Prof. J. Husár Bratislava 23/1/2021
Počiatky francúzskej revolúcie William Doyle je kniha, ktorá ma zaujala. Po jej prečítaní som si spomenul na to, že sú zástancovia hypotézy, že dejiny sa opakujú. Prečo? Popozeral som sa po encyklopédiách. Francúzsku revolúciu vyvolali vážne ekonomické problémy.
Za vlády Ľudovíta XVI. (1774 – 1792) hospodársky rast pokračoval, ale problémy s rozpočtom vyvrcholili. Namiesto kráľa vládla vlastne jeho manželka, všeobecne neobľúbená a proti reformne zameraná Mária Antoinetta, dcéra našej M Terézie. Čo sa dialo? Štátny dlh nesmierne narástol (na 100% štátnych príjmov). Finančnú krízu neriešili ani stále výmeny ministrov financií (Turgot, Necker, Calonne, Brienne), hrozil krach celej monarchie. Vláda Ľudovíta XVI. mala obrovskú spotrebu a vytvorila vysoké dlhy. Aby mala na splátky, zvýšila existujúce a zaviedla špeciálne dane, napríklad z komínov, šiat a okien. Dane platil len takzvaný tretí stav, teda 98 percent obyvateľstva, ostatné dva stavy dane neplatili. Keďže štátnu pokladnicu napĺňali len dane tretieho stavu, museli sa neustále zvyšovať. Pritom skoro všetky príjmy pohltili výdavky kráľovského dvora. Drvivá väčšina francúzskeho obyvateľstva mala v posledných rokoch pred revolúciou problémy sa vôbec uživiť. V roku 1786 bola navyše uzavretá zmluva s Anglickom o voľnom obchode, ktorá zvýšila nezamestnanosť. V rokoch 1787 – 1788 sa uskutočnili pokusy urobiť reformu štátnych financií a daňového systému, ale prvé dva stavy sa postavili proti úsiliu niektorých ministrov ukončiť ich daňové zvýhodnenie.
Na narastajúcej nespokojnosti mala roku 1788 okrem hospodárskej recesie podiel aj katastrofálna neúroda, spôsobená následkami výbuchu sopky Laki na Islande v roku 1783. Tento masívny výbuch na severnej pologuli v nasledujúcich rokoch krátkodobo spôsobil úkaz podobný nukleárnej zime. Toto ochladenie malo za následok neúrodu, pričom do veľkých ťažkostí sa dostalo predovšetkým vidiecke obyvateľstvo. Nad Európou sa zjavila žltohnedá suchá hmla. Zomreli desaťtisíce ľudí, experti nevylučujú jej erupciu v budúcnosti. V roku 1788 – 1789 vo Francúzsku prepukali povstania chudoby spôsobené hladom a všeobecným hnevom.
V Paríži v zúfalej situácii oznámil 8. augusta 1788 panovník, že na máj 1789 zvolá (po 175 rokoch) zasadnutie generálnych stavov. O týždeň neskôr štát vyhlásil bankrot. Panovník súhlasil so zvolaním generálnych stavov (teda zapojením aj tretieho stavu do rozhodovania) preto, lebo vtedy podobne ako jeho opozícia dúfal, že takto mocenský konflikt dopadne v jeho prospech. Dúfal tiež, že mu schvália dane a pomôžu riešiť finančnú krízu. Toto zasadnutie generálnych stavov sa konalo 5. mája 1789 vo Versailles. Napriek tomu, že tretí stav mal v generálnych stavoch viac hláv ako ostatné dva dohromady, nemohol ani jednu svoju reformu presadiť, lebo sa hlasovalo tradične „podľa stavov“, čiže každý stav mal jeden hlas. Pre svoju nespokojnosť, ale najmä preto, lebo prvé dva stavy odmietli zasadať s tretím stavom, sa tretí stav rozhodol, že bude zasadať samostatne. 17. júna sa poslanci tretieho stavu na oddelenom zasadnutí vyhlásili za Národné zhromaždenie, ktoré ako jediné má právo zastupovať ľud. 20. júna im kráľ dal zamedziť prístup k tradičnej zasadacej miestnosti, preto sa presunuli vo Versailles do Loptovej siene, kde prisahali že sa nerozídu, kým nesformulujú novú ústavu. Kráľ sa v ten deň aj snažil použiť na rozohnanie násilie, ale liberálni šľachtici mu v tom zabránili. Nato sa k Národnému zhromaždeniu pridali aj sympatizanti rovnoprávneho usporiadania parlamentu z ďalších stavov. Keď kráľ videl, že tretí stav nezdolá, 27. júna dokonca vyzval aj ostatné dva stavy, aby sa k Národnému zhromaždeniu pridali, čo aj viacerí poslanci urobili. Touto výzvou kráľ právne prijal existenciu Národného zhromaždenia. Avšak 9. júla sa Národné zhromaždenie premenovalo na Ústavodarné národné zhromaždenie. Zhromaždenie žiadalo – márne – odstrániť absolutizmus, daňovú reformu, požadovali reformu súdnictva, zabezpečenie demokratických slobôd. Ten istý deň, ako kráľ nariadil zvyšným stavom pripojiť sa k Národnému zhromaždeniu (27. júna), rozhodol sa povolať do Versailles a Paríža 20 000 vojakov s cieľom rozpustiť Ústavodarné národné zhromaždenie.
Čitateľ iste vie, že Maximilián Robespierre, žiak J.J. Rousseaua, bol jedným z organizátorov zosadenia a popravy kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky M. Antoinetty. Žiaľ aj on bol spolu s priateľmi a bratom Augustínom popravený gilotínou.
Verím, že čitateľ čaká ozaj nejaký záver. Je jednoduchý. Až vďaka spomenutej knihe a encyklopédiám som pochopil, že to, čo s nami bude, priamo súvisí s tým, ako to vlastne s nami bolo. Alebo aj takto: práve nejednotnosť dnešných názorov a rozdielne pojatie hodnôt sú vopred dané osobami autorov, ich vnímaním hodnôt. Sito času a ľudská skúsenosť. D. Moyová napísala dielo Ako Západ zablúdil, 50 rokov ekonomického bláznovstva – a neúprosné rozhodnutia, ktoré nás čakajú. Ekonomická veda, jej žiarivé svetlo robí všetko jasnejším. Nectíme si ju. Zasahujeme bez ekonomickej vedy. A ani Veľká francúzska revolúcia nás nepoučila. Aj my riešime iba dane.
