Už 28. rok žijeme v Slovenskej republike – medzinárodne uznanom suverénnom štáte, ktorý je pevnou súčasťou svetového spoločenstva. Slovenská republika vznikla ako prejav vôle po uplatnení samourčovacieho práva slovenského národa, ktorého sa domáhali dlhé generácie Slovákov.
Keď 28. októbra 1918 český Národný výbor v Prahe vyhlásil československý štát, Slováci o tom ani nevedeli. Slovenská reprezentácia sa k spolužitiu s Čechmi prihlásila až o dva dni, 30. októbra, Deklaráciou slovenského národa.
Zo strany českej politiky bola ČSR od počiatku chápaná ako obnovenie niekdajšieho českého štátu, rozšíreného o Slovensko, nie zväzok dvoch rovnocenných slovanských národov. Slovensko bol totiž pre český národ významný geopolitický, hospodársky a demografický priestor. Prvá ČSR nikdy neuznala ani len existenciu slovenského národa. Komunistická ČSR to síce formálne urobila, ale nikdy nenaplnila skutočným obsahom. Československo bol štát, ktorý začal a skončil nedodržaním zmlúv zo strany silnejšieho partnera, teda Čechov. Od nedodržania Pittsburskej dohody až po nerešpektovanie ústavného zákona o zákaze používania symbolov ČSFR. Keďže nerešpektoval princíp rovnosti, spravodlivosti a úcty k prirodzenému právu, rozsypal sa.
Pre Slovákov síce ČSR znamenala záchranu pred maďarizáciou a poskytla im lepšie možnosti rozvoja ako mali v Uhorsku, no bola len prechodnou, nie trvalou formou ich štátnej existencie.
Československo dvakrát vznikalo, dvakrát zaniklo. Jeho duch však straší podnes.
Čo najráznejšie protestuje voči prijatiu zákona, na základe ktorého sa jeden z dátumov českej histórie a českej politiky má dostať na najvyšší pamäťový a štátny piedestál v Slovenskej republike.
Je to pokus o symbolický návrat Slovákov do českého područia, popretie ich emancipačných snáh, úsilí a utrpenia generácií národovcov doma i v exile, popretie osobitej slovenskej identity, no najmä popretie dosiahnutej štátnej samostatnosti.
Zo strany jeho navrhovateľov je vyslovenou provokáciou. Podobné návrhy opakovane vychádzajú z úzkej, priam patologickej spoločenskej vrstvy tzv. Čechoslovákov, teda Slovákov trpiacich komplexom menejcennosti, ktorý si liečia tým, že sa poklonkujú Čechom a bojujú proti všetkému slovenskému – ešte aj voči slovenčine. Nemôžu stráviť fakt, že Slovensko už nie je českou kolóniou, ale samostatným štátom, odmietajú osobitnú slovenskú identitu, slovenský dvojkríž ako esenciu nášho duchovného a historického bytia a smerovania do budúcnosti. Preto Československo kriesia aspoň propagandisticky.
Európske dejiny nepoznajú prípad, aby si suverénny štát vyberal za svoj štátny sviatok historické epochy, v ktorých bol v koloniálnom postavení.
Aj z tohto dôvodu vyslovujeme svoj ostrý nesúhlas a žiadame zákonodarcov o zjednanie nápravy a návrat do prirodzeného stavu.
V Bratislave, 5. novembra 2020
Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec
PhDr. Ján Bobák, CSc.
PhDr. Martin Lacko, PhD.
Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc.
Doc. Mgr. Miloš Marek, PhD.
