Peter Sokolovič
Obdobie 1. Slovenskej republiky zanechalo v mysliach mnohých Slovákov výrazné stopy. Prezident Jozef Tiso sa pre nich stal synonymom slovenskej štátnosti, osobou, ktorá znamenala pre veľkú časť národa významnú autoritu. Inak tomu nebolo ani v prievidzskom okrese, kde plánovaná Tisova poprava vyvolala v nemalej časti obyvateľstva negatívne reakcie. Na „Tisovu stranu“ sa postavili nielen jednotlivci, v niektorých obciach muselo zasiahnuť dokonca aj Povereníctvo vnútra, nakoľko aj niektorí predsedovia, funkcionári či členovia národných výborov neskrývane vyjadrovali sympatie k „bývalému režimu“.
Mnohí Slováci sa s plánovanou Tisovou popravou nevedeli zmieriť a posielali prezidentovi Benešovi žiadosti o jeho omilostenie. Medzi týmito žiadosťami, ktorých reprezentatívny výber bol – spolu so žiadosťami o vykonanie popravy – uverejnený v časopise Pamäť národa, boli dokonca aj žiadosti podpísané kolektívmi obyvateľov slovenských obcí, adresované priamo vtedajšiemu prezidentovi Edvardovi Benešovi. Špecifickým príkladom je obec Valaská Belá, ktorá mala podľa rodákov – napriek tomu, že sa hrdila titulom „partizánska obec“ – k Jozefovi Tisovi poväčšine pozitívny vzťah.
Už v marci 1939, počas hektických dní pred vyhlásením samostatného Slovenského štátu, sa obyvatelia dediny stavali podľa pamätníkov na stranu zavŕšenia štátoprávnych snáh Slovákov. Z Valaskej Belej pochádza aj známy slovenský kňaz, jezuita Šebastián Labo SJ, ktorého otec Vendelín v dedine vlastnil krčmu a obchod. Ako v knižne publikovanom rozhovore na okraj marcových udalostí povedal, „Keď prišli marcové dni, občania boli vzrušení udalosťami, ktorými vtedy žil celý národ. Naša dedina politicky patrila na 90 percent Andrejovi Hlinkovi. Keďže v marci neboli ľudia na prácach, v tieto kritické dni bolo u nás v krčme stále veľa ľudí“. Pri vyhlásení Slovenského štátu – podľa pamätí jeho syna Šebastiána – jeho šťastný otec Vendelín Labo dokonca daroval prítomným v krčme 50-litrový sud piva so slovami „chlapci, potúžte sa, máme na to dôvod. Máme svoj samostatný štát, historická udalosť“.
Krčma bola v tomto období miestom, kde si mohli záujemcovia vypočuť rozhlasové vysielanie, poprípade prečítať noviny. Niet preto divu, že krčma Vendelína Labu bola svedkom významných udalostí, ktoré mali výrazný dopad na život dediny a „pretriasali“ sa tam rozličné témy, proces s Dr. Tisom nevynímajúc. Nakoľko bol Vendelín Labo známy ako zástanca politiky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, dokonca patril aj medzi pár ľudí, ktorí na Pribinových slávnostiach v Nitre v roku 1933 vyniesli na pleciach Andreja Hlinku na rečnícku tribúnu, jeho hostinec sa aj v roku 1947, pred plánovanou Tisovou popravou, stal miestom, kde sa stretávali odporcovia exemplárneho potrestania prvého slovenského prezidenta. Práve tu v hlavách niektorých z nich skrsla myšlienka spísať žiadosť o milosť pre Jozefa Tisu a adresovať ju priamo prezidentovi Benešovi.
Miesto „konšpirácií“ zjavne nebolo náhodné. Vendelín Labo bol známy ako „zarytý odporca komunizmu“, na ktorého si po roku 1945 v rámci retribučného súdnictva „brúsili zuby“ viacerí jeho politickí nepriatelia. Zaiste videl, že proces s Jozefom Tisom a plánovaná poprava nahrávajú do karát najmä komunistickej strane. Už zo svojho zajatia v 1. svetovej vojne si po otrasných zážitkoch priniesol heslo „beda, ak k nám príde boľševizmus“. Jeho hostinec sa stal miestom, kde skrsla myšlienka spísať žiadosť o Tisovo omilostenie. Ako už bolo spomenuté, bolo tomu tak o to viac, že to bolo miesto, kde myšlienky slovenskej samostatnosti mali výrazné zastúpenie. Niet preto divu, že – po ôsmich rokoch od vzniku Slovenského štátu – sa práve v tomto hostinci rozhodlo o spísaní predkladaného dokumentu.
Iniciátorom celej akcie bol podľa dokumentov Karol Luchava, ktorý spoločne s Michalom Furkom započali 8. marca 1947 vo Valaskej Belej podpisovú akciu sledujúcu udelenie milosti Jozefovi Tisovi. Podnetom na napísanie žiadosti mal byť vypočutý rozhovor z vlaku, podľa ktorého občania Veľkého Medera, rodiska Alexandra Macha súdeného v jednom procese s Tisom a Ďurčanským, mali predložiť Národnému súdu 1000 podpisov s požiadavkou, aby Mach nebol popravený. Luchava preto prišiel s nápadom, „či z Valaskej Belej by nemohli občania národnému súdu predložiť takúto prosbu s podpismi tiež i za Dr. Tisu, nakoľko obec Valaská Belá je čisto katolícka obec, ktorá sa zapojila do Slovenského národného povstania a ako taká bola tiež vyznamenaná rádom 1. triedy, a to už vraj i preto, že sa jedná o katolíckeho kňaza“.
Svoju žiadosť, ako je zrejmé z dokumentov, chceli podložiť práve váhou „titulu“ partizánskej obce. Je však zaujímavé, že povstania sa mali obyvatelia Valaskej Belej zúčastniť práve preto, že sa údajne rozšírila po obci informácia, že nacisti zatkli Jozefa Tisu. Ako si spomína Š. Labo, „Moja dedina sa stala verejnosti zvlášť známou v auguste 1944, v čase vypuknutia povstania i počas jeho trvania, keď vrchársky terén bol akoby stvorený pre partizánov. Povstanie vzbudilo najprv nadšenie, lebo sa hovorilo, že máme brániť pána prezidenta pred Hitlerom a nemeckými nacistami. Keď sa však rýchlo zistilo, že je to lož, nadšenie spľaslo, mnohí z povstania zutekali“.
V prvých dňoch povstania skutočne mnohí Slováci pod dojmom falošnej správy o Tisovom zajatí vstúpili do radov povstalcov. Nemožno to samozrejme absolutizovať, nakoľko pohnútky jednotlivých ľudí sa mohli región od regiónu odlišovať, Valaskej Belej bol však predsa len za pripisované zásluhy v období povstania udelený titul partizánskej obce. Celý dokument je o to zaujímavejší, že obaja hlavní aktéri mali byť tiež partizánmi. Na ďalší deň Luchava opäť prišiel do hostinca Vendelína Labu a priniesol so sebou na stroji napísanú žiadosť adresovanú Slovenskej národnej rade a dr. Benešovi, o ktorých sa predpokladalo, že by mohli mať rozhodujúce slovo pri rozhodovaní o udelení milosti. V žiadosti sa vyslovene písalo:
„Slavná
Slovenská národná rada
V Bratislave.
Slovutný pán Dr. Eduard Beneš ako prezident Československej republiky.
Obec Valaská Belá, okres Prievidza obracia sa na Slovenskú národnú radu s touto prosbou. Bývalý prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso v prípade, že by ho národný súd v Bratislave odsúdil na trest smrti prosí Slovenskú národnú radu, aby ho nedovolila popraviť a zasadila sa svojou váhou cestou prezidenta Republiky, aby dostal milosť. Svoju prosbu odôvodňujeme týmto. Obec Valaská Belá je čisto katolická a bola zapojená do Slovenského národného povstania a bola vyznamenaná Rádom 1. st. Slov. nár. povstania. Slovensko chce mať pokojný život v Československej republike, keď toto dosiahne, Republika Československá stane sa silnejšou a nepremožiteľnou.
Pevne veríme, že naša prosba ako aj prosba celého slovenského národa bude vyslišená a Dr. Jozef Tiso ostane medzi živými.“
Žiadosť potom Karol Luchava nechalprečítať i Michalovi Furkovi, „ktorý s jej obsahom súhlasil a keď Karol Luchava podpísal vlastnoručným podpisom na pripojený hárok papiera sa na prvom mieste, učinil tiež i tak Michal Furka na druhom hárku papieru, ktorý sa tam vlastnoručne podpísal tiež na prvom mieste. Túto žiadosť potom nechali občanom vo Val. Belej podpisovať na pripojených dvoch hárkoch papieru. Keďže občania z Val. Belej videli, že na prvých miestach sú podpísaný Luchava a Furka, ktorí boli partizáni, podpisovali tieto hárky papierov preto i občania z Val. Belej, na ktoré sa takto potom podpísalo dovedna 296 osôb z Valaskej Belej“.
Práve fakt, že sa občania Valaskej Belej – napriek možnosti perzekúcie zo strany nadriadených orgánov – vlastnoručne na dokument podpísali svedčí o tom, že boli mnohí z nich s obsahom žiadosti vnútorne stotožnení. Pre Luchavu a Furku malo angažovanie sa vo veci ďalekosiahlejšie následky. Nielenže bolo proti nim zavedené kárne opatrenie zo strany Sväzu slovenských partizánov „za hrubé porušenie part. cti“, boli tiež vyšetrovaní bezpečnostnými orgánmi a vzatí do väzby Okresného súdu v Prievidzi. Z dokumentov, ktoré sú k dispozícii v Okresnom archíve Nitra, pobočka Prievidza sa síce nedá vyčítať, ako proces s dvoma partizánmi a zároveň odporcami Tisovej popravy dopadol, napriek tomu sú dokumenty, spoločne s ďalšími dokumentami súvisiacimi s procesom s Dr. Tisom zaujímavým svedectvom o zmýšľaní nie bezvýznamnej časti slovenskej spoločnosti k udalosti, ktorá dodnes vyvoláva diskusie v radoch nielen historikov, ale aj laickej verejnosti.
Zdroje:
SOKOLOVIČ, Peter: Proces a poprava Jozefa Tisu vo svetle regionálnych dokumentov prievidzského okresu. In: Nové historické rozhľady, 1/2015.
SOKOLOVIČ, Peter: Premiéro mal predsa pravdu. Bratislava 2014.
SOKOLOVIČ, Peter: Listy Edvardovi Benešovi v súvislosti s rozsudkom nad Jozefom Tisom. In: Pamäť národa, 1/2011.
