piatok, 29 marca, 2024
spot_img
ÚvodOdporúčameKonštantín Čulen: Po Svätoplukovi druhá naša hlava (výťah z knihy)

Konštantín Čulen: Po Svätoplukovi druhá naša hlava (výťah z knihy)

Práve tie vrstvy, ktoré v časoch nemeckých víťazstiev najlepšie s Nemcami kolaborovali, začali v časoch nemeckého ústupu uvažovať o tom, ako si zachrániť tie výhody, ktoré im Slovenská republika dala. Bola to časť evanjelického dôstojníctva a komunistické hnutie, ktoré snívalo viac o pripojení k Rusku ako k Prahe. A tak po dlhých prípravách v auguste 1944 vyvolali takzvané národné povstanie. Bol to nepodarený puč karieristických dôstojníkov a malej skupiny evanjelickej inteligencie podporovaný ruskými parašutistami. Rozhlásili, že Nemci zlikvidovali Slovenskú republiku a zavraždili prezidenta. Na základe týchto falošných informácií dostali von z kasární slovenských vojakov. Keď sa však vojaci dozvedeli, že ich klamstvom dostali von, nastal masový útek. Celý puč bol anarchistickým povstaním podsvetia, ktoré ničilo štátny i súkromný majetok, a najmä vraždilo katolíkov. Katolícky kňaz a spisovateľ Anton Šalát bol prvou obeťou tohto povstania, poslanec  Slameň, chudobný robotník, ďalšou obeťou. Je veľkým omylom, čo tvrdia niektorí, že to bolo spontánne povstanie celého slovenského národa. Najviac o tom svedčí obrovský počet žalárovaných, dva roky neustále pracujúce ľudové súdy a Národný súd. Viac ako 100 000 ľudí ostalo v žalároch a koncentračných táboroch. Tu, kde sa počas vojny nikto nepopravil, teraz český kat má prácu stále. Keď sa boľševici priblížili už k západným hraniciam, Tiso s malým sprievodom odišiel do Rakúska a miesto slovenského prezidenta sa vrátil Beneš nenávidiaci všetko slovenské. (str.250 – 251)

Po niekoľkých mesiacoch Tisovho väzenia Praha súrila, aby sa Tiso dostal pred súd. A keď sa pre odpor katolíckych sudcov nemohla Tisova vec dostať ku predu, jedného dňa prišiel do Bratislavy policajný autobus z Prahy s písomným rozkazom ministerstva vnútra, aby im boli Tiso a slovenská vláda vydaní na odvoz do Prahy. Napriek tomu, že evanjelickí biskupi vystupovali tvrdo za to, aby prípad dostal sudca katolík, nemohlo im byť vyhovené, pretože každý katolík odmietal. Zostal len jeden – všetkého schopný – luterán Daxner. 

V lete prišiel na letné prázdniny do Topoľčianok Beneš. Medzi inými sa stretol aj s dvoma evanjelickými biskupmi a s Benešom prišli pobesedovať aj páni povereníci. Už tam, dávno pred procesom Beneš vyhlásil, že Tiso musí byť obesený. „Nie som krvilačný, ale Tiso musí byť popravený“. Keď mu jeden z povereníkov odpovedal, že politicky je to na Slovensku neúnosné, zúrivým tónom odvrkol: „Ale potrebné“. Ešte pri tejto príležitosti Beneš povedal, že všetky hospodárske a ľudské zdroje musíme poskytnúť východu. Pri inej príležitosti sa neskôr vyslovil: „Dvaja prezidenti nemôžeme žiť na území jedného štátu. Jeden musí padnúť. Tiso padne!“  A každý rozsudok smrti, vyrieknutý človekom nepovolaným, t.j. nesudcom, je vlastne vraždou. (str.276)

19 deň súdu – 20. decembra

Prišla reč na tzv. koncentračné tábory. Žaloba hovorí, že v čase vojny bolo na Slovensku pozatváraných asi 3000 ľudí a že to je zločin. Zaujímavé – to je zločin ale keď sa nedávno Ferienčík priznal, že len za rok 1946 bolo na Slovensku zatvorených 120 000 ľudí – to už zločin nie je. Mach pred súdom potvrdil, že tých 3000 zatvorených bolo, ale priemerná doba väznenia bola 2-3 týždne, kým priemer terajšej ČSR je 55 mesiacov a 83 žalárov a koncentračných táborov je tak preplnených, že si vypomáhajú tábormi v českých krajinách. A popri tom je ešte 20 000 Slovákov deportovaných v Rusku. …Do Vianoc sa Tisu popraviť nepodarilo ako to Beneš žiadal, aj keď rozsudok bol hotový dávno pred začiatkom. (str.306-307)

Politický proces

Tento proces mal všetky sprievodné javy politických procesov. Rozhoduje v nich moc, násilie, nenávisť a právo robí len oponu. Mladý slovenský vedec Dr. Manca opísal vo svojej Novej práci politické procesy tak dobre, že sotva uschla farba na jeho článku, už tam bola Národná bezpečnosť. Z mladého vedca, ktorý popisoval politické procesy v starovekých Aténach, v Ríme a novšie vo francúzskej revolúcii sa stal vojnový zločinec a zachránil sa pred žalárovaním len tým, že ušiel. Dr. Manca vo svojom článku videl hlavné znaky politických procesov v nasledujúcich znakoch:

  1. Rozsudok v politickom procese je vopred určený
  2. Víťazom je ten, kto má policajnú moc v rukách
  3. Obžalovaný si nesmie voliť obhajcu, ale je mu obhajca určený
  4. Obžalovaný nemá možnosť dostať sa k spisom a prameňom, ktoré by dokázali jeho nevinu
  5. Svedkov obhajoby súd nepripúšťa
  6. Obžaloba narába falošnými svedkami i falošným materiálom a okrem toho podplácaním na strane jednej a zastrašovaním na strane druhej.
  7. Verejnú mienku robia tí čo súdia a robia ju proti obžalovanému. Proti obžalovanému je dovolené všetko, v jeho prospech nič, lebo je to „ovplyvňovanie súdu“

Od slova do slova to bolo takto aj v procese s Dr. Tisom. (str.308)

Tisovi nedovolili preštudovať potrebné spisy

Žaloba sa pripravovala oficiálne na proces vyše roka. Ale ak hovorili Česi z Londýna pravdu, bolo to už od 14.3. 1939. Mali k dispozícii všetky archívy, všetky úrady. Tisovým obhajcom oznámili, že ich menovali obhajcami len v poslednej chvíľke, takže sa na tento proces nemali čas pripraviť. Prvého Tisovho obhajcu odmietli a hrozilo mu žalárovanie. Väčšinu svedkov, ktorých žiadala obhajoba, zamietli. Daxner zamietal ešte aj také návrhy obhajoby, ktoré neboli vyslovené. Stačilo, keď bol v zlej nálade a obhajca chcel položiť otázku a už kričal, že nepripúšťa odpoveď, alebo zamieta návrh. Tiso v poslednej reči povedal celkom otvorene, že za články, za ktoré ho obžalovali a ktoré boli uverejnené v Slováku, nedovolili mu ani prečítať, ba ani toľko času mu nedali, aby sa mohol prelistovať dennou tlačou, aby si mohol osviežiť priebeh a postup jednotlivých udalostí v posledných rokoch. Stalo sa ešte aj to, že Daxner vzal Tisovi pred začiatkom súdu všetky písomnosti a poznámky, ktoré si Tiso pred procesom urobil. A hlavne ponáhľal sa odstrániť hlavného svedka v tomto procese Dr. Tuku. Boli veci, ktoré by mohol býval vysvetliť len Tuka, lebo ich on robil. Práve preto nechali Tuku popraviť, hoci ani na nohách nemohol stáť, aby nejasné veci mohli prisúdiť Tisovi. Z toho všetkého bolo jasné, aký rozsudok Daxner chce vyrieknuť. (str.309)

37. deň – 7. januára

Generál justičnej služby Dr. Bohumil Ečer bol jedným z tých českých dôstojníkov, ktorí utiekli do zahraničia a dlho nevedeli, na ktorú stranu sa majú pridať. Keď bol v cudzine a rozprával o Benešovi redaktorovi Prídavkovi, nepoužil na Beneša krajšie slovo ako lump, darebák a blb. Po zmene politickej situácie sa pridaním k odboju a popisom a udávaním zradcov a kolaborantov prepracoval až na generála… .Bol to Ečer, ktorý na Benešov rozkaz dal Tisu spútať a preberajúc ho v Prahe povedal: „Přeberám  spoutané samostatné Slovensko. Tady ho již máme v řetězech.“  Ako svedok, ktorý na Slovensku v spomínanej dobe nebol, opísal všetky hrôzy, ktoré Nemci spôsobili. Na otázku, či sú dokumenty, ktoré predložil pravdivé a pravé nechcel odpovedať. Na otázku, podľa akého medzinárodného práva bol Tiso vydaný, odpovedal, že podľa rozhodnutia anglo-americkej vlády. Prezradil však aj to, že britská vláda nesúhlasila s vydaním Dr. Tisu. Na otázku, či v Norimbergu bola uznaná za zločineckú aj nemecká vláda ako celok, odpovedal, že nie. Ečer však na otázky obhajcov musel priznať, že keby nebolo samostatnosti, hrozilo Slovensku rozkúskovanie. Zaujímavé bolo, že Ečer v Brne 8. Októbra 1938 ďakoval Tisovi za žilinské rozhodnutie. (str.344-345)

45-46. deň – 14-15. januára 1947

Svedok Čatloš vysvetlil aj „vypovedanie“ vojny Rusku. Bolo to vraj na nemecký nátlak. Do vyhlásenia miesto „vyhlasujeme“,  napísali „pripojujeme sa“. Čatloš veril, že vojna so ZSSR skončí do troch mesiacov. Hovoril, že museli sme viesť politiku machiavelizmu – inak sa tváriť, inak myslieť, inak konať. Čatloš pripravoval povstanie s Malárom i s ostatnými dôstojníkmi. „ O tom povstaní, ktoré vypuklo neviem. Ja som pripravoval naše povstanie s Malárom, ale boli sme Goliánom zaskočení a vyradení. Golián zneužil pohotovosť posádok, ktoré naoko boli v pohotovosti proti partizánom, ale v skutočnosti prichystané pre naše povstanie. Povstanie malo vypuknúť, keď Rusi dobyjú Krakov alebo Miškovec. V rozhodnom čase by sme boli vyzvali vládu, a to ultimatívne, aby sa pridala, ak by sa ona už predtým nepridala, alebo by býval rozhodol revolver“ , hovoril Čatloš.

Daxner sa pýtal Čatloša, prečo sa Nemcom nepostavili na odpor.  Čatloš povedal, že naša účasť na vojne znamenala len 20% z toho, čo ich Nemecko žiadalo. Daxner na to: „A čo morálka a česť?“ Čatloš odpovedal: „Odpor? Ďurčanský sa postavil na odpor a ako to dopadlo? Prišiel radikál Tuka a bolo to lepšie? Radšej taktickými vyjednávaniami získať ústupky. Keby sme sa vtedy postavili Nemcom na odpor, Nemci by urobili s nami to, čo chce s nami urobiť Národný súd…. Nech slovenská verejnosť súdi, čo by bývalo lepšie.“ (str.364-366)

60. deň – 30 januára

Biskup Michal Buzalka na otázky Šujana a Daxnera, či mohol byť Tiso prinútený vysloviť niečo, čo nie v súlade s učením cirkvi. Daxner: „ Keď povedal to svoje vyhlásenie v Holíči, bolo to proti učeniu viery?“ Buzalka: „To nebolo proti učeniu viery, ale to bola akási oportunistická politická výpoveď. Neskoršie som sa dopočul, že Dr. Tiso mal naznačené z nemeckej strany, že v týchto dňoch by mal niečo povedať, aby sa zachránil záujem Slovenska“ . Šujan: „Na koho bolo adresované memorandum židovských rabínov?“ Buzalka odpovedal že na neho a doručili mu ho predstavitelia cirkevnej obce. Šujan: „Nehovorili vám, že aj Tiso to dostal?“ Buzalka odpovedá že nie, ale počul že aj on má dostať. ..

Súdu bol predložený Tisov rozkaz pre štátne úrady, v ktorom sa hovorí, že Nemcov je na Slovensku 4,84%. Kde je úradníkov 100, môže byť Nemcov najviac 5. Keďže mnohí preskakovali a menili si národnosť, Tiso nariadil, aby proti úradníkom, o ktorých sa zistí, že sú Nemci a uvedenú majú inú národnosť, zaviedli disciplinárne konanie a prepustili ich. Toto nariadil ešte ako predseda vlády 13. Júla 1939. Kto okrem Tisu sa odvážil v Európe urobiť toto? Predstavte si, čo by to bola za sláva, keby sa v niektorom českom archíve našiel podobný list. Všetci Česi dohromady sa nikdy neodvážili na niečo podobné. (str.379 a 384-385)

64. deň – 3. februára

Major Malár – bratranec generála Malára, hovoril o tom, čo to bolo v Topoľčanoch v časoch puču. Potvrdil, že rozšírili správu, že Nemci Tisu zavraždili. „Tým sme získali slovenských vojakov do povstania.“ Hovoril o tom, ako mu Čatloš povedal, že puč bude stáť mnoho tisíc slovenských životov. Jeho bratranec – generál Malár ho prosil, aby prestali, lebo je všetko predčasné, Nemci to zlikvidujú. Potom opísal, ako ich Nemci zajali a ako ich odvliekli do Nemecka. (str. 385-386)

65. deň –4. februára

Tiso znova zopakoval to, čo povedal v roku 1943 v Prešove, čo mu bolo Nemcami vytýkané: „Kto nám zabezpečí väčšiu samostatnosť ako Hitler, toho budeme považovať za nášho priateľa.  Pohnútkou k tomu bolo to, že som počul alebo čítal odkaz z Londýna, že Slovensko sa bude musieť všeličoho zrieknuť, keď sa dostane späť do ČSR. Slovom nič nezíska, ale stratí.“  Daxner: „Vy ste azda predpokladali, že ČSR vám bude môcť zabezpečiť väčšiu samostatnosť a nezávislosť , než Slovenský štát?“ Tiso:“ Iste, samostatnosť v tom zmysle, že národ bude mať možnosť o všetkom sám rozhodovať.“ Daxner:“ Vy ste teda nechceli samostatný štát.“ Tiso:“ To samozrejme záležalo v prvom rade od želania národa a potom od súhlasu veľmocí.“ (str. 386-387)

65. deň –4. februára

Daxner:  “Kto volil prezidenta Beneša?“  Tiso:  “Ja som ho volil, ale potom sa zriekol.“ Daxner: “ Ako sa zriekol?“ Tiso: “ Ja som pri tom nebol, ale viem, že ČSR to uznala za platné, lebo sa volil nový prezident a on sám ho pozdravil ako prezidenta.“ Daxner rozhnevane: “ Ja som vám už povedal, že v Norimbergu medzinárodný súd vyhlásil, že všetky spojenecké národy sú tej mienky, že Mníchov a všetko čo po ňom nasleduje, sú aktami násilia.“ Tiso: “Neviem, či Anglicko a Francúzsko Hitler znásilnil.“ Potom svedčil Valentín Baniak jeden z najpoprednejších slovenských básnikov, ktorý v čase „oslobodenia“ trávi viac času v žalároch ako na slobode (lebo je katolík). V napísanom svedectve vyhlasuje, že keď mal 50 rokov a prišli mu priatelia gratulovať, medzi nimi bol aj povereník Novomeský a vtedy Machovi hovoril: “ Šaňo, robíš to dobre, vieme, že sa to inak nedá robiť!“          (str. 388)

71. deň –10. februára

Ladislav Hanzel svedčil o tom, že bol odsúdený na smrť a to preto, lebo s niekoľkými vojakmi rozmontovali koľajnice pred Piešťanmi. Našťastie sa nič nestalo. Za neho intervenovala matka a dostal milosť. Bol odsúdený za organizovanie činnosti proti Slovenskému štátu. Bolo to v roku 1942. Bol takisto zapojený do komunistickej strany a vyrabovali spolu s civilnou skupinou u leteckého pluku v Piešťanoch vojenské skladisko. Odniesli zbrane, ktoré boli potom určené partizánom. Odsúdený bol už druhý krát. Jeho obhajca Dr. Lojek požiadal o milosť – tým sa výkon rozsudku pretiahol na dva mesiace a v máji 1943 mu bolo oznámené, že dostáva milosť. Keď prišiel domov, dozvedel sa, že jeho matka navštívila Dr. Buzalku a Dr. Kmeťku a títo dvaja u Tisu intervenovali. Tiso sľúbil, že pokiaľ bude mať moc, že u nikoho nebude rozsudok smrti prevedený. Milosť dostali aj dôstojníci, ktorí ich k tomuto činu naviedli. Kde ešte na svete za takýto zločin vojaka, spáchaný v rokoch vojny, by bol dostal milosť? Obžaloba potom ihneď predložila spis, v ktorom Tiso odmietol dať milosť Viestovi, ktorý bol tiež odsúdený na smrť. Tiso odpovedá: “Dohodli sme sa s ministrom Fritzom, že takým osobám, ktoré budú vonku v bezpečí, odmietnem dať milosť, aby sa aspoň v niečom Nemcom vyhovelo. Viest bol vtedy v Anglicku a odmietnutie alebo danie milosti nemohlo mu ani uškodiť ani prospieť a my sme mali pred Nemcami argument, že nedávame milosť všetkým. Bolo to lacné a účinné.“ (str. 391-392)

Komentár  Čulen – Partizáni vytiahnu z medzinárodného vlaku nemeckých cestujúcich, ešte aj ženy a postrieľajú ich. Nemci len zásluhou Tisovou neurobili z Martina, Bystrice a iných miest Lidice. Zajatého dôstojníka ani podľa medzinárodných vojnových zákonov nemá nikto právo zastreliť a tým menej už ženy. Nemci zastrelili zločincov, ktorí toto robili a Česi s Daxnerom za to všetko ťahajú na zodpovednosť Dr. Tisu

73. deň –12. februára

Druhým svedkom z ruského zajatia bol Dr. Martin Sokol, dlhoročný generálny tajomník HSĽS, jej podpredseda a predseda tohto snemu, ktorý odhlasoval slovenskú samostatnosť. Hovoril aj o známom liste Benešovi. Na otázku, či išlo o mobilizáciu alebo vojnu, odpovedal: „Myslím, že o vojnu. Hodža hovoril, že alebo ČSR príjme nemecké ultimátum, alebo ho neprijme. Keď ho neprijme, to znamená vojnu s Nemeckom. Hodža dodal, že západné veľmoci nie sú ochotné v prípade vojenského konfliktu pomáhať ČSR, to znamená, že sme izolovaní a vojenský konflikt podľa môjho názoru – hovoril nám Hodža – by znamenal katastrofu pre republiku. “Daxner na toto poznamenal: “Ale pán prezident Beneš bol lepšie informovaný než Hodža. ZSSR nám chcelo ísť na pomoc, ale žiadalo, aby ČSR o pomoc požiadala. Praha však pomoc nemohla žiadať, lebo západné mocnosti hrozili, že v tej chvíľke sa postavia proti ČSR!“  …..Čo toto všetko má spoločné s obžalovaným? Tento úsek by sa mohol pretraktovať pred súdom, ktorý by súdil Beneša pre prijatie Mníchovskej dohody a pre protiústavné odstúpenie sudetských krajov, prípadne aj pre Benešove telegramy, v ktorých sľuboval kus Slovenska Maďarom. (str. 400-401)

74. deň –13. februára

Šujan: “Tú snahu o zmenu ústavy zo strany Tuku a obžalovaných Tisu a Macha videli ste v nejakej dohode medzi nimi?“ Dr. Martin Sokol: “Nevidel som tu takú dohodu, ale fakt je, že bola snaha o zmenu ústavy po Salzburgu. Po Salzburgu totiž, keď sa Tuka vrátil do Bratislavy, na verejnej manifestácii z balkóna Národného divadla vyhlásil národne – socialistický program a teraz sa ho snažil aj realizovať. Podľa môjho názoru k tomu mal predovšetkým slúžiť dohovor medzi ním a Kilingerom a pomocou Hlinkovej gardy mal byť nastolený revolučným spôsobom národne – socialistický režim na Slovensku. Keď sa to ale nepodarilo, potom sa Tuka snažil docieliť to zmenou ústavy a v tej veci viedli sa veľké boje medzi Dr. Tisom a Tukom.“  Tiso bol zásadne proti myšlienke národného socializmu a preto to vymyslel takto: na prvej schôdzke s Tukom mu povedal: “Pán predseda vlády, vy píšete verejne a hovoríte o tom, že váš program je pretvorenie Slovenska podľa vzoru nemeckého národného socializmu. Preto sú už dlhší čas boje. Ja vám vyhlasujem, že s týmto vašim stanoviskom súhlasím, a keďže medzi mnou a vami niet rozdielu, nemáme sa o čom dohodovať“. Rozišli sa s tým, že každý vypracuje svoj návrh a ešte predtým ako sa stretnú na ďalšej schôdzke, vopred si pošlú svoje návrhy na preštudovanie. Zišli sa na druhej porade. Podstatou Tukovho návrhu bolo obmedziť právomoc prezidenta republiky na minimum. Teda mal byť skoro bezmocný, obmedziť na minimum aj právomoc vlády a veľká väčšina zákonodarnej moci ako i výkonnej sa mala koncentrovať v rukách predsedu vlády, teda Tuku. Tiso, dôsledný vo svojej taktike, vypracoval návrh, keď podľa nemeckého vzoru – tak dôsledne. Ustáli sa funkcia hlavy štátu a funkcia šéfa vlády. Na to Tuka hovoril: „A čo potom budem ja?“  Tiso Tukovi odpovedal, že to nie je jeho vec…. a že národný socializmus je Tukova požiadavka. Tiso povedal: “Vy o tom píšete, hovoríte a vyvolávate vnútroštátne krízy.“ Tuka odpovedal , že s týmto návrhom nesúhlasí. …. .Tiso odpovedal, že nesúhlasí s návrhom Tuku. A tak sa zhodli na tom, že sa nedohodli.

Dr. Sokol potom prosil Tisu, aby sa výsledok jednaní dozvedeli nemeckí činitelia a aby vedeli s kým majú dočinenia. Výsledok bol ten, že Tuka prestal verejne hovoriť o národnom socializme. Keď sa toto Tukovi nepodarilo, potom prišiel s návrhom na zmenu vlády. Tisovi bol predložený písomný návrh, aby odstránil ministra Fritza, Siváka, Stanu a Medrického a Tuka sa odvolával na to, že s takou vládou nemôže pracovať, lebo nie sú oddaní národnému socializmu…. . Tukovi toto po dlhších prieťahoch neprešlo. Toto svedectvo Dr. Sokola dokazuje, že Tiso nebol priaznivcom radikalizmu musel mnohokrát s Tukom viesť právnické a sofistikované boje ak nechcel Slovensku uškodiť… .      (str. 410-413)

82. deň –21. februára

Po Salzburgu bol Tiso rozhorčený a chcel podať demisiu. Umiernené kruhy však nechceli, aby dával voľné pole Tukovi. Dr. Tiso sa snažil, aby moc neprešla na Tuku a opieral sa pritom o snem a stranu. Podarilo sa mu odstrániť Tukových ľudí – predsedu ÚHÚ Morávka, náčelníka HG Kubalu, Joštiaka a Farkaša a spolu s celou vládou sa staval proti Tukovi, lebo tento bol povoľný k Nemcom a chcel zaviesť národne socialistický systém. V kruhu dôverných priateľov sa Tiso vyjadril o vojne proti ZSSR, že to nebola naša vojna a že Nemcom treba dať len to, čo sa musí. Dr. Medrický sa pamätá na niekoľko prípadov, keď Tiso intervenoval za prepustenie politických väzňov. V roku 1939 oznámil vláde, že dal prepustiť z Ilavy zaistencov, medzi inými aj Dr. Štefánika.

Obšírne sa súd zaoberal pri výsluchu Dr. Medrického s riešením židovskej otázky a Tisovým stanoviskám k nej. Svedkovi bolo známe, že na Slovensku bola zo začiatku protižidovská nálada vyvolaná propagandou zo zahraničia, ale až do Salzburgu neboli židia koncentrovaní. Vyvezenie židov bolo dielom Tukovým, ktorý to odôvodňoval politickými príčinami. Dr. Tiso chcel tiež vyriešiť židovskú otázku, ale len tým, aby bola obmedzená prílišná moc židov. Do Salzburgu Nemci neboli spokojní s riešením židovskej otázky. Dr. Tiso udeľoval čo najviac výnimiek a svedok sám v mnohých prípadoch intervenoval u neho za udelenie. (str. 427-428)

90. deň – 1. marca 1947

Jozef Sivák  bol predvedený z vyšetrovacej väzby a hovoril o tom, že bol po 6. októbri 1938 u Tisu a ten mu ukazoval veľký počet listov, v ktorých mu pisatelia vytýkajú, že prečo sme sa už 6. októbra neodtrhli od Čechov. Daxner sa spýtal: „Toto chcete uviesť ako dôkaz, že Tiso bol za ČS?“ Jozef Sivák odpovedal, že áno. Tiso bol medzi dvoma mlynskými kameňmi – Tukom a Nemcami. Hovoril o tom, že keby Tuka nenaliehal na riešenie židovskej otázky, dala by sa táto vec vyriešiť zapojením židov do práce. Tuka však v ministerskej rade vyhlásil, že je to nemecká požiadavka a ak to neurobíme my, urobia to Nemci. Tuka bol v novembri 1943 za vysťahovanie všetkých Čechov. Tiso sa proti tomu vzoprel a Sivák Tisu podporil. Ďalej Sivák hovoril o tom, že Beneš ešte v septembri, keď boli u neho na návšteve, sa díval veľmi optimisticky na vývoj vecí a neveril v možnosť vojny. Sivák dosvedčil, že Tiso na rozdiel iných príslušníkov HSĽS bol za ČSR a za autonómiu, a že o tom svedčili jeho reči v sneme.  (str. 430-431)

95. deň – 6. marca 1947

Čítali sa správy o výcviku Hlinkovej mládeže a o ich boji proti partizánom. Súd však odmietol návrh obhajoby, aby boli čítané a predložené fotokópie článkov z „Rudého práva“ a iných komunistických časopisoch z roku 1925 – 1926, v ktorých tieto komunistické časopisy agitovali za odtrhnutie Slovenska a za Samostatné Slovensko a za úplnú autonómiu pre Nemcov. Pochopiteľné, že komunista Daxner odmietol povoliť ich čítanie. Potom sa rokovalo o vyhlásení vojny, kde Tiso popiera, že by nejakom vyhlásení vojny vedel a na dokumente, ktorý existuje Tisov podpis nie je. Daxner  čítal rezolúciu partizánov z Bánoviec a okolia, v ktorej sa žiada Tisovo odsúdenie a poprava. Tiso zvolá:“ keď to podpísalo 200 ľudí, žiadam aby to podpísali aj tí ostatní obyvatelia bánovského okresu a to ako som sa ich zastával. Keď sa o slovo prihlásil obhajca Žabkay, :“Prosím aby bolo….“ Daxner ho nenechal ani dokončiť vetu a povedal, že súd to zamieta. Žabkay: “ Súd nemôže zamietnuť to, čo som ešte ani nepovedal“ a Daxner rozhorčene odpovedá:“ Ale hovorím vám, že súd to zamieta“. (str. 434-435)

102. deň – 13.marec 1947

Skutočnosťou bolo, že už dávno pred príchodom nemeckého vojska na Slovensko v Turč. Sv. Martine, v Žiline i iných mestách partizáni s ruskými parašutistami vyťahovali z vlakov Nemcov, vojakov, civilov i ženy a strieľali ich. V Ružomberku odstrelili Slovenku fabrickú robotníčku len preto, že mala nemecké meno. Už dávno predtým odstrelili kat. kňaza Šaláta, poslanca Slameňa, Ing. Kilinovského a stovky pokojných obyvateľov. Len zásluhou Tisovou bolo, že Nemci neurobili z Martina a ďalších miest Lidice. (str.446)

Potrebný pokoj si ZSSR nemohlo zabezpečiť inak ako uzavretím zmluvy o konzultácii a neútočení s Nemeckom. To sa na veľké prekvapenie Anglicka a Francúzska stalo 24. Augusta 1939. Ohľadom vyhlásenie vojny Poľsku Tiso vypovedal, že on dal rozkaz len na obsadenie poľsko-slovenských hraníc. (str.459)

103. deň 14.marca 1947

Prvú otázku autonómie na Slovensku konkrétne nastolil po prevrate 31.10. 1918 predseda schôdze  v Martine Dr. Kornel Stodola v Martinskej deklarácii, a to na základe hesla :“ Clara pacta boni amici“. Príčiny rozšírenia autonomizmu na Slovensku za prvej ČSR boli tieto: 1. Otázka chlebová, 2. Oficiálne popretie samobytnosti slovenského národa a hlásanie ideí jednotného národa československého, 3. Prílišný centralizmus Prahy a s ním spojená byrokracia, 4. Dôvody hospodárske s tézou, že Slovensko má dostať ráz zeme agrárnej, pričom priemysel zostáva koncentrovaný v Čechách. Obhajca uviedol, že od roku 1922 do 1932 sa zo Slovenska vysťahovalo 138 732 osôb. TGM v Pittsburgu povedal: “Vy budete doma páni na Slovensku a my zase v Čechách. Slovenčina bude na Slovensku úradným jazykom.“  Autonomistické ciele mala aj Národná strana, ktorú viedol básnik Martin Rázus a po ňom Dr. Ján Paulíny – Tóth a nikto predsa dnes nebude týchto obviňovať z rozbíjania ČSR. Obhajca Grečo: “Obžaloba tvrdí, že Žilinská dohoda zo 6.10.1938 bola centralistickým stranám na Slovensku nanútená a tieto ju podpísali len preto, aby zachránili republiku“. Ak je toto pravda, teda Žilinská dohoda bola dielom na záchranu štátu. So žilinskou dohodou Dr. Tiso nešiel ani do Budapešti, ani do Varšavy, ale do Prahy – tak ako v roku 1918 išli do Prahy s Martinskou deklaráciou. Teda Dr. Tiso zachraňoval ČSR. Vývoj obnovenej ČSR dal za pravdu autonomistom, lebo sme sa nevrátili k centralizmu. V ľudovej strane patril Tiso k umiernenému krídlu a je dobre známe, že práve Tiso aj proti vôli Hlinku presadil, že poslanci ľudovej strany volili za prezidenta  Beneša, hoci strana bola v opozícii. (str.468-470)

104. deň – 15.3.1947

Obhajca sa dotkol židovskej otázky, a poukázal na to, že v tomto súde ani nedovolili zistiť, koľkým židom Tiso zachránil život tým, že si v židovských nariadeniach vynútil udeľovanie  výnimiek a odmietli v tejto veci vypočuť Dr. Neumanna, ktorý v prezidentskej kancelárii viedol práve toto oddelenie. Zistilo by sa, že to bolo vyše 9 000 židov. Súd však na to nebol zvedavý. Nemecká branná moc od 14. marca do konca apríla násilím odzbrojila vojenské posádky a obsadila vojenské objekty na západnom Slovensku. Vypočutím svedkov Karvaša a Čatloša sa zistilo, že náhrada za tento materiál po dlhých rokovaniach bola priznaná. V moci nenásytného Nemecka si vedelo Slovensko vytvoriť takú hospodársku situáciu, ktorú nechápali štáty plne suverénne a dokonca aj neutrálne a ktorá vytvorila životnú úroveň, prevyšujúcu možnosti štátov zámožných. O zmluve, ktorú malo Slovensko s nemeckom o úprave slovenských pracovných síl v ríši, uvádza obhajca, že počet osôb odvlečených do Nemecka dosiahol  800 000 z Čiech a len 40 000 zo Slovenska. Po tajných poradách Tuku s Killingerom na Sliači Hitler pozval Tisu do Salzburgu, kde došlo k nútenej dohode, že sa musí zmeniť vláda, čo Tiso aj uskutočnil. Tým sa vyostril boj medzi Tisom a Tukom. Výpovede viacerých dôležitých svedkov dokázali, že Tiso bol hrádzou proti Tukovmu národnému socializmu.

O vyhlásení vojne ZSSR sa dokázalo nasledovné: Tiso bol 22.júna 1941 v Bánovciach. Tuka vo svojom expozé v snemovom výbore vyhlásil, že 22.7.1941 vypukla vojna, že v ten deň ráno išiel  telegram do Berlína o účasti Slovenska. Dohodu o vyslaní 10 500 mužov pracovného zboru pre účely ríšskej protileteckej obrany uzavrel nesporne Tuka. Medzi najdôležitejšie časti obžaloby patrí pozvanie nemeckých vojsk na Slovensko.. . Nemci požiadali o vstup vojsk na územie Slovenska z Košíc 25.augusta 1944. Keď prišlo k zastreleniu nemeckého generála v Martine, bolo isté že situácia je vážna a Ludin naliehal na energický postup Nemeckých jednotiek. 28-29 augusta dostal Ludin telegrafický príkaz vyžiadať si súhlas na obsadenie Slovenska nemeckým vojskom.

Tiso dal príkaz až potom, keď mu generál Turanec potvrdil, že nemôže vlastnými silami urobiť poriadok. Tiso teda nedal súhlas k obsadeniu Slovenska z vlastnej iniciatívy, ale až na dôraznú žiadosť nemeckého zahraničného úradu. Je pravdou, že bolo nájdených 4600 obetí v masových hroboch a nezistený počet Slovákov bolo odvlečených Nemcami za hranice, kde mnohí zahynuli, veľa osád a samôt ľahlo popolom po nemeckých zverstvách. Ale aj keď Tiso dostával hlásenia POHG o akciách proti povstalcom, nikde nebola ani zmienka o týchto napáchaných zverstvách. Nemožno Tisu teda činiť zodpovedným za výčiny jednotlivcov či už nemeckých vojakov, alebo členov POHG. Ani Londýnska charta o stíhaní vojnových zločincov, ani retribučné nariadenie a nijaké trestné právo nepozná zodpovednosť bez individuálnej viny. Napokon Žabkay vyzdvihol nevykonanie ani jednej popravy za Tisovho prezidentovania, množstvo výnimiek pre židov. (str.470-477)

106. deň  17.marca

Daxner sa vyhováral, že súd nemá 20 000 Kčs na potrebné trovy, pisárky, stenografov a písacie stroje. Kde sa dalo, pričiňoval sa , aby ich práca bola znemožňovaná, ale veď napokon každý vedel, že nezáleží tu na dôkazoch, ale ide o rozkaz Benešov a nezáleží na súde národa. Obhajca Dr. Ďurčanského povedal: “Katastrofu Československa zapríčinil Mníchov a preto treba hľadať a zistiť najprv vinníkov Mníchova. Každý súdny človek, ktorý študoval politické pomery európske a československé, musí prísť k záveru, že za Mníchov a všetko, čo po ňom nasledovalo sú okrem nacistického Nemecka a fašistického Talianska zodpovedné predovšetkým a vo veľkej miere západné demokracie. Dr. Ďurčanský bol zástancom politiky hlásajúcej samobytnosť slovenského národa a v dôsledku toho hájil vždy koncepciu federatívneho Československa. Bol zásadným odporcom pražského centralizmu. Treba sa pýtať, prečo dnešní vedúci politici v uznaní samobytného slovenského národa a v uznaní a usporiadaní pomeru Slovákov a Čechov na zásade rovný s rovným vidia upevnenie československej štátnej jednoty a prečo bývalí vedúci politici koalovaných strán v tomto videli zoslabenie Republiky.“ Prvá svetová vojna skončila sa víťazstvom a presadením samourčovacieho práva pre všetky porobené národy Európy. Len my Slováci, sme vyšli nepriazňou osudu aj vtedy na prázdno. Oficiálna štátna politika ČSR na základe fikcie jednotného československého národa vzala si za úlohu asimilovať slovenský národ do národa českého a vytvoriť jednoliatu jednotku. Hneď na začiatku sa začal úporný boj s pražským centralizmom a trval až do 1938. Vláda odmietala požiadavky Slovákov a až pod tlakom Mníchovskej zrady sa dala na ústup. Prišiel 6. október a autonómia, no neskoro. ČSR sa rozpadala. Vodca komunistickej strany francúzskej Thorez v kritických dňoch vyhlasoval:  “Nemôže predsa nikto od nás žiadať, aby sme išli do vojny pre Prahu.“  Zradená a vydaná na milosť a nemilosť Nemecku má byť zrazu Republika chránená ľudovou stranou? Zrazu to perzekvované autonomistické hnutie má obetovať slovenský národ na záchranu niečoho, čoho koniec sa neodvratne blíži? Alexander Mach to odkomentoval: “ Národ môže zradiť len seba. Nie je nečestné, keď sa národ zachráni. Bola prvá ČSR demokratická? Bolo demokratické, keď sa strieľalo do hladných demonštrujúcich v Čiernom Balogu, v Košútoch, v Čertižnom, v Habure? Alebo bolo demokratické počínanie vlády, ktorá na Slovensku demontovala fabriky, platila robotníkom nižšie mzdy ako v Čechách. Koľkokrát nechal obžalovaný Mach strieľať ako zodpovedný činiteľ „fašistického slovenského štátu“ do hladných demonštrantov? Bola demokratická Praha aj s jej zmocňovacími fašistickými zákonmi? Pražské vlády sa za 20 rokov ani nepokúsili pripraviť na Slovensku predpoklady pre rovnoprávne autonómne fungovanie. Vývoj dnes už jasne dokázal správnosť tézy hlásanej ľudovou stranou.

Tisova záverečná reč trvala 9 hodín – vydala na viac ako 200 klepaných strán a úrady z nej dovolili uverejniť len dve pokračovania, ostatné časti nedovolil Daxner ani rozmnožiť ani ich nedodal Slovenským novinám.

Vodcovský systém.

Aj ten systém, ktorý sme my nazývali vodcovský bol ďaleko od toho, čo si pod týmto všeobecne mysleli a čo pod týmto mali zavedené Nemci. Vodcovský systém bol uzákonený, ale len pre stranu. Vodcovský systém sme uzákonili, ale nepraktizovali. Predsedníctvo malo 5 členov a bolo vedené demokraticky. Keď  Tuka videl, že ani pri tomto stave sa nemôže zmocniť strany, zriekol sa členstva predsedníctva strany, kde ho vraj prehlasujú.

Tiso: „Každý samostatný a sebavedomý národ vidí v samostatnosti vrchol svojich snáh a preto za ňu bojuje, keď ju nemá. Bráni si ju, keď ju má a vidí v tom národnú katastrofu, keď ju stratí.“ Táto prirodzená zásada platí pre všetky národy a zrejme aj pre národ slovenský a preto výslovne ani nebola ani teoreticky slovenskému národu odopretá. Na otázku, prečo sa pokladá u Slováka za hriech, keď sa domáha svojej samostatnosti, odpovedalo sa mi tým, že boli poprené dve s uvedených vlastností a to samostatnosť a samobytnosť. Domáhať sa pre slovenský národ samostatnosti je preto trestné, pretože Slováci nie sú samostatní ani kultúrne ani hospodársky, aby mohli samostatne žiť. Preto, kto sa domáha samostatnosti pre slovenský národ je nie len vlastizradca z hľadiska jestvujúceho štátneho zväzku, v ktorom Slováci žijú, ale aj škodcom svojho národa, lebo pracuje na zániku svojho národa. …Preto sme my ľudáci bojovali vždy len za autonómiu a za zradcov vyhlasovali sme tých, ktorí za hranicami bojovali za samostatnosť. Pod hrozbou rozdelenia medzi 2-3 štáty, sa zákonití predstavitelia národa – slovenský snem – nastúpiť na cestu samostatnosti…. .To, že sa to národu za 6 rokov podarilo, musí uznať každý nepredpojatý pozorovateľ. Keď sa ma opýtal niekto pred 6. októbrom 1938 na otázku samostatnosti, odpovedal som záporne. Po 14.3.1939 som na otázku samostatnosti odpovedal kladne, lebo len v samostatnosti som videl záchranu slovenského národa. ZSSR samostatnosť uznalo. Obžaloba pri týchto obvineniach vychádzala z nariadení SNR č. 33/45 a SNR č. 58/46 z rokov 1945-1946 a trestné činy mali byť páchané už dávno predtým!!!! Čiže Tiso nemohol vedieť, že činy budú trestným činom za niekoľko rokov – čiže nemal byť v tejto veci ani súdený. (str.478-499)

108. deň – 19.marca

Obhajca Dr. Žabkay: “Ja len zdôrazňujem, že je márne slúžiť pravde nastaveným čelom, keď nositeľom bezprávia je neprekonateľná moc. Práve ten fakt, ako sa boli vyvíjali pomery, keby došlo k víťazstvu Hitlera, musím uviesť, že práve najvyššia nutnosť uchrániť národ od toho nebezpečenstva kázala činiť všetko, aby slovenský národ nebol postihnutý osudom národa poľského i českého, kde sa vyskytli veci, ktoré prejdú do dejín. Vážení páni sudcovia, prosím, aby ste celý prípad a všetko, čo sa obžalovaných týka, nie podľa toho, čo dnes viete a nie podľa toho, ako sa šťastlivo skončil celý tento veľký zápas, čo prebiehal celým svetom, ale aby ste posudzovali všetky tieto udalosti a všetky okolnosti, za ktorých sa obžalovaní rozhodovali, podľa toho, kedy sa rozhodovali.“

V tento deň obrovský zástup slovenského ľudu demonštruje v Piešťanoch a žiada, aby Tiso bol oslobodený. České vojsko a polícia zakročujú, stovky slovenských žien odvážajú v autobusoch do koncentračných a odtiaľ do pracovných táborov v Čechách, aby mali Česi lacnejšie pracovné sily. Vo Valašskej Belej do 2000 ľudí podpisuje žiadosť o milosť, a páni odpovedajú tým, že mnohých zatvorili, načo do Prievidze prišlo do 200 občanov, z nich mnohí s ručnými granátmi a vynucujú si prepustenie pozatváraných. V dedinke Račice okolo Prievidze 92 ľudí zatvorili, lebo podpísali žiadosť o milosť pre Tisu. Demonštrácie sú po celom Slovensku. Do 300 000 listov a telegramov, tisíce balíkov, ktoré Tiso dostal k 19. marcu z celého Slovenska jasne ukazujú, aký pomer mal k Tisovi slovenský národ v jeho najťažších chvíľach. To nebolo tak, ako s Benešom v 1938, keď demonštrujúci pražský dav vyvalil železnú bránu na Hradčanoch a reval nesúc vpredu šibenicu „Kde je ten pán, co měl plán.“ To nie je tak, ako s Benešom, že odmieta ho brániť i hradná stráž, odmietlo to urobiť vojsko i polícia, ako o tom svedčia zápisy v archíve prezidentskej kancelárie a ako o tom svedčili vybité obloky na Hradčanoch. (str.500-505)

135.deň – 15.apríla

Deň predtým skončilo veľké cvičenie českých vojsk z Moravy a vojská sa dostali až na druhú stranu rieky na Slovensko. Divné bolo, že vojská idú rušiť jarné práce na poliach – vždy sa to robilo na jeseň, keď polia boli čisté a roľník tam už nemal prácu…. . Divné bolo že vo všetkých železničných staniciach Slovenska sa na rozkaz sústreďovali stovky vagónov a nik nevedel, prečo ich vyraďovali z premávky, keď sa ich nedostatok katastrofálne prejavoval. Len neskôr sa dozvedela široká verejnosť, že Beneš na Slovensku počítal so vzburou a tieto vagóny boli prichystané na odtransportovanie všetkých nespoľahlivých do Ruska. Ich zoznam bol cca 60 000 osôb. Po otvorení pojednávania Daxner oznámil, že nad Machom rozsudok nebude vynesený, lebo trpí obojstrannou tuberkulózou pľúc. Súd sa uzniesol, že nad ním vynesú rozsudok, až keď sa jeho zdravotný stav zlepší. Obhajcovia predložili nové dokumenty, súd ich však odmietol, lebo vraj “fotokópia dokumentu nemôže nič dokumentovať.“ Ale počas procesu Daxner dokumentoval fotokópiami kópií nepodpísaných na stroji písaných spisov. Ba hovorilo sa, „máme dojem, že tento list písal ten a ten.“

Národný súd odsúdil Tisu na základe paragrafu 2 a 3 sadzby 2 a 4 nariadenia 33/45 Zb. n. SNR v znení vyhlášky 58/1945 Zb. n. SNR na trest smrti povrazom ako trest hlavný a podľa paragrafu 7 na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku ako vedľajší trest. Dr. Ferdinanda Ďurčanského odsúdili na smrť povrazom rovnako. NS oslobodil oboch spod niektorých bodov obžaloby.       (str.506-508)

136.deň – 16.apríla

Slovenská národná rada už nebola vykonávateľkou milosti, ako v prvých časoch po 1945. Lettrich sa vzdal tohto práva, lebo vedel, že príde ešte k Tisovmu procesu. Ak by Tisovi on nedal milosť, z demokratickej strany by zostali len trosky. Milosť mu však dať nechcel, nuž odovzdal právo odsúdencom dávať milosť zase Benešovi a počítal s tým, že Beneš milosť nedá. Na Slovensku najmä pred katolíkmi povie – to nie my, to Praha. Ale Prahe dal súhlas, aby to Praha urobila tak, ako to on vlastne chcel.

Národný súd, ktorý sa po rozsudku radil o Tisovej žiadosti o milosť, odmietol žiadosť doporučiť. Potom bol už Tisov osud spečatený, lebo do 48 hodín mala byť vykonaná poprava. Podľa platného práva nebolo už vôbec žiadneho predpokladu o milosť. Národný súd Tisovu žiadosť o milosť postúpil Povereníctvu pravosúdia, hoci už nebolo pre toto právneho predpokladu. Napriek tomuto sa Tisovou žiadosťou zaoberali SNR, povereník pravosúdia a Beneš. Dňa 16. apríla zasadlo predsedníctvo SNR, komunisti so socialistami boli za popravu, demokrati – ako Lettrich opísal v „Čase“ , ktorý však cenzúra zhabala, boli proti poprave.

Nechajme hovoriť Lettrichovu správu, ktorú vodcovi 62% väčšiny v štáte, kde ako sa Lettrich chválil, „my si vládneme“ , 30% menšina komunistov nedovolila ani uverejniť, hoci rezort vnútra i spravodlivosti bol v rukách demokratov. V demokratickej strane napriek nesúhlasu s Tisovou politikou vládol názor, že popravou by mohli byť poškodené práva republiky. Tento náhľad zdieľala napr. aj katolícka a evanjelická cirkev. Naproti tomu zástupcovia KSS  boli bezpodmienečne za výkon trestu smrti na Tisovi. Predsedníctvo sa schádzalo za veľmi napätých okolností  – v časovej tiesni (36 hodín do vynesenia trestu), informácia, že vláda bude o tomto ešte rokovať, že prezident ešte v tento deň meritórne rozhodne, neznalosť spisov ani obšírneho rozsudku NS na 214 stranách, ktorý bol doručený 10 minút!!!! pred zasadnutím, tlak vyvíjaný telegramami, veľkou deputáciou odbojových zložiek, delegáciami osadenstiev, nebezpečenstvo vážnej politickej krízy z dôsledkov rozhodnutia milosti od zástupcov KSS…. .

Druhá pražská dohoda z 11. apríla 1946 upravujúca otázku udeľovania milosti prezidentom Republiky i vo veciach zo Slovenska vo svojom 1. článku ods. b) doslova predpisuje, že „prezident Republiky udeľuje milosť i na Slovensku – a to aj vo veciach patriacich pred ľudové súdy a Národný Súd – na návrh povereníka pre pravosúdie, ktorý ho predkladá cez predsedníctvo SNR vláde. – Táto ho vráti predsedníctvu SNR, ak má proti návrhu námietky z hľadiska celoštátneho záujmu, inak ho predloží prezidentovi Republiky.“ To je veľmi jasná reč. Pretože nebolo meritórneho návrhu povereníka spravodlivosti k žiadosti o milosť, predsedníctvo SNR sa najprv jednomyseľne dohodlo na postupe. Uznieslo sa, že vráti rozsudok Národného súdu povereníkovi spravodlivosti, aby podľa citovanej dohody podal svoj úradný návrh, ktorý potom zase podľa dohody predloží vláde. Tak sa i stalo.

Povereník navrhol udeliť milosť a predsedníctvo SNR sa jednomyseľne uznieslo predložiť vec vláde. Vláda teda mala slovenský návrh, aby sa odsúdenému milosť udelila. Keby tento postup mal znamenať nesúhlas s návrhom povereníka, muselo by sa predsedníctvo SNR výslovne uzniesť, že síce návrh predkladá, ale že s ním nesúhlasí, alebo k nemu nezaujíma žiadne stanovisko. Preto platí, že predsedníctvo sa stotožnilo s povereníkovým návrhom na udelenie milosti. Predsedníctvo SNR skončilo svoju poradu o 16.15 hodine a svoje rozhodnutie hneď dalo na vedomie vláde. Vláda sa zišla o 17 tej hodine na zasadnutie, na ktorom vo večerných hodinách väčšinou hlasov sa uzniesla navrhnúť pánu prezidentovi , aby milosť Tisovi neudelil…. . Teda neuzniesla sa vrátiť návrh povereníkov predsedníctvu SNR, ako jej to pražská dohoda predpisuje.

Členovia vlády za DS hlasovali za udelenie milosti. Keď sa členovia vedenia DS v Bratislave dozvedeli o stave veci, predseda DS Jozef Lettrich v stredu večer dňa 16. apríla 1947 5x súrne telefonicky volal prezidenta Republiky, aby mu mohol tlmočiť stanovisko DS vo veci milosti. Telefonický odkaz predsedu prevzal tajomník prezidenta Dr. Škavran. Prezident milosť neudelil a rozsudok Národného súdu bol vykonaný. Tieto všetky správy cenzúra zhabala a česká tlač i rozhlas oznámili opak tohto. Lettrich na dôverných poradách bol za Tisovu popravu. Nedoporučenú žiadosť, nad ktorou sa v SNR celý deň radili, poslali do Prahy tak neskoro, že v Prahe vlastne bola už vec rozhodnutá… . V pražskej vláde 6 ministrov hlasovalo za milosť a 15 proti. Toto všetko je Lettrichovi veľmi nepríjemné. Lettrich sa ukázal ako človek bezcharakterný, dvojjazyčný a dvojfarebný. Inak v Prahe a inak v Bratislave, ale vždy tak, aby mohol zostať pri válove. Sotva odznel rozsudok, komunistická strana zatlačila na všetkých možných miestach a za každú cenu chcela mať Tisu popraveného. KSS dobre vedela, že absolútna väčšina národa stojí za Tisom. Ak bude Tiso popravený, zodpovednosť za jeho popravu padne predovšetkým na vedúcu stranu – čiže DS. Keď katolíci opustia DS, komunisti sa stanú vedúcou stranou na Slovensku a budú môcť na 100% uskutočniť svoj program. Tiso sa okrem iného prehrešil aj tým, že nechcel poslúchnuť komunistov a vyhlásiť sovietske Slovensko.

Isté je, že slovenskí evanjelici, vedení Šenšelom v SNR doporučovali popravu. Isté je, že zákon o Národnom súde je dielom evanjelikov Lettricha a Štefánika a isté je i to, že ani jeden sudca katolík, nechcel Tisu súdiť.

Vtedy, keď celá slovenská tlač v Amerike, s výnimkou tej, ktorú Praha alebo Moskva financuje, písala o rozsudku ako o zločine, keď stovky telegramov v mene státisícov amerických Slovákov letelo do Prahy, úradná propaganda sa uspokojuje s náhľadom „známej newyorskej osobnosti.“ Raz zozbiera slovenská história každé slovo, ktoré bolo o Tisovi napísané a vydá ho knižne, nuž i budúce generácie potom uvidia, z akých prameňov podvodov a zločinov žil duch Prahy.

Katolícke Slovensko sa v kostoloch modlilo k Bohu o záchranu prezidenta Tisa. Verilo sa, že zvíťazí zdravý rozum a takisto niektoré kruhy mali uistenia z Vatikánu, že Tiso milosť dostane. Ale český sľub, české čestné slovo malo hodnotu zdrapu papiera. Beneš nedal milosť. Hoc to nie je zvykom, Beneš poslal Tisovi do cely list so zamietnutím milosti, ktorý mu prečítal Daxner.  Daxner sa po prečítaní spýtal, či má k tomu nejakú poznámku alebo odkaz. Tiso mu odpovedal: “Podobá sa to všetko na váš režim.

Šibenicu postavil český kat, ktorého Beneš poslal na výpomoc národa českého národu slovenskému. Tiso pred popravou cestou pod šibenicu: „Dušu svoju porúčam Bohu, srdce národu.“

Smutný to bol deň a predsa historický. Oddelil národ slovenský od národa českého väčšmi, než všetko to, čo bolo v minulosti.

Na najbližšej ministerskej rade v Prahe, medzi inými vecami minister vnútra komunista Nosek povedal, že popravený Dr. Tiso bol v Brne spopolnený, jeho popol rozhodený tak, aby po ňom neostala ani najmenšia stopa alebo pamiatka. Ozval sa len podpredseda vlády Ursíny a pýtal sa ako sa to (spopolnenie a rozhádzanie)  mohlo stať, kto dal na to príkaz a vyslovil, že týmto činom sa nemohlo nič získať, len stratiť. Ani českí katolíci v ministerskej rade k tomu nemali čo povedať. Cirkev zakazuje spaľovať mŕtvych, no keďže v ministerskej rade sedeli Česi a spálený bol „len slovenský katolícky kňaz – bojovník za práva slovenského národa – všetci v tejto veci stáli na strane českého komunistu Noseka.(str.514-525)

Niet prípadu v dejinách, že by jedna vrstva niektorého národa prijala takúto smutnú a ponižujúcu úlohu. Všetky národy sveta bojujú za samostatnosť, jedine český národ a cigáni sa boja vlastnej samostatnosti a jedine slovenskí evanjelici chcú byť sluhami tam, kde môžu byť pánmi. (str.527)

Dňa 13. mája úradná správa oznámila, že Dr. Ľudovít Rigan oznámil predsedníctvu SNR, že sa vzdáva úradu. Na jeho miesto bol menovaný Dr. Ivan Roháček. Prečo sa Rigan vzdal, tlač neoznámila. Vari si Rigan myslí, že týmto vzdaním sa je jeho záležitosť pred súdom vybavená? Alebo by to malo znamenať: Nevinný som ja krvi toho spravodlivého? Aj Riganovi, ako hovoria správy, vláda chystá dobré miestečko za služby, ktoré Prahe preukázal. (str.531)

21. mája 1947 bolo úradne oznámené, že SNR pozbavila podpredsedníckeho miesta Dr. Igora Daxnera a to preto, lebo urobil z Národného súdu slúžtičku jednej politickej strany. O ktorú stranu išlo, ukázalo sa pri hlasovaní v SNR. Komunisti demonštratívne opustili zasadnutie a vyhlásili, že nebudú rešpektovať žiadne uznesenie, ktoré bez ich prítomnosti bude vynesené. Hoci komunisti nemajú ani tretinu hlasov, znamenalo by to, že sa uspokoja len s takým riešením, s ktorým oni budú súhlasiť. Takto vyzerá ich demokracia. Ešte zaujímavejšie boli hlasy českej tlače, ktoré po Tisovej smrti priznali, že Tisov proces nebol vedený s takou objektivitou, ako podobné procesy české. Daxner sa voči obžalovaným a svedkom choval tak, tak ako sa predseda súdu chovať nesmie a nemá. Vytýka sa mu najmä zlá réžia procesu, že Machovu vec len na želanie komunistickej strany oddelil od Tisovej veci. Tlač verejne hovorí, že po Machovom rozsudku, ktorý dostal 30 rokov len preto, lebo Daxner, Novomeský, Husák Pull a iní komunisti sú mu osobne zaviazaní, Národný súd stratil oprávnenie svojej existencie. (str.531)

V týždni Tisovej popravy bolo české vojsko na území Slovenska v plnej pohotovosti a čakali na príkaz k zákroku proti tým, ktorý by chceli s Tisovou popravou vyjadriť nesúhlas. Na južnej hranici Slovenska čakalo takisto niekoľko tisíc ruských vojakov a tankov. Celá divízia vycvičených vojakov NKVD na Slovensku už bola. Hovorilo sa, že český generálny štáb neurobil toľko príprav ani na jeseň r. 1938 ani v marci 1939, lebo ako sme počuli v Beranovom procese – českí generáli vtedy spali. (str.534)

Bola to v prvom rade zásluha cirkevných kruhov, ktoré svojou autoritou udržali na Slovensku pokoj. V celých dejinách slovenských nebolo dohromady toľko ľudí zatvorených, ako za jeden deň, v ktorom Česi nechali Tisu popraviť. Maďarské štatistiky v sume posledných sto rokov stali sa nepodareným politickým žartom v porovnaní s tým, čo česká moc vystrájala v týždni Tisovej popravy. V samotnej Bratislave pri razii v noci v deň popravy zatvorili viac ľudí, než Maďari za posledných 100 rokov. Sotva sa rozniesla správa o Tisovej smrti, na celé tri dni sa rozozvučali zvony celým Slovenskom. Za tento posledný prejav úcty bolo na Slovensku zatvorených viac ľudí ako za Maďarska pre všetky politické prejavy. – v Bánovciach sa pri zvone striedali ženy a zvonili. Deti, ktoré so zvonením pomáhali boli národnou bezpečnosťou bité. Za vztýčenie čiernej zástavy s dvojkrížom zatvorili 30 ľudí v Ružomberku na Čebrate. Tam, kde mali vedenie žandárstva v rukách komunisti, tam sa väzni mnohokrát aj mučili. Takéto veci sa diali po celom Slovensku. Policajné autobusy väzňov odvážali do pracovných táborov na územie Čiech a takto získavali lacné pracovné sily. S výnimkou pár katolíckych kňazov, všetci slúžili omše za Tisu. V kostoloch sa všetci k nemu verejne modlili. V čiernom chodilo poobliekaných okolo 85% národa. (str.535)

Česi boli veľmi prekvapení týmto disciplinovaným odporom – oni chceli mať bitky a výtržnosti, aby mohli zakročovať a likvidovať. A toto sa im vyprovokovať nepodarilo. Slovenský národ sa modlil. Z bolesti a utrpenia rodila sa mocná viera, viera v samostatnú Slovenskú republiku. (str.536)

Posledný odkaz prezidenta Tisu slovenskému národu.

V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ – vždy, všade a v každom ohľade.

Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákona stvoril a do národa a každého jeho príslušníka vštepil.

Tomuto zákonu slúžil som celý svoj život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.

Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.

V Bratislave, 18. Apríla 1947 o 3. hodine ráno.            Dr. Jozef Tiso

- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň