny, rovnaké pasce, všetko majú
prichystané. Sú to inteligentní, ale nehumánni  ľudia. Je to zvrhlá inteligencia, pretože koná
sebecky a  proti ľuďom . Do toho im nahrali
aj objektívne veci, že ľudstvo je premnožené. Je už  premnožené natoľko, že ničí základné  zdroje života –  vzduch, vodu, pôdu… Toto všetko
zmiešajú  dokopy  a vytvoria ideológiu,  že treba zredukovať  ľudstvo na  
tzv. zlatú miliardu .Akýmkoľvek spôsobom! Aj degeneráciou. Znechutia vás
a zoberú  motiváciu žiť. Potom ľudia
začnú chradnúť ako vädne kvet  a ide
nezadržateľne  k zániku. Presne  to
je voda na ich  mlyn. A je im  jedno, čím rozbijú  rodinu alebo povedia, že deti nemajú zmysel a
že  vlastne ani život nemá zmysel, pretože
príde meteor a to tu bude 3000 ročná tma, všetko vyhynie, zostanú len
mikróby. A týmto nás strašia od rána do večera. Na čo by ste si robili
zásoby, na čo šetriť peniaze?! Užívajte si na max, žijete iba raz, nemyslite na
budúcnosť ,berte si hypotéky, zadlžujte sa…! Po nás potopa!

REDAKTOR: Alebo
si ich požičajte  na výhodný úrok od pána
budúceho exprezidenta.

Hornáček:  Zadĺženého ,čiže závislého ,teda
neslobodného sa zbavia  ľahšie ako
slobodného a múdreho. Preto tá ohlupujúca kampaň proti normálnosti,
zodpovednosti a zdravému rozumu! Sú rôzne spôsoby vymýšľané na to, aby
človek prestal mať motiváciu ísť dopredu. Treba sa zamerať na konzumizmom
nenakazenú populáciu, na ľudí, ktorí sú ochotní sa zdokonaľovať, pretože život
má iba vtedy  zmysel, keď  sa stále zlepšujeme , dovzdelávame sa,
poľudšťujeme sa…

REDAKTOR: A toto
predávame aj iným ako inšpiráciu, vzor a nádej.

Hornáček: Aký iný
zmysel by malo zdokonaľovanie sa? Iba pre seba? 
Veď  len odovzdávaním  svojej kvality iným  si plníme svoju úlohu  ľudského tvora v systéme života a sveta.
Keď vidím wrestlingy a iné zvrhlé zábavy či zvrhlé uspokojovanie sa , pripomína
to starý Rím, jeho  rozklad zvnútra, keď
ľudia klesli na  úroveň  svojho biologického suterénu  a zabudli ,čo je ich poslaním. A nie je
to len znekultúrňovanie  Slovákov, ale je
to demotivácia a demoralizácia ľudstva ako takého.

REDAKTOR: Máme
ľudí, ktorí nám toto všetko vykresľujú ako hodnoty, hodnoty
transatlantické, hodnoty západnej civilizácie, hodnoty európske, hodnoty  neoliberárne. Demokracii dokonca začať dávať prívlastky.
A toto je línia, ktorú tu najviac šíri prezident Kiska. Vy ste hovorili
o skúsenostiach s bývalým prezidentom, podpredsedom HZDS Kováčom,
poznáte pozadie vývoja mnohých zlomových udalostí.

Hornáček: Ja som
bol Kováčovým poradcom, ale som sa toho vzdal, vrátil som mu menovací dekrét ,
lebo ,lebo som nebol ochotný participovať na tom ako on s Demešom –  jeho šéfporadcom-  poškodzovali 
slovenské záujmy .

REDAKTOR: Čo
konkrétne?

Hornáček: Demeša som
si osobne podal za prítomnosti Dr. Ladislava  Deáka, nášho najväčšieho odborníka na slovensko-maďarské
vzťahy a dejiny 20.storočia. Bolo to na bratislavskom hrade. Demeš aj
s prezidentom Kováčom totiž  boli na
 otvorili múzeum holokaustu vo
Washingtone .Kováč  ako jediný prezident
zo všetkých. Ostatní  sa zrejme
vyhovorili.  Slovenský národ  však žiadnu  rasistickú ideológiu vedúcu k holokaustu  nevymyslel ani ju nepraktizoval .To sa robilo
v nemeckých koncentračných táboroch. Navyše,  prezident Kováč  sa podieľal na deformácii historickej pravdy,
keď tam neprotestoval proti vystaveniu  tympanonu z vrábeľskej synagógy. Vráble  totiž  boli
v čase  holokaustu, v  období
´39 – ´45, v hortyovskom a nyilašiovskom fašistickom  Maďarsku. Okrem toho, tá synagóga bola zbúraná
niekedy  v 50. rokoch. Skrátka  hanebný podvod škodiaci dobrému menu nášho
národa. Tak som sa Demeša rozhorčene 
spýtal : „Takto vy za štátne peniaze  robíte dobré meno slovenskému národu? Jeden
lepší ako druhý? Ja medzi vami nemám čo hľadať!“ A  poslal som prezidentovi Kováčovi  môj  menovací dekrét poradcu  pre veci umenia kultúry. S odôvodnením, že ja
nemienim a nebudem   brať zodpovednosť za to s čím nesúhlasím
a nech už so mnou neráta!

REDAKTOR: Poďme
teda od toho jedného prezidenta k druhému. Máme tu dnes reprezentanta,
ktorý reprezentuje Slovensko, Ing. Kiska.

Hornáček: On  je iba predstaviteľ, ale rozhodne  nie je reprezentant. Reprezentant je človek,
ktorý robí dobré menu tomu ,koho reprezentuje. Súčasný prezident je len vo
funkcii predstaviteľa Slovenskej republiky, ale slovenským prezidentom určite
nie. V tom je  pre mňa zásadný
rozdiel.

REDAKTOR: Ako
vnímate politiku pána predstaviteľa?

Hornáček: On
absolútne po žiadnej stránke nie je na úrovni svojho úradu. On predstavuje  jedného  neschopného chlapa, ktorý ani  rečniť, ba 
ani prečítať text nevie, čo mu napíšu jeho hovorcovia Nevie ani stáť a
ani chodiť nevie. Nerobí  nič, čo by bolo
na česť a úžitok slovenskému národu a štátu.

REDAKTOR: Ako je
možné, že ho Slovensko zvolilo?

Hornáček: Nuž,
tak je to možné ako  zvolili iných, jemu
podobných. V prieskumoch zistia na čo sú ľudia citliví- najmä na charitu –
a potom im vytvoria žiadaný idol. Ja som sa čudoval, čo je to za tvár na
plagátoch,  ja som Kisku  nepoznal ani jemu pridelenú  masku 
anjelička pomocníčka. Klasická cynická manipulácia  citovým vydieraním pod maskou charity…

REDAKTOR: Triangle
a Quatro.

Hornáček: No nie,
o tom sa nehovorilo. Hovorilo sa o anjelovi  či ako ho nazývali..

REDAKTOR: Áno,
Dobrý anjel.

Hornáček: Agatha
Christie povedala: za charitu sa dá skryť všetko. Globálni manipulátori a
iluzionisti  dobre vedia, že Slováci sú
citliví najmä na utrpenie. Užili si ho dosť na vlastnej koži aj duši. Tak prečo
ba to nezneužili? Tak ako všetky svoje vedomosti a informácie. Čo urobili
z Havla? Z dobrodruha, alkoholika, z jednej prázdnej bubliny
urobili svetovú jednotku. Čo urobili z  Gorbačova?  Dnes ho nikto ani neopľuje, nikto ho nechce
počuť. Dnes  kričí, že „oklamali nás“.
Nuž, nechal si sa-aj nás –  oklamať
Gorbi, bol si samoľúby hlupák nezodpovedný! Mal si zmluvu o nešírení  na Východ 
s NATO na Malte s Američanmi  podpísať. A to  pred celým svetom. A že ti to sľúbili? Sľuby
sa sľubujú, blázni sa radujú A najmä škodujú!

REDAKTOR: Áno,
o nerozširovaní sa NATO na východ.

Hornáček: Ale
takí hlupáci  sú í aj naši. Komuže to že
dali Markízu? Tuto sedel Rusko, tu sedel Gregor, keď som bol podpredsedom
výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. 
Z ničoho nič, akože „servus Vili, ideme okolo, čo máš nové?“
a hneď: „Ty počúvaj, urobíme z teba aj prezidenta, hocikedy môžeš
prísť, dáme ti všetko, len tú Markízu nám pomôž…“ A ja, keď som videl
,že sú  morálny odpad, keď  u mňa „náhodou“ už  boli zo štvrtý či piaty raz, tak som si
povedal, ja to musím oznámiť  Mečiarovi, aby
im  tú Markízu nakoniec nedal. Tak som
Mečiara upozornil, že nech Ruskovi ani Gregorovi nedáva do ruky taký nebezpečný
žiarič ako je súkromná televízia. Ono jednak bolo podozrivé, že tie peniaze nie
sú slovenského pôvodu, hoci podmienkou licencie od licenčnej rady bolo, že to musí
byť slovenský kapitál. Dnes sa otvorene hlásia k Central European enterprises
Media, tak to máme podvod, čo znamená, že by im to ešte mohli aj zobrať, na to
by sa mohol pozrieť  napríklad pán
Harabin. Rusko sa inak o Mečiarovi ako o bulovi nevyjadril. Vieš,
bulo mi bol na svadbe, bulo sa pozná s Vierou, vieš bulo hento a bulo
tamto.  Tak som Mečiara raz v NR SR  zastavil a hovorím: „Pán Mečiar,
nedávajte týmto dvom podvodníkom do ruky takú zbraň. To je nebezpečné!.“ Mečiar
ma zahriakol: „Vy ma preceňujete ,ja s tým nič nemám, to choďte za
Keltošovou, choďte za Hudecom, choďte za Húskom.“ Odbili  ma aj oni. Ja som urobil –  ani nie pre  Mečiara, ale pre naše národnoštátne
záujmy-  čo bolo v mojich silách.
Chybu urobil aj vtedajší  šéf SIS  Lexa, lebo on mal zistiť ,kto je  kto aj ,že sa v Markíze chystá zo
zahraničia riadený prevrat pod heslom „Dosť bolo mečiarizmu!“ Lexu však
zaujímala viac privatizácia ako ochrana štátu a jeho vlády…

REDAKTOR: Myslím
si, že si to dnes uvedomuje, vzhľadom na to, o čom som sa spolu s ním rozprával
ohľadne neziskových organizácií a takisto o tom, ako veľmi podcenili vplyv
peňazí medzinárodných neziskových organizácií v tom ´98.

Hornáček: Ale
najmä amorálnosti, veď počujete, z čoho 
všetkého obviňujú   Ruska.

REDAKTOR: Peniaze
vytvárajú amorálnosť, aj amorálnosť. Peniaze nemajú žiadny charakter, ale
vytvárajú tú amorálnosť.

Hornáček: Ja som
nikdy nemal veľa peňazí, ani som nemal mať prečo, ale peniaze som desať krát
otočil a keď som niečo kúpil, tak to bolo vždy niečo  slovenského pôvodu. Ako naše kultúrne
dedičstvo. Nemeckú vec  nekúpim. Načo? To
nech Nemci zbierajú. Mečiarovi som povedal: pán Mečiar, slovenský národ, na
rozdiel povedzme len od českého, keď sme tak porovnávali, je oveľa konzervatívnejší,
uvážlivejší. Keď ho vy nesklamete, on vás nesklame.  To nie je koruhvička na streche, kam vietor, tam
plášť. Raz Hitler, raz Gottwald, to sme my nikdy nerobili. Ani sme nedávali –
ako Hácha osud  národa českého- do
cudzích rúk. To Tiso nikdy neurobil.

REDAKTOR: To je
Václavské námestie, ktoré bolo plné ľudí, je pravda, že tam nejakým spôsobom
boli manipulovaní.

Hornáček: Hácha
sa ponáhľal 15.marca 1939 vlakom do Berlína ,aby  povedal „ odevzdávám   osud
českého národa a státu  s plnou
dúvěrou do  rukou Vúdce německého národa“.
Či  nečítal Mein Kampf a nevedel za čo Hitler Slovanov  považoval a aký osud nám chystal? Tým
som chcel povedať, že som Mečiara upozorňoval, že  slovenský národ sa zdá byť ťažkopádnejší,
dlhšie uvažuje, pretože mal ťažší osud. Schytal všetky rany Ázie – od Avarov,
Hunov Mongolov, cez Turkov, cez všetko 
na tomto území skončilo. Takže vieme prečo sme takí. Ale keď už sa rozhodneme,
 sme o to  vernejší. Preto som mu radil: držte  ruku citlivo na tepe slovenského národa, on si
to zaslúži. Mal ťažký osud, pretože mu ho urobili jeho predstavitelia. Mám veľmi
ťažké srdce na Svätopluka, ktorý vydal vlastného kráľa Rastica- Rastislava  Frankom. Tí 
mu vypichli oči a tak sme – vlastnou chybou a vlastnou vinou –
prišli o najmúdrejšieho z našich panovníkov. Keď sa  hovorí o odzbrojení, hovorím, že podľa
skúseností môjho národa, ja budem s mečom spávať. Až keď všetci odhodia
zbrane, potom odhodím aj ja, ale rozhodne nie ako prvý. Musíme byť bdelí
a rozumní aj zodpovední. Žiaľ, nie sme. Kým  sa my hádame, cudzí sa zamerali  na našu mladú generáciu. Tí čo sa narodili
s našim súčasným štátom, majú dneska 25 rokov. Majú hotovú generáciu. Oni
ju  deformovali klamstvami a nivočili čím
sa len dalo. Vidíme ich  na námestiach
poslušne  slúžiť cudzím záujmom. Majú v rukách
médiá a  vedia ako ich manipulovať. Sú to
však  naše deti  ,je to aj  naša vina.

 REDAKTOR: To súvisí práve s ideologizovaním školstva.

Hornáček: Áno, aj
to.Na uliciach a námestiach to
sú už naše ale  cudzími záujmami  vychované deti. Toto sme my spôsobili. Zanedbali
sme ich výchovu .Preto navrhujem, aby bola do Ústavy SR vložený  článok „Výchova detí  na prospech svojho národa je najdôležitejšou
povinnosťou dospelých. Jednako rodičov ako pedagógov a štátu.“

REDAKTOR: Žiaľ touž je ich odchov, Slušné Slovensko,
obrovské pripravené pódiá ako na námestiach, tak aj na Pohode, ktorú hodnotovo
ukotvuje ďalší Kiskom vyznamenaný – Kaščák.  

Hornáček: Nám sa hodnotový
systém rozpadol. My sme usadnuté poľnohospodárske obyvateľstvo, my sme
civilizácia iného typu. Základný civilizačný konflikt, ktorý prebieha celými
dejinami ľudstva, je konflikt medzi usadnutými hospodármi, gazdami a medzi
koristníkmi  a  parazitmi. A paraziti
sú úspešnejší než tvorcovia. Prečo? Gazda sa narobí, vypotí sa, nasýti  plodmi 
vlastnej práce  a  ľahne si, aby načerpal sily do ďalšej
tvorivej práce. A vtedy ten parazit pricvála oddýchnutý  na koni a 
už len čaká na to, že unavení prácou zaspia .Zapáli im dedinu  zo štyroch strán a rabuje všetko .Aj pre
seba, aj „na kšeft“! Má tam žrádlo, má tam kone ,statok, zásoby, má tam ženy a  deti, má tam všetko. Teraz čo v  tej noci, čo unavení a ospalí  urobíte? A v takomto  chaose  možnože len desať takýchto zločincov  naučených iba zabíjať ,vyrabuje a zničí
celú  usadlosť. Kým postavíte dom, trvá
to rok. Za sekundu je po ňom, za sekundu. Kým vychováte dieťa, trvá to roky. Na
marihuanu alebo na nejaké iné svinstvo ho  naučíte po troch dávkach a  je hotový. Díleri ho  majú ho v rukách. Prečo si berú cudzí
naše deti tak ochotne  do tých svojich
výcvikových táborov, či ako by som to nazval. Čo vy viete, čo im dajú vo vode?
Čo im dajú v  jedle?  Ako tie naše
deti zdeformujú ?! Keď som videl ako sa vrátil z Ameriky Muller, spevák.
Ako feťák sa vrátil. No naučili ho tam fetovať. Potom sa vyzliekal celý dohola,
starý somár sprostý a  navádzal decká na
podobné  úbohosti. Troska sa z neho
stala. Morálna troska. A ako celebrita narobil obrovskú škodu svojim
skazonosným príkladom. Keď som bol na vojenčine, aj nám padol chlapec pod auto,
ako zdravotník som videl zomierať človeka. Je to otrasný pohľad. Papaláši však  povedali, že to sú plánované straty. Okolo 0,5
%, že to sa stáva pri presunoch. Ja sa pýtam, ako my môžeme rátať
s plánovanými stratami, koľko percent? Veď je nás Slovákov všetkých päť
a pol! Ja by sa spýtal, že z tejto generácie, kde dievčatá vo veku
štrnástok sa pod vplyvom „trendymódy“ štylizujú  ako staré vyžité šľapky_ čo z nich bude, komu
budú na osoh?!          To mali byť kvetinky,  ružolíce dievčatká, ktorým  sa treba 
učiť, čo s rodinou, o  deti sa starať ,čo s varením a ja
neviem čo užitočné do života.  Najmä však ako sa prirodzene  a  normálne správať. Týmto  chcem povedať, že to hádam aj tretina našej –
nami zanedbanej-   populácie trpí na akútnu otravu konzumizmom!
A  mám obavu, že možno aj viac..

REDAKTOR: No
určite.

Hornáček: Ale to
je pre nás strašné, likvidačné! Vieme, čo to  pre nás znamená?

REDAKTOR: Máte na
mysli tretinu mladej populácie?

Hornáček: Áno
takmer výhradne  mladej populácie.

REDAKTOR: To to
tie pridajte tie percentá, určite.

Hornáček: Ešte aj
pridať?!

REDAKTOR: No
rozhodne.

Hornáček: Ja som
z toho zhrozený. A hoci sa bojím máločoho,  tohto sa bojím, pretože toto  sa nazýva „budúcnosť národa“.

REDAKTOR: Viete
o tom, že toto máme prácu už minimálne na 20 rokov a potom v nej
musíme pokračovať? Žiaľbohu táto generácia bola vychovaná ako generácia
kanibalov, na ich povel nás zožerie.

Hornáček: Musíme
sa vrátiť k hodnotám, ktoré nám ako národu umožnili stať sa kultúrnym
a civilizovaným národom a umožnili nám prežiť ďaleko ťažšie
a zložitejšie obdobia ako prežívame teraz. Boli sme nevzdelaní a boli sme
diskriminovaní a predsa sme to zvládli .Musíme neodkladne konať!

REDAKTOR: Ako to
spravíme?

Hornáček: Na
prvom mieste hodnôt  musí byť život ako
taký, život ako nenahraditeľná hodnota, pretože ,keď nebude život,  všetko je zbytočné. Rovnako  život celkovo ako príroda a svet, alebo život
človeka ,národov, ľudstva. Hneď druhé miesto patrí  zdraviu a 
ľudskej dôstojnosti. Musíme  si
určiť priority a tie priority  ako sú  život, zdravie, ľudská dôstojnosť…,a
samozrejme deti, rodina.  Bez  funkčnej, svoje povinnosti si zodpovedne
plniacej rodiny sa budúcnosť zabezpečiť  nedá.  Je to Conditio sine qua non nevyhnutná
podmienka úspešnosti spoločenstva. Kto nemá deti ,nemá budúcnosť!  Niekto povedal a vypočítal, že ak do sa roku
2030 nevzchopí európska civilizácia, už sa nebude môcť vzchopiť. To je posledné
varovanie pred zánikom a my sa zabávame ,užívame si ako tí na zadnej
palube Titaniku!

REDAKTOR:
teraz je to také, že pri tak nízkom prírastku ako 1,4 a menej do roku 2050
vymrie sto miliónov Európanov. Zdá sa, že je to štatisticky nezvratný proces.

Hornáček: Týmto
sa ani nechcem do dôsledku zaoberať, pretože z toho by vyplývalo  pesimistické :      „ To,
čo pre svoj národ , našu kultúru a civilizáciu robíš, už nemá zmysel“
a tiež „Slovenské ženy, ak nebudete rodiť deti, budete rodiť už len otrokov“. Pozrite
sa na mapu, to je prvá vec, čo každému radím. Čo je Európa? Polostrov Ázie.
Polostrov Európa  akoby sa –v porovnaní
s kapacitami iných- zmenšoval. Zabáva sa a užíva si, namiesto
aby  sa vzchopil a revitalizoval.
Nehovoriac  o kapacitách
konkurentov. Čína 1,5 miliardy, India 
vyše  miliardy,  miliarda moslimov . Afrika sa valí do našich
sídel, Južná Amerika ,všetko  raste ,kypí.
My, kým sme  ako Slovania  mali kult  Veľkej matky, vtedy sme zaplavovali našou
populáciou  celú Európu, neskôr aj   Ameriku. A naraz sme si osvojili
hodnotový systém nomádov, koristníkov  -jedno
dieťa a stačí, užívaj si život, na čo by si robil, však ukradneš, vyšpekuluješ,
 alebo ťa zachráni sociálna sieť. To sme
my nikdy  nepotrebovali,  toto neexistovalo, lebo  sme boli zodpovední.  Kto nebol zodpovedný a neplnil si
povinnosti, tomu na poli všetko buď 
vyschlo či  zahorelo a nebolo
čo zožať. Ako zahrmelo, všetci všetko odložili, schytili hrable a bežalo sa
 zhrabávať seno, aby bolo na zimu . Pretože keď ho nechali zhniť, tak nemali
čím  kŕmiť statok. Dakto kričal horí?
Všetci odhodili všetko ako bolo a utekali hasiť, nikto nevedel, ktorý dom horel
a vedeli, čo požiar  znamená
v drevenej dedine, keď sa rozhorí . Bola spolupatričnosť .Dnes? Nakazili
nás – a my sme sa nechali – individualistickým egoizmom. A to je
smrteľná choroba! Pochovala už nejednu civilizáciu…

REDAKTOR: Teraz
horí problém ruskej propagandy. Ja na toto nadväzujem, lebo toto súvisí priamo
s tým, čo tu hovorím. Ten úpadok morálky, ten úpadok cítenia, vciťovania
sa, empatie…

Hornáček: Najmäspolupatričnosti. Veď človek je svojim
určením kolektívny tvor. Navzájom sa potrebuje a to je aj základom jeho
úspešnosti.

REDAKTOR: Spolupatričnosti,
aj keď hovoríme aj o tom slovanskom svete, tak toto je dôsledkom
toho, že akým spôsobom sa to dokáže manipulovať tá verejná mienka. Jedna
z tých vrcholných manipulácií a manipulácií par excellence je
manipulácia Slovanov k nenávisti Slovanov a smerom k nenávisti
k Rusku. Pritom nedávno ste vy iniciovali výzvu, pod ktorú sme podpísali aj
sme ju publikovali.

Hornáček: Mierovú
výzvu Slovania za mier!

REDAKTOR: Áno,
Slovania za mier, kde zdôvodňujete to, že je proste nezmyselné, aby sme
posielali vojakov k ruským hraniciam do Pobaltia atď.

Hornáček: Predovšetkým
ide o to, že globálne je zasievaná nenávisť voči životu  nabádajúca k strate motivácie.  Podstata tejto kampane je v tom, že nám potrebujú
vytĺcť z hlavy záujem o život a motiváciu  žiť 
dlhodobo perspektívny život. Musíme tomu čeliť vhodnou výchovou
vlastných detí podľa nášho overeného hodnotového systému. Je v nás hlboko
zakorenený, lebo  každý jeden človek má v genóme
22 generácií odkazu svojich vlastných predkov. To znamená, že zhruba 400 rokov
ľudskej skúsenosti! Preto nemôže žiaden dobrodruh či experimentátor
s ľudskou prirodzenosťou – ani Lenin, ani Hitler, ani nikto na svete
vyvrátiť celé ľudstvo tým, že pomúti hlavu jednej, dvom  generáciám, lebo  je v nás  kotva, poistka odkazu  životných skúseností dvadsiatich dvoch  generácií.. Oni sa vrátia tí pomýlení  ľudia k zdravému nezmanipulovanému
rozumu. Tak je to v prírode zariadené. Aj v  genetike kvetín. Známy mojej ženy, ktorý je
špecialistom na ľalie a kríži ich, mi raz 
povedal: Ak prestanem svojim štetčekom robiť  tie manipulácie s ich prirodzenosťou, že
jedny  s druhými  krížim, behom dvoch , troch rokov sa mi vrátia
k pôvodnému  stavu  naspäť. Nedokážem ich zmeniť úplne
a navždy.

REDAKTOR: To je
dobre. Povedzme si, ktoré vlastnosti z nášho pôvodného génu by sme
mali zušľachťovať?

Hornáček:  Všetky! Predovšetkým však  zodpovedné konanie v súlade so zákonmi
a zákonitosťami systému  života a sveta,
ktorého sme organickou súčasťou. Rozvíjať našu tvorivosť a stále sa
zdokonaľovať. Upevňovať, ale aj dodržiavať náš  vlastný, z našej mentality prirodzene
vyplývajúci hodnotový systém,  do
 ktorého na prvé miesta  vždy
patrila  úcta  k rodine, národu a vlasti. Rodina  je základná  bunka nášho národného  organizmu. A zároveň musíme  neodkladne a nemilosrdne odstrániť
všetko, čo škodí nášmu rastu a rozvoju! Každú nefunkčnú, čiže zvrhlú
bunku, ktorá škodí celku organizmu. Tak ako to robí každé zdravé telo. Kto  sa postaví proti vlastnému telu- ako   napríklad samoľúbosťou omámená a  ohlúpená ,sebecká rakovinová bunka, ktorá
chce  žiť iba pre seba a kašle na iné,
lebo  ona je liberálna a osud iných
ani osud organizmu ju nezaujíma- tak ju treba „odhojiť“. Len chorý, nenormálny
a degenerovaný organizmus dovolí 
zvrhlým bunkám zničiť  ho !

REDAKTOR: Je to
slobodná bunka rodovej rovnosti a má svoje práva.

Hornáček: Áno,
áno… Ale absolútna  sloboda neexistuje.
Existuje  len určitá, väčšia či menšia miera
nezávislosti. A  to je  aj miera slobody. Veď už  dýchanie, pitie. jedenie…je „povinná závislosť“,
čiže aj obmedzenie slobody. Napokon ,každá závislosť  zbavuje slobody. To by bolo treba  povedať najmä mladým ,ktorí naleteli na
liberálnu propagandu  o bezbrehej  slobode 
, ktorá im ponúka ,ba vnucuje všetky 
druhy závislostí ako alkoholizmus, drogovanie, gamblerstvo, sebecké
parazitovanie, povrchnosť, povaľačstvo ako spôsob užívania si na úkor iných…

REDAKTOR: Čo by sme
 teda mali zachovať? Buďme prajní, buďme vizionári v harmonickom duchu.
pozitívnom.

Hornáček: To, čo nám umožnilo stať sa z pôvodných protonárodov, národmi kultúrnymi, ktoré si dokázali vytvoriť svoju vlastnú predstavu o živote,  svoju vlastnú mytológiu, ktoré sa vedeli sami o seba postarať a neboli na nikoho cudzieho  odkázaní. To je skutočne slobodný a ľudsky dôstojný aj úspešný život.  My sme  sa v súčasnosti vydali opačným „račím“ smerom. Sme  stále  viac závislí  na iných ,v mnohom až odkázaní. Vyhlásili sme predsa  deklaráciu  o našej zvrchovanosti, teda o našom zvrchovanom rozhodovaní o sebe a svojom osude. Dnes sa už o zvrchovanosti  vôbec nehovorí. Skrátka, smerujeme  do závislostí. Tí, od ktorých sme závislí, nás nepotrebujú už ani bombardovať. Stačí ,keď  prestanú zásobovať Lidle, Kauflandy, Baumaxy… a my ich prídeme o  jeden týždeň  na kolenách prosiť „dajte  jesť  našim deťom“. Čiže musíme sa vrátiť k našim  základným hodnotám. Bez života sa nedá a  život je zabezpečovaný cez deti. Deti sú zabezpečované cez rodiny a rodina je zabezpečovaná cez príklad a starostlivosť  rodičov. My Slovania stále žijeme bez vlastného systému . Bez vlastnej koncepcie nášho národnoštátneho života. Preto si tak ľahko na nás skúšajú iní rôzne  pre nás cudzorodé experimenty. Stále sa sťažujeme na iných, nadávame, že boľševici , že komunisti teraz kapitalisti. Ale ja sa pýtam, kde je náš vlastný systém?   Národná stratégia je stratégiou  holého prežitia. To sme robili dlho, tisíc rokov obrazne povedané. Zdá sa ,že  až pridlho, lebo sme si na to zvykli a znížili sme svoju náročnosť. To musíme zmeniť! My sme síce  prežili. Všetku energiu sme dali na to, aby sme vydržali cudzí  tlak. Nemali sme žiaden systém, len svoju  vitalitu, našu  mimoriadnu životaschopnosť. Štátna stratégia je už oveľa viac. Je  o kvalite života. Samozrejme, ako  diadém, korunu suveréna  alebo svätý grál a nevyhnutnú podmienku slobody a ľudskej dôstojnosti aj úspešnosti, si musíme  chrániť suverenitu. To znamená, že  nie cudzie ,ale naše zvrchované rozhodovanie o sebe. Preto každému, kto sa pýta, že čo bolo  hlavným zmyslom nášho obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti a zvrchovanosti, hovorím- pamätajte si a navždy si to zapamätajte, že my sme obnovovali slovenskú štátnu samostatnosť nie preto, aby sme sa volali Slovenská republika, ale na to, aby sme mohli zvrchovane rozhodovať o svojich veciach, vzťahoch a záujmoch.  V tom je podstata dôstojného  života. Nás, aj všetkých Slovanov. Musíme sa dohodnúť. Lebo, ak sa nedohodneme, zanikneme všetci. Keby  padlo  Rusko, padnú všetci Slovania Ja som však hlboko  presvedčený, že sa to nikdy nestane .Musíme sa však k svojmu národnému aj nášmu slovanskému životu, k našej kultúre ,jazyku a všetkým  hodnotám nášho historického a kultúrneho dedičstva správať zodpovednejšie ako doteraz a s úctou hodnou jeho nenahraditeľnosti .Nenahraditeľnosti  pre nás aj pre ľudstvo, aby mohlo plnohodnotne plniť svoju úlohu v systéme života a sveta. V žiadnom prípade a za žiadnych okolností sa nevzdávajme ,aby sme mohli naplniť zmysel svojho života tak ,ako si to predstavujeme .Máme na to prirodzené právo.  Zároveň však  aj nezastupiteľnú  povinnosť voči našej budúcnosti Tak do ďalších zápasov aj bojov  poďme sebavedome, smelo a odhodlane. S jasným a zrozumiteľným heslom- Živých nás nedostanú a od chrbta nás neuvidia!

18.6.2018