„Kto je muž a muž šľachetný, ten so svojim presvedčením najmä tam, kde mnohým, kde jednému veľkému celku pomôcť môže, vždy a na mieste vystúpi. Len človek slabúch, ducha a mysle otrockej a srdca babského, len ten sa pred druhými utiahne a myseľ svoju zatají. Takýchto ale ľudí, strachúnov a slabúchov, treba by bolo nie za stoly verejné, ale za pec ako baby usadiť a im za roveň takým, ktorí, keď do boja ísť majú, sem i tam sa ukrývajú, praslicu, aby na nej priadli a nie do zboru mužov sa miešali, na hanbu poslať. „
„Či je nie bolestné vidieť, ako sa mládenci z krvi slovenskej od svojich odštepujú a v zaslepenosti svojej nevediac, že sami na seba hanbu kydajú a sypú zo svojich posmechy vystrájajú? Či je nie bolestné vidieť, ako zase iní mládenci slovenskí len tak kadejako živoria a za roveň hubám v tme horskej hlivejúc, stroja sa len preživoriť a ledabolo prevliecť svetom týmto? Takýchto je pravda najväčší počet. Keď ale nad týmto človeka žiaľ prejde, desať ráz väčšmi sa ešte rozžalostí nad tými, čo už i poznali seba a národ svoj a zahoreli zaň láskou, čo už i pripravovali sa k prácam za národ svoj, keď títo vstupujúc do života zase ochabujú, slabnú a na všetko zabúdajú…..„
Ľudovít Velislav Štúr Reči a state, časť Neopúšťajme sa.
