Prejav pre členské zhromaždenie Spolku slovenských spisovateľov

6. 10. 2021, Jozef M. Rydlo

Prejav, ktorý na členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov 15. júla 2021, bohužiaľ, neodznel…

Vážený pán predsedajúci, ctené predstavenstvo.

Zvažoval som, či mám s pošramoteným zdravím dnes prísť na členské zhromaždenie Spolku slovenských spisovateľov, nie pre pandemickú psychózu, ktorá sa zmocnila sveta, Európy iSlovenska, ale preto, lebo neviem, či som členomSSS, a ak ním som, tak akým. Pred tridsiatimi rokmi ma Spolok slovenských spisovateľov poctil členstvom čestným. Potom nastal „rozkvet“ všelijakých spolkov, rozmohla sa akási spolkárska „alchýmia“ a dnes nevedno, či som členom SSS, alebo patrím do kategórie členov mimoriadnych, riadnych, pozastavených, nečlenov…

Slováci majú podľa všetkého, čo tu dennodenne zažívame, vidíme a presviedčame sa, ako „funguje“ náš slovenský štát, zrejme patent na organizovaný chaos… Neviem preto, či teraz, keď som predsa prišiel a dostal som aj slovo, nebude zbytočné hovoriť o rozumnej a zmysluplnej organizácii Spolku slovenských spisovateľov.

Ďakujem však za slovo. Ďakujem za možnosť pozdraviť toto členské zhromaždenie.

Pred rokmi som už raz na tomto fóre vystúpil. Vystúpil som i na stretnutí organizovanom pri príležitosti vzniku Spolku slovenských spisovateľov v Budmericiach, i na stretnutí uskutočnenom pri príležitosti pripamätania si Kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Zúčastnil som sa teda na každom podujatí, na ktoré som dostal pozvanie buď pre mňa osobne, alebo ho dostala Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, právna pokračovateľka Spolku slovenských spisovateľov a umelcov založená v roku 1955 v Clevelande. Na čele tejto Únie stáli v minulosti osobnosti ako Jozef Cíger-Hronský, Andrej Žarnov, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Imrich Kružliak alebo Ondrej Štefanko a v rokoch 1954 až 2000 sa vďaka nej vydával štvrťročník pre slovenskú kultúru Most.  

Ak to tu spomínam, ato bez akejkoľvek nostalgie, nejde o  samoúčelné spomínanie.

Svojho času som slovenskej spisovateľskej obci na členskom zhromaždení v roku 1997 povedal, že zo svojej tvorby vytvorila, vylúčila Boha. A dnes vidíme, čo sa deje so Slovenskom: kresťanské hodnoty sa tu vytrácajú, postupne sa „udomácňujú“ iné, čomu nezamedzí ani blížiaca sa návšteva rímskeho pápeža… Slovensko sa zo štátu s pevnými kresťanskými koreňmi stáva štátom agnostickým…

Mrzí ma, že aj Spolok slovenských spisovateľov definitívne „odpísal“ slovenskú diaspóru a nadobro stratil záujem o Slovákov žijúcich a tvoriacich v zahraničí. Veď na kandidátke do navrhovaného Predsedníctva Spolku slovenských spisovateľov nie je jeden jediný slovenský autor či jedna jediná slovenská autorka zo zahraničia! To už azda niet literárne tvorivých Sloveniek a Slovákov v Chorvátsku, v Poľsku, v Rumunsku, v Srbsku? Oni nepíšu, netvoria v rodnom jazyku? Ich tvorba nie je súčasťou slovenského písomníctva?

Áno, asimilácia Slovákov v západnej Európe a v zámorí pokročila natoľko, že slovenská krajanská tlač postupom času zaniká; vlani po vyše sto rokoch prestal vychádzať časopis Slovák v Amerike, pravidelne vydávaný od roku 1889. V súčasnosti vychádza v USA len Jednota,založená v roku 1891, a v Kanade živorí časopis Kanadský Slovák, založený vroku 1942. V západnej Európe sú to: prežívajúci Život – La Vie, ktorý vydáva Slovenská katolícka misia vo Francúzsku od roku 1953, a Krajanský pozdrav, ktorý vznikol v roku 1971 v Štokholme a teraz ho vydáva Slovenská katolícka misia v Mníchove. Exilové periodiká po 17. novembri 1989, najmä však po 1. januári 1993, keď Slovensko opäť nadobudlo štátnu samostatnosť, stratili raison d’être,svoj zmysel existencie. Slováci v zahraničí právom očakávali, že obnovený samostatný slovenský štát a jeho inštitúcie vyvinú aspoň nejaké úsilie, aby sa zachovalo slovenské „slovo“ v zahraničí, a vynaložia potrebné prostriedky na záchranu kultúrneho dedičstva slovenskej diaspóry. Žiaľ, nestalo sa! Dnes sa k „hrobárom“ slovenskej diaspóry pridáva aj Spolok slovenských spisovateľov…

Niekoľkí z Vás sa ma spýtali na Úniu slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska a na Most, štvrťročník určený pre slovenskú kultúru, ktorý bol tlačovým orgánom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v Clevelande. Po smrti Mikuláša Šprinca v roku 1986 sa ešte našlo provizórium, aby vychádzal, ale po tragickom skone Karola Strmeňa v roku 1994 už nie… V eufórii, ktorá vznikla po Novembri 1989 Imrich Kružliak, jeho predseda, pretvoril Spolok slovenských spisovateľov a umelcov v Clevelande na Úniu slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska. De iure sa to podarilo, de facto však nie. Nenaplnenie očakávaní spočívalo v tom, že po roku 1993, keď Slováci obnovili svoju štátnu samostatnosť, elity Slovenskej republiky – politické, cirkevné, intelektuálne i hospodárske – sa k slovenskej diaspóre zachovali doslova macošsky, lebo exulantov politicky korektne „vyšachovali“, vytreli z kolektívnej pamäti slovenského národného spoločenstva. Most sme ponúkli na vydávanie Matici slovenskej. Rezolútne ho odmietla. Podobne sa zachovali vtedajšie spisovateľské organizácie, na ktoré sa rozpadol niekdajší Zväz slovenských spisovateľov. Tie považovali Úniu slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska vrátane štvrťročníka za cudzie elementy, konkurenčné telesá. Pochopenie sme nenašli ani na Ministerstve kultúry SR. A tak sme vydávanie štvrťročníka Most financovali z mojich úspor i z podpôr vymierajúcej členskej základne. Stále mi rezonuje v pamäti ono odmietavé nepochopenie, s akým sme sa stretli. Také niečo by sme neboli očakávali od istých renomovaných ľudí osôb! V Slovenských pohľadoch pokladali Most za konkurenciu. S rovnakým nepochopením sme sa stretli v Literárnom týždenníku aj v Kultúre či v Slovenských národných novináchMost vyšiel naposledy v jubilejnom roku 2000, štvorčíslo vtedy so mnou pripravili Viliam Jablonický a Ladislav Vančo. Predseda Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska Imrich Kružliak svojho času navrhoval, aby Únia splynula so Spolkom slovenských spisovateľov. Spolok však neprejavil záujem, hoci predseda Únie ponúkal SSS aj svoje vlastné imanie (napokon sa dostalo tam, kde Imrich Kružliak nechcel). Dnes by nemusel živoriť ani Spolok slovenských spisovateľov, ani jeho tlačový orgán Literárny týždenník.  

Vynára sa množstvo premárnených podnetov. V roku 2005 Spolok slovenských spisovateľov spolu s inými organizáciami – bolo ich 19 – vyhlásil Rok Rudolfa Dilonga. V roku 2021 je storočnica Karola Strmeňa. Kto si naňho spomenul?… V roku 2016 bolo v Trenčianskych Tepliciach stretnutie uskutočnené pri príležitosti pripamätania si Kongresu slovenských spisovateľov, ale dodnes nevyšli materiály, ktoré na ňom odzneli, hoci sme ponúkli, že ich vydáme. Od roku 2000 Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska v rámci edície Libri Historiæ Slovaciæ vydala päťdesiatšesť (56) zväzkov špičkových vedeckých publikácií. Nie 5, ani 6, lež 56! Literárny týždenník o nich za dvadsať rokov (!) uverejnil tri príspevky… Slovenské pohľady či Slovenské národné noviny spolu ani toľko… Aj toto je vizitka spisovateľskej obce slovenskej! Nuž aká spoločnosť, taká obec… Vrátane tej spisovateľskej! Toto je rozklad Slovenska, zánik národa!

Ani vo svojom romantickom rojčení utečenca a navrátilca som si veruže nikdy nepomyslel, že sa v samostatnom štáte slovenskom dožijem návratu axiómy, ktorú skôr narodení poznajú z vlastnej skúsenosti, ba niektorí aj zo žalára: „Keď myslíš, tak nehovor, keď hovoríš, tak nepíš, keď píšeš, tak nepodpíš, keď podpíšeš, tak sa nečuduj…“ Slovensko sa opäť ocitá tam, kde už raz bolo. Tentokrát dobrovoľne, pričinením tých Sloveniek a Slovákov, ktorí „za lepší obrok sa opäť raz driapu na cudzie bodáky“. Znova nám chcú zakazovať slobodne myslieť, smelo hovoriť, písať bez obáv pred negatívnymi následkami, podpísať sa, nedbajúc na nebezpečenstvo.

Mám obavy o budúcnosť Slovákov a Slovenska. Prežívam veľké rozčarovanie z jeho elít. Nechce sa mi veriť, že by bolo možné „dosiahnuť“ taký pokles vzdelanosti a kultúrnosti, aký pozorujeme prakticky vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Už len vulgarizácia slovníka intelektuálov, ak ich tak možno nazvať, prezrádza, že stav je kritický: vnímam to ako rezignáciu tejto spoločenskej vrstvy, ktorá akoby sa zmierila s okolnosťami, vzdala sa svojich predstáv, cieľov, nádejí…Čoraz väčšmi si uvedomujem, ako dobre, že mám(e) svoj vek, pretože súčasné systematické ohlupovanie „občanov tejto krajiny“ je iba kľukatejšou cestou vedúcou do hrobu… Mal som oveľa jasnejšiu a krajšiu predstavu o Slovákoch. Akýže bude tento národ pod vedením tejto hlúpej plagiátorskej koristníckej koalície? Veď sa rozplynie v EÚ skôr ako kocka cukru v čaji. Za tridsať rokov sa Slovensko tak veľmi zmenilo. Aké bude o ďalších tridsať rokov? Nebude totálne „zmagorené“? Bude sa o ňom vedieť? Napokon, kto zo súčasníkov ešte pozná mená Nemca Ericha Fromma, Francúza Gabriela Marcela či Švajčiara Balthasara Staehlina a ich dilemu v nemčine znejúcu Haben oder sein či vo francúzštine Être et avoir? Kto pozná onú dilemu v slovenskej verzii: Byť? Alebo mať? Naša ľudová múdrosť ju zhŕňa do skúsenosti: Nielen chlebom je človek živý…

Neteší ma, čoho sa naša generácia dožíva v dnešnom svete. Nemám na mysli pojem „svet“ ako taký, v ňom Slováci a Slovensko sú entité négligeable,zanedbateľná množina. Mám na mysli zlyhávanie a zradu slovenských elít, intelektuálnych, náboženských, politických i hospodárskych. Veď ony nie sú schopné ani len definovať bytostné záujmy národa a štátu, nieto ich obraňovať! Im zrejme stačí spomenutá kocka cukru… Uvedomujú si vôbec, ako sa roztápa v šálke európskeho odvaru, ktorý nie je ani čajom…?!

Keď pred tridsiatimi rokmi konečne zanikal česko-slovenský štát, Česi spievali Sbohem, Slovensko. Dnes to v inej tónine spieva jeden zo slovenských raperov…

Úprimne povediac, v mojom veku by mi to mohlo byť už hádam i jedno… Ale priznám sa Vám, že by sa mi ľahšie odchádzalo z tohto sveta, keby som sa ešte dožil nástupu takých slovenských elít, ktoré nezlyhávajú, ale zo všetkých svojich síl sa usiljú o dobrobyt slovenského národa, dôstojne reprezentujú, rozumne vedú i statočne obraňujú Slovensko…

Ďakujem Vám za pozornosť: čo sa Vám páčilo, povedzte iným, a čo sa Vám nepáčilo, povedzte mne.

Pozn. prejav neodznel, pretože autor skončil 15. júla 2021 miesto členského zhromaždenia Spolku slovenských spisovateľov v rukách lekárov…