štvrtok, 28 marca, 2024
spot_img
ÚvodOdporúčamePhDr. Pavel Mičianik, PhD.,M.A. - Malá vojna Maďarska proti Slovensku 1938 -...

PhDr. Pavel Mičianik, PhD.,M.A. – Malá vojna Maďarska proti Slovensku 1938 – 1939

Horthyovské Maďarsko sa v medzivojnovom období programovo snažilo o obnovu „Veľkého Maďarska“. Keďže územné nároky horthyovského Maďarska, na rozdiel od Poľska, neboli Mníchovskou dohodou vyriešené, Maďarsko 5. októbra 1938 rozpútalo proti Česko-slovenskej republike Malú vojnu. Maďarsko ju začalo v čase, keď ČSR čelila silnej vnútropolitickej kríze. Praha bola otrasená Mníchovskou dohodou a slovenská politická reprezentácia rokovala o vyhlásení autonómie.  Práve vtedy horthyovské Maďarsko vyslalo na územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi svoju zástupnú armádu, ktorá mala v pohraničných územiach rozvrátiť moc česko-slovenských štátnych a bezpečnostných orgánov. Útoky maďarských teroristických (Rongyos gárdaszabadcsapatok) i vojenských oddielov boli koordinované s nepokojmi provokovanými maďarskými agentmi v radoch maďarskej menšiny. Súčasťou Malej vojny bola aj silná psychologická a informačná vojna i vzdušné provokácie. K otvorenej agresii sa horthyovské Maďarsko, vedomé si slabosti vlastnej armády, neodvážilo. Maďarská teroristická ofenzíva utrpela vojenskú porážku, no Malá vojna pokračovala v rôznej intenzite až do zániku Česko-Slovenska a vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939.

Horthyovské Maďarsko sa s daným stavom nezmierilo a pripravilo proti Slovenskému štátu vojenský útok. Rozkaz k útoku vydal maďarský generálny štáb 21. marca 1939. Maďarské velenie rátalo s tým, že po odchode českých dôstojníkov a vojakov zo Slovenska maďarská armáda nenarazí na žiadny odpor. K útoku boli pripravené 3 pešie, 2 jazdecké a 4 delostrelecké pluky (3 ľahké a 1 ťažký), 1 motorizovaný a 1 protilietadlový delostrelecký oddiel, 1 stíhací letecký pluk, 3 hraničiarske a 3 cyklistické prápory a ďalšie menšie jednotky. Boli to najlepšie vyzbrojené a vystrojené útvary maďarskej armády. Maďarský útok proti Slovenskému štátu sa začal 23. marca 1939 o 5.30 h. ráno. Maďarské jednotky postupovali v troch prúdoch, pričom používali biele vlajky a čs. vojenské rovnošaty ukoristené na Podkarpatskej Rusi. Severný a stredný prúd tvorila 9. samostatná brigáda. Jedna jej kolóna vyrazila z obce Zabroď na Ulič a postupovala v smere Veľké Berezné – Ulič – Starina. Druhá kolóna vyrazila z priestoru Veľké Berezné – Malé Berezné smerom na Ubľu a Stakčín. Južný, najsilnejší prúd v sile dvoch peších plukov s tančíkmi, obrnenými autami, jazdou, protilietadlovým a protitankovým delostrelectvom postupoval po trase Užhorod – Tibava – Sobrance. Maďarský postup pribrzďoval len sporadický odpor. Popoludní maďarskí útočníci obsadili priestor Ladomirov – Kolonica – Klenová – Kalná Roztoka. Bez odporu boli obsadené aj obce Ulič a Kolbasov. Na čiare Topoľa – Ruské Maďari dosiahli poľskú hranicu. Do 18.00 h. maďarské vojská dosiahli ciele stanovené na tento deň a zaujali obranu. Najväčší odpor útočníkom kládlo slovenské letectvo.

Veliteľ „východnej skupiny“ rodiacej sa slovenskej armády pplk.gšt. Augustín Malár ihneď po maďarskej agresii vytvoril zo zvyškov dostupných jednotiek tri bojové skupiny na zastavenie maďarského postupu. Stakčínska skupina na severe bola zložená z časti pešieho práporu 16 (asi 700 mužov) a jednej delostreleckej batérie. Bola nasadená v smere Malé Berezné – Stakčín. Zemplínska skupina na juhu sa skladala z peš. pluku 20, jednej batérie del. pluku 112 a časti 12. roty kanónov proti útočnej vozbe (KPÚV). Bola nasadená v smere Užhorod – Michalovce. Ich úlohou bolo zabrániť maďarským jednotkám v ďalšom postupe. Prešovská skupina zložená zo zvyškov 11. pešej a 17. horskej divízie tvorila zálohu v priestore južne od Prešova. Vzhľadom na skutočnosti, že práve končil odsun českých vojakov do Protektorátu sa početné stavy slovenských jednotiek pohybovali v rozmedzí od 70 do 400 mužov! Tieto slabé jednotky nemali 23. marca k dispozícii žiadne tanky a obrnené autá, pretože vozidlá dislokované v Prešove odchádzajúci českí vojaci znepojazdnili. Málo bolo aj delostrelectva. Významnou posilou pre bojujúce jednotky však boli letecké útvary dislokované v Spišskej Novej Vsi. Maďarská agresia zdvihla na Slovensku vlnu živelného odporu. Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy hneď vyhlásilo mobilizáciu, ktorá v priebehu niekoľkých dní priniesla na podporu armády 53 880 dobrovoľníkov.

Práve v deň maďarskej agresie podpísali zástupcovia Nemeckej ríše v Berlíne ochrannú zmluvu so Slovenskom, o čom minister NO F. Čatloš ihneď informoval pplk. Malára. Následne mu vydal rozkaz, aby si hneď na druhý deň (24. marca) vytvoril v smere Michalovce – Užhorod relatívnu prevahu síl a zahnal Maďarov za hranice. 24. marca 1939 o 4.30 h. prešla Stakčínska aj Zemplínska skupina do protiútoku. Slovenské jednotky postupovali od Stakčína dvoma prúdmi. Prvý postupoval v smere Dara – Ulič a druhý v smere Stakčín – Kalné – Ubľa. Hlavný nápor slovenských jednotiek bol zameraný na Sobrance. Maďarské vojsko vyprázdnilo priestor obce Kolonica a ustupovalo bez boja, ale napokon útok odrazilo. Maďarská prevaha v delostrelectve, a naopak absencia delostreleckej podpory na strane slovenských jednotiek, sa ukázala byť rozhodujúcou. Nedostatočne pancierované obrnené autá OA vz. 30 nemohli navyše nahradiť tanky vyzbrojené kanónmi. Tieto nedostatky nevyvážila ani podpora slovenského letectva. Protiútok stroskotal aj preto, lebo pplk. Malár nevyužil z obavy pred maďarským útokom od Košíc smerom na Prešov jednotky skoncentrované v Prešovskej skupine .

Neúspešný protiútok mal na morálku slovenského vojska v okolí Sobraniec negatívny vplyv. Kolapsu slovenskej obrany v úseku Zemplínskej skupiny zabránil energický mjr. Karel Kubíček a príchod posíl 24. – 25. marca. Z Martina prišiel transport s čatou štyroch obrnených áut OA vz. 30 a čatou troch tankov LT-35, z Levoče dorazili dve roty od peš. pluku 37 a dve čaty ťažkých guľometov. Zo Žiliny dorazila na front motorizovaná batéria del. pluku 126, z Ružomberka prišiel 1. peší pluk Andreja Hlinku (mal len silu pešieho práporu) a zo Zvolena pancierový vlak č. 40. Významnou posilou bol oddiel del. pluku 112. Posily pomohli skonsolidovať kritickú situáciu slovenskej armády. Slovenské velenie zároveň pripravovalo rozhodujúci protiútok. Ten sa mal začať 25. marca 1939 o 14.00 h.  Ráno 25. marca 1939 bolo už v okolí Michaloviec sústredených okolo 11 000 slovenských vojakov, ktorí mali k dispozícii 3 tanky LT-35, 7 obrnených áut OA vz. 30 a dostatočnú delostreleckú podporu. Toto vojsko, ktorému sa už vrátila stratená sebadôvera, malo s podporou slovenského letectva veľkú šancu vytlačiť 25. marca maďarského agresora protiútokom aspoň z časti obsadeného územia Slovenska. Do konfliktu však v tom čase vstúpila politika. Maďarská vláda ešte 24. marca navrhla slovenskej vláde prímerie, ktorá ho na nemecký nátlak prijala. Minister NO pplk. Čatloš nariadil pplk. Malárovi zastaviť bojové akcie. Slovensko tak stratilo ďalšie územie s rozlohou 1 897 km2 a so 69 630 obyvateľmi takmer výlučne slovenskej a rusínskej národnosti. Malá vojna však trvala až do 31. mája 1939, pričom bojové akcie sa svojou intenzitou vyrovnali bojom „trojdňovej vojny“. Iniciatíva vychádzala striedavo od slovenských a maďarských jednotiek.

Pre rodiacu sa slovenskú armádu znamenala vojna s Maďarskom krst ohňom, v ktorom obstála. S nedostatkom dôstojníkov, vojenských špecialistov, ťažkých zbraní (najmä tankov a delostrelectva) a slabým materiálnym zabezpečením dokázala po prekonaní počiatočného chaosu a demoralizácie zastaviť dobre pripravenú maďarskú agresiu a zachrániť tak mladý Slovenský štát pred jeho zánikom len niekoľko dní po vyhlásení samostatnosti. Na slovenskej strane prišlo v Malej vojne od 5. októbra 1938 do 31. mája 1939 o život 41 ľudí. Z tohto bolo 25 vojakov, štyria príslušníci finančnej stráže a 12 civilistov (z toho dve ženy). Maďarsko hodnotilo Malú vojnu ako neúspešnú. Maďarský ministerský predseda gróf Teleki v okupovaných Sobranciach otvorene povedal, že práve skončená vojna „nemá absolútnych víťazov, ani porazených“. Slovenská vláda oprávnene pokladala maďarský útok na východe krajiny, ktorý bol vyvrcholením Malej vojny, za vojenskú agresiu proti Slovenskému štátu, pretože Maďarsko tento štát oficiálne uznalo a slovenská vláda pred 23. marcom 1939 nedala súhlas na obsadenie slovenského teritória do hĺbky 10 – 15 km.

PhDr. M. Lacko, PhD. (Historický odbor MS) – zhodnotenie publikácie

Historické fakty o maďarskej agresii, snahe budapeštianskej politiky o anexiu Slovenska a následné pomaďarčenie Slovákov sa dnes prakticky vôbec nepripomínajú. Sú vytesnené z médií, školských osnov, vedeckých ústavov i z historickej pamäti.

Už len z tohto pohľadu má dielo vojenského historika Pavla Mičianika mimoriadny význam. Posiaľ najkomplexnejšie a súčasne vedecky mapuje krátke, no dôležité obdobie, keď sa naša vlasť stala terčom agresie. Je teda akousi kronikou nielen maďarských útokov, ale aj slovenskej obrany, keď sa na obranu vlasti postavilo niekoľko desiatok tisíc dobrovoľníkov. Tým sa Malá vojna v marci 1939 stáva nielen prvým vystúpením na obranu slovenskej štátnosti, najmasovejším dobrovoľníckym nástupom v 20. storočí, ale i najzákladnejším fundamentom slovenskej vojenskej tradície…

- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň