štvrtok, 28 marca, 2024
spot_img
ÚvodRodina, výchova, vzdelávanieProtiruské a protislovanské ťaženie v kontexte anglosaskej geopolitiky

Protiruské a protislovanské ťaženie v kontexte anglosaskej geopolitiky

PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.,

„Rozdeľte svojich nepriateľov, dočasne splňte požiadavky každého z nich,

a tak rozdrvte jedného po druhom.“ (Francesco Sforza, vojvoda z Milána)

Indoktrinácia očierňovaním

V informačnom „všehomíre“ cítiť ako spáleninu ozvenu bojového pokriku o „ríši zla“, ktorý na adresu vtedajšieho Sovietskeho zväzu vyslovil herec a prezident Spojených štátov Ronald Reagan na začiatku 80-tych rokov. Členovia našej luzokracie sa predbiehajú, kto povie hanlivejší výrok na adresu Ruska, poslanci nadbiehajú ministrom a ministri sudcom. V očiach prezidentky SR badať des vždy, keď je vyzvaná vyjadriť sa na tému Rusko, a to tradične nabifľovanými vetami.

Ak sa chceme zorientovať v problematike a nepodľahnúť tejto hromadnej halucinácii, potrebujeme znalosti z histórie a pochopenie kultúrno-náboženského fenoménu. Rusko bude vždy problematická zem pre Západ, zreteľne od času, keď Európu v roku 1812 oslobodilo od experimentu Napoleona. Nech by na Rusi bol akýkoľvek politický systém a forma vlády, a to aj podľa subjektívnych „západných štandardov“, a nech by sa akokoľvek usilovalo o spravodlivú politiku, či medzinárodné porozumenie a mier.

Druhým je zvládnutie princípov geopolitiky. Následne do jej vzorcov môžeme dosadzovať akékoľvek premenné, napríklad „arabská jar“, „farebná revolúcia“, „boj proti terorizmu“ a výsledok bude rovnaký: oslabenie Ruska, eliminácia slovanského živlu a apetít svetovlády. „Anglosasom sa svet zasa raz vymyká spod kontroly. Práve preto koncipujú nový činiteľ, úloha ktorého spočíva v narušení existujúcej krehkej rovnováhy a súčasnom oslabení všetkých hráčov planéty“ (N. Starikov: Geopolitika).

Anglosaská geopolitika

Princípy geopolitiky nie sú také zložité, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Pochopiť tieto princípy môžu otvoriť oči ľudom, ktorí to sami od seba nezvládnu, ľudom, ktorí sa nachádzajú v područí ilúzií a neistoty. „Úlohou každého hráča je udržať si kontrolu nad zdrojmi, ktoré ma k dispozícií, pokúsiť sa dostať pod kontrolu cudzie zdroje a prinútiť ich pracovať pre seba“, tvrdí Starikov. Zdroje sú však limitované, ľudská prirodzenosť sa nemení, a preto geopolitika je určovaná priestorom a pohybom sily v priestore, štát je ponímaný ako živý organizmus. Geopolitika je zjednodušene súčtom politiky, histórie a geografie.

Nebezpečnú hru, ktorú rozohrali Spojené štáty proti Rusku, je nutné vnímať prostredníctvom klasických geopolitických koncepcií anglosaskej proveniencie. Jej základom je rozdelenie a súperenie sveta medzi námornou a pozemskou mocou. Rolu námornej veľmoci po Veľkej Británii prevzali Spojené štáty. Na druhej strane stojí Rusko ako najväčšia pevnina so všetkým potrebným ľudským a prírodným bohatstvom. Medzi morskou a pozemskou mocou je neustále súperenie. Admirál T. Mahan, prvý z priekopníkov geopolitiky, ako výsledok sporu týchto mocí vidí rozdelenie ázijského kontinentu medzi 30º a 40º severnej šírky na pásmo nestability. Problém Turecka, Afganistanu, Iraku a Iránu, najnovšie Sýrie je výsledkom tejto americkej, predtým britskej destabilizačnej politiky. Príslušníkov morskej veľmoci pokladal za nadriadených slovanskej rase.

H. J. Mackinder je známy svojimi konceptmi o sile svetového oceánu, voči ktorému stojí v spojení jeden svetový ostrov. Tento geograf je tvorcom kategórie Heartland, čo je srdce zeme, svetového ostrova. Vo svojich viacerých prednáškach a statiach v prvej polovici minulého storočia precizoval, že práve Rusko (Sovietsky zväz) je stotožnené s Heartlandom. Problém svetovej politiky je v tom, kto ovládne Heartland a aký je jeho silový potenciál. Rusko je geografickou osou dejín a z neho ako z najväčšej suchozemskej rovinatej pevniny je tlak na európsku históriu. Rusko obklopujú dva pásy: vnútorný polmesiac (Nemecké krajiny, Turecko, India a Čína) a vonkajší ostrovný polmesiac (Británia, USA, Kanada, Austrália, Japonsko a Južná Afrika). Rusko s Nemeckom ako pevninové mocnosti nesmú spolupracovať, inak ohrozia záujmy morských veľmocí. Musia byť oddelené nárazníkovou zónou. Mackinder radil aj prezidentovi Wilsonovi, ako usporiadať po prvej svetovej vojne Európu podľa tejto, stále platnej poučky: „Kto vládne východnej Európe, ovláda Heartland: Kto vládne Heartlandu, ovláda Svetový ostrov: Kto vláde Svetovému ostrovu, ovláda svet“ (Demokratické ideály a realita).

N. Spykman vrátil americkocentristickej vízie sveta optimizmus tým, že doktrínu Heartlandu „vylepšil“ o pojem Rimland, ktorý je okrajový pás nárazníkových oblastí v eurázijskom kontinente a doviedol predchádzajúce koncepcie do realizácie aj v dnešných dňoch: „Kto kontroluje Rimland, ovláda Euráziu; kto ovláda Euráziu, kontroluje osudy sveta.“ Na základe toho politickí stratégovia NATO vytvorili koncepty zadržiavania komunizmu vytváraním vojenských základní a vytváraním regionálnych vojenských paktov v blízkosti vtedajšieho Sovietskeho zväzu, z ktorých môžu letecky operovať. Klasická metafora anakondy škrtiacej obeť je aplikovaná aj v súčasnosti na Rusko, ktoré je nutné za všetkých okolností „dusiť“ a vytlačiť do Ázie, kde bude degradované zo superveľmoci na regionálnu mocnosť súperiacu s Čínou.

 „Americká zahraničná politika zadržiavania v povojnovom období spolu so zámorskými alianciami na perifériu eurázijského kontinentu je pokusom odvrátiť ovládnutie svetového ostrova Heartlandom kontrolovanom Sovietmi“ (O. Krejčí: Medzinárodná politika). Aj dnes je počet základní USA vo svete okolo 800. NATO ako údajne obranný pakt vznikol šesť rokov pred údajne útočnou Varšavskou zmluvou. V pretekoch v zbrojení: v počte jadrových bômb a hlavíc mali USA zreteľnú prevahu až do konca 80-tych rokov. Nemali učebnice brannej výchovy či ideológovia socializmu v mnohom pravdu, keď hovorili o svetovom imperializme a dobyvačných plánoch USA?

Od studenej vojny k oslabovaniu Ruska

Po roku 1989 došlo k porušeniu rovnováhy na medzinárodnom poli a zdalo sa, že liberálna demokracia s kapitalizmom sú univerzálne hodnoty. V tomto smere je príznačné rojčenie Francisa Fukuyamu v diele Koniec dejín a posledný človek. No Samuel Huntington v atmosfére všeobecnej eufórie slobody prezieravo upozornil, že v studenej vojne niet víťaza a atlantický blok si nemôže činiť takéto ambície (Stret civilizácii). Správne predpokladal, že namiesto globalizovania demokracie prídu nové civilizačné konflikty a Západ nebude mať silu na presadanie hegemónie.

Naivita a optimizmus 90-tych rokov, že západné krajiny poskytnú Rusku mohutnú finančnú pomoc sa nenaplnili, nenastali ani rovnoprávne vzťahy. Nedodržanie slova predstaviteľov západných krajín o nerozširovaní NATO smerom na východ a tiež ozbrojené zásahy na území bývalej Juhoslávie ukazujú na fakt, že „koniec studenej vojny a likvidácie ideologickej hranice zďaleka neodstraňujú starú rivalitu a staré západné komplexy – obavy zo silného Ruska, predstavy o jeho kultúrnej a civilizačnej cudzorodosti“ (A. Zubov a kol.: Dejiny Ruska II.). Doktrínu komunizmu o násilnom vývoze revolúcie si pohotovo osvojili Spojené štáty a demokraciu a liberalizmus vojensky vyvážajú do krajín, kde majú svoje záujmy. N. Starikov zhodnotil pozíciu Ruska v tomto období: „Oslabení pustošením, ktoré vo vlastnom štáte dopustili Gorbačov a Jeľcin, zatiaľ zbierame sily a kontrujeme Anglosasom iba v najzásadnejších geopolitických problémoch. Aktuálne mám na mysli Sýriu a vyvíjanie protitlaku voči pokusom šíriť chaos v rôznych kútoch planéty.“

Po páde sovietskeho bloku došlo k oživeniu klasickej geopolitiky. Odveká snaha blokovať jeho prístup k svetovému oceánu cez úžiny Bospor a Dardanely a atlantická snaha o ovládnutie Heartlandu sa zdala byť na dosah. Už Mackinder predpokladal, že zem Ruska má všetky kvantitatívne a kvalitatívne predpoklady. Príkladom tejto mentality je dielo Veľká šachovnica Z. Brzezinského z roku 1997, ktorý oživuje idey nebezpečnosti postsovietskeho Ruska ako kontinentálnej veľmoci pre USA a tiež hľadá spôsoby ako držať hegemóniu USA v 21. storočí. Podľa neho je dôležité, ako bude Amerika „riadiť“ Euráziu. Je to práve Poliak Brzezinski, ktorý podobne ako kedysi O. von Bismarck, v odrhnutí, resp. rozparcelovaní Ukrajiny a potom postsocialistických krajín vidí šancu na oslabovanie Ruska: „Bez Ukrajiny prestáva byť Rusko eurazijským impériom.“ Domnieva sa, že Rusko bez Ukrajiny bude prevažne ázijským impériom zaťahovaným do konfliktov Strednej Ázie, kde sa dostane do sporu s Čínou. A v prípade, že získa kontrolu nad Ukrajinou, stane sa eurázijskou spojnicou, čo sa okamžite prejaví v strednej Európe a v geopolitické ohnisko sa premení Poľsko. Preto Američania museli čo najviac v zmysle „rozdeľuj a panuj“ rozbiť zvnútra nielen samotné Rusko, ale aj celý jeho priestor záujmu. Znovupripojenie Krymského polostrova k Ruskej federácii bolo strategickým krokom. „Výbuchy amerických bômb na teritóriu mnoho strádajúcej suverénnej Juhoslávie definitívne pochovali svetový poriadok 20. storočia. Agresia v centre Európy, od dôb Hitlera nevídaná svojou bezceremoniálnosťou, pošliapavanie medzinárodného práva a do neba volajúci dvojaký štandard, odhalili skutočnú tvár Pax Americana a takzvanej demokratickej perestrojky svetovej politiky. Pod touto ideologickou vlajkou sa odohrala definitívna deštrukcia Ruska ako dŕžavy. Zamaskovane pod rúškom rozlúčky s totalitarizmom prebehla deštrukcia celej ruskej histórie“ (J. Šafin: Svetová východná otázka).

Tlak na terajšie nekomunistické Rusko sa prudko stupňuje. Prejavuje sa ďalšie úsilie odsunúť ho na eurázijský severovýchod. „Táto politika sa vedie pod najfarizejskejšími heslami, aké história pozná. Podstatou histórie 20. storočia bezpochyby nebol boj nezmieriteľných ideológií ani boj demokracie s totalitou. Šlo skôr o to, čo už dávno povedal o Sovietskom zväze Joseph Goebbels, že nemožno strpieť, aby na východe existoval taký kolosálny štát.“ (N. Naročnickaja: Rusko a jeho miesto vo svete).

Americký politológ S. Cohen rezultuje: „Počas celých našich dejín sme ešte nikdy nerozmiestnili naše ozbrojené sily tak blízko k ruským hraniciam. Počas studenej vojny končila naša vojenská prítomnosť v západnom Berlíne. A dnes stojíme priamo pri ruských hraniciach. Toto všetko sa robí kvôli údajnej ruskej agresii. Ale kto je v skutočnosti agresorom? Rusko nepresunulo svoju vojenskú techniku k hraniciam NATO.“ Neprekvapila ma karikatúra, kde je mapa Ruska obklopená štvorcípimi hviezdami NATO a nad ňou text: „Prepáčte, že máme našu krajinu tak blízko vašim základniam.“

Averzia voči Slovanom a ich podrobenie

Západ má dešpekt voči Slovanom a obzvlášť k Rusom v pomyseľnej schéme: „pán a rab“. Filozof Ivan Iljin podobne ako pred ním Lomonosov, Puškin, Danilevskij a Dostojevskij sumarizuje: „Nie je novým ani zistenie, že iné národy nás nepoznajú a nechápu, že sa boja Ruska, nie sú mu empatické a sú pripravení tešiť sa každému jeho oslabeniu.“ Z. Brzezinski nazval Rusko „čiernou dierou“ a z každej strany neslušne naznačuje kultúrnu neplnohodnotnosť Rusov a Slovanov v porovnaní s ostatnými národmi sveta. Jeho slová zopakovala ministerka zahraničia USA M. Albrightová, keď „čiernou dierou“ označila aj Slovensko za vlády Vladimíra Mečiara.

Heglovská teória o nehistorických národoch sa mieša s totálnym nihilizmom k ruskému historickému bytiu klasikov marxizmu F. Engelsa a K. Marxa. Hoci obaja odmietali možnosť revolúcie v Rusku, predsa došlo k pokusu zničiť Rusko skrze boľševickú revolúciu, čo je zrejme najväčší dejinný paradox. Sovietsky vodca J. Stalin urobil korektúru ortodoxného komunizmu a nakoniec vybudoval veľké impérium.

V geopolitike je kľúčová „tvrdá moc“, čo je moc rozkazovať založená na ekonomickej a vojenskej sile. Tvrdá moc je dopĺňaná „mäkkou mocou“, čo znamená schopnosť štátu vplyvom kultúry a ideológie priviesť ostatné krajiny k tomu, aby chceli to, čo on. Mäkká moc je mocou iba za predpokladu, že spočíva na základe tvrdej moci. Preto pomerne krátke geopolitické vákuum po odsune sovietskych vojsk u nás teraz strieda prítomnosť amerických vojsk. Konkrétne ide o premenu – rečou vládnej propagandy modernizáciu – našich kasární a letísk na predsunuté základne a vojenské letiská, ako je tomu vo Vajnoroch, Sliači a Kuchyni, tiež prezbrojovanie našej armády ich technikou.

Zdarne realizovaným prienikom americkej tvrdej a mäkkej moci je vyškoľovanie elít záujmovej krajiny a ich nasadenie v domácej politike a čoraz väčšia rola mimovládneho sektora, na čo poukazujú aj „na prokremeľskej propagande nezávislé“ Dejiny Ruska II. Do tejto kategórie patrí aj typické vyvolávanie farebných revolúcii v postsovietskom priestore: ružová v Gruzínku, tulipánová v Kirgizsku, či dve oranžové revolúcie na podstatne väčšej Ukrajine aj za pomoci najatých žoldnierov.

Ukrajinská karta – „divide et impera“

Historická osoba Ruska je tvorená Veľkoruskom – dnešnou Ruskou federáciou, Maloruskom – dnešnou Ukrajinou a Bieloruskom, tesne primknutom k Rusku, kým „Obilnica Európy“ – Ukrajina je dlhodobo rozpoltená. „Bolo by naivné hľadať príčiny rozdvojenosti ukrajinského vedomia v úteku od totalitarizmu, rovnako ako ich vysvetľovať ukrajinským „pracujúcim“, že ich oddelili od východnejších bratov kvôli tomu, aby sa dalo ľahšie kradnúť, či dokonca im tvrdiť, že títo ich východnejší bratia – Rusi ani vlastne bratmi už nie sú, lebo po stáročnom mongolskom jarme sú to skôr aziati, krutí a nenapraviteľní“, tvrdí Šafin.

V roku 1993 Huntington poukázal, že veľké mocnosti, ktoré majú dlhú a nechránenú spoločnú hranicu ako Ukrajina s Ruskom, nedokážu žiť v harmónii a pokiaľ by sa to podarilo, bolo by to neobvyklé. Formálne jednotná, hoci rozštiepená Ukrajina je zrejme minulosťou. Možnosť odtrhnutia západnej časti a splynutie východnej časti s Ruskom je čím viac reálna. Záujem má aj Poľsko či Turecko. „Samostatná uniatská a západne orientovaná Ukrajina môže byť životaschopná, keď sa jej dostane silnej a účinnej podpory zo Západu. A táto podpora je možná iba vtedy, keď sa zhoršia vzťahy medzi Západom a Ruskom do takej miery, že budú blízke vzťahom z doby studenej vojny“, napísal pred vyše štvrťročím zmienený politológ.

Historické dôsledky latinizovania pravoslávnych Ukrajincov v dejinách, ktoré znovu politicky ožívajú, zhodnotil Georgij Florovskij: „Únia v skutočnosti bola a aj sa prejavila ako rozkol. Rozoklala západoruskú Cirkev, rozdelila hierarchiu a národ. Únia bola dielom biskupov, konajúcich v odtrhnutí od cirkevného národa, bez jeho slobodného a všeobecného súhlasu a rady, skryto a potajomky, bez vyrozumenia národa kresťanského“ (Cesty ruskej teológie). A tak národ ostal pravoslávny, ale hierarchia sa stala uniatská. Bratovražedné zabíjanie Slovanov je znovu na scéne.

Podľa Brzezinského za žiadnych okolností nesmie dôjsť k obnove „impéria“ integračnými aktivitami Ruska a Ukrajiny. V tomto kontexte bývalý minister obrany Veľkej Británie Malcolm Rifkind tvrdil, že vtiahnutie Ukrajiny do partnerstva s NATO musí byť logickým zavŕšením rozpadu Sovietskeho zväzu.

Vždy, keď sa Západ pokúsi o nástup na Východ, ostro vystane problém. Heslo o celoukrajinskej jednote je lživý ideologický trik pre zbedačený ľud Ukrajiny. A. G. Dugin rezultuje: „Existencia suverejnej Ukrajiny je vyhlásením geopolitickej vojny Rusku“ (Základy geopolitiky). N. Starikov v intenciách N. Danilevského pripomína, že nemožno väčšie integrovať do menšieho; väčšie je potrebné štiepiť a zmenšiť, čoho sme svedkami v týchto dňoch.

K diagnóze americkej mentality

Keď z Britských ostrovov emigrovali náboženskí a politickí nepohodlní obyvatelia, ktorí protestantské princípy dotiahli do radikálnosti – puritáni, znamenalo to, ako prezrieravo vystihol Danilevskij, jednak úľavu pre Anglicko a šancu pre rýchlejšie realizovanie ich ideálov za oceánom. Civilizácia USA je vybudovaná „podľa seba“, je to veľký experiment „človekobožstva“ v triáde: relativizmus, egoizmus a bezbrehý konzum – nadspotreba.

Už zmienená „mäkká moc“ – kultúra alebo ideológia sa stávajú atraktívnymi, keď sú vnímané ako niečo, čo prináša hmotný zisk a vplyv, tvrdí Huntington. Anglosaské návyky pozvoľne ničia tradičné hodnoty, zvyky a transformujú dotknutý národ do „mutujúcej mentality“, Google a Microsoft má v tom nezastupiteľnú úlohu.

Nezrelá mentalita tejto civilizácie je premiešaná so sebavedomím, prameniaca zo značného ekonomického potenciálu a ničivej vojenskej sily, ktorú demonštrovali zhodením atómových bômb na civilné objekty: Hirošimu a Nagasaki. Charles de Gaulle „politicky nekorektne“ dával najavo, že nemá vysokú mienku o USA. Vo Vojenských pamätiach tvrdí, že americký národ sa vyvíjal na okraji civilizácie a je pozbavený akýchkoľvek hodnôt. Nadobudol presvedčenie, že USA vo svetovej politike chcú hrať „svetového policajta“ nedbajúc na nikoho. Naskutku, svedčí o tom výrok T. Mahana: „V našom detstve sme hraničili iba s Atlantickým oceánom, naša mladosť videla hranicu už pri Mexickom zálive; dnes v dobe dospelosti, prichádzame k Tichému oceánu. No čo, nemáme právo pokračovať v tomto pohybe ďalej?“

Terapia na konzekvencie americkej mentality

Nezabránime prejavom tvrdej moci. V našich silách je však blokovanie „mäkkej moci“ tým, že rozvíjame osobnostný princíp. Ten tvorí poznanie a životný štýl. Štúdiom a osvetovými aktivitami môžeme odolávať masívnej spoločenskej lži, ktorá spočíva v trende pozmeňovania histórie a zamlčiavania historickej pamäti. Symptomatickými sa stali postuláty, že druhá svetová vojna bola súbojom dvoch totalitných systémov a americkí vojaci nás oslobodili.

Pasívny odpor môžeme realizovať v ignorancii triády: Hollywood – hamburger – Halloween. Prvým sa chránime od priemyslu zábavy, ktorý okrem iného infantilizuje a ohlupuje. Druhým si chránime striedmy životný štýl. Tretím zachovávame národné a kresťanské tradície. Ich súčasťou je úsilie o krásu nášho jazyka obmedzovaním náporu amerikanizmov.

Na poli politickom premýšľajme nad projektmi na prekonanie národnej a slovanskej rozpoltenosti a rozdrobenosti. Únia krajín slovansko-pravoslávneho kultúrneho rámca okolo odrodeného Ruska má perspektívu. Jej kritériom je v prvom rade vyznávanie bohoľudských základov života, až tak nasleduje národnosť, či náboženská príslušnosť. Slovanstvo a svet budúcnosti od Ľudovíta Štúra nie je ani zďaleka neaktuálny, dobový, či romantický výplod, ako sa to neraz interpretuje na prednáškach. Štúrove idey sú na programe dňa: „Ruský národ má silu nielen tvoriť, ale aj chrániť vytvorené. Len v ňom má slovanský život základ a oporu pre svoj ďalší rozvoj, len tvorivá a ochraňujúca ruská sila môže obrodiť trosky našej národnosti a charakter ruského národa zhromaždiť jedinú mohutnú silu priťahujúcu naše kmene, ktoré sa ešte celkom neodcudzili  svojej povahe.“

Myšlienky nášho velikána je potrebné koncipovať s ohľadom na tvorbu rusofilných geopolitických schém v česko-slovenskom priestore a vytvárať reláciu s predstaviteľmi ruskej školy, ktorú reprezentuje komplexný pohľad A. G. Dugina. Zrýchlený politický a kultúrny vývoj, dejúca sa implózia Západu indikuje, že „idea Heartlandu dokazuje na nutnosť nerozdrobeného Ruska ako predpokladu svetovej geopolitickej a silovej rovnováhy“ (E. A. Pozdňakov).  

- Podporte nás -

1 KOMENTÁR

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň