Nalomená trstina slovensko – maďarských vzťahov

Ing. Mgr. Gunčaga Ľudovít, 23.12.2021

V duchu biblických slov o nalomenej trstine vyvíjame snahu o pozitívnu zmenu v slovensko – maďarských vzťahoch, o vzájomné spoznanie, zmierenie, priateľstvo na základe rovnakej ľudskej dôstojnosti, na základe rovnakej úcty k slovenskej aj maďarskej štátnosti.

V Slovenskej republike žial pozorujeme v poslednom období aktivizáciu ducha šovinizmu, ktorý ničí vzájomné slovensko – maďarské vzťahy, postráda elementárnu úctu k slovenskej štátnosti, bez zábran prekračuje hranu zákona. Preto reagujeme nasledovným protestom.

Protest proti nezákonnému vztyčovaniu maďarskej štátnej vlajky v Dunajskej Strede a oživovaniu ducha iredentizmu a nacionálneho šovinizmu

V okresnom meste Dunajská Streda dochádza na verejnom priestranstve od 12. novembra 2020 k opakovanému vztyčovaniu maďarskej štátnej vlajky pri príležitosti maďarských štátnych sviatkov. Iniciátormi tohto konania sú siedmi členovia občianskeho združenia Kondé Miklós – Kondé Miklós polgári társulás (OZ KM).

Na verejnom priestranstve v blízkosti centra mesta Dunajská Streda títo aktivisti  s podporou poslancov mestského zastupiteľstva mesta Dunajská Streda, vybudovali v priebehu leta 2020 stavbu –  betónový podstavec s vlajkovou žrďou. Architektonickým stvárnením je táto stavba kópiou pamätníka, postaveného v Dunajskej Strede po Viedenskej arbitráži, kedy  došlo na základe diktátu fašistického Talianska a nacistického Nemecka, k odtrhnutiu južných častí územia Slovenska aj Podkarpatskej Rusi a k ich pripojeniu k Maďarsku. Pôvodný pamätník bol odhalený dňa 12. novembra 1939, na prvé výročie napochodovania maďarskej armády do Dunajskej Stredy. Symbolika stavby odkazuje na maďarské hnutie tzv. relikvijnej štátnej vlajky (Ereklyes Országzászló), založené maďarským poslancom, politikom (tretím predsedom Uhorskej ligy na ochranu územnej integrity) Nándorom Urmánczym, ktorého ideou je revízia Trianonu a obnovenie Uhorska, čoho symbolom je vztyčovanie maďarskej štátnej vlajky na pol žrde. Toto hnutie patrí k najvýraznejším prejavom revizionizmu a iredenty a vzniklo po rozhodnutí maďarského parlamentu z 13. novembra 1920, že maďarská štátna vlajka na budove parlamentu zostane na pol žrde dovtedy, kým nebude obnovené staré Uhorsko.  

Prvé vztýčenie maďarskej štátnej vlajky na tomto betónovom podstavci v Dunajskej Strede, uskutočnili členovia OZ KM 12. novembra 2020 ako pripomenutie (či skôr oslavu) udalosti Viedenskej arbitráže v novembri 1938 a ako pripomenutie odhalenia pôvodného iredentistického pamätníka v Dunajskej Strede 12. novembra 1939. Uvedené konanie členov OZ KM považujeme za porušovanie zvrchovanosti a ohrozovanie územnej celistvosti Slovenskej republiky, za hrubú neslušnosť a neúctu k Slovenskej štátnosti a napokon aj k občanom slovenskej národnosti, ktorí na rozhodnutie Nemecka a Talianska vo Viedenskej arbitráži tragicky doplatili.

Štátnu vlajku považujeme za symbol zvrchovanosti štátu a ustanovené štátne sviatky sú prejavom výkonu zvrchovanosti štátu. Vnímame túto vec ako vysoko závažnú, týkajúcu sa celého štátu.

Zákon 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní ustanovuje, že „ ak ide o významnú udalosť Slovenskej republiky alebo o významnú udalosť miestneho charakteru, používa sa vždy štátna vlajka; popri nej sa používa štátna vlajka iného štátu vtedy, ak je prítomná oficiálna delegácia iného štátu. V takom prípade sa používa štátna vlajka na čestnejšom mieste, vľavo z čelného pohľadu.“

Sme presvedčení, že takéto konanie aktivistov OZ KM je nezákonné a protiústavné a v tomto duchu sme podali aj podnet na prokuratúru, dostupný tu:

Ochrana slovenskej štátnosti v Dunajskej Strede – podnet na prokuratúru

Okrem roviny zákonnosti a ústavnosti je dôležité zdôrazniť aj rovinu dejinných udalostí a historickej pamäte slovenského národa na roky 1938 – 1940, v ktorých sa rozhodnutím Viedenského arbitrážneho súdu dňa 2. 11. 1938 začala rozsiahla kalvária slovenského obyvateľstva na odtrhnutom území (vrátane okresu Dunajská Streda). Z tohto dôvodu možno takéto vztýčenie maďarskej vlajky považovať aj za urážku slovenského národa
a výsmech obetiam prenasledovania Slovákov po roku 1938. Z politického hľadiska je to možné vnímať ako otvorenú hrozbu, že opakovanie týchto udalostí je programovým cieľom iniciátorov pamätníka a politických síl, ktoré sú za nimi.

Podľa údajov historika Dr. L. Deáka v edícii „Viedenská arbitráž – Dokumenty“ len od novembra do konca roka 1938 muselo opustiť, alebo bolo z tohto územia vyhnaných, približne 50 tisíc čsl. štátnych občanov, Slovákov a Čechov. Hlavne tomuto tragickému aspektu je venovaný tento dokument.

Ako si my Slováci pripomíname tragické udalosti po Viedenskom rozsudku arbitrážneho súdu nad Slovenskom v novembri 1938.

Utrpenie Slovákov na odtrhnutom území, verne opisuje ako priamy súčasník a svedok udalostí, univerzitný profesor Jozef M. Kirschbaum, rodák z Dolných Vesteníc v okrese Prievidza, zostavovateľ  knihy „Krvácajúca hranica“. Prvé vydanie „Krvácajúcej hranice“ vyšlo v roku 1940, bolo však na nátlak Berlína a intervenciu Budapešti spálené.

Kniha je otrasným dokumentom veľkomaďarského imperializmu a šovinizmu, bezprecedentného popierania základných ľudských, občianskych a národných práv. Potrianonskí vládcovia potrianonského Maďarska sa nedokázali počas celého medzivojnového obdobia zmieriť so stratou veľkého Uhorska – podľa nich – jediného mierotvorcu a pacifikátora Karpatskej kotliny. Uhorsko vnímali ako maďarský štát a z toho potom vyplynuli aj ich neustále nároky na dve tretiny „stratených maďarských území“.

Už v Mníchove, počas rokovania veľmocí, sa téma územných požiadaviek Maďarska dostala do rokovacej miestnosti s odporúčaním, aby sa o nich dohodli zainteresované štáty (Maďarsko a Česko-Slovensko) a len ak by sa nedohodli, zasiahnu veľmoci. K bilaterálnym rokovaniam síce v októbri 1938 došlo, ale maďarské požiadavky boli také ďalekosiahle, že nijaká dohoda nebola možná. Nakoniec rozhodli veľmoci a hranicu určili nie podľa etnických kritérií, ale podľa politických záujmov, takže za novou hranicou sa ocitli aj početné prevažne slovenské obce a dovedna 276.287 Slovákov. Stalo sa tak 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedere, kde ministri zahraničia Nemecka a Talianska rozhodli pričleniť časť južného Slovenska k Maďarsku. Určili novú hranicu, ktorá už pred vojnou aj počas celého obdobia druhej svetovej vojny bola hranicou krvácajúcou. Ale nielen ona, lež celé zabraté územie bez obáv z hyperbolizácie, by bolo  možné nazvať krvácajúcim územím. Tiekla tu krv, ale iba krv slovenská.

Utrpenie Slovákov na odtrhnutom južnom území Slovenskej republiky

Nasledovné riadky sú voľne prevzaté z knihy „Krvácajúca hranica“ od Prof. Kirschbauma a vychádzajú zo zaprotokolovaných výpovedí vyhnaných Slovákov. Dokument s časťou dokladov (výpovedí)  je dostupný tu:

https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/2021/12/Krvacajuca_hranica_cast_Dokumenty-1.pdf

Ale už v prvých dňoch okupácie videli sme, že naši odtrhnutí bratia budú musieť prejsť kalváriou veľkého utrpenia. Deň po dni prichádzali k nám stovky slovenských vyhnancov. V nočnú hodinu ich vydurili maďarskí žandári (niekde len ľudia) z domu, ohrozovali ich na životoch, tÍkli ich a bili. Tam pred ich zrakom zničili im celý majetok, rozkradli úrodu, dobytok a všetko čo patrilo Slovákom. Maďarské vojsko, maďarské úrady dívali sa nečinne na toto otvorené lúpežníctvo. Slovák nenašiel ochranu pred úradom. Nie div, že priamo v šialenom strachu utekali pred žandárom…

V tých dňoch museli sme vypočuť najsmutnejšie reči našich ľudí. Desiatky protokolov hromadilo sa na úradných stoloch, v ktorých naši utečenci hovorili o strašnej kalvárii. Hovorili o tom, ako sa na prvý raz zoznámili s maďarským žandárom, ktorý zostal tým, čím bol pred vojnou. Hovorili sme s ľuďmi, ktorých v nočnú hodinu vyhnali z ich domov, aj s deťmi zahnali ich do poľa, lebo vraj „tam vás aj tak Česi skosia“. Žandár vylial jedlo, ktoré matka chystala pre dieťa, ktoré celý deň predtým nič nejedlo. Slovenských obyvateľov malej kolónie od Úzoru nahnali doprostred dediny aj s deťmi a nechali ich tam celý deň a maďarskí vojaci za vedenia dôstojníkov a nahnevaného ľudu ich tam opľúvali. Maďarský dôstojník strčil nášmu človekovi pod nos revolver so slovami: „Z toho budeš čochvíľa ňuchať strelný prach.“ Vojaci vyhnali slovenské rodiny na ulicu a rozbili im nábytok. Strašné sú tie protokoly, ktoré hovoria o rozbíjaní obchodov, ktoré patrili Slovákom.

Zaujímavý tvor je človek. Dobijú ho, skoro vykrváca a predsa sa nepoddá. Aj my sme ležali dokmásaní. To, čo podľa božských zákonov patrilo nám, mali cudzí a predsa sme verili, že vyjdeme z týchto zápasov otužení, že aj tie odtrhnuté kraje raz zasa pripadnú tam, kde patria, k Slovensku. Netúžili sme po maďarských krajoch, po maďarských mestách. Precítili sme, že tak ako statočný Slovák chce byť na Slovensku, tak aj statočný Maďar chce žiť v národnom a štátnom zväzku maďarskom. Mnohí z nich, i keď sa mali hospodársky na Slovensku lepšie, bez hnevu, bez zlých rozpomienok na naše spolužitie, radi odchádzali domov. Nás bolelo srdce len za tým, čo bolo naše. Nás bolelo srdce len a len za Slovákmi.

Časť inteligencie sa zachovala zbabelo. Zaujímavé, že vo väčšine bývalí zúriví „Čechoslováci“ skoro obratom ruky stali sa najzúrivejšími Maďarmi. Niet sa čo diviť, z hmotných dôvodov boli „Čechoslovákmi“, z tých istých sa stali Maďarmi. Ale časť inteligencie zostala na svojich miestach a postavila sa statočne na obranu slovenských práv. Spomínam si na starého katolíckeho kňaza v Komjaticiach, z ktorého robili vládni činitelia „maďaróna“, ako statočne vytrval na svojom mieste a ako statočne bránil svoj ľud pred zúrivými výpadmi žandárov.

Pozornosť celého Slovenska sa v tých dňoch sústredila na južné hranice.
V tej časti slovenskej spoločnosti, ktorá si myslela, že sa Maďari z dejín čomusi naučili, že pochopili, že skazou Uhorska bola zlá, násilná maďarizačná politika, nastalo silné vytriezvenie. Maďarofilskí Slováci skoro vymizli. Videli, že medzi nemeckou a maďarskou okupáciou je vel’ký rozdiel.

Hneď v prvých dňoch „oslobodenia“ to bol hlavne drastický spôsob riešenia tzv. kolonistickej otázky, ktorý skalil pomer slovenského človeka k novému režimu. Spôsob, ako sa vyporiadali noví páni na pripojenom území s nepohodlným slovenským živlom, dáva tušiť, aké by boli asi metódy boja, ktoré by bolo schopné použiť Maďarstvo v zápase so slovenským kolektívom, ak by došlo na riešenie kolízií životných záujmov a na lámanie chleba medzi oboma národmi. Slovenskí roľníci boli po príchode maďarského vojska na mnohých miestach orabovaní o celý majetok i výsledky mnohoročnej práce – neraz za asistencie žandárstva a vojska. Na mnohých miestach boli slovenskí roľníci krvavo bití, ich ženy znásilnené a ožobračení roľníci vyhodení za hranicu. Niekoľkí boli i zabití. Alebo na základe krivých udaní, mučení pre činy, ktorých sa nikdy nedopustili. Tu už začínajú konkrétne príklady (prípadné maďarské texty sú súčasťou originálnych výpovedí):

Mučenie Vendelína Moňáka, Jána Vyrvu o Jozefa Oškvarka maďarskými žandármi a vojakmi.

Vendelín Moňák, pôvodom z Hornej Zubrice pri Trstenej, na okresnom vojenskom veliteľstve vo Feledinciach pri vypočúvaní dňa 27.11.1938:

Dňa 5. októbra 1938 vtrhlo maďarské vojsko do obce Slávikovo, ktorá ležala na území čsl. štátu. Po jednohodinovej bitke čsl. vojsko (pod velením poručíka Večeru), četníctvo a miestne obyvateľstvo (hlavne kolonisti) vyhnalo maďarské vojsko za čsl. hranice. Na bitke sa zúčastnili kolonisti Moňák, Vyrva, Oškvarek a iní miestni kolonisti. 8. novembra, po pripojení obce k Maďarsku, popoludní asi o 16. hod. prišiel do Moňákovho bytu jeden maď. dôstojník so 6 vojakmi a zatkol Moňáka, jeho ženu, dcéru, zaťa a dvoch sluhov. Ešte v ten večer nás troch (Vyrva, Oškvarek, Moňák) odviedli maďarskí žandári do Rimavskej Seči na žandársku stanicu, kde nás za prítomnosti prísažného vypočuli. 10. nov. asi o 9. hod. predpoludním žandárstvo nás odovzdalo tamojšiemu maďarskému vojsku, kde už boli: Emília Nováková, manželka kom. majstra z Rim. Seče, Molnár, kominársky majster od Jelšavy, jeho otec a 13-ročný syn. Keď nás vojaci prevzali od žandárov, poviazali nás všetkých 7 a bili nás od I0. hod. asi do 15. hod. Popoludní. Bili nás povrazmi a kopali čižmami. Po 5 hodinovom mučení prišiel do miestnosti, kde nás bili, vojenský lekár, ktorý vidiac, že sme dobití až do krvi, zakázal vojakom, aby nás ďalej bili. Dali nám vodu, aby sme zmyli krv z tela…

Títo žandári a vojaci priviazali ho (Vendelína Moňáka) na jednu lavicu, kde ho bili po holých chodidlách. Potom ho vzali do drevárne, kde ho vyviazali tak, že mu nohy nedosiahli na zem. Keď ani po polhodinovom vyviazaní neomdlel, pridali mu na plecia jeden klát, na ktorom sa drevo seká, pričom ho bili rukami po ústach, po tvári, po hlave a kopali čižmami do celého tela. Potom ho odviazali a odvliekli späť k majorovi, pričom ho bili kolbou. Major ho znova začal vyslúchať a keď nič nového nepovedal vyhrážal mu, že ho ďalej nechá biť. Moňák prosil majora, aby ho radšej zabil alebo obesil a nemučil ďalej, keďže on nič nevie, len to, čo už povedal. Major vidiac, že sa od neho nič nedozvie, nechal ho a dal ho odviesť späť do väznice. Potom začali vyslúchať Jána Oškvarku, ktorého tiež veľmi bili a kopali, ale jeho už nevyviazali. Ani tento nič nepovedal. Potom ich zavreli do jednej izby, kde ležali na doskách až do 20. decembra 1938. Za ten čas im liečil rany jeden civilný lekár. 20. decembra odvliekli ich od žandárov do Budapešti, hoci Vendelín Moňák mal podla zistenia civilného lekára 40° horúčku… (Pozri doklad č. 2)

Dokaličenie slovenského sedliaka Pavla Závodného

Pavel Závodný pôvodom z Caby udáva:

„Kúpil som si v roku 1936 hospodárstvo od Úč. spol. Agrikola v Bátorových Kesách a tam som sa aj s mojou rodinou v roku 1936 odsťahoval a hospodáril. Po obsadení územia Maďarmi v jeseni 1938 som bol zavretý s celou rodinou v Parkane v koncentr. tábore. Keď ma odtiaľ prepustili, doma som zásoby obilia a kukurice nenašiel, rozkradli mi všetko. Potom ma nútili ako aj ostatných odísť na Slovensko. Držal som sa však pokynov našej vlády a zotrvával som na mieste. Asi 10. apríla – keď nám boli už niekoľko ráz predtým vyhrožovali – prišla horda z miestnej obce na čele s istým Morošim (predtým Matúška), bývalým komunistickým vodcom kraja a nútili ma, aby som podpísal listinu, ktorou som mal dobrovoľne do árendy dať svoje pozemky – pravda, bezplatne. Ja som toto nepodpísal, a tak ma zvalili na zem a bili drevom, že mi polámali kľúčnu kosť na pravej strane, takže mi ruka čiastočne natrvalo ochromela. Na žandárskej stanici som si sťažoval, odkiaľ ma ale vyhnali s poznámkou, aby som bol rád, že ma nezabili. Lekár, ktorý ma ošetril, mi odoprel vydať úradné Iekárske svedectvo. Teraz, keď som bol nútený sa vysťahovať, som invalidom na pravú ruku. Maďarské bezpečnostné orgány nechceli tomuto zabrániť a samy huckali miestne občianstvo proti nám, podľa známych už ich spôsobov.  (Pozri doklad č.3.)

Orabovanie Žofie Lackovej vo Hviezdoslavove (okres Dunajská Streda)

Žofia Lacková, vd. po Danielovi Lackovi (z Lipt. Sv. Mikuláša) bola takto orabovaná vo Hviezdoslavove dňa 11.11.1938 o svoj majetok:

„Vtrhla tlupa (asi 100 ľudí) – všetko miestni obyvatelia maďarskí – a rozobrali mi všetko, čo som mala. Štyria vojaci, ktorí zostali, prizerali sa rabovačke. Izbu, kde bolo rádio, mala som zamknutú. Jeden bývalý sluha zo susedného majera sekerou rozbil dvere. Vojaci však zabránili vojsť tlupe do izby, ale vošli sami, všetko poprezerali a každý si odniesol čo videl, hodinky a pod. cenné veci. V miestnosti mala som i kufrík, kde som mala zabalené cennosti. Miestne dve dievčatá otvorili tento kufrík, pričom vojaci stáli a tiež brali si z neho. V kufre som mala v hotovosti 6700 Ks, dva zlaté prstene, jeden briliantový, strieborné podstavce pod poháriky, prádlo a iné. Všetko čo som mala, pobrali. Všetky straty počítam asi na 140 000 Ks. Vojaci tu boli dokonca. (Táto rabovačka trvala tri hodiny.) Po rabovačke vojaci ma vyzvali, aby som sa pobrala hneď preč, že nesmiem tu zostať ani minútu.“
(Pozri doklad č. 8.)

Trýznenie Rudolfa Lapára žandármi v Trnovci nad Váhom (okres Šala)

Rudolfa Lapára z Trnovca nad Váhom počas výsluchu žandár začal zauškovať. „Na to som povedal „ne verjen engem, mert én is ember vagyok“. (Nebite ma, lebo aj ja som človek). Na to chytil rukoväť pušky a začal ma tÍcť po rukách, po chrbte a po spodnej čiastke tela. (Prítomný p. Lapár v kancelárii ukázal svoje krvou podliate odreniny na ramenách, čo v kancelárii videli viacerí a presvedčili sa takto o skutočnom stave, ktorý javil sa i na tvári, lebo pravé ucho má do krvi zranené a Iavé priedušie ešte i dnes je podbehnuté dosť silne krvou.) Keď ma bili, prítomná moja dcéra, ktorá v kuchyni varila, vykríkla: „Ne verjék az apámat.“(Nebite môjho otca.) V tom törzsörmester, ten ktorý ma bil, chytil ju za vlasy a začal ju vláčiť po kuchyni, nadávajúc pri tom „te cseh disznó, te is pofázol“? (ty česká sviňa, aj ty papuľuješ?) Matka, ktorá je už dva roky chorá na srdečnú vadu a sedela v izbe, keď počula krik z kuchyne, vyšla z izby von. V tom pri dverách stojaci strážnik sotil ju do pŕs medzi dvermi, ale v tej chvíli, keď mala padnút, zachytil ju a posadil na stolicu…“ (Pozri doklad č. 1.)

Trýznenie Jána Maňáka

Jána Maňáka z Hurbanovej Vsi, keď išiel 9. 11.1938 zo Senca do Hurbanovej Vsi „maďarský vojak strhol ho z bicykla a odviedol ho do jednej jamy, kde prišiel jeden maďarský dôstojník. Pýtal sa ho, akej je národnosti, keď povedal, že je moravský Slovák, dôstojník ho vyfackal a nechal ho ležať v jame asi 2 hodiny. Potom ho dvaja vojaci odviedli na cestu, kde ho čakali dvaja poľní žandári a odviedli ho k Dunaju. Pri Dunaji udrel ho jeden žandár po hlave, takže spadol, potom ho dokopali a vyfackali a nakoniec chytili a hodili ho do Dunaja, kam za ním dvakrát strelili. Skôr, než ho hodili do Dunaja, zobrali mu peňaženku, v ktorej bolo 240 Kč, jeden vreckový nôž a notes.“ (Pozri doklad č. 15.)

„Oslobodenie“ Šamorínskeho okresu.

Daniel Bučenec, učiteľ na št. ľud. škole v Belovej Vsi, obec Tonkháza, dostavil sa dňa 11. nov. 1938 do úradovne Slov. odb. Národnej rady v Bratislave a udáva nasledovné:

V kolóniách: Macov, Šül, Veľ. Lég, Fakov, Vrbine, Sedín. Hajrnáš a Hviezdoslavove boli rabovačky, lúpeže, krádeže a podpaľovanie. Občania sa proti týmto zločinom nemohli brániť. Týchto zločinov dopustili sa miestni a okolití Maďari. V kolónii Veľký Lég a Macov bolo občanom úradne doručené, že sa majú vysťahovať za 24 hodín a že si nesmú so sebou nič vziať, okrem toho, čo odnesú na chrbte. Toto vyzvanie im doručili žandári. Okrem žandárov sú v týchto dedinách i členovia „szabad csapatok“ (slobodné resp. oslobodzovacie oddiely).

Jozef Jánoš, rím. kat. farár v Blahovej dedine (ktorý zostal na mieste), keď sa dopočul o prenasledovaní a okrádaní Slovákov, išiel za poslancom Szüllöom žiadať ho o zakročenie. Szüllö ho odbil, že sa nedá nič robiť. Toto sa stalo 9.11.1938 na majetku Szüllöho v Szent Antale na Žitnom ostrove. (Pozri doklad č. 16.)

Olúpenie Pavla Pavloviča v Dunajskej Strede

Pavel PavIovič z Dunajskej Stredy, narodený 8. januára 1905 v Sitnianskej Lehote okres Krupina a MichaI Straneva z Dunajskej Stredy, narodený 14. septembra 1904 v Černom, okres Čadca, dostavili sa dňa 21.11.1938 do úradovne Národnej rady čsl. a udávajú nasledovné:

Maďarské vojsko obsadilo Dunajskú Stredu 6. novembra. Dňa 14. nov. t. r. prišiel do domu jeden maďarský žandár a vojak, a odviedli nás na okresný úrad. Cestou na nás veľmi nadávali. Tu nás od 8. hod. rannej do 16. hod. večernej nechali na dvore čakať bez jedla. Konečne jeden žandár nás vyzval, aby sme sa za 48 hodín vysťahovali do Československa. 15. novembra okolo 10. hod. prišiel pre nás jeden žandár, odviedol nás na okresný úrad, kde nás znovu vyzvali, aby sme hneď opustili Maďarsko. Odniesť môžeme si len toľko, čo na rukách unesieme. Potom nás odviedli na stanicu, kde nás do naha vyzliekli. Hľadali peniaze a zbrane. Peniaze nám vzali, pánu Pavlovičovi vzali 3500 Ks a Stranevovi 1500 Ks. Potom nás vlakom odviezli do Úzoru, tu nás držali od rána do večera, odkiaľ nás pešo prehnali smerom k čsl. hraniciam na Alžbetin dvor. Pavlovič žiadal žandárov, aby mohol ísť pre svoju manželku, ale nebolo mu to dovolené, ba za to ho žandár vyfackal.

Maďarskí dôstojníci predstavujú sa Slovákom v Blažove (časť obce Kútniky, okres Dunajská Streda).

Trýznenie Slovákov v Blažove maďarskými vojakmi .

Ondrej Ofúkaný, kolonista z Blažova, narodený 16. mája 1913 v Mestečku, okr. Púchov, slobodný, roľník vypovedal:

7. nov. 1938 okolo 13. hod. prišli na kolóniu 5 dôstojníci, medzi nimi jeden kapitán. Dvaja vojaci pochodili všetkých kolonistov, odviedli ich na námestie, pričom ich tak bili, že poniektorí krvácali. Žiadali odovzdať pušky a strelivo, ktoré mala mať miestna strelecká jednota. Keďže zbrane odovzdali kolonisti čsl. vojsku, nemohli ich odovzdať maďarskému vojsku. Nato maďarskí dôstojníci a vojaci strieIali kolonistom popod nohy a keď ani nato neboli ochotní odovzdať zbrane, ktoré ani nemali, bili ich revolvermi po tvári a po ústach. Kolonisti, ktorí mali od čsl. úradov povolenie držať zbrane, museli potvrdenku odovzdať za jednu minútu, ináč im vyhrožovali zastrelením. Keď väčšinu z týchto kolonistov dobili, rozpustili ich…

Asi o 16. hod. popoludní prišla zo susedného majera Mária Nagyová, rod. Marcelová, ktorá nám hovorila, že v Dunajskej Strede rabujú Židov, Baťov obchod, pričom maďarské vojsko pomáha obyvateľstvu a maďarskí žandári sa dívali na celú rabovačku a smiali sa, ona sama si ukradla dva zimníky. Hovorila ďalej, že maďarskému vojsku a obyvateľstvu bola daná voľná rabovačka, aby vyrabovalo kolonistov. Vystríhala nás, aby sme utiekli. A skutočne, asi okolo 18. hod. prišlo asi 15 – 20 Maďarov, občanov, ozbrojených palicami a kolmi na kolóniu…

Medzitým Ondrej 0fúkaný, kolonista, poslal svojho sluhu Ľudovíta Hanikovského do Blažova k starostovi Štefanovi Patassimu (nár. maď.) o pomoc. Starosta pomoc odmietol a zdôrazňoval, že za nič neberie zodpovednosť. Matka O. 0fúkaného (rod. Eva  Malinčíková) a jeho sestra (Jolana, 11-r.) išli do susednej obce Teberét k starostovi Mikulášovi Miróovi (nár. maď.). Žiadali ho o pomoc. Starosta sa vyhováral, akiste sa obával pomsty svojich súkmeňovcov, lebo on je vel’mi seriózny a poriadny človek, nikdy nekrivdil Slovákom, ba i v poslednom čase ich povzbudzoval, aby sa ničoho nebáli, nič sa im nemôže stať. U starostu boli práve asi maďarskí žandári. Eva Ofúkaná požiadala žandárov o pomoc. Títo sa vyhovárali, že sú ustatí. Potom Ofúkaná požiadala o pomoc prítomného učiteľa (maď. národnosti) v Teberéte na  tamojšej čsl. št. fud. škole. Učiteľ nahovoril maďarských žandárov a tiež zohnal asi 10-20 občanov z Teberétu a spolu s týmito všetci odišli na kolóniu Blažov, kde urobili poriadok. Vyššie uvedených dvoch zlodejov žandári zatkli. Ondrej 0fúkaný odviezol 6 žandárov a 2 zlodejov do Dunajskej Stredy na bývalú čsl. žandársku stanicu. Počul, keď veliaci žandár hlásil prítomnému dôstojníkovi, že v Eterkarči (Etreho Kračany, okres Dunajská Streda) zavraždili jedného Slováka, a žiada auto, aby mohol ta ísť vyšetriť vec. Ofúkaný, vrátiac sa z Dunajskej Stredy do Blažova, asi o 5. hod. ráno so svojím sluhom L. Hanigovským vydali sa na cestu do ČSR. Hranice čsl. Prekročili v obci Nádszegu. Odtiaľ šli s postupujúcim čsl. vojskom do Dolných Salíb, tam prenocovali a prišli do Bratislavy 9. nov. t. r.  (pozri Doklad č. 13)

Znásilnenie Z. S. maďarskými vojakmi.

Z. S., manželka kolonistu z Hviezdoslavova, dostavila sa dňa 21. novembra 1938 do tunajšej úradovne a udáva nasledovné: „Dňa 11. novembra dopoludnia o 11. hodine prišlo do obce maďarské vojsko. Ja a môj muž šli sme pred dom a dívali sme sa. Hneď prišli k nám a pýtali sa môjho muža, či je legionár. Keď povedal, že nie, tak s namierenými bodákmi proti nemu vyhrážali sa, že ak nepovie pravdu, tak ho prebodnú. Vraj prečo i on sa nevysťahoval, a nadávali mu do smradľavých Slovákov. Ja i môj muž sme sa veľmi zľakli a nevedeli sme čo robiť. Večer, keď som kŕmila dobytok v maštali, prišiel ku mne jeden vojak a bez slova ma znásilnil. Chcela som volať o pomoc, avšak vojak mi pohrozil, že ak budem kričať, prebodne ma bodákom a zapchal mi rukou ústa. Dvaja vojaci boli v maštali, tí mi však nič neurobili. V tom čase bola v maštali veľká tma, lebo vojaci lampu odstránili. Išla som potom do izby, tam bolo 5 maďarských vojakov, pýtali sa ma, že prečo plačem, ja však som od veľkej hanby mlčala.

Dňa 12. novembra prišiel k nám jeden dôstojník a vyzval nás, aby sme si pobrali najnutnejšie veci a behom jednej hodiny opustili dom a odišli na Slovensko. Môj muž, ktorý je ešte od svetovej vojny nemocný, prosil, aby nám povolil viac času, pretože nemôže tak rýchlo odísť. Dôstojník mu však pohrozil, že ak ihneď sa nepoberie, zabije ho na mieste. Teda sme sa pobrali a sadli sme si na voz, poprosila som dôstojníka, aby mi dovolil aspoň jednu kravu odviesť. Jeden vojak mi povedal, že si môžem prísť pre kravu. Ja som šla, ale do maštale ma nepustili. Pred maštalou stál jeden pán, ktorý mi dával 1300 Ks za všetky 4 kravy, ktoré som mala v maštali. Upozornil ma, aby som si dala dobrý pozor na peniaze a ich dobre schovala. Peniaze som schovala, čo videli i dvaja prítomní vojaci, sadla som na voz vedľa môjho muža a dvaja vojaci s nasadenými bodákmi odviedli nás smerom k česko-slovenským hraniciam pri Alžbetinom dvore. Asi 3/4 hodiny od hraníc zosadili nás z voza, zobrali mi peniaze a vyzvali nás, aby sme peši prešli do ČeskoSlovenska.“

Z. S. rod. K., narodená na svätodušný piatok pred 55 rokmi v Kšinnej, okres Bánovce.

Zavraždenie dcéry Petra Fiamu v lokalite Kopec pri Šuranoch

Peter Fiam za ČSR bol v službách železníc. Po pripojení územia zostal v Nových Zámkoch. Maďarské železnice ho po určitom čase prepustili zo svojich služieb a Peter Fiam zostal na ulici bez platu, bez penzie s niekoľkočlennou rodinou. Nakoľko v Maďarsku nemohol dostať nijaké zamestnanie, odišiel na Slovensko ilegálne. Pas mu maďarská polícia nechcela vystaviť. Jeho dcéra ho chcela navštíviť. Pas jej tiež nechceli vydať, takže sa rozhodla, že prestúpi ilegálne hranice. Pohraničná stráž pri samote Kopec pri Šuranoch, ktorá je asi na pol km od hraníc zbadala Fiamovú, ako mieri na hranice a vyzvala ju, aby sa zastavila. Ona však bežala ďalej. Hoci ju vojaci mohli ľahko dohoniť, stráž strelila a guľka trafila ju do boka. Pohraniční strážnici ju zobrali so sebou a Fiamová bola donútená ísť peši od Kopca až do Komjatíc, ktoré sú ďaleko 8 km, hoci bola ťažko ranená. Pri stanici následkom veľkej straty krvi padla do mdlôb. Hodili ju na voz a bez toho, že by ju boli niečim zakryli, hoci bola velká zima, viezli ju k lekárovi Dr. Blahovi, ktorý vyšiel pred svoj dom, zbežne sa pozrel na ťažko ranenú a vyhlásil, že Fiamová je už mŕtva. Hneď ju odviezli do márnice. Je zaujímavé, že hoci bola vystretá horeznačky, na druhý deň našli ju skrčenú do klbka. Hovorí sa, že nezomrela od svojho zranenia, ale zamrznutím v márnici. Tento prípad vzbudil, pravda, ohromné pobúrenie v celom kraji. Na pohrebe asistovalo asi 40 žandárov. V smútočnom sprievode nikto nesmel ísť tesne vedľa druhého, ale medzi každým účastníkom museli byť aspoň dvojmetrové odstupy, o čo sa prísne starali žandári, ktorí zakázali
i hovoriť účastníkom smútočného sprievodu. (str.162)

Zastrelenie Márie Kokošovej v Šuranoch.

Asi týždeň pred Vianocami 1938 v budapeštianskom rozhlase bola správa, že prišla do Budapešti delegácia šurianskeho obyvateľstva, ktorá na kompetentných miestach vraj vyhlásila, že Slováci v Šuranoch sú spokojní a že neprajú si byť späť pripojení k Slovensku. Totižto v tých časoch na obsadenom území sa veľa hovorilo, že slovenské kraje majú byť späť pripojené k Slovensku. Deputáciu zaranžovali miestni Maďari, ktorí v obci tvoria asi 5 % obyvateľstva…  Šurianske občianstvo s neľúbosťou sledovalo vyhlásenie tejto deputácie a jej propagačné využívanie budapeštianskym rozhlasom, čo vyvolalo veľké rozhorčenie medzi šurianskymi Slovákmi, ktorí nedali nijaké  splnomocnenie deputácii, aby hovorila v mene tamojších Slovákov, ktorí tvoria v obci 95 % väčšinu. Preto sa rozhodli (hlavne mladí), že keď už nemôžu iným spôsobom prejaviť svoj nesúhlas s vyhlásením deputácie v Budapešti a dokázať svoje národné uvedomenie, tak aspoň zaspievajú v kostole na Vianoce 24. decembra v noci slovenskú hymnu, spievanie ktorej ostatne bolo vtedy na obsadenom území údajne povolené. Keď pobožnosť skončila, celý kostol začal spievať slovenskú hymnu Hej, Slováci. Už počas hymny bolo počuť zvonku výstrely. Žandári totiž, keď sa o chystanom spievaní hymny dozvedeli, obsadili okolie kostola a vychádzajúci ľud začali kolbami rozháňať a biť, čo ešte viac rozohnilo spievajúcich Slovákov, takže o chvíľu po celej obci, skoro po všetkých uliciach, ozývala sa nocou slovenská hymna Hej, Slováci…

Na druhý deň … Keď ľud vychádzal z kostola, niektorí členovia „magyar nemzeti tanácsu“ (maďarskej národnej rady) začali provokatívne vykrikovať s posmechom na slovenských občanov, aby spievali, ak sa neboja i pred madarskými žandármi slovenskú hymnu. Nato sa zhŕkli okolo nich niekoľkí Slováci a vyprosovali si, aby urážali Slovákov. Zvlášť ich rozdráždilo, že jeden z Maďarov údajne pošliapal pred zhromaždeným davom slovenskú zástavku. Dvaja zo Slovákov rozbehli sa za Edmundom Szücsom, ktorý zástavku údajne rozšliapal, a vtom jeden zo žandárov bez vyzvania, bez upozornenia strelil do davu. Výstrel trafil 17-ročnú Máriu Kokošovú, ktorá o niekolko minút v ordinácii miestneho lekára D. Szlávika skonala. Strela ju zasiahla do brucha. Žandári o niekolko minút rozohnali ľud. Dňa 25. decembra popoludní oznamoval bubeník, že nikto sa nesmie zdržovať na ulici. Celé popoludnie sa neprihodilo nič zvláštneho, len večer, keď sa zotmilo, začali zbierať žandári „vinníkov vzbury“.

Nasleduje výpoveď Fridricha Hrona. Večer asi o 21. hod., keď som už spal, vošli do izby traja žandári s nasadenými bodákmi, doprevádzaní p. Kučerom, obecným hájnikom, najsurovejším z tamojších maďarónov. Brat Vojtech a ja sme sa museli rýchlo obliecť a ísť s nimi, zatiaľ čo matka nariekala a prosila ich a babička zamdlievala. Veď ešte nikdy neboli u nás žandári. Obišli sme mesto okolo cukrovaru (nešli sme cez mesto). Na žandárskej stanici nás prezreli, odobrali nám všetko, čo sme mali vo vreckách a surovo sotili nás na dlážku, pokrytú niekoľkými stebielkami slamy. Medzitým prišla dnu moja matka, ktorej však surovo vynadali a vyhnali von. V miestnosti ležalo už 21 známych. Spomedzi nich bolo, ako som si všimol, 14 bývalých orlov a Hlinkových gardistov. Noc prešla za ustavičných nadávok službukonajúcich žandárov. Každý musel ležať, nikto však nie spať. Keď niekto zdriemol, uderil ho žandár surovo kolbou pušky do nôh alebo žalúdka, ako napríklad Vaníčka a iných.

Na druhý deň 26. decembra od rána stále pribúdalo zatknutých, takže cez poludnie nás bolo už vyše 50. Hneď popoludní začal sa výsluch. Najprv vyvolali si na výsluch niekoľko mojich priateľov (medzi nimi i brata Vojtecha),  volali ich po jednom do žandárskej kancelárie. Všetci sa vrátili tackajúc sa, neistým krokom, bledí a opuchnutí. Potom prišiel sám vyšetrujúci detektív a so slovami „No mošt az a pervi hlinkagardišta“ ma zavolal. Vyšiel som s ním a dlhou chodbou sme sa dostali k dverám kancelárie. Medzi dverami ma zrazu niekto hrozne uderil od zadu po šiji na lebku a sotil dnu. Na napolo omráčeného revali, nadávali a smiali sa. Chlap ako hora, Jóska (tak ho volali ostatní), reval: „Ide a kezedet“ (daj sem ruky). Ja som vôbec nevedel o čo ide, takto som si totiž nepredstavoval výsluch. Stál som iba, nevediac čo robiť, až keď mi zrazu začal jeden zo žandárov dávať od zadu z celej sily facky. Nevediac čo robiť, spadol som na zem, aby som sa uhol fackám. Ruka žandárova mi preletela ponad hlavou. Rozzúrený skočil na mňa a začal ma kopať. Vyskočili i ostatní a tÍkli ma, kopali a vlasy mi trhali, zakiaľ ich nezastavil vyšetrujúci detektív. Vstal som. Jeden žandár mi natiahol ruky a vysvetlil mi, čo vlastne žiadajú odo mňa. Nato ma začal ozrutný „Jóska“ celou silou tĺcť po rukách policajným pendrekom. Cítil som, ako by som už nemal dlane, ale iba horúce páliace gule namiesto nich. Nemohol som už vydržať, mykol som jednu ruku a pendrek šiel mimo. Zasa ako by na povel schytil každý, čo mal poruke, či už pravítko, kolbu alebo pendrek a tĺkli ma, kade zasiahli. Pocítil som dutý, tvrdý náraz, niečo tvrdého na hlave. Upadol som do bezvedomia a prišiel som k sebe až na chodbe, kde mi fŕkali do tváre studenú vodu. Keď som ako-tak vedel stáť na nohách, voviedli ma znova do kancelárie. Konečne teraz sa začal aký-taký výsluch. Povedali mi, že vedia o tom, ako sme sa schádzali, spievali protimaďarské piesne, robili plagáty a pripravovali „vzburu“. Že sme mali vraj so Slovenskom spojenie, dostali sme stadiaľ inštrukcie, ba dokonca i nejaké peniaze a plat za pripravovanie vzbury. Keď som im vykoktal, že to nie je pravda, tĺkli ma znova tak, ako prv, kým zo mňa nevynútili priznanie: „áno“. Keď som však prišiel k sebe, znova som im poprel priznanie. Začali ma znova biť. Nevediac však, čo so mnou už robiť, nakoniec ma vysotili von a tak som sa dotackal, z polovice štvornožky, medzi ostatných kamarátov, kde som celé popoludnie ležal v bolestiach. Iba to ma oživilo, keď som videl odchádzať môjho kamaráta Imricha Raka. Tento totiž keď celý dobitý bol prepustený a odchádzal domov, odpovedal na poznámku „Magyar embernek nem szabad sírni“ (Maďarský človek nesmie plakať) sebavedomými slovami „Én nem vagyok Magyar, én Szlovák vagyok“ (Ja nie som Maďar, ja som Slovák)…

Zaujímavá bola vec Melenova. Gašpar Melen, 28-ročný mladík, hudobník hral na slávnostnej sv. omši na tambore. Kedže v Šurianskom kostole ešte neboli lavice – je to novostavba – mali hudobníci vypožičané stoličky zo susedného domu. Po omši niesol Melen stoličku majiteľovi. Pred kostolom však práve vedľa neho zastrelili Kokošovú, ktorá padla jemu do náručia. On ju hneď i zaniesol k Dr. Szlávikovi, lekárovi, kde dievča umrelo. Gašpar Melen bol však zatknutý a obvinený z toho, že si niesol stoličku, na ktorú sa vraj chcel pred kostolom postaviť a rečniť k ľudu. Pri prvom takzvanom „výsluchu“ bol do krvi zbitý. Až v utorok pri jednom výsluchu sa mu podarilo vysvetliť žandárom pravé okolnosti. Títo sa mu „veľkomyseľne“ ospravedlnili a večer ho prepustili domov. Večer prepustili i mňa domov. Prišiel som domov, ľahol som si a ani som sa nestačil poriadne perinou zakryť, prišli žandári znova… (Doklad č. 106)

Postrelenie (tehotnej) Hajnalovej v Černíku a následná smrť jej dieťata

Na Veľkonočný pondelok r. 1939 mali mládenci v Černíku zábavu v hostinci Jána Benku. V obci boli ubytovaní i maďarskí vojaci, ktorí došli tiež na zábavu. Chovali sa tam veľmi vyzývavo, urážali tam slovenských mládencov, nadávali im a pod. Došlo k hádke medzi vojakmi a tamojšími mládencami a ako som počul, pobili sa i medzi sebou. Večer začali mládenci spievať slovenské pesničky, čo sa maďarským vojakom nepáčilo, preto dali zavolať žandárov, ktorí zakázali spievať po slovensky, neskôr zakázali i ďalšiu zábavu. Kedže mládež neustúpila, zavolali si žandári na pomoc niekoľkých vojakov a začali vyháňať všetkých von zo siene. Skupina vojakov čakala predo dvermi a bili každého, kto z nich vychádzal. Jednému slovenskému robotníkovi dokonca zlomili pri tom i ruku. Do školy, kde boli ubytovaní vojaci, jeden z vojakov doniesol správu, že pri hostinci vraj bijú vojakov. Nato sa maďarskí vojaci vyrútili do ulíc a začali každého, koho stretli, nemilosrdne biť. Bili i tých, ktorí na zábave neboli, bili každého, koho stretli. Videl som na vlastné oči, ako asi 14-ročného Jána Krupu zrazili na zem a tĺkli kolbami, kopali doň, kým neprestal kričať. Zamdleného odvliekli tak, že jeden vojak ho chytil jednoducho za kabát a ťahal zamdleného po zemi do blízkej školy. Keď mu v škole jeden vojak vlial hrnček vody do tváre, urobil to tak neopatrne a nedbale, že mu úplne pritom rozbil hornú peru. Vojaci bili starcov, ženy, deti, mužov bez výnimky. Celý zástup dedinčanov bežal dolu dedinou ako stádo pred rozbesnenými vojakmi. Za utekajúcim zástupom začali vojaci bez príčiny a bez povelu strieľať. Padlo asi sedem výstrelov z pušiek vojakov. Jeden z výstrelov zasiahol Boženu Hajnalovú, ktorá bola vtedy v druhom stave. Hajnalová bola od vojakov asi na 150 metrov. Výstrel ju zasiahol od chrbta do brucha. Hajnalovú odviedli do nemocnice do Nových Zámkov, potom do Budapešti. Operatívne musel jej byť vyňatý plod. Ležala v nemocnici asi 3 mesiace, kým sa ako-tak dostala z nebezpečenstva života. Na druhý deň sám som našiel niekoľko vystrelených nábojov, vystrelených z vojenských pušiek.

Vyhlasujem na svoju česť, že všetky tieto údaje sú pravdivé a ochotný som ich hocikedy potvrdiť. Zápisnica po prečítaní podpísaná. (Doklad č. 108.)

Vraždy v obci Čechy (okr. Nové Zámky)

… prípad (mučenia Slovákov) vzrušil Slovákov v Čechoch a rozhodli sa. že na sviatok Troch kráľov 6.1., po bohoslužbách, zaspieva celý kostol na protest slovenskú národnú hymnu Hej, Slováci, ktorej spievanie, pravda, povolili na obsadenom území, ale žandári to fakticky nepovoľovali. Po zaspievaní hymny, keď sa vychádzalo z kostola, Ernest Ryban vytýkal Vincencovi Záhorcovi, že prečo ho udáva žandárom, a po ostrej výmene slov dal mu zaucho. Záhorec odišiel hneď k žandárom, kde oznámil okrem iného i to, že sa spievala v kostole slovenská hymna. Dvaja žandári popoludní asi o 14. hod. došli znova do obce a hľadali Ernesta Rybana.

… Ludia (asi 200 ľudí) sa zhromaždili na námestí. Bývalý starosta v obci. Imrich Bakoš, vyzval Ernesta Rybana, ktorý tiež prišiel medzi zástup, aby sa hneď hlásil u žandárov, lebo je nevinný a nemá sa prečo skrývať. Ryban sa žandárom aj hneď hlásil, ktorí ho zatkli. Imrich Bakoš pristúpil k žandárom a pýtal sa, prečo ho zatýkajú. Namiesto odpovede žandári vyzvali zástup, aby sa rozišiel. Zástup sa nerozišiel, bolo počuť výkriky, že nedajú si svojich ľudí biť a mučiť. Žandári medzitým už viedli Rybana a boli od zástupu asi na 50 m. Rozhorčené výkriky v zástupe sa stupňovali. Zástup však stál len na mieste a vzrušene sledoval túto udalosť. Zrazu jeden zo žandárov sa zastavil a vydal druhému rozkaz: „Fegyvert tölcs – nabiť zbraň“ a hneď nato vyzval zástup k rozchodu, vydal druhý rozkaz: „Fegyvert célba – lójj! – Mieriť – streľ!“ Odznelo 6 výstrelov. Padli traja: Katarína Michalíková-Bakošová (sestra bývalého starostu), František Šulák, desaťročný chlapec a Ondrej Jatel, 50 ročný muž. Všetkých odviezli hneď do nemocnice do Nových Zámkov, kde Katarína Michalíková-Bakošová a František Šulák svojím zraneniam na druhý deň ráno podľahli. Šulák údajne už na ceste, Ondrej Jatel bol ťažko ranený do ruky. Zdôrazňujem, že použitie zbrane bolo celkom zbytočné, zástup vôbec neohrozoval žandárov. Žandári sa vrátili spolu s posilou onedlho z Kolty a zatkli ešte Jozefa Bakoša, bývalého starostu. Imricha Bakoša nenašli doma. Jozefa Bakoša a Ernesta Rybana ešte v ten večer v Kolte na žandárskej stanici strašne zbili a odviezli do Győru…  (s.182)

Školské krivdy

Dosiaľ bolo po 10.novembri 1938 z obsadeného územia takýmito spôsobmi vyhnaných 177 profesorov a učiteľov. Školy meštianske zanikli alebo teraz zanikajú. Ak pomery pôjdu takým spôsobom ako doteraz, za dva roky nebude ani jednej z pôvodných 29 slovenských meštianskych škôl.

Najhoršie však obišli školy ľudové. Tam, kde nebolo štatistickej slovenskej väčšiny, slovenská ľudová škola sa jednoducho zrušila. Prepúšťaním veľkého počtu slovenských učiteľov a profesorov v Maďarsku, čím ich donútili emigrovať väčšinou na Slovensko (väčšina bola priamo vypovedaná), utrpelo nesmieme nielen tamojšie školstvo, ale i celý kultúrny život slovenskej národnej skupiny a jeho možnosti do budúcnosti. Maďarské školy boli väčšinou zriadené bez súhlasu slovenského obyvateľstva a každý pokus o slovenskú školu je pravidelne brutálne potlačený. Zaznamenané sú takéto prípady napr. v obci Ruskov (pozri doklad č. 38), Nádožďi (pozri doklad č. 39), Balog, (pozri doklad č. 40), kde všade žandári pokus o zriadenie školy hneď v zárodku udusili, prípadne žiadateľov poriadne zbili, dali uväzniť – a vyučuje sa ďalej po maďarsky.

Súbežne s výchovou školskou ide ruka v ruke ustanovizeň „Levente“, ktorá je vojensky organizovaným združením mládeže za účelom vojenského výcviku v čase od 12. roku do nastúpenia prezenčnej služby vojenskej. Duch tejto organizácie je šovinistický a rozhodne namierený proti nacionalizmu  inonárodných menšín. Členov organizácie „Levente“ učia okrem špeciálne vojenských vecí aj všeobecnej vzdelanosti v reči a duchu maďarskom. Na povinné bohoslužby musí chodiť každý a byť prítomný na maďarských bohoslužbách. Slovenskí chlapci počúvajú maďarskú kázeň, ktorej nerozumejú, počúvajú maďarskú cirkevnú pieseň, ktorú nevedia spievať. Cvičiteľmi spolku sú zväčša Maďari, ktorí majú vyložene nepriateľský postoj voči slovenčine a slovenským snaženiam.

Pálenie slovenských kníh aj celých knižníc

Obecné knižnice sú väčšinou zatvorené, knihy boli zväčša uložené vo vlhkých pivniciach a na zaprášených povalách, niekde dokonca verejne spálené. Stalo sa tak napr. v obci Nádožď pri Košiciach, kde dňa 13. augusta 1939, keď ľudia boli na sv. omši v kostole, prišli žandári pod velením strážmajstra Kapuváryho, ktorý rozkázal školníkovi Imrichovi Šmucerovi, aby doniesol kľúče od notára a odovzdal ich strážmajstrovi Kapuvárymu. Potom žandári otvorili obecnú knižnicu v prítomnosti Šmucera, jeho manželky a chlapcov Jozefa Rusnáka a Ladislava Šimču, zobrali obecnú knižnicu v cene Ks 25 000, školskú knižnicu v cene Ks 10 000, slovenské odborné hospodárske a učebné knihy v cene Ks 6 000, spolu Ks 41 000.- a knihy na rozkaz žandárov Šmucer, jeho manželka, Rusnák a Šimča odniesli na školské ihrisko a tam žandári všetky spálili.

Tiež vtedy žandári zhabali i obraz Sv. Cyrila a Metoda, ten bodákmi prepichli a so slovami, že panslávski apoštoli patria do ohňa, hodili ho tiež do ohňa. Zhabali i slovenskú „zlatú knihu“ a listujúc
v nej, našli obraz bývalého slovenského košického biskupa Čárskeho. Namaľovali mu fúzy a so slovami, že ten panslavistický kňaz hodí sa za kondáša (pastiera svíň) a nie biskupa, obraz hodili na horiace knihy.

V obci Ruskov-Regeteruszka slovenské knihy nemusia páliť žandári. Tam slovenské knihy zo školskej knižnice používajú maďarskí učitelia na zakladanie ohňa. (Napríklad s. učiteľka Nagy Erzsébet.) Podobný prípad stal sa i v obci Ožďany pri Lučenci, kde bola spálená slovenská obecná knižnica za asistencie žandárstva na námestí obce. Stalo sa to niekoľko dní po pripojení obce k Maďarsku.

Zákaz kalendárov Spolku sv. Vojtecha

Príznačné je pre tendenciu nového režimu, že ani kalendár a knihy Spolku sv. Vojtecha neboli dovezené do Maďarska, takže členovia Spolku sv. Vojtecha nemohli dostať podielové knižky. Je to jedinečný prípad na svete, lebo náboženské a poučné publikácie tohto najväčšieho katolíckeho spolku Slovákov sa môžu volne kolportovať na celom svete. Nemusíme pripomínať, že z verejných peňazí na kultúrne ciele Slováci nedostávajú nič. Ako kurióznosť pripomíname, že za ČSR sa na maďarské kultúrne ciele venovalo na mnohých miestach z verejných peňazí niekoľkonásobne viac ako teraz v Maďarsku. Napríklad v Nových Zámkoch mesto venovalo predtým priemerne každý rok 15-20 000 Ks na podporu maďarskej kultúry. V prvom maďarskom rozpočte je určené na tento cieľ 200 pengö…

Mučenie Prof. Karola Boška zo Šurian

Jedným zo zakladateľov slovenského gymnázia v Šuranoch bol i prof. Karol Boško. Zúčastnil sa s horlivosťou kultúrnej práce medzi tamojším ľudom. Pretože si dovolil v miestnom hostinci spievať po slovensky, vojenská stráž ho zatkla, hrozne ho na vojenskej strážnici zbili a pustili na slobodu.

… Vojenská patrola, nás už hľadala v hoteli. Zastavili sme sa a opýtali sa, čo chcú. Kolegu jednoducho zahnali, že môže odísť, že potrebujú iba mňa. Kolega sa vzdialil a vtedy bez akéhokoľvek vysvetľovania alebo opýtania, všetci traja sa do mňa pustili a začali ma biť. Viedli ma na ľudovú školu, kde bolo ubytované vojsko. Celou cestou ma bili, takže som bol celý krvavý a sotva som stál na nohách. Tam ma odovzdali stráži, ktorá mala dávať pozor na mňa, aby som rovno držal hlavu a keby mi klesla, mali ma vždy pichnúť bajonetom. Takto som tam sedel vyše hodiny a každý vojak, ktorý tam bol ubytovaný, mohol mi dať facku, len preto, že som na otázku, akej som národnosti, odpovedal, že Slovák. Potom zasa prišla patrola, vyviedla ma von pred školu a tam ma začali mlátiť kolbami, rukami i kopať nohami, takže som klesol na zem. Bol som už tak dobitý, že som sa nemohol ani na nohy postaviť. Medzi bitím mi povedali, že ma bijú preto, že som urazil vojakov, ktorí sa bavili v hostinci u p. Antalíka tým, že sme provokatívne spievali slovensky… (Pozri doklad č. 25.) Opis lekárskeho vysvedčenia, vystaveného maďarským úradným lekárom dokazuje, aké následky môže mať v Maďarsku spievanie slovenských pesničiek…

Vyhnanie rehoľnej učitelky Emílie Durákovej.

Emília Duráková, rehoľná učitelka o svojom vypovedaní zo Šemše pri Košiciach zo dňa 7. decembra 1938 podáva nasledujúcu správu:

Školská stolica pod nátlakom správcu tamojšieho veľkostatku grófa Semseyho volila maďarský vyučovací jazyk na škole… Chudobní slovenskí občania museli pristať na maďarský vyučovací jazyk. Pripomíname, že zo 108 detí vedeli po maďarsky len 4 – 5. My, slovenské učiteľky, keďže sme maďarský jazyk nevedeli, pôsobiť sme tu nemohli. Preto boli veľact. provinciálnym predstavenstvom disponované na naše miesta maďarské učiteľské sily. Hneď sme dostali vypovedajúcu listinu, v ktorej sme boli obvinené, že sme búrili deti proti maďarskej vláde. Nebolo však nikoho, kto by bol mohol dokázať. Veď v škole sa učilo podľa nariadenia maďarských úradov 2 hodiny denne maďarčina a to sestrou, ktorá po maďarsky správne vedela. I k národnej oslave menín ríšskeho správcu Mikuláša Horthyho boli deti náležite pripravené. Na oslave prítomný budapeštiansky poverenec dal pochvalu na akadémiu. No, proti nám, slovenským učiteľkám, prejavil veľkú antipatiu a počínal si nevšímavo, ako keby nás v škole nebolo… (Pozri doklad č. 26)

Pomery v „oslobodenej“ Šemši.

Mária Adamčfková, rehoľná učitelka o svojom vypovedaní zo Šemše pri Košiciach zo dňa 7. decembra 1938:

Nepríjemnosti boli i pre maďarskú zástavu v kostole. Bola totiž položená vo váze nad tabernákulom, kde býva vyložená prev. Sviatosť Oltárna. Sestra kostolníčka ju čiste z cirkevných dôvodov z tohto miesta, kde ani kvety sa nesmú položiť, odložila, z čoho bolo tiež vyšetrovanie. Nátlak maďarizácie bol i v kostole tak veľký, že slovenský spev umlčali. Ľud sa však nedal a po maďarsky začaté litánie skončili sa po slovensky, lebo ženský hlas vernej Slovenky znel: „Naj tak špivajú, ako ludze znajú…“ ale následky pocítila, lebo štátnu službu ako listárka hneď stratila. Podobne i starosta obce pre svoje slovenské povedomie stratil úrad. Pri vyšetrovaní v Malej Ide bolo mi povedané, aby som dočkala týždeň, vezmú Prešov, Slovákov a ja, ako Prešovčanka budem patriť Maďarom. Smutnú spomienku mám i na odchod zo Šemše. Obec za odmenu, že som 3 mesiace vyučovala bezplatne, nám chcela pri odchode poskytnúť zadarmo povoz, ale nátlakom maďarských úradov bolo i toto zakázané. (Pozri doklad č. 27)

Správa Sr. M. Konštantíny, bývalej 1.predstavenej sestier Sv. Kríža v Krásnej pri Košiciach, o jej vyhnaní z Maďarska.

…Istého dňa došli deti do školy a rozprávali sestričke, čo sa im na ceste prihodilo. I pýtali sa: „Milá sestrička, čo máme robiť? Pani poštárka tak na nás kričala, že sme sa zľakli. Povedali sme jej: Pochválen P. J. Kr. a ona hovorila, či nám nepovedali ešte v škole, že už nie takto máme pozdraviť, ale po maďarsky. Ako máme pozdravovať, keď nie tak, ako dosiaľ? Veď i p. poštárku sme dosiaľ tak pozdravovali a prečo teraz na nás kričala?“ Sestra mi povedala, že ako sa doma s rodičmi vyprávajú, nech tak pozdravujú, lebo to sa i Pánu Bohu páči… Na tretí deň 24.XI.1938 odišiel p. podnotár Varga
s listinou, v ktorej nám štyrom reh. učiteľkám dávajú výpoveď z územia, že sme nebezpečné maďarskému duchu. Príčinou bolo to, že učitelky a zvlášť správkyňa zakazujú maďarský pozdrav
a protivia sa tomu, aby sa v kostole spievala maďarská hymna. Preto aby sme do 25.XI. dobrovoľne opustili územie, ináč použijú ozbrojené vojsko, ktoré nás potom prinúti opustiť územie…(Pozri doklad č. 29)

Správa Sr. M. Amabilis Hederovej, t.č. rehoľnej učiteľky. pri r.-k. r. šk.
v Širokom, o jej vyhnaní z Maďarska.

Obviňovali ma, že som trestala deti, lebo po maďarsky pozdravujú, v čom vôbec niet pravdy. Vec má sa takto: Bolo to v prvé dni po evakuácii, keď mi prišli deti do školy s tým, že cestou do školy boli upozornené, aby sa už po maďarsky pozdravovali. Keďže deti boli rýdzo slovenské, spýtala som sa ich toto: „Deti, čo ste, Maďari alebo Slováci?“ Jednohlasne odpovedali: „Slováci.“ „Teda, ako sa máte pozdravovať?“ Odpoveď bola: „Po slovensky!“ Najvážnejší dôvod bol ten, že som bola vraj proti štátnej maďarskej hymne, čo tiež nie je pravda… (Pozri doklad č. 30)

Prepúšťanie štátnych zamestnancov

Veľmi citeľnú ranu utrpela slovenská národná skupina i hromadným prepúšťaním štátnych zamestnancov slovenskej národnosti zo štátnych služieb. Nariadením 2300/1939 M. E. boli zriadené na pripojenom území takzvané „Igazoló bizottságok – ospravedlňujúce komisie“, ktorých účelom bolo zistiť štátnu a politickú spoľahlivosť tých, ktorí na pripojenom území mali byť prevzatí do služieb nového režimu. Podľa § 9, ods. 9 predseda ospravedlňujúcej komisie nechal vyvesiť zoznam osôb, ktoré spadali pod toto pokračovanie na vyhláškovej tabuli mesta (obce) s tou výzvou, že každý má právo oznámiť písomne alebo ústne predsedovi komisie skutočnosti, ktorých sa osoba dopustila za československej éry a ktoré jej možno z hľadiska maďarskej národnej spoľahlivosti vyčítať. Proti uzneseniu miestnej ospravedlňujúcej komisie sa mohli obrátiť postihnutí s apeláciou na ministra obchodu a dopravy. Ospravedlňujúcemu pokračovaniu, ako sme už spomenuli, boli podrobení všetci štátni úradníci, advokáti, kňazi, živnostníci atď. Zriadením týchto komisií a spôsob ako vykonávali svoju prácu, dala sa možnosť uplatňovať denunciatstvám v najrozličnejších formách i z najrozličnejších príčin. Osobné i nacionálne zafarbené spory vyrovnávali sa pomocou falošných udaní o štátnej nespoľahlivosti mnohých Slovákov a šovinizmus malých fanatických zaslepencov našiel široké pole pôsobnosti. Udávaním zamestnancov slovenskej národnosti sa ničili existencie drobných slovenských ľudí a očisťovali sa tým zámerne úrady i mestá od „cudzieho živlu“, lebo neospravedlnení štátni zamestnanci, nakoľko si nemohli zaobstarať výživu v Maďarsku, boli nútení väčšinou vysťahovať sa na územie Slovenska. Tým sa myslí, že národná skupina ako celok nesmieme utrpela, lebo strácala veľmi cenné vrstvy.

Týždenník Slovenská jednota a reciprocita

Prípravný výbor sa taktiež rozhodol založiť slovenský týždenník, ktorý by bol orgánom politickej vôle slovenskej národnej skupiny. Začiatkom februára 1939 bola podaná žiadosť o jeho povolenie. Dlhé mesiace žiadosti nebolo vyhovené. Slováci netrpezlivo čakali na povolenie slovenského časopisu, ktorý bol povolený vlastne až vtedy, keď sa poslancovi Jánovi Esterházymu dalo povolenie vychádzania Uj Hírek za predpokladu, že maďarská vláda povolí vychádzanie Slovenskej jednoty.
Z toho, za akých okolností bola povolená Slovenská jednota, je zjavné, že reciprocita je veľmi účinným a skoro jediným prostriedkom dosiahnutia národnostných práv pre Slovákov v Maďarsku, keď je vykonávaná dôsledne a systematicky.

Prvé tri mesiace vychádzania Slovenskej jednoty boli v znamení relatívnej tlačovej slobody a „Slovenská jednota“ bola vyhľadávaným slovenským časopisom nielen v Maďarsku, ale i na Slovensku. Onedlho sa však začala stávať nepohodlným časopisom. Upozorňovala na krivdy, domáhala sa nápravy, burcovala. Maďarské úrady ju zakázať nechceli; dala by do rúk slovenskej propagandy ďalší silný argument. Preto vznikom vojenského stavu od 1. septembra 1939 maďarská vláda inaugurovala tak prísnu cenzúru, že vychádzanie časopisu stalo sa iluzórnym, lebo povolené sú vlastne len správy všeobecného rázu. Každá úvaha, majúca nádych iný, ako kurz vládnej politiky, je v zárodku zamedzená. Rozsah časopisu bol obmedzený na polovicu, na štyri strany (spomíname si na osemdesiatstránkové exempláre bratislavského Esti Ujságu a Új Hírek… ) a cenzúra úplne zapchala ústa jedinému orgánu Slovákov v Maďarsku.

Dostávame správy, že v okolí Košíc i v Šahách žandári spisujú mená tých, ktorí sa odvažujú predplácať si tento časopis. Železničiarom, ktorých povyhadzovali zo štátnej služby, vyčítali, že čítajú Slovenskú jednotu; košická polícia si nechala predvolať jedného vysokoškoláka a upozornila ho, že vzhľadom na to, že jeho otec je štátnym úradníkom, bolo by vhodnejšie, keby si prestal predplácať Slovenskú jednotu…

Maďarská vláda začala vydávať v Košiciach obdenník „Naša zástava“, písaný v košickom nárečí, ktorého cieľom je, propagovať existenciu akéhosi slovjackeho národa, odlišného od národa slovenského, s priehľadnou tendenciou “divide et impera“ (rozďeluj a panuj), oddeliť východných Slovákov od Slovákov západných. Časopis rozposielajú po slovenských dedinách zadarmo a prispievajú doň svojimi protislovenskými štvavými článkami väčšinou maďarskí kňazi z košického biskupského úradu. Kto mal ilúzie, že maďarská vláda zamýšľa riešiť slovenskú otázku podľa pravdy, spravodlivosti a k spokojnosti Slovákov, môže sa o existencii „Našej zástavy“ presvedčiť o skutočných plánoch a praxi najvyšších miest administratívy. „Naša zástava“ je financovaná menšinovým oddelením predsedníctva vlády, čo znamená, že za súhlasu najvyšších predstaviteľov štátneho aparátu. Rozbiť jednotu Slovákov propagovaním novej národnej jednoty a vznášaním chaosu do myslí tamojších jednoduchých ľudí, pripraviť pôdu k ich ovládnutiu: to je cieľ „Našej zástavy“. To môže robiť a podporovať len ten, kto chce svojho protivníka ovládnuť a zničiť. Na tieto ciele dáva maďarská vláda peniaze…

Osudy vodcov

Stať si na čelo slovenskej národnej práce v Maďarsku znamená toľko, ako položiť do hry riziko vlastnej slobody. O tom, že to nie je prázdnou frázou. ale skutočnosťou podložené tvrdenie, presvedčíme sa, ak sa pozrieme na osudy tých osôb, ktoré sa odvážili stať si na čelo boja za slovenskú pravdu v Maďarsku.

Advokát Dr. Ľudovít Obtulovič, popredný činiteľ národnej skupiny, nebol ospravedlnený, preto nebol ani zapísaný do zoznamu advokátov, čím mu odobrali zdroj výživy. 

Imrich Kosec, farár z Bánovskej Kesy, dezignovaný generálny sekretár budúcej Slovenskej ľudovej strany, bol po svojej reči, povedanej na Devíne v Deň zahraničných Slovákov 5.júla 1939 vypovedaný 10. júla 1939 rozhodnutím hlavného slúžneho v Nových Zámkoch s 24-hodinovým termínom z územia maďarského štátu, pretože je „az ország biztonságára veszélyes idegen – pre bezpečnosť štátu nebezpečný cudzinec“

Košický oblastný tajomník strany, Ctibor Bobula, bol 19. decembra 1939 zatknutý a sedí dosiaľ vo väznici v Budapešti. Už prv odňali jeho matke, s ktorou žil v jednej domácnosti, koncesiu na výčapnícku živnosť.

Oblastný tajomník strany Gustáv Fiačan z Levíc bol väznený od 26. júla 1939 do 23. marca 1940 úplne nevinne. Na ilustrovanie osudu ktorý čaká vodcov slovenskej národnej skupiny v maďarských žalároch citujeme zo zápisnice, spísanej s Gustávom Fiačanom, s ktorým takéto veci robili v budapeštianskej vojenskej väznici na Contiho ulici:

„Už pri zisťovaní nacionálií jeden major v civile (oslovovali ho örnagy úr – pán major), keď som na otázku, že kam som príslušný, odpovedal, že do Ondrášovej, a keď sa spýtal kde táto obec leží, a ja som odpovedal, že na Slovensku, to tak rozčúlilo pána majora, že pristúpil ku mne a boxerom vrazil mi do tváre tak silno, že mi štyri zadné zuby na pravej strane hneď vyleteli. Major celý rozzúrený reval: „majd én meatanítlak hogy »Szlovákiában«! Szlovákia nem volt, nincs és nem is lesz – Felsömagyarország! – ja ťa naučím, že na »Slovensku«! Slovensko nebolo, nie je a ani nebude, to je Horné Uhorsko!“.

Krv som nesmel vypľuť, musel som ju glgať, zuby som si musel vložiť do vrecka. Keď sa ma pýtal, či žijú moji rodičia a odpovedal som, že neviem, lebo v deň môjho zatknutia boli veľmi ťažko chorí, odpovedal mi, že aby som vzal na vedomie že mi otec 22. októbra umrel. (Čo nebola pravda, ako som neskoršie zistil.) To ma natol’ko rozžialilo, že mi vyhŕkli slzy. Majora to znova tak rozčúlilo, že ma začal biť boxerom do pŕs a udrel ma tak silno do brady, že ešte i dnes mám na brade stopy po zacelenej rane. Potom ma začal kopať do kolien a do genitálií. Nato ma vyzval, aby som sa priznal, lebo to už vraj urobil Driensky a Protivoda; a je to vraj i v zápisnici, ktorú mi hneď i ukázal. Na prvý pohľad som zistil, že zápisnica je falošná s Drienskeho podpisom, ktorý som veľmi dobre poznal.

Majorovi som to i povedal rovno do očú. To ho zasa tak rozzúrilo, že ma začal biť, kde ma len zasiahol, takže som skoro úplne odpadol a museli ma odviezť dvaja vojaci. Ešte musím pripomenúť, že asi 10 dní po prevedení nás do väznice »Conti« zaviedol ma dozorca väzňov Sós s dvoma vojakmi do pivnice do miestnosti, ktorú väzni menujú „kínzökamra – komora mučenia“. Najprv som musel strčiť ruky do zvláštneho prístroja, takže som nemohol prstami ani pohnúť. Dozorca Sós sadol si naproti mne a začal mi dlhou ihlou hlboko pichať pod nechty. Potom musel som sa vyzliecť do naha. Sós mi zviazal na chrbte železnou reťazou ruky, ktoré priviazali o železnú obruč, ktorú vytiahol škripcom tak vysoko, že mi nohy asi na pol metra viseli vo vzduchu. Bol som pripevnený o ruky, ktoré som mal za chrbtom zviazané. Už spôsob ako ma zavesil, pôsobil mi hrozné bolesti. Potom vzal dozorca Sós remenný korbáč, na konci s olovenými gul’kami, a začal ma ním po celom tele bičovať do toho času, dokiaľ som neupadol do mdlôb, keď ma obliali vojaci vedrom ľadovej studenej vody. Nechali ma potom visieť ďalej do tých čias, kým som neupadol znova do bezvedomia . Dodnes – po 8 mesiacoch – mám na pravom pleci krvou podliate čierne fľaky.“ (pozri doklad č. 91a)

Súčasne s ním boli väznení i dvaja prední pracovníci levického kraja: Ján Driensky a Ladislav Protivoda. Po osemmesačnom väznení boli pustení tiež ako nevinní na slobodu. (Pozri doklad č. 91b.)

Ladislav Vojaček, ktorý bol tajomníkom kancelárie strany v Košiciach pred Bobulom, onedlho po prevzatí svojej funkcie bol zatknutý, vo väzení hrozne zbitý… a po niekoľkých dňoch väznenia pustený, bez rokovania ako nevinný, na slobodu…

Zhrnutie

Horeuvedené svedectvá zverejnené v r.1940 sú iba malým zlomkom celkového utrpenia Slovákov.
K tomu treba podotknúť, že rozsudok Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a János Esterházy, zaväzoval obe vlády vytvoriť spoločnú komisiu, ktorá mala riešiť konkrétne problémy spojené s vytyčovaním novej hraničnej čiary v teréne, rozhodovať o štátnej príslušnosti, zabezpečiť práva zostávajúcej maďarskej menšiny na Slovensku a novovytvorenej slovenskej menšiny na území prisúdenom Maďarsku. Vtedajšia maďarská vláda však toto nedodržala a svoje zmluvné záväzky hrubo porušila. 

Slovenská menšina v Maďarsku však nebola iba novovytvorená. Už po trianonskej mierovej zmluve (podpísanej v r. 1920) zostal v Maďarsku vysoký počet Slovákov, ktorých presný počet sa už nebude dať zistiť, pretože disponibilné štatistické údaje z Uhorska a medzivojnového Maďarska sú nespoľahlivé a tiež preto, lebo títo Slováci boli dlhodobo vystavení tvrdej maďarizácii, ktorej časť z nich už podliehala. Po Trianone však zaiste zostalo odhadom asi 400.000 Slovákov v Maďarsku. K nim sa potom pridali početní Slováci po arbitráži, takže slovenská menšina v Maďarsku 1938-1945 bola naozaj početná, aj keď svoje práva, ktoré by zodpovedali jej podielu na obyvateľstve, nijako nemohla uplatniť.

Za ironickú korunu propagandy vtedajšej maďarskej vlády možno považovať prejav regenta M.Horthyho, ktorý bol v rokoch 1920 – 1944 regentom (správcom) Maďarska. Vo svojom prejave dňa 11.novembra 1938 v Košiciach M.Horthy prehovoril aj v slovenskom jazyku a uisťoval Slovákov, že všetky ich národnostné práva budú zabezpečené v maďarskom štáte. Doslova povedal: „Buďte presvedčení, že láska celého maďarského národa zabezpečí vám mimo zvýšenia životnej úrovne aj úplnú slobodu slovenského jazyka a kultúry.“

V mene princípu rovnakej ľudskej dôstojnosti spoznávajme a pamätajme si horeuvedené svedectvá utrpenia Slovákov, ich utrpenie nebolo nezmyselné a navždy ostane v duchovnej pokladnici nášho národa. Znášanie krívd, deportácií, nespravodlivosti, okrádania, vyhrážania, mučenia, znásilňovania, nie raz aj vrážd, tvorí súčasť našej identity a historickej pamäti. Cieľom tohoto dokumentu nie je vyvolať nenávisť, alebo nepriateľstvo. Je reakciou na už v úvode spomenutý protizákonný spôsob používania maďarskej štátnej vlajky v Dunajskej Strede, ktorý podľa nášho presvedčenia poškodzuje vzájomné slovensko – maďarské vzťahy. Je snahou vydať svedectvo pravde, o ktorej je široká verejnosť absolútne neinformovaná.

Naším cieľom je pokojné a priateľské spolunažívanie s národnostnými menšinami vo vzájomnej úcte, to je však možné iba na základe pravdy a rešpektu k zákonom štátu. Ako je napísané: „Pravda nás oslobodí“. Iba v tejto slobode a na základe poznania pravdy, budeme vedieť rozvíjať vo vzájomnom zmierení a  dôvere priateľské vzťahy, ktoré budú trvalé.

                                                                                                                                                                            23.12.2021

OZ Združenie slovenskej inteligencie, Ing. Branislav Čech predseda    

OZ SLOVENSKÍ KATOLÍCI, Mgr. Miroslav Vetrík, predseda