akademický maliar Viliam Hornáček

Prejdime od slov k činom

Ste povolaním akademický maliar, prečo ste sa dali po nežnej revolúcii na
politiku?

Predovšetkým – za starostlivo propagovaným názvom
„nežná či zamatová revolúcia“ sa skrýva mocnými tohto sveta cynicky dohodnutý
a pomocou nastrčených bábok rafinovane uskutočnený prevrat. Jeho zámerom
je nové usporiadanie sveta, ktorým sa majú stať silní ešte silnejšími na úkor
slabších a chudobnejších. Pritom už nejde o národy a štáty, ale
o „bohorovné“ záujmy zopár jednotlivcov a rodín. Prostriedkami na
dosiahnutie tohto cieľa sú: likvidácia štátov a vyvlastnenie národov tým,
že ich zbavia hodnôt, ktoré v priebehu svojich dejín vytvorili. Ide nielen
o hodnoty materiálne /banky, poisťovne, strategické podniky, informačný
systém, zdroje surovín a vody, energetika…/, ale najmä hodnoty duchovné,
ktoré vždy boli rozhodujúcou oporou správneho smerovania pri zabezpečovaní ich
života a budúcnosti. Subjekty zbavené svojej hmotnej a duchovnej
podstaty – teda vlastnej kultúry – sú hračkou v rukách manipulátorov
vlastniacich globálne pôsobiace inštitúcie, ale aj armády – no najmä! –
elektronické média.

            Nebol som účastníkom ani
aktérom tohto prevratu a od počiatku som mu nedôveroval. Najmä preto, že
ho projektovali cudzí. Do verejného života a teda aj na námestia som
vstúpil až vtedy, keď išlo o presadzovanie slovenských národných
a štátnych záujmov. To už bol náš vlastný slovenský projekt. Bolo to 30.
marca 1990 a presne vtedy vznikla v mojom ateliéri aj Spoločnosť
slovenskej inteligencie KORENE.

            Nedal som sa na politiku,
ale do služby svojmu národu pri presadzovaní jeho prirodzených práv. Či už išlo
o dôstojné postavenie nášho materinského jazyka – slovenčiny na území
odvekej vlasti Slovákov alebo o zabezpečovanie zvrchovanosti slovenského
národa na jeho vlastnom štátnom území. To sa nám spoločne aj podarilo
dosiahnuť.

Slovenská republika  existuje už desať rokov. Niektorí ľudia tvrdia, že rozdelenie Československa nebolo potrebné. Aký je Váš názor ?

            Môj názor je mojim presvedčením. Vývoj všetkých
národov smeruje k vytvoreniu takého prostredia, v ktorom sa národ
optimálne rozvíja a slobodne a suverénne rozhoduje o svojich
veciach a vzťahoch. Dejiny dokazujú, že takým prostredím môže byť iba
vlastný štát. Nešlo teda o rozdelenie Československa, to bolo
v prirodzenom a normálnom procese a emancipácie slovenského
národa iba sprievodným javom. Je založenie vlastnej rodiny deťmi chápané ako
rozbíjanie rodiny rodičov?

            Aktom obnovenia slovenskej
štátnej samostatnosti sme naplnili zmysel slovenských dejín, zmysel tvorivého
úsilia všetkých generácii Slovákov a stali sme sa rovnoprávnym subjektom
medzinárodného práva. Navyše, stali sme sa ním kultúrnym a ústavným
spôsobom, po vzájomnej dohode oboch zainteresovaných národných subjektov – čo,  uznal s obdivom celý svet. Je
prirodzené, že sa takáto „slovenská cesta“ nepáčila a nepáči tým, ktorí
namiesto rokovania a dohody uprednostňujú metódy nátlaku, diktátu,
vojenskej agresie… Títo  nám to dávali
a dávajú patrične najavo. Je tiež prirodzené, že zánikom  bývalého Č-S štátu prišli o výhody
všetci režimisti a čechoslovakisti. – a nebolo ich málo. No nebola
ich ani zďaleka väčšina.

            Vývoj po 10-tich rokoch
ukazuje, že aj zarytí nepriatelia obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti ju
dnes akceptujú a mnohí aj skutočne chápu ako nevyhnutný krok na ceste
k naplneniu nášho dejinného poslania. Nesvojprávny a nerovnoprávny
subjekt sa nemôže úspešne zúčastňovať plnenia úloh, ktoré sú potrebné na
prekonávanie problémov súčasného sveta. Bol najvyšší čas, aby sme sa európskej
a celosvetovej spolupráce zúčastňovali pod vlastným menom a štátnymi
symbolmi. Dnes je už iba našou spoločnou vnútornou vecou, či bude slovenské
štátne občianstvo predmetom oprávnenej hrdosti alebo nie. Že je možné – bez
ohľadu na rozličné odlišnosti – prežívať spoločne pocit hrdosti a šťastia
dokázali napríklad naši hokejisti – majstri sveta. Podobný pocit sme spoločne
zažívali pri prehradení Dunaja a postavení Gabčíkovského vodného diela.
Určite toho bolo a bude viac, len nesmieme byť ľahostajní, nesmieme sa vzdávať,
nesmieme prepásť dejinnú príležitosť nájsť cestu spoločného prospechu na
princípe národného zmierenia, porozumenia a spolupráce.

Ste spokojný s vývojom, ktorým sa uberá naša republika?

            Ktorý rodič je spokojný
s vývojom svojich detí? Ktorý tvorca si nevie predstaviť svoje dielo
dokonalejším? Nakoniec vždy je iba tak ako nám to dovolia okolnosti, ale najmä
vlastné schopnosti a vlastnosti. Divide et impera – rozdeľ a panuj je
základom filozofie všetkých, ktorí nás počas dejín ovládali. Dôsledky tohto
všeplatného hesla sa prejavujú v našej neschopnosti vzájomne medzi sebou
priateľsky a vecne komunikovať, chápať sa a dokázať povýšiť spoločný
záujem nad osobný. Nevieme sa tiež zjednotiť pre spoločný záujem a na
spoločný prospech. Tieto vlastnosti spôsobili škody, ktoré budeme ťažko
a dlho naprávať. Napraviť ich          však
musíme! Nielen preto, že ich prevažnú väčšinu sme si spôsobili sami, ale najmä
preto, že bez zásadnej zmeny nášho postoja k vlastným hodnotám sa ďalej
nedostaneme. Na najvyššej priečke týchto hodnôt – ako hrad, ktorý chráni naše
životy, slobodu, suverenitu, jazyk, kultúru… je náš štát – Slovenská
republika.

            Aká je doterajšia bilancia
desaťročia našej „národnej nedohody“? 
Zničená ústava, vykradnutý štát, vyvlastnený národ… Nezamestnanosť najvyššia
v Európe! A pritom všade práce ako na kostole… Žobráci bozkávajú
ruky zlodejom, ktorí ich okradli, vrahovia sa vycierajú obetiam
z obrazoviek, podvodníci sa stali „smotánkou“, ktorá učí – najmä mladých –
ako žiť, ako sa prestrieľať, prestrkať, preintrigovať … k úspechu.
Politickí chameleóni a hochštapleri udávajú tón. Čo na tom, že falošný?!
Nie viesť národ a štát k prosperite – vládnuť a rozkazovať chcú.
Nie hospodáriť – rozkradnúť aj posledné zbytky majetku a hodnôt
vytvorených celým národom si chcú rozdeliť, nie vlastným rozvojové programy,
ale cudzím daňové prázdniny… Tento – predovšetkým morálny rozvrat nespôsobili
cudzí. Oni ho len šikovne využívajú na svoj prospech.

Ako predstaviteľ slovenskej inteligencie ste boli
poslancom v NR SR. Je práca politika ťažšia ako maľovanie obrazov?

            Každá práca vykonávaná
zodpovedne je ťažká. Namáhavá a náročná je najmä taká práca od ktorej
priamo závisí život a osud ľudí, národa či štátu. Presne takou je práca
verejného činiteľa, teda aj politika. Je preto prekvapujúce, ale žiaľ typické,
že pre takúto prácu nie sú u nás stanovené žiadne kritéria. Lekár musí
robiť atestácie, takisto iní musia svoje schopnosti a odbornú zdatnosť
sústavne dokazovať a obhajovať pred rôznymi orgánmi a komisiami.
Musia dokázať svoju oprávnenosť zastávať prislúchajúcu funkciu. Politikom môže
byť kadekto.

            Keď som sa pripravoval na
vstup do politiky čítal som rôznu odbornú literatúru. V knihe Maxa Webera
„Politika ako povolanie“ som našiel mnoho cenných rád a tiež jedno zaujímavé
hodnotenie: „… Macchiavelli je púhym odvarom Kautiliu – Čanakiu…“. Keď sa
mi podarilo získať dielo tohto geniálneho praktika politiky a radcu kráľa
Čandragubtu nazvané „Arthašástra“, kde sú presne a veľmi výstižné
pomenované a aj opísané všetky dôležité povinnosti politikov ako aj
funkcie a zmysel štátu, uvedomil som si prečo je úroveň politickej kultúry
a jej výsledky u nás také, aké sú. Pokiaľ sa táto múdra kniha spolu
s inými múdrymi knihami o povinnostiach politikov a politiky,
o funkciách a zmysle štátu nestane samozrejmou súčasťou vzdelania
všetkých verejných činiteľov nemôžeme čakať, že ctižiadostiví diletanti dokážu
náš štát riadiť úspešnejšie ako je to doteraz. 
Treba vychádzať z poznania, že neexistujú neriešiteľné problémy,
existujú iba ľudia neschopní ich riešiť.

            Aj verejná aj umelecká
činnosť vyžadujú úplné stotožnenie sa s prácou aj riešeným problémom.
V čase záverečnej etapy zápasu môjho národa o rovnoprávnosť som
pochopil výzvu doby tak, že som otvoril svoj ateliér pre národnú inteligenciu,
lebo k národnej zvrchovanosti a štátnej suverenite sa maľovaním
dostať nedá. Na to treba iné – výsostne politické nástroje.

            V čase môjho
rozhodovania sa som okrem iných autorít a osobností navštívil spolu
s Ing. Júliusom Binderom a prof. Jozefom Brillom kardinála Jozefa
Tomka v Ríme, ktorý moje váhanie požehnal slovami: „… choďte tam, kde sa
láme chlieb. Ja verím, že si v politike nájdete svoje miesto a budete
pre slovenský národ užitočný“.  Ak sa mi
to podarilo, tak som sa rozhodol správne.

Zbohatli ste na politike, postavili ste si honosnú vilu,
kúpili ste si mercedes a trávili ste luxusné dovolenky v zahraničí?

            Vstúpil som do politiky
s vyhraneným hodnotovým systémom, ktorého prvou priečkou rozhodne nebol
a nie je môj osobný hmotný profit. Predsa som však neschudobnel, lebo som
získal také vedomosti a skúsenosti, ktoré nie je možné získať inde ako
v politike a už tobôž nie „v tichu pracovne“. Dnes už nie desiatky,
ale stovky osobnosti z rôznych oblasti života slovenskej spoločnosti, ale
aj zahraničné kontakty mi za trinásť rokov spoločnej práce umožnili urobiť si
ďalšiu „univerzitu“, čo mi pomáha oveľa lepšie sa zorientovať a na oveľa
vyššej úrovni chápať a hodnotiť procesy odohrávajúce sa u nás aj vo
svete.

            Som vďačný všetkým, ktorí
nezištne odovzdávali svoje tvorivé schopnosti do spoločnej pokladnice určite
najkrajšej etapy našich novodobých dejín. Výsledkom tejto spoločnej práce
a osobitým prínosom slovenskej inteligencie bolo, že sme svoj cieľ
dosiahli nespochybniteľnými legálnymi prostriedkami a kultúrnym spôsobom.

            Nebyť tzv. privatizácie,
ktorou bola skorumpovaná celá slovenská /tak ako aj iné/ politická scéna, mohli
sme byť oveľa ďalej, najmä v kvalite života a vzťahov medzi občanmi
nášho štátu. Aj samotný štát by bol oveľa silnejší a bol by schopný
účinnejšie odolávať tlakom ekonomickej a následne aj politickej expanzie
cudzích záujmov do našich vnútorných vecí.

            Hoci by som rád videl
viaceré galérie a kultúrne pamiatky sveta, dynamická doba a rýchlo sa
striedajúce udalosti nedovoľovali nadlho opúšťať „náš hlavný stan“. Na môj
ateliér aj na mňa bol sústavne vyvíjaný taký tlak, ktorý neumožňoval odísť
často ani v sobotu a v nedeľu k rodine. Napokon som bol
rád, že môžem ísť niekde na Slovensko, ktoré ma toľko krás, že ich aj tak za celý
život všetky nespoznám. Navyše, stretal som sa a diskutoval s ľuďmi,
takže som spájal príjemné s užitočným.

Čo v súkromí neznášate?

            Pojem súkromia počas tých
trinástich rokov stratil pre mňa svoj pôvodný význam. Inak to nebolo možné.
Niekto ten účet musel zaplatiť. A bola to moja rodina.

            Keby bolo takých
„ateliérov“ a „koreňov“ viac, aspoň po jednom v každom meste, mohli sme
byť všetci ďalej a aj chýb a škôd mohlo byť menej. Pritom nebolo
treba krvácať na barikádach ani obetovať životy na bojiskách. Stačilo len, aby
zopár ľudí obetovalo trocha vlastnej pohodlnosti, sebeckosti, súkromia či
vlastných ambícií na prospech celku národa, ktorého sme, či to už uznávame
alebo nie, prirodzenou súčasťou.

            Každý národ raz touto
etapou vývoja musel prejsť, aby dokázal sebe aj svetu, že si také vysoké
hodnoty ako sloboda, nezávislosť, zvrchovanosť… skutočne zaslúži. Ide
o výsady a tie sa nerozdávajú. Výsady sa dajú iba získať. Čím vyššia
obeť tým viac si vedia národy vážiť dosiahnuté hodnoty. Podľa nášho vlažného
postoja sa zdá, že my – naša generácia sme za ne zaplatili málo…

            Inak nielen
v súkromí, ale vo všetkých vzťahoch neznášam ľahostajnosť, falošnosť,
nespoľahlivosť, hlúposť…

Aké hodnoty sú pre Vás v živote najcennejšie ?

            Človek je spoločenský tvor
a všetko čo robí sa odvíja od tohto určenia. Najvyššou hodnotou, ktorú
človek môže v živote dosiahnuť je kvalita medziľudských vzťahov. Práve jej
úroveň je podstatným a charakteristickým znakom, skutočným puncom pravosti
a kvality nielen jednotlivej osobnosti, ale aj rodiny či celého národa.

            Pretože sme živé tvory,
najvyššou hodnotou je a musí byť život. No nie iba život ako biologická,
fyzická existencia organizmu, ale jeho kvalita, úroveň, jeho dôstojnosť,
schopnosť rozvíjať sa, rásť a zdokonaľovať sa. Najvyššou hodnotou života
je schopnosť tvoriť, meniť a vytvárať nové 
vzťahy. Zo vzájomných vzťahov je najhodnotnejšie priateľstvo
a láska. Láska je najkrajší ľudský cit – a to nie iba láska telesná,
ale napríklad aj láska k vlasti či k národu a jeho hodnotám.
Zdravie je ďalší významný fenomén hodnotového systému a bezpochyby aj –
šťastia. Nie poživačné, sebecké, ale skutočné šťastie hodné človeka, šťastie
ako pocit, ktorý náš život napĺňa zmyslom ľudskosti. Teda šťastie prameniace zo
šťastia toho druhého.

Ktoré vlastnosti si na ľuďoch vážite a ktoré nie ?

            Najviac si vážim úprimnosť
a statočnosť. Ako prejavy sily a pevnosti charakteru a vnútornej
čistoty, ktorú považujem za najvyšší prejav krásy. Vážim si tiež všetky tie
vlastnosti, ktoré neškodia iným. Z nich najviac tie, ktoré pomáhajú žiť
a skultúrňovať čiže poľudšťovať život a svet. Viem
a rešpektujem, že ľudia nie sú anjeli a každá individualita
a chce presadiť. Vážim si však,  ak
sa osobnosť dokáže presadiť čo najviac vlastnými schopnosťami a nie
zneužívaním slabosti iných.

            Na druhej strane
predovšetkým ľahostajnosť, sebectvo a zbabelosť považujem za základ
všetkého zla medzi ľuďmi.

Čo nedokážete nikomu odpustiť ?

            Bezcitnosť, zradu
a zbavovanie iných dôstojnosti. 
Hlúposť dokážem odpustiť iným, ale sebe nie…

Aké máte koníčky ?

            Prírodu a všetko čo
s ňou súvisí, kultúru a všetko čo ju tvorí a – snímanie masiek
z tvári…

Máte čas chodiť do fitnescentra ?

            Svoju prebytočnú energiu
radšej venujem ľuďom ako železám.

Bez čoho nedokážete žiť ?

            Bez presvedčenia, že
stojím na tej správnej strane života a že robím to, čo je potrebné
a užitočné. Bez viery, že všetko je možné ak nájdu správni ľudia ten
správny spôsob a bez nádeje, že život sa dá neustále zlepšovať,  ak my sami nestratíme chuť a odvahu sa
zdokonaľovať smerom k ideálu, ktorý sme si ako ľudia vytýčili. Áno, je
vysoko, ale aj planéty na ktoré dnes lietame sa ešte včera zdali byť
nedosiahnuteľné. Nikdy a za žiadnych okolností sa netreba vzdávať
dobrovoľne – najmä tých pozícií, ktoré sme už dosiahli.

Splnili sa Vám všetky sny ?

            To som si ani nikdy
neprial. Veď to by už nebol život, ale raj. Som však vďačný životu, že sa
splnili – a to aj mojim pričinením – niektoré sny slovenského národa. Ak
neprespíme či nepresnívame ďalšie roky a chopíme sa svojej príležitostí
určite uskutočníme aj ďalšie sny. Napríklad aj ten, že Slováci raz pochopia
vlastné dejinné poslanie národa tvorcov hodnôt, budú si vlastné hodnoty vážiť,
chrániť ich a rozvíjať, nájdu cestu k sebe a zjednotia sa na
princípe spoločného záujmu, aby žili taký život, aký si za svoje činorodé
úsilie ako kultúrny národ právom zaslúžia.

Čo chcete ešte v budúcnosti dosiahnuť ?

            Pán Mikuláš Novota mi
v novoročenke zaželal: Dobré zdravie, veľa tvorivej sily a armádu
statočných spolupracovníkov. Presne to potrebujem, aby som sa mohol podieľať na
tom, že jubilejný desiaty rok obnovenej slovenskej štátnosti sa stane
rokom národného zmierenia, porozumenia a spolupráce a všetci „Slováci
súci na slovo“ pochopia, že uspieť môžeme iba spoločne, za pomoci všetkých síl,
zdrojov a schopnosti celého národa. Aby sme to dokázali nevyhnutne
a neodkladne musíme zmeniť svoj doterajší chybný postoj k vlastným
hodnotám a prejsť už konečne od slov k činom.