5. 6. 2021 PhDr. Martin Lacko, PhD.
V sobotu 5. júna 2021 bola v Doľanoch (okres Pezinok) odhalená socha roľníka Štefana Mikuša (1859 – 1921).
Tento jednoduchý slovenský človek, roľník, rodák z Ratkoviec pri Leopoldove, kde je aj pochovaný, sa stal známym tým, že svoj život obetoval za Andreja Hlinku. Stalo sa tak počas fyzického útoku skupinky marxistov na Hlinku, ktorý 28. marca 1921 rečnil na roľníckom zhromaždení v Trnave. Agresívnym socialistom, ktorí zaútočili na rečnícku tribúnu polenami a tehlami sa postavil Mikuš do cesty, čím zabránil priamemu zásahu Hlinku, no v dôsledku ťažkých poranení o šesť dní, 3. apríla 1921, sám podľahol. V rodnej obci je aj pochovaný.
Spolu s ním boli ťažko ranení aj ďalší dvaja roľníci, z toho jeden neskôr údajne tiež zraneniam podľahol. Mikušovo meno sa pre Hlinkových stúpencov stalo pojmom. Po páde čechoslovakistickej ideológie a vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 mesto Trnava po Mikušovi pomenovalo ulicu a na jar roku 1944 dokonca odhalilo pred Univerzitným kostolom aj sochu. Autorom sochy bol akademický sochár Ján Hučko. Na svojom mieste však nevydržala dlho. Po obnove Československa ju v októbri 1945 príslušníci prokomunistického Zväzu slovenských partizánov v Trnave traktorom strhli a zvyšky zahrnuli do bývalých protitankových zákopov. K zničeniu umeleckého diela došlo bez vedomia autora ale aj majiteľa, mesta Trnava.
Prasynovec Štefana Mikuša Jozef Mikuš, (ktorý je zároveň aj prvým dieťaťom Slovenskej republiky, narodeným 14. marca 1939) sa už od roku 2017 snažil o obnovu sochy. Keď v októbri 2019 mesto Trnava znovuosadenie sochy ústami svojho primátora striktne odmietlo, Jozef Mikuš sa sochu rozhodol dočasne umiestniť na pozemku svojej rodinnej firmy – Vinárstva JM v Doľanoch (okres Pezinok).
Oficiálne odhalenie sochy, pôvodne plánované na výročie tragickej udalosti, teda na marec 2021, muselo byť nakoniec zo známych dôvodov odsunuté na začiatok júna.
Napokon sa konalo 5. júna. V dôstojnom a vkusne upravenom areáli veľkej rodinnej firmy sa najprv o 14. hodine konala svätá omša. Celebroval ju generálny vikár trnavskej arcidiecézy Peter Šimko. Na spresnenie treba azda uviesť, že samotné Doľany sú súčasťou bratislavskej arcidiecézy, no jej vedenie sa podujatiam, ktoré majú národnoštátny charakter, vyhýba.
To, čo chýba vedeniu súčasnej bratislavskej diecézy však nahradil hlavný celebrant, ktorý sa v zápalisto ladenej homílii dotkol historických reálií, pripodobniac Štefana Mikuša jeho patrónovi sv. Štefanovi prvomučeníkovi, ako aj niektorých aktuálnych otázok dneška. Spolu s ním celebrovali sv. omšu ďalší piati kňazi, vrátane miestneho správcu farnosti. Prítomných bolo 120 účastníkov, ktorí sa sem dopravili z viacerých kútov našej republiky, od Spiša až po Záhorie. Zastúpenie mali aj predstavitelia niektorých politických strán (ĽS NS, SĽS), miestneho odboru Matice slovenskej z Trnavy, či niektorých občianskych združení.
Po akte posviacky novej sochy, ktorý vykonal vdp. Peter Šimko, nasledovali príhovory historikov M. Lacka a prof. Emílie Hrabovec. Vedúci ružomberskej delegácie, poslanec za mestskú časť (a Hlinkovo rodisko) Černovú, Patrik Habo, odovzdal organizátorovi podujatia Jozefovi Mikušovi čestný dar – kópiu posmrtnej masky Andreja Hlinku. Okrem príhovorov, ktoré ukončil hlavný organizátor a duša podujatia Jozef Mikuš, odzneli aj dve básne. Prvá, od Pavla Országa Hviezdoslava, ktorú predniesol moderátor podujatia Jozef Šimonovič, a od Viliama Hornáčka v podaní známeho černovského recitátora Petra Babalu.
Príhovor historika M. Lacka na odhaľovaní sochy martýra Štefana Mikuša
Ak hovoríme o Štefanovi Mikušovi a Andrejovi Hlinkovi, vraciame sa k udalostiam spred sto rokov. Vtedy prebiehal politický – a ideový – zápas o smerovanie, o charakter našej krajiny i národa. Zápas sa odohrával medzi troma hlavnými prúdmi: čechoslovákmi, autonomistami (SĽS, SNS) a marxistami (sociálni demokrati, i rodiaca sa komunistická strana).
Čechoslovákom išlo o to, aby sa Slováci vliali do českého národa a tak sa naveky upevnilo Československo; marxistom išlo o červené, marxistické, ak chcete, komunistické Slovensko. Autonomistom, na čele s Hlinkom išlo o to, aby Slovensko ostalo kresťanské, slovenské a svojbytné; teda, aby si rozhodovalo samo o sebe, v duchu hesla „Slovensko Slovákom“. Autonomistov pokladali za svojich protivníkov ako vládne strany, tak i marxisti. Nebolo televízie, rozhlasu, internetu, ani bilbordov. Rozhodujúce boli verejné podujatia, mítingy. Tam prebiehala polemika, tam sa zbierali – alebo strácali – politické body. Za ČSR boli politické mítingy legálne, no neboli slobodné. Stávali sa totiž terčom výtržností, ba aj krvavých útokov na stúpencov SĽS, hlinkovcov. Neraz len s tichým prizeraním, či dokonca škodoradosťou štátnej moci, úradov či ozbrojených zložiek, ktoré boli plne v rukách Čechov. O pomeroch v masarykovskej ČSR napokon najlepšie hovorí aj dvojitý právny meter: ak človek kritizoval Čechov, hrozil mu súd. Urážku Slovákov však trestný zákonník vôbec neriešil.
K ostrému sporu došlo aj na prvom valnom zhromaždení Kresťanského roľníckeho sdruženia v Trnave na veľkonočný pondelok 28. marca 1921. Nebolo to politické, skôr stavovské združenie, no väčšinu jeho členov tvorili stúpenci Andreja Hlinku. Keď agresívni marxisti (socialisti) zaútočili polenami a tehlami na rečnícku tribúnu, mieriac na hlavného rečníka Hlinku, Štefan Mikuš sa im neváhal postaviť do cesty, čo ho stále zranenie s následkom smrti.
Ak hovoríme o Štefanovi Mikušovi a Andrejovi Hlinkovi, hovoríme nielen o roku 1921, ale aj o dnešku. Ak totiž v v čase hospodárskej krízy, prebiehal zápas o hodnoty, tak podobný zápas je tu aj dnes. Práve dnes sme totiž svedkami neuveriteľne surových, rafinovaných útokov na kresťanstvo, cirkev, na národ. Globalistické médiá vštepujú už malým deťom názor, že len cudzie je dobré, správne, moderné. To, čo je naše, slovenské, vrátane tradícií, hodnôt, treba odmietnuť. V mene čoho? V mene vybudovania nového, globálneho sveta (tzv. otvorenej spoločnosti), bez hraníc, no s jedným riadiacim centrom. Na to však treba rozboriť starý svet. Asi tak, ako sa spieva v Internacionále: „Rozboríme sveta starý základ.“ Dôležitosťou súčasťou zrútenia starého a budovania toho nového sveta je aj propagácia a zavádzanie tzv. moderných práv, prechádzajúca do absurdností. Sliepky nemajú byť v klietkach, psy nesmú byť na reťazi.
Človek však musí byť zamknutý v tzv. lockdownoch, tyranizovaný ponižujúcim, antihumánnym testovaním. Nemôže cestovať z okresu do okresu (toto bolo už v boľševickom ZSSR za Stalina). Zdraví ľudia musia byť väzňami v karanténach a otrokmi pseudohygienických opatrení. Kto dnes vie, že tzv. sanitárna diktatúra je výmyslom neomarxistických filozofov zo 60. rokov? Kostoly zatvorené – prvýkrát za dvojtisícročné dejiny cirkvi. Práva stúpencov sexuálnych úchyliek sú však nedotknuteľné. Ba, tzv. vyspelá Európa, ktorá má byť naším vzorom, zavádza právo na užívanie drog aj právo na riadenú smrť. Zviera sa humanizuje, človek animalizuje. Zvrátená agenda neomarxistov začína práve dnes ovládať aj Slovensko. Zakázané je však presadzovať práva, ktoré dal človeku samotný Boh: právo na život od počatia či práva národa. Rieši sa uhlíková stopa, no fakt, že sa ničia tisíce hektárov úrodnej pôdy, nášho národného dedičstva, sa nespomenie. Zakázané je hovoriť, ba už aj počúvať pravdu. Na to máme paragrafy o tzv. extrémizme.
Žiaľ, na rozdiel od roku 1921 v tejto ťažkej dobe Slováci už nemajú politických vodcov typu Andreja Hlinku či Jozefa Tisu, ani odvážnych biskupov typu Jána Vojtaššáka, ktorí by sa nebáli zastať práv národa, cirkvi, ľudí, ísť do sporu so štátom, s mocou, za cenu svojej funkcie, povesti, zdravia, ba i života. Bez obetí však niet víťazstva…
Ak hovoríme o Štefanovi Mikušovi a Andrejovi Hlinkovi, hovoríme nielen o roku 1921, a o dnešku, ale hovoríme aj o budúcnosti. Hovoríme o udržaní svojho mladého a pre svet nesamozrejmého štátu, ktorý je pod najväčším tlakom globalistov. Hovoríme aj o prežití národa, o udržaní jeho dôstojnej existencie.
Štefan Mikuš pred sto rokmi, ale s ním aj mnohí ďalší ukázali, že keď ide o obranu svojich hodnôt, tradícií, neváhali dať do stávky aj vlastný život. Jeho smrť nebola márna. Upevnila puto Mikušovskej rodiny s Andrejom Hlinkom, čoho plodom bola aj ďalšia cesta Rudolfa Mikuša, ktorý sa stal prvým provinciálom jezuitskej rehole na Slovensku a jednou z najväčším osobností slovenských jezuitov vôbec. Najmä však Štefan Mikuš ukázal vzor súčasníkom i nasledovníkom.
Spisovateľ a redaktor Ján Priehradník, ktorý za svoju kultúrnu činnosť v prvej SR dostal od komunistov deväť rokov, ešte v roku 1944 napísal: „Každý národ pátra po stopách svojej tradície, dopĺňa ju novými a novými poznatkami a pravdami, lebo tradícia je tou nevysychajúcou miazgou, ktorá z útrob dejín vyteká v podobe krištáľového prameňa a napája národ večným životom. Bez tradície, podmieňujúcej dejinný tok všetkého, čo jestvuje, nedožil sa dlhej histórie ani jeden národ.“
Vedeli to už Židia. Od zborenia svojho chrámu Rimanmi a rozprášeniu po svete sa ďalších dve tisíc rokov udržali vďaka dvom prvkom: viere a pamäti.
Vedeli to aj elity prvej SR, keď takýmto národným martýrom stavali aj sochy. Tá Mikušova vznikla najmä z iniciatívy Mons. Alexeja Izakoviča, rodáka z neďalekej Borovej, ktorý pôsobil v Trnave (a neskôr sám zažil kruté mučenie zo strany ŠtB i štvorročné väznenie). Socha stále len krátko, poldruha roka, pretože ju zmietla ľudská a politická nenávisť jeho vrahov.
Človek neustále uvažuje o tom, ako uchovať pamäť, ako ju zabezpečiť pre budúcnosť. Jeden zo slovenských exulantov, Štefan Janovjak, vydal minulý rok veľkú knihu o histórii svojej rodiny, svojho rodu, v rámci slovenských dejín. Nielen to, knihu prekladá aj do niektorých svetových jazykov, aby jej rozumelo aj potomstvo roztrúsené v cudzine. Po dokončení sa vyslovil: „Mať auto, akokoľvek luxusné a drahé, to je dnes nič. Mať však knihu – to je niečo. To je výnimočné. Koľko ľudí môže povedať, že má knihu?“
Iste nie je mnoho tých, ktorí vydali nejakú knihu. Ešte menej je však tých, ktorí dali zhotoviť sochu. Jedným z nich je p. Jozef Mikuš. Prasynovec martýra Štefana Mikuša, prvé dieťa prvej SR, no najmä iniciátor a sponzor celej akcie.
Socha, ktorú dnes odhaľujeme, je teda nielen spomienkou na jej originál z roku 1944, ale najmä veľkou investíciou do budúcnosti. Je venovaná nielen Štefanovi Mikušovi, Hlinkovmu záchrancovi, ale predovšetkým našim deťom, potomkom. Je to svetlo do budúcnosti. Všetkým našim ľudom, ktorí na nej budú vidieť, že aj spomedzi jednoduchých ľudí, dedinčanov, bez titulov, majetkov, môžu vyrásť veľké osobnosti a veľké vzory.
Pánovi Jozefovi Mikušovi za to patrí vďaka.
Autor fotografií: René Pavlík – o. z. Rastic
