Komu dnes vláda dáva peniaze a z čoho? Rozhodla sa dávať aj veľkým podnikom a medzinárodným korporáciám. Ba aj bankám. Ohlásili sa aj neziskovky (politické?). Komu slúžia? Kto zastaví úniky peňazí do zahraničia? Hlavne v podobe ziskov a dividend. Idú, ako denne čitateľ číta, do daňových rajov. Veľké podniky majú mať rezervné fondy, to hovorí aj účtovníctvo, a keďže koronavírus je iba náhodný jav, s ktorými musí veľkopodnikateľ počítať, a tak, ak to neriešil, nemá nárok na finančnú podporu. Nepatrí ani podnikom, ktoré zdaňujú v zahraničí. Riešenia treba hľadať v efektívnosti vynakladania financií, napríklad aj na vládu, jej rozsah. Prečo sa dávajú dotácie politickým stranám?Nech ich platia členovia. A čo poslanci? Čo ich vysoké platy? Alebo, prečo štát dotuje neštátne školstvo, a to od prvej ľudovej až po VŠ, hlavne až nezmyselné doktorandské štúdiá. Problémová je justícia či aj RTVS? Teda otázok je veľa. O najvážnejšej sa čitateľ dozvie nižšie.
Bez hlbšej analýzy činnosti vlády, iba sledovaním jej aktivít, či čítaním správ v tlačových médiách je skutočne žalostné, skľučujúce, tristné, čo robí. Vláda iba pokračuje v komediálnych prvkoch známych z minulých volebných období. A preto, hoc neubehlo 100 dní, nastal čas upozornenia, a to z pohľadu nadpisu. Nebudem spomínať, čo všetko vláda urobila, čo pripomína až komédiu, či sú to ceny ochranných prostriedkov, či určovanie podmienok ako sa majú ľudia chovať na kúpaliskách či na iných miestach. Upozorním na čo zabudla. Ale rovnako to platí aj o podnikoch. Ako to, že veľké súkromné podniky sa zrazu obracajú na vládu o finančnú pomoc? Nepoznajú teóriu rizika? Oni nepoznajú známu kategóriu nerozdelený zisk, či úspory? Kde sú? Na Cypre? A ako to, že malý podnikatelia nemajú vlastné zdroje, tiež naťahujú ruku k vláde? Aké mali teda ceny, keď si neurobili úspory? Kto to spôsobil? Otázok by bolo veľa. Poďme k podstate.
To bolo iba pár viet na úvod, pretože v duchu nadpisu sa chcem hlbšie zamyslieť nad tým, čo nás čaká. Čitateľ iste vie, že už viac ako 20 rokov sme denne počúvali o globalizácii. Dnes akosi táto téma ustúpila do pozadia. Ale veď už dávno začala a bude pokračovať. Ekonómovia, politici, futurológovia a sociológovia sa nevedeli dohodnúť na pojme globalizácia. Účastníci Svetového ekonomického fóra vo februári 1997 v Davose akcentovali globalizáciu ako dôsledok „digitálnej revolúcie“, ako nezadržateľný proces podporovaný rozvojom celosvetových komunikačných systémov, globálnych transportných systémov a bezbariérových transferov kapitálu do celého sveta a vytváranie Network Society (spoločnosti sietí). Čiže, jednoducho, išlo o usmernenie toku bohatstva. Nemôžem nespomenúť prof. K. Schwaba prezidenta SEF, ktorý u nás v roku 1996 na zasadnutí klubu Hospodárskych novín prezentoval 12 charakteristík svetovej ekonomiky v roku 2000. Nebudem ich rozoberať všetky. Spomeniem iba dve. Podľa neho svetová ekonomika bude: a) globálnou ekonomikou vybudovanou na silných regionálnych zoskupeniach , b) ekonomikou, ovládanou a usmerňovanou megakonkurenciou. Asi trochu náročné, či rozporuplné, ba hrôzostrašné (megakonkurencia). Nebudem spomínať iných autorov, ktorý analyzovali pojem globalizácia. Iba pripomeniem čitateľovi, že globalizácia má svojich bezvýhradných stúpencov ako aj ostrých kritikov. Zástancovia akcentujú blahodarné účinky globálnej konkurencie, vďaka ktorej pružné, prispôsobivé ekonomiky budú mať z globálneho trhu prospech. Idealizujú pôsobenie trhu a voľného obchodu pri utváraní nového modelu globálnej deľby práce a bagatelizujú jej sociálne vplyvy najmä v podobe nebývalého rozsahu a charakteru štrukturálnej nezamestnanosti a bezprostrednej polarizácie bohatstva a biedy v globálnom i národnom meradle.
Hlboká analýza ekonomickej situácie sveta a aj Európy, ktorej sa venuje viacero autorov, sa, bohužiaľ, dá nazvať ako chudoba a planetárna solidarita. Z tých analýz totiž vyplýva, že globalizácia rodí nový typ spoločnosti – tretina obyvateľstva žije v dostatku a na druhej strane dve tretiny obyvateľov planéty žije v biede. Ide o rozporuplný proces globalizácie a chápanie trhu v ňom. Klasický trh sa stratil. V globalizácii sa menia aj pravidlá rozdeľovania bohatstva. Z toho čo som povedal vidíme, že globalizácia má svoju minulosť i prítomnosť. Práve preto je dnes po koronavíruse pred ekonómami predovšetkým proces skúmania ako nevyhnutného predpokladu nielen pre pochopenie jej významu a dôsledkov pre súčasnosť, ale aj pre identifikáciu určujúcich trendov jej budúceho smerovania, na ktoré je potrebné už teraz orientovať adaptačnú procesy, potrebné kroky v našej ekonomike, ale aj v európskej ekonomike. Je to , ako som naznačil, mnohodimenzionálny proces. V ktorom sa , ako vidíme, v celo planetárnom rozsahu presadzujú tendencie rastúcej interdependencie ekonomických, technologických, politických, sociálnych a bezpečnostných javov. Uvedomuje si to naša vláda, ktorá sa iba háda o tom, komu akú funkciu? Má odborníkov, ktorí o tom uvažujú? Musíme odhaliť, veda, kvalitatívne presuny a premeny, ako aj historicky podmienené odlišnosti a špecifiká tohto procesu povedzme v USA, Číne či Európe. Ekonomická veda nám musí dať možnosť realisticky posudzovať nielen dnešné aspekty civilizačného pokroku generovaného globalizáciou, ale ukázať aj úskalia, problémy a ohrozenia, ktoré pred ľudstvo globalizačný proces naliehavo stavia práve dnes, v dobe koronavírusu. To si dnes vlády v celej EÚ asi neuvedomujú. Videli sme ako sa zachovali pri vzniku pandémie. Musia vytvoriť predpoklady pre začiatok druhej, novej etapy globalizácie. To čaká vládu. Nastal čas, a to hlavne vďaka koronavírusu, ktorý nám ukázal aj to, že nie bohatstvo má byť cieľom. Musíme vedieť kde a ako. Sme na rázcestí.
Musím pripomenúť, že v ČSSR sme vyrábali osobné autá, nákladné autá, lokomotívy, traktory, ba naše poľnohospodárstvo chodili obdivovať z Nemecka, Francúzska, či aj USA. Robil som tlmočníka, a tak to viem. Dnes síce vyrábame autá, ale riaditeľom podniku je Nemec, Francúz či Kórejčan. Tak sa prejavila globalizácia. Nemáme prehľad o nerozdelenom zisku, o úsporách. Z toho, čo som povedal vyplýva, že ekonómovia musia vyriešiť najhlavnejší problém: podnik v súradniciach globalizácie. Nepíšu o tom vedecké články, a tak už nielen Západ zablúdil, ale aj bývalé socialistické krajiny.
Každý priam cíti, že spoločnosť je obrovský, zložitý, komplikovaný – avšak podľa mňa predsa pochopiteľný – sociálny mechanizmus. Dnes si naliehavo musíme pripomenúť, že o tomto mechanizme nie sú dôležité jednotlivé (aj náhodné) fakty a čísla o partikulárnych ekonomických problémoch, alebo fakty a čísla o problémoch v určitom roku (2020). Musíme sa zaujímať o zapadanie kolies, ktoré aktivujú, a o konštrukciu nosníkov, ktoré nesú ten obrovský celok. Musia nás zaujímať ekonomické procesy (výroba, investície, úspory,…) a vzťahy medzi nimi. Tie musia pritiahnuť našu pozornosť v prvom rade; potom otázky a problémy. To musí vedieť vláda a nehádať sa Sulík s Matovičom, čo je jeho názor. Pretože, keď získame systematický obraz a pochopenie toho mechanizmu ako je ekonomika konštruovaná, a to aj vo väzbe na ekonomiky EÚ, nebude čitateľovi ťažké posúdiť to, čo sa o ekonomike píše v novinách a spojiť našu túžbu s túžbou ľudí iných krajín. Čiže nastal čas zmeny cesty dnešnej globalizácie.
Sme na rázcestí. Vládni ekonómovia dajte konečne po 30 rokoch vedecké riešenie.
19.5.2020 prof. Ing. Jaroslav Husár, CSc.
