Ruský historik Mark Solonin v nedávnom rozhovore neváhal verejne vyhlásit‘: „Princíp oficiálnej historiografie by som chcel charakterizovať jedným aforizmom. Sovietska historiografia po dobu 40 rokov od skončenia druhej svetovej vojny falšovala fakty a pracovala na princípe – hlupák si to nevšimne, múdry bude mlčať a smelého postavíme do väzenia. Väčšina ľudí, ktorá sa týmto otázkam špeciálne nevenuje, nebola schopná pochopiť, že im sovietski historici klamú do očí. Odborníci, ktorí pochopili, že oficiálna historiografia klame, boli na významných postoch, a keďže si chceli zachovať svoju pozíciu, tak mlčali. A disidenti, ktorí sa odvážili kritizovať oficiálnu verziu histórie, boli uväznení. Tento aforizmus platil až do začiatku perestrojkového obdobia na sklonku 80. rokov.
Objektívne nemožno tvrdiť, že Sidora do diplomacie odsunuli nacisti. Sidor totiž bol prvým zo slovenských politikov, ktorí už v roku 1938 prostredníctvom viedenských Slovákov nadviazali styky s tamojšími nemeckými agentmi. Neskrotná ambícia ho viedla k tomu, že sa usiloval stať akýmsi nástupcom Andreja Hlinku, na čo mu však chýbalo tak náležité vzdelanie, ako aj politická skúsenosť a charakterové vlastnosti. Preto si ho 7. marca 1939 Hitlerovi agenti vybrali ako vhodného partnera.
Keďže ho však medzitým v Prahe povýšili na štátneho ministra a zástupcu predsedu ústrednej vlády, na začiatku marcovej krízy Sidor odmietol nemeckým agentom vyhlásiť samostatnosť Slovenska s odôvodením, že on je „vojakom Prahy“. Pražská vláda sa mu odmenila tým, že ho prezident Hácha 11. marca 1939 vymenoval za predsedu slovenskej autonómnej vlády. Po vyhlásení samostatnosti mu neostávalo iné, ako odstúpiť z postu ministra vnútra Slovenského štátu, za ktorého ho vymenoval predseda vlády Jozef Tiso. A bol to práve Tiso, ktorý napriek protestom z nemeckej strany zveril Sidorovi najprestížnejší a najbezpečnejší post v novej slovenskej diplomacii, akým bola funkcia vyslanca a splnomocneného ministra pri Svätej stolici. Počas Sidorovho pôsobenia v Ríme nemci niekoľkokrát vyžadovali jeho odvolanie, v čom ich podporoval aj predseda vlády a minister zahraničných vecí prof. Vojtech Tuka, ale prezident Tiso ho tam ponechal až do konca trvania Slovenskej republiky.
Zo strany Slovenska sa „čechoslovakizmus“ na Slovensku udržiaval pri živote po nástupe komunizmu k moci nanútením marxistického historického determinizmu, ktorý bez akýchkoľvek ťažkostí odsunul roky 1939 – 1945 do orwellovskej „pamäťovej diery“, azda s výnimkou povstania roku 1944, ktoré upravil tak, aby zapadalo do československého výkladu slovenských dejín a slúžilo ideologickým cieľom komunistického režimu. V tejto situácii však nastal kuriózny zvrat: na slovenských historikov sa vyvíjal nátlak, aby prekrútili dejiny povstania dovtedy, kým mu režim neudelil v 60. rokoch 20. storočia komunistické titres de noblesse. Až potom mohli vojnoví komunistickí predstavitelia vyrozprávať svoju verziu príbehu a poopraviť toto historické svedectvo. Výsledkom je doslova až prehnaná pozornosť venovaná povstaniu roku 1944, ale žiadny diškurz o rokoch 1939 – 1945. Západní vedci, ktorí prihliadali predovšetkým na seriózne a objektívne historické štúdie o vojnových rokoch, nenašli ani jedinú zo Slovenska, na ktorú by sa mohli pri skúmaní slovenských dejín spoliehať. Na druhej strane je nutné zdôrazniť, že slovenskí bádatelia, ktorí v 70. a 80. rokoch 20. Storočia skúmali staršie obdobia alebo pôsobili v iných disciplínach, napríklad v archeológii a etnografii, boli pod menším vplyvom čechoslovakizmu a výskum robili zo slovenského pohľadu.
