Peter Grečo, 10.1.2022
„Keď sa rúcajú základy, čože môže spravodlivý urobiť?“ (Žalm 11,3)
Poklady antickej vzdelanosti a umenia sa zachovali v neporušenej kontinuite vďaka Byzancii. Na Západe zmietanom barbarskými nájazdmi, hlavne germánskych kmeňov, bola táto tradícia takmer pretrhnutá. Kresťanské myslenie vo Východorímskej (Byzantskej) ríši si udržalo kontinuitu s helénskou kultúrou. Bazil Veľký je jedným z trojice Kappadóckych otcov (spolu s Gregorom Naziánskym a Gregorom Nysským), ktorých teologickému a cirkevnopolitickému úsiliu musíme ďakovať za ukončenie sporov ohľadom Božej Trojice a víťaznej obhajobe božstva Ježiša Krista.
Bazil pochádzal z bohatého a váženého rodu, ktorý sa horlivosťou vo viere osvedčoval a vyznamenával už niekoľko generácií. Jeho otec, Bazil starší, bol známym rétorom cézarejskej školy. Jemu vďačí Bazil za vovedenie do bohatej antickej kultúrnej tradície. Na výchovu mala silný vplyv jeho babka Makrina staršia – horlivá uctievateľka sv. Gregora Taumaturga (Divotvorcu). Jeho matka Emmelia, sestra Makrina, brat Gregor – biskup nysský, Peter – biskup sebastský, sú cirkvou uctievaní ako svätí. Starí rodičia boli umučení za Diokleciánovho prenasledovania.
Ruskí cirkevní historici hovoria, že títo slávni synovia Kappadóckej cirkvi: „Sú trojica, ktorá preslávila Sv. Trojicu.“ Otcovia z pokladov gréckej filozofie vyberali len tie prvky, ktoré slúžili na presnejšie vyjadrenie kresťanského učenia. Používali filozofické štruktúry myslenia, ale filozofickej terminológii postupne dávali iný obsah, vysvetľuje Ján Zozuľak (Byzantská filozofia). „Čo bolo prirodzenejšie, ako obliecť do tejto krásy (gréckeho slova) pravdu, ktorú hlásali?“, rezultuje Stylianos Papadopoulos (Patrológia I.). Otcovia Východu, na rozdiel od západnej stredovekej scholastiky, neskončili pri filozofickej metafyzike, či „dokazovaní Boha“ na základe nejakého filozofického systému.
V druhej polovici 4. storočia arianizmus zaznamenal oživenie a vyvolával mnohé nepokoje v cirkvi. Tento nejednoliaty smer neuznával Božskú podstatu – spolupodstatnosť Syna s Otcom, sekundárne aj Ducha. Bazil Veľký, pokračujúc v práci sv. Atanáza Veľkého, bránil božstvo Božieho Syna, ktorý nie je stvorený, ako tvrdili ariáni, je ale rovnako večný ako Otec. Biskup Eusébius v Cézarei povoláva k sebe v roku 362 Bazila, pretože vie, že v dobe úporných a subtílnych teologických sporov sa nezaobíde bez vzdelaného teológa ako poradcu. Po jeho smrti bol v roku 370 Bazil zvolený za jeho nástupcu. V teologických sporoch sa dostal do popredia; začal aktívny boj proti arianizmu a za zjednotenie pravoverných strán. Ako metropolita mal na pleciach celé územie Kappadócie a Pontu. Založil mnoho kláštorov, ktorým dal dodnes platné pravidlá. Veľa komunikoval aj s osobnosťami Západu, hlavne Ambrózom Milánskym či pápežom Damazom I.
Bazil nebojoval proti ariánom ich hanobením, ale tým, že pozitívne objasňoval učenie cirkvi. Vypracoval ustálenú terminológiu a zadefinovanie viacerých pojmov: podstata, hypostáza, prirodzenosť, osoba a energia. Svoju genialitu ukázal v spore s teológom Eunómiom. Ten sa usiloval dokázať nepodstatnosť Syna s Otcom, podobne ako predtým Ários. Bazil raz a navždy oddelil od seba pojmy podstata a hypostáza, ktoré sa vo filozofii dovtedy stotožňovali, čím neumožňovali označiť osoby Trojice a dal im nový teologický význam. Podstata je to, čo je spoločné pre všetky osoby toho istého druhu a hypostáza je to, čo je pre konkrétnu bytosť (Epištola 236, 6; Proti Eunomiovi 2, 28). V korešpondencii s bratom Gregorom (Epištola 38 a 43) podrobne vysvetľuje, že podstata je to, čo je spoločné a hypostáza je to, čo je individuálne. Napr. slovo „človek“ je na označenie toho, čo je spoločné a pojmy, mená ako Peter, Pavol, Timotej označujú to, čo je individuálne. V prípade sv. Trojice: podstata je nedeliteľne spoločná pre všetky tri Osoby – samotné bytie Boha. Hypostáza je to, čo je typické pre každú z osôb Trojice. Preto Otec, Syn a Duch Svätý nie sú len mená, ale ozajstné osoby Trojice.
Načrtnime základnú kontúru konsekvencie Trojičnej náuky, ktorá stojí pred nami ako veľkolepá výzva. Nikolaj Berďajev správne vystihol, že na rozpracovanie učenia o človeku ako osobe mala veľký význam náuka o hypostázach sv. Trojice: „Bolo by možné povedať, že toto pochopenie Boha ako osoby predchádzalo pochopeniu človeka ako osobnosti“ (O otroctve a slobode človeka). Slávni synovia Kappadócie na čele s Bazilom uvoľnili cestu k hlbšiemu pochopeniu človeka ako osoby. Tým, že sa najprv významovo oddelili termíny hypostasis a ousia a potom spojili termíny hypostasis a prosopon, otcovia vytvorili teológiu, ktorá učila, že osoba nie je nejaký prídavok k podstate, ale sama konštituuje podstatu alebo bytie ako také, zhodnocuje súčasný teológ Joannis Zizioulas.
Západ však dal dôraz na podstatu, kým východ na vzťahovú stránku osoby. Kto je bližšie k pravde? Abstraktný koncept osoby, ktorý predložil slávny Boethius (persona est naturae rationabilis individua substantia) a rozpracovala scholastika, alebo princíp relevancie vzťahu východných cirkevných otcov? Ján Zozuľak z výkladu ortodoxnej náuky o sv. Trojici a priori zavrhuje také chápanie osoby, ktoré by z nej učinilo akési neurčité abstraktum: „Ako neexistuje a je nemysliteľná jedna hypostáza bez podstaty, rovnako tak nemôže existovať, ani byť chápaná bezhypotázna podstata“ (Filozofia, teológia, jazyk). Zaiste Boethius ako poctivý filozof, ktorý zbarbarizovanému Západu sprostredkoval poklady antickej filozofie, svojou definíciou osoby ako individuálnej podstaty rozumovej prirodzenosti povedal veľa, ale nie všetko.
Pred časom som navrhol, že potrebujeme učiniť kopernikovský obrat a redefinovať osobu podľa personalistických princípov odvedených z autentickej byzantskej antropológie (Revolúcia, demokracia a masová kultúra; Princípy existenciálneho personalizmu v kontexte byzantskej antropológie). Je to Berďajevom ohlásený primát osoby pred bytím. Dnes je táto požiadavka alarmujúca. Západ počnúc Descartom a osvietenstvom začal involúciu myslenia. „U Descarta začína filozofovanie bez Boha, ktoré s niekoľkými málo výnimkami prevzal celý novovek“, konštatuje Walter Nigg (Diabol a jeho služobníci). Karteziánske zvecnenie človeka, bezduchý prístup k prírode, popieranie ducha alebo jeho neprirodzené poňatie vyústilo do totalitných nárokov politiky socialistickej (komunistickej a nacistickej) a liberálnej demokracie, disociáce prirodzených organických a hierarchických štruktúr ľudskej pospolitosti. Novovek neuskutočnil ani zďaleka Boethiovu definíciu osoby. Retardoval v zredukovaní človeka len na „individuálnu podstatu“, teda bytosť, ktorá žije zo seba a pre seba. „Rozumová prirodzenosť“ napriek deklaráciám osvietencov a ich nasledovníkov o dospelosti človeka ako rozumového tvora, ostala len ako úderné heslo, ktorým sa prekrývali filozofické, kultúrne a politické procesy emancipácie, ba odviazanosti ľudskej bytosti od metafyzických princípov pravdy, dobra a krásy. Hlavnými „cnosťami osvieteného rozumu“, teda liberalizmu, sú egoizmus a z neho odvodený individualizmus. Súčasné nehumánne segregovanie osôb a znehodnotenie tváre človeka maskou, transhumanistické pokusy s genetickou výbavou človeka vnímajme ako zrýchlený regresný proces od kresťanského konceptu osoby k pohanskej divadelnej maske. Človeku je vsugerovaný nový „vylepšený“ svetonázor, pôvodom v bohoborectve ateizmu, že už nie je závislý na dychu života, ktorý mu vdýchava do nozdier Pán a Oživovateľ (porov. Gn 2, 7 a Žalm 104, 29), ale na filtrovanom vzduchu, ktorý mu diktujú ustanovenia pyšnej politickej vášne a na politické účely zneužitej vedy. Bezmyšlienkovité podriadenie sa týmto novým symbolom modloslužby je v korelácii so zrútením blahobytnej individualistickej schémy atomizovaného človeka pohlteného masou. Toto uväznenie človeka v sebe samom, v duševnom a duchovnom prepadlisku nihilizmu, tristne svedčí pred našou tvárou.
Kresťanstvo zostarlo a nielenže nemá vitalitu chrániť človeka so svojím grandióznym bohoľudským projektom theósis – zbožstvenie, ale naopak prikláňa sa k ateistickému projektu človekobožstva. Badať to aj na slovníku oficiózneho katolicizmu: vakcína na rozdiel od Krista a jeho milosti je pokladaná za spásu, alebo v Katolíckych novinách (č.49/2021), je propaganda tzv. očkovacej látke ako protiklad k zázraku (sic!). Nechať robiť so sebou medicínsky experiment je vedením cirkvi považované za skutok lásky a tí, ktorí sa nepodriaďujú, sú naopak považovaní za nezodpovedných až za samovrahov.
Bazil, podobne ako Atanáz, bol s niekoľkými pravovernými dušpastiermi v celej provincii ríše sám, obklopený heretickou ariánskou väčšinou. Dostal sa do pozornosti úradov a dokonca aj do hľadáčika zúrivého ariánskeho cisára Valensa (Valenta), ktorý dal na otvorenom mori podpáliť loď s osemdesiatimi pravovernými kňazmi. Heterodoxná majorita perzekvovala ortodoxnú minoritu, podobne ako do Milánskeho ediktu pohania kresťanov. Rímski potentáti v čase Bazila podľahli arianizmu, vyžadovali si, aby to robili aj ich poddaní. Nebolo už potrebné kadidlo na božskú poctu cisárovi, ale stačilo odvolať jedno slovo. Jediné písmeno „iota“ rozhodlo o osude verných pravde: „homousios“ versus „homoiousios“. Spolupodstatný (Otcovi) versus podobnepodstatný. Kto z vtedajšej masy jednoduchých kresťanov tomu rozumel, keď ich drvivá väčšina dušpastierov viedla širokou cestou nepravej viery? Ariáni nič nemali proti Kristovi, akurát ho nectili ako Boha…
Názorne to vidíme na zachovanom dialógu prefekta Modesta s Bazilom na súde. Modest Bazila najprv upozorňuje, že si nectí cisárovo náboženstvo, hoci ostatní sa mu podrobili a vyzýva ho, aby odvolal jediné slovo „homousios – spolupodstatný“. Ďalej sa zalieča: „Nepovažuješ za veľkú česť pridať sa k nám a mať nás za svojich spoločníkov?“ Potom, čo sa Bazil obhájil, nasledovalo, rovnako ako dnes, typické všadeprítomné propagandistické zastrašovanie počnúc stratou majetku, cez deportácie až po smrť. Bazil odpovedá, že „pokiaľ sú v stávke veci Božie, na ničom nezáleží, hľadíme iba na neho“. Svedok dialógu (zrejme sv. Gregor Naziánsky) dodáva, že nikto s takou slobodou slova nehovoril s Modestom ako Bazil. Informácia o Bazilovej stálosti urobila na cisára Valensa taký dojem, že jeho nenávisť sa mení na obdiv, necháva Bazila na pokoji a zastavuje všetko násilie.
Kristus ako Boh je znovu aktuálny problém. Proti nám stojí staronový kult cisára, tentokrát prezlečený do podoby „verejného zdravia“ v čase potentátmi kreovanej pandémie. Najprv upozornenie, zaliečanie a sľuby o vakcíne ako spáse a slobode. Slovo „homousios“ nahradili za slovo „vakcinácia“. Stačí sa nechať napichnúť experimentálnym génových sérom, ktorému sa ostatní zo strachu alebo pre pokoj či výhody už podrobili. Máme si teda ctiť súčasného cisára, ktorý si nárokuje božské pocty – boha politicko-farmaceutického kartelu podporovaného nepravovernou alebo oportunistickou hierarchiou, ktorá je vo väčšine ako v časoch sv. Bazila?
My už stáročia síce máme ustálenú náuku cirkvi, ale v mene náboženského dialógu a tvorby globalistického synkretického jedného náboženstva sa bezmocne prizeráme sofistikovanému brakovaniu pokladnice viery. Časť hierarchie pracuje aktívne, iní sa prizerajú, skrývajúc sa za poslušnosť. Princíp postupného nabaľovania heréz od II. vatikánskeho snemu, ukazuje svoje výsledky. V novom globalistickom náboženstve tiež nikto nemá výhrady voči Kristovi, pokiaľ stojí v jednom rade s Mohamedom, Budhom či Konfúciom, podobne ako sú za ruky pochytaní vodcovia svetových náboženstiev na svojich seansách. Ako z takejto pozície „oslabeného kresťanstva“ sme schopní posúdiť ďalšie sprisahanie voči človeku dnešným totalitným maltuziánskym projektom? Bazilova a Atanázova situácia a ich dušpastierska prezieravosť je veľmi podobná aj s tou našou. V Epištole 257 sv. Bazil uvádza, že ani zemepisná poloha, ani veľký počet ľudí nie sú ešte príznakom pravovernosti. Niekedy to môže byť len zvyšok, alebo i jednotlivec, ako to bolo v prípade biblického Lóta uprostred homosexuálnej skazenosti v Sodome. V Epištole 65 píše, ako sa máme zachovať, keď sme v obklopení heretickou väčšinou. Hoci je to nemilé, pre vernosť Kristovej pravde je potrebné sa od nich oddeliť. Ukazuje sa, že dnešná heterodoxná sanitárna väčšina, už sama vyslala jasný signál: sťažuje až znemožňujme sviatostné blahodate zdravým a zodpovedným veriacim, tým, čo si okrem odvahy zachovali zdravý úsudok a vieru.
Bazil nás učí, ako si zachovať jasnú myseľ a mať odvahu. Osobným vzťahom s Bohom máme byť vo vnútornom postoji jednoduchej lásky a vďačnosti, schopnosti vnímať realitu cez túto optiku: „Akými slovami možno výstižne opísať Božie dary? Veď ich je toľko, že na ne nejestvuje číslo. A sú také veľké a znamenité, že aj jediný stačí na to, aby sme boli povinní splácať ho darcovi vďačnosťou bez hraníc. Ale ani keby sme chceli, nemôžeme obísť, a je vonkoncom nemožné, aby ten, kto má aspoň zdravý rozum a je príčetný, mlčal o jednom dobrodení – hoci toho možno o ňom veľmi málo výstižne povedať – že on stvoril človeka na svoj obraz, na svoju podobu. Vyznačil ho poznaním seba samého a na rozdiel od ostatných živočíchov obdaril ho rozumom.“ So Žalmistom nachádza odpoveď: „Čím sa teda odvďačíme Pánovi za všetko, čo nám dal? Je taký dobrý, že nežiada ani náhradu, stačí mu, ak ho milujeme za to, čo nám dal. Keď sa nad tým všetkým zamyslím a mám prezradiť svoje rozpoloženie, chvejem sa a tŕpnem od hrôzy, aby som niekedy pre svoju nerozvážnosť alebo zaujatosť ničotnými vecami nevypadol z Božej lásky a nebol na hanbu a potupu Kristovi“ (Rozšírené pravidlá). Trpkosť sŕdc „pod vplyvom doby“ nám sťažuje vidieť túto elementárnu krásu a dobro. Máme ťažkosť transcendentovať sa zo svojho pomäteného egocentrizmu a pýchy.
Bazilova prísnosť bola zmierňovaná vysoko zhovievavou dobrotou, takže najmenší úsmev sa javil ako chvála a prosté mlčanie ako výčitka. Jeho chatrná a nepohľadná „telesná konštrukcia“, na ktorej dnešný doznievajúci falošný kult tela toľko lipne, bola vyvážená tým, že v spoločnosti sa nikto nejavil radostnejším, v reči slávnostnejším, v žartoch vtipnejším a vo výčitkách miernejším než on. Bazil – ako väčšina svätých – prepodobných Bohu, žiaril nielen na tvári, keď sa modlil, ale svedkovia tvrdia, že niekedy počas nočnej modlitby bol jeho dom ožiarený nebeským svetlom. Každý, kto sa s ním stretol, odchádzal vnútorne premenený.
Ľudia neobdivovali na ňom zázraky, ale vysoký stupeň svätosti, hoci sa vedelo, že raz za sucha privolal svojou modlitbou dážď. Svoj majetok predal a zakladal hospice a domovy sociálnych služieb. Chýrnym sa stal komplex – ptochotrofium (výživa chudobných) v Cézarei, nazvané Bazilias (dcéra Bazilova) a mimovoľne ako staroveký div sveta pripomínal zázraky počas pozemského života Krista. Nakoniec aj samotný cisár Valens podporil projekt darovaním veľkých pozemkov, takže môžeme hovoriť o mestečku s plnou infraštruktúrou, ktorý doplnila škola a remeselné dielne.
Bazil zomrel sotva 50 ročný, vysilený ťažkými spormi o pravú vieru. Pohreb bol veľkou manifestáciou národa. Svedkovia uvádzajú, že ľudia sa v plači predbiehali, ba trúchlili aj nepriatelia, domáci kresťania, židia i pohania. V zástupe sa snažili dotknúť jeho truhly a aspoň chvíľu ju niesť. Sv. Gregor Naziánsky uvádza, že bolo ušliapaných dosť ľudí a títo považovali za česť zomrieť spolu s Bazilom.
„Najväčšiu zásluhu má sv. Bazil na tom, že v ťažkej dobe, keď aj rovnako zmýšľajúci biskupi boli medzi sebou z nejakých dôvodov rozdelení, dokázal mnohých zjednotiť okolo nikejského (nicejského) Symbolu viery, dokázal vypracovať takú terminológiu, ktorá sa stala celocirkevnou. Mnoho urobil pre zblíženie Východu a Západu. Spolu so svojimi dvoma nenahraditeľnými spolupracovníkmi položil základ víťazstva nad arianizmom“ (Štefan Pružinský: Patrológia II.). Jeho bohoľudské teologické úsilie bolo po smrti čoskoro odmenené prijatím do náukových definícií I. konštantinopolského snemu (381). Arianizmus na Východe vymizol a pre zmenu sa usadil v germánskych kmeňoch až do 7. storočia (Karl Rahner: Teologický slovník). K zdeseniu sv. Cyrila a Metoda v náuke franských misionárov na Veľkej Morave kristologické bludy parazitovali ešte dlhšie. Neblahý vplyv nemeckého teologického myslenia prežíva až do súčasnosti v modernistickej teológii: historického Ježiša nenašli a Boha v Kristovi neveria. Viacvrstvovú schizmu v dnešnom katolicizme, reprezentovanou intornizáciou Pachamamy a požehnávaním zväzkov rovnakého pohlavia, môžeme vidieť v arogantnom rukopise a gnozeologickej nemoci germánskeho ducha. Jeho historické korenene je nám potrebné hľadať v politike Karola Veľkého, ktorý si mocou presadil zásah do učenia I. konštantinopolského vierovyznania ohľadom pochádzania Ducha svätého, ktorá bolestne kauzou Filioque oddelila latiníkov od Byzantíncov, načo poukazuje Joannis Ramnanidis (Frankovia, Rimania, feudalizmus a náuka). Obom stranám chýba patričná pokora na prekonanie tohto stavu. „Boli by sme najhoršími ľuďmi, keby sme sa tešili z rozkolov a nepovažovali za najväčšie blaho jednotu členov tela Kristovho“, rezultuje sv. Bazil, tušiac budúce eleziologické problémy „oboch pľúc“ cirkvi (Epištola 151).
Tento muž nám ukazuje, že ak máme Pána pred očami, on je po našej pravici a nezakolíšeme sa. Dovolávajme sa pomoci tohto nebeského patróna a zostaneme v mysli jasnými a v charaktere pevnými. Už za života mal titul Veľký – O Mégas a je právom pokladaný za najvzdelanejšieho učenca kresťanského východu. O jeho veľkosti v očiach Východu svedčí okolnosť, že 1. január – deň, keď zomrel, zostavovatelia byzantskej liturgie sa neodvážili preniesť jeho spomienku na iný deň, ako sa v takýchto prípadoch obvykle činí. Nechali ju sláviť s veľkým sviatkom Obrezania Pána.
