referát historika Martina Lacka na programovej konferencii združení slovenskej inteligencie Korene, Devín, 23. 11. 2019
História je zvláštny fenomén. Na jednej strane ju spoločnosť, i bežný človek, berie v duchu „to bolo“, „koho to zaujíma“, „treba hľadieť dopredu“ a podobné stereotypy. Na druhej strane, ak sa dotknete určitých historických tém a mien, je takpovediac oheň na streche, je zle. A v tzv. demokracii to môže mať pre vás dokonca vážne trestnoprávne dôsledky … .
Slovenské dejiny sú zápasom nášho národa o prežitie. O prežitie ako ľudí, o prežitie ako národa. Ale aj zápasom o samourčenie. Zmyslom dejinotvorného úsilia Slovákov bolo realizovať toto právo. Dosiahnuť stav, aby úžitok z ich zeme, slovenskej zeme, slúžil im. Samourčovacie právo sa naplnilo vytvorením vlastného štátu. Dnes sa však priestor pre Slovákov – nielen životný, ale aj duchovný – zužuje. A úžitok zo slovenskej zeme má cudzina. Že sa to deje v samostatnej SR, je paradox i historická anomália súčasne.
Minulý rok, 2018, sme zažívali hystériu zvanú „Československo“. Vlastne, trvá naďalej. To, že druhá SR slávila polokrúhle štvrťstoročie – čím prekonala aj prvú ČSR – , sa prakticky obišlo. A úplne sa zamlčal 6. október 1938, 80. výročie udalosti, keď Slovensko získalo prvýkrát v dejinách svoju skutočnú národnú vládu i snem a Slováci boli štátnou mocou prvýkrát uznaný za národ.
Na 80. výročie vzniku prvej SR sa znieslo, zo štátnej i mediálnej úrovne, odsúdenie až prekliatie. Podobne rok 1989 sa predstavuje verejnosti jednostranne, až manipulatívne. Priam gnosticky, ako prelom Zla a Dobra. Mladí poslucháči môžu mať dojem, že do roku 1989 tu ľudí len trýznili, všetko bolo zavrhnutiahodné. No dnes tu je tu eschatologické vyvrcholenie ľudských dejín – Európska únia. Modrý plášť a kruh zlatých hviezdičiek. Priam ako biblický obraz nebeského kráľovstva. Bez EÚ by sme nemali cesty, vlaky, električky, ba ani elektrinu. Iste, nik z nás neplače za vládou KSČ. Ak by tu bola, dnes by sme tu nesedeli. Neboli by ani žiadne Korene, a už vôbec nie samostatné Slovensko. Teraz však nie je priestor polemizovať o kladoch a záporoch režimov. Nech mi je ale dovolené, tu položiť len dve základné otázky:
- naplnili sa predstavy a túžby tých, čo štrngali na námestiach?
- koľkí z nich by sa tam vrátili, ak by vedeli, že vývoj dospeje k tomu, čo máme dnes?
Fakt je, že naša vlasť sa dnes, 30 rokov po páde komunizmu, ocitla v polokoloniálnom postavení. Naše zákony, ústava, sú podriadené bruselským direktívam. To nežiadal ani ZSSR od svojich satelitov. Ako národ nevlastníme už prakticky vôbec nič, okrem miliardových dlhov. Ekonomika, banky, energetika, nerastné bohatstvo, médiá, sú v rukách zahraničného kapitálu, resp. cudzích síl. Stratili sme potravinovú sebestačnosť a rapídnym tempom, s požehnaním vlády, pokračuje trestuhodná, kolosálna devastácia pôdneho fondu. Na najúrodnejších poliach bujnejú, priam ako rakovina, ohyzdné plechové sklady – znak spupnosti zahraničného kapitálu. Chýbajú lekári, sestričky, vodiči, remeselníci i kňazi – chýbajú ľudia. Ešte aj zvyšky štátneho sektoru (napr. školstvo) sú pod kontrolou mimovládnych organizácií riadených zo zahraničia. Najnovšie sa hrá o to, či sa do služieb globalizátorov podarí zapojiť aj cirkev…
História a ekonomika
Prečo spomínam tieto notoricky známe fakty? Pretože história, jej výklad, je úzko spojená s mocenskými a ekonomickými záujmami. Presne tak, ako to kedysi sformuloval profesor Ján Kvačala: „Bez vlastných dejín je národ neúplný. Bez znalosti dejín nemožno robiť ani národnú politiku a bez národnej politiky niet ani národného hospodárstva. To je reťaz, to všetko súvisí.“
To dobre vedeli aj kolonizátori vo svete, ako i tí kolonizátori, čo mali záujem ovládať Slovákov a ich územie. Preto za Uhorska slovenské dejiny oficiálne nejestvovali, uhorské dejiny sa predstavovali ako dejiny Maďarov. Slováci, „buta tóti“, nemali vlastné historické inštitúcie, lebo nemali dejiny, a teda ani právo na svoj jazyk, územie a samosprávu. Za českej nadvlády v ČSR sa síce už slovenské dejiny objavili, ale iba ako krátky doplnok, nejaký apendix, slepé črevo dejín českých. Až v prvej SR sa, prvýkrát v dejinách, začali žiaci v školách učiť slovenské dejiny…
No a dôležitosť dejín, ich interpretácie, si uvedomujú aj súčasní svetovládcovia (nazvime ich globalizátori, aby sme sa nedostali do konfliktu so zákonom). Ich služobníci veľmi pozorne sledujú všetko, čo sa na Slovensko napíše, vysloví či vykoná. Do USA či Izraela odchádzajú pravidelné hlásenia o prejavoch tzv. slovenského nacionalizmu, extrémizmu či antisemitizmu…
Najväčšou hrozbou pre globalizátorov je nacionalizmus. (Upozorním, že termín používam v pozitívnom zmysle slova, ako národné povedomie; dodávajúc tiež, že slovenský nacionalizmus, ako je známe, mal zásadne obranný charakter). Práve nacionalizmus je dnes ochranným dáždnikom nielen štátu, ale aj pred morálnym rozkladom spoločnosti v podobe rôznych úchylných ideológií typu gender, LGBT a pod. Je ochrannou hrádzou proti tzv. multikulturalizmu, v skutočnosti snahe o zmiešavanie rás. Tiež je brzdou pri výpredaji národného majetku či jeho devastácii. No a v histórii slovenského nacionalizmu má najpevnejšie miesto HSĽS na čele s Andrejom Hlinkom a prvá SR na čele s Dr. Jozefom Tisom. Kľúčové politické heslo HSĽS „Slovensko Slovákom“ je škrtom cez plány kolonizátorov, bez ohľadu na to, z akej svetovej strany prichádzajú. No a preto musí byť táto politika dehonestovaná až kriminalizovaná. V očiach národa, predovšetkým u mladej generácie, treba očierniť a zoškliviť tie historické obdobia, kedy Slováci mali svoj vlastný štát. Preto sa dejiny prvej SR redukujú na tzv. holokaust a deportácie židov. Zo zakladateľského obdobia druhej SR sa zas spravil akýsi „mečiarizmus“, ktorý je spojený len s vraždami a únosmi ľudí. Nič viac netreba. To postačí na vymodelovanie obrazu, že Slováci, vždy keď mali svoj štát, páchali zločiny. To postačí na vymývanie mozgov mladých. Slováci, ako jediný národ na svete, sa majú kajať, ospravedlňovať a hanbiť, že si dovolili vytvoriť svoj štát. Cieľom je, aby Slováci svoj štát napokon sami odvrhli, vzdali sa ho. A načo by im aj vlastne bol, keď majú geniálnu, pokrokovú EÚ?
Prierez slovenskej slobody od roku 1990
November 1989 bol pre generácie politicky prenasledovaných ľudí, najmä inteligencie, možnosťou nahlas vysloviť plnú pravdu o Slovenskom štáte. Od roku 1990 sa však tento priestor slobody slova neustále zmenšuje. Útok naň začal hysterickou kampaňou politikov a médií voči pamätnej tabuli J. Tisu v Bánovciach n. Bebravou v júli 1990. Postupne ho podmývala aj ekonomická situácia, politické ohľady či súdne zásahy. Po zmene vlády v roku 1998, strate objektívnosti STV a zániku jediného národného denníka a sa politický i mediálny priestor ďalej zmenšoval. Po roku 2013 prešlo potláčanie prejavov národnoštátnej tradície Slovákov do úrovne prenasledovania.
Hneď ako sa na scéne objavila relevantná politická sila, ktorej volebným cieľom bola obnova štátnej suverenity SR, a vyvlečenie sa z chomútu EÚ, prudko sa zvýšili obrátky protislovenskej mediálnej propagandy. Ako v 50. rokoch sa začali odhaľovať zvyšky ľudáctva, slovenského nacionalizmu. Teraz zabaleného ako „extrémizmus“. Liberáli oprášili aj pojmy z čias najhlbšieho stalinizmu (klérofašizmus). Čo je však ešte vážnejšie, štátne orgány promptne vytvorili, resp. na tento účel prispôsobili, sieť legislatívnu i sieť bezpečnostných a súdnych orgánov. Do tejto chytajú väčšie či menšie ryby. Raz na zastrašenie, inokedy na exemplárne potrestanie. Jednoznačne najťažšiu ranu slobode slova uštedrila tretia vláda R. Fica, koalícia Smer-SNS-Most. Iniciatívne prijala balíček tzv. protiextrémistických zákonov. Vytvorila špeciálnu políciu NAKA, ktorá plní úlohu politickej polície (ideopolícia). Spomenúť treba samozrejme aj Úrad špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) či Špecializovaný trestný súd. A tiež osobitný zákon na ochranu židov – zákon proti antisemitizmu, iniciovaný Andrejom Dankom po jeho návrate z Izraela. Takýto zákon nemá žiadna z našich susedných krajín.
Pokiaľ ide o NAK-u, vznikla 1. februára 2017 a už o dva dni nato začala, ako svoj prvý veľký záťah, vyšetrovanie kalendárov s obrázkami Jozefa Tisu. O pár dní jej agenti vpadli aj do Matice slovenskej kvôli päťminútovému videu o prvej SR. Predseda Matice Marián Tkáč ho dal okamžite stiahnuť. Jeho nástupca Marián Gešper hneď po nástupe do funkcie zakázal meno Tisu vôbec spomínať…
Aké úlohy plní spomenuté protiteroristické oddelenie NAKA sme sa mohli dočítať aj tento týždeň. Agentúrna správa z 18. novembra uvádza, že Ministerstvo vnútra SR podpísalo memorandum o spolupráci so ŽNO. Ako uviedol policajný prezident, „garantom spolupráce“ so židovskou obcou je protiteroristická centrála NAKA. Podpredseda ŽNO Igor Rinteln následne spresnil, že „nevytvorí sa žiadna špeciálna zložka, spolupráca vlastne fungovala v nejakej forme aj doteraz“.
Neviem, či o takúto špeciálnu ochranu požiada aj katolícka cirkev, ktorej objekty sa, na rozdiel od ŽNO, stali reálnymi terčmi nenávistných útokov (spiľované či pováľané kríže, poškodené mariánske sochy, pútne miesta, dokonca aj vypálená kaplnka). V SR, pokiaľ viem, sa na objekty ŽNO nijako neútočí. Možno sa teda spýtať, či cieľom memoranda skôr ako ochrana prázdnych synagóg nie je skôr zastrašovanie ľudí a stráženie takého ideologického obrazu dejín, aký si želá ŽNO. Vieme totiž, že na zozname zakázaných symbolov Polície SR je dnes o.i. aj rovnoramenný autonomistický dvojkríž. Vieme, že pozdrav „Na stráž“ NAKA vyšetruje ľudí a Špecializovaný trestný súd odsudzuje na vysoké peňažné tresty – 5000 eur. (Pozdrav „Česť práci“ i ďalšiu komunistickú symboliku možno používať úplne slobodne). Vieme, že podujatia i publikácie o prvej SR sleduje. Sleduje a odpočúva nežiaducich historikov a dokonca aj niektorých ľudí, ktorí sa s nimi stýkajú. Robí domové prehliadky u ľudí, ktorí majú artefakty z tohto obdobia. Zaznamenané boli už aj prípady otvárania pošty (balíkov).
Strach v spoločnosti
Za posledných pár rokov sa v spoločnosti radikálne zmenila atmosféra. Ľudí ovládol strach. To, čo sa dalo pred mesiacom, pred rokom, dvoma, sa už zrazu nedá. Ľudia prestali byť ochotní verejne hovoriť, čo si myslia – a rovnako pamätníci. Dnes už nie sú ochotní otvorene hovoriť svoje spomienky, a vôbec nie na diktafón. Zato doba praje rôznym gaunerom. Tí mediálne známi totiž porozbíjali alebo poškodili všetky pamätné tabule a busty, ktoré má prvý slovenský prezident (Bytča, Hlboké, Čakajovce, Rajec, Oščadnica). Tiso im prekáža najviac… Dnes v SR nenájdete priestor, na ktorom by sa dalo dôstojne a verejne si pripomenúť výročia prvej SR či jej prvého prezidenta. Akonáhle je akcia zverejnená, prenájom vám – na zásah určitých síl – zrušia.
Vytesňovanie či prenasledovanie národnoštátnych tradícií Slovákov dosahuje až tragikomické podoby. V krajskej knižnici pracovníčka odmietla zaradiť do databázy knižné novinky týkajúce sa prvej SR – vraj ide o kontroverznú tému a potrebuje na to súhlas riaditeľky. Ešte absurdnejší bol zážitok z Bibliotéky. Majiteľ antikvariátu predával poštové známky z prvej SR s portrétom Jozefa Tisu. Bol udaný na políciu. Tá mu známky zhabala, vzala „na expertízu“ a jeho vyšetruje. Také čosi nebolo ani za socializmu. Eštebáci sa o filateliu nezaujímali. Takže dnešná doba, zdá sa, v niektorých smeroch prekonala už aj totalitné obdobie…
Perspektívy a východiská
Čo treba spraviť, aby sa situácia v tomto smere v budúcnosti zlepšila? Čo by sa malo spraviť v historicko-pamäťovej oblasti dnes, keď sa hrá už nielen o existenciu štátu, ale pomaly už aj národa?
- zrušiť SNP ako štátny sviatok (nie je možné, aby samostatná SR na najvyšší piedestál kládla udalosť, ktorá bola namierená na obnovu ČSR, ba predstavitelia ktorej strieľali stúpencov slovenskej štátnej samostatnosti)
- zrušiť alebo zreformovať inštitúcie systematicky propagujúce československé štátne tradície, potierajúce slovenské štátne tradície či dokonca šíriace nenávisť voči Slovákom
- zrušiť zákony obmedzujúce slobodu slova
- zrušiť inštitúcie, ktoré boli založené alebo fungujúce kvôli prenasledovaniu prejavov slovenského nacionalizmu (Špecializovaný trestný súd; NAKA a pod.). Takéto inštitúcie v slobodnej a demokratickej spoločnosti druhej Slovenskej republiky nemajú čo hľadať.
Až potom má zmysel začať budovať nové modely školstva, mládežníckych organizácií, mediálnej i pamäťovej politiky štátu. Otázka však je, či sa tejto zmeny aj dožijeme.
Doporučujem prečítať tento príspevok PhDr. M.Lacku PhD. všetkým občanom Slovenska. Hlavne tým, ktorým zaleží na ďalšom smerovaní našej krajiny. Hlavne tým, ktorí sa ešte nerozhodli či vôbec pôjdu hodiť svoj hlas so volebnej schránky. Píšem to preto, že vláda R. Fica šliape so svojimi posluhovačmi po národnom povedomí Slovákov. Ako dôkaz toto, svedkom takéhoto ohavného činuI na historikovi hore uvedeného článku, konkretne na bývalom historikovi UPN n PhDr. M.Lacku PhD. A to len preto, že písal pravdu o minulých národných dejinách Slovákov. Na podnet vládnej moci ho z UPN na hodinu vyhodil neodborník, býv.riaditel UPN Krajnák, ktorý ako filmový kameraman riadil tejto ustav. Bolo len krátkosť času, že i ten istý Krajnák, bol Správnou radou UPN poslaný pred pár mesiacmi na smetisko dejín. I Vďaka protestom ulice, tých čo sa odvážili bojovať za pravdu. Pravdu, ktorá odstránila s vládnej moci, Fica, Kalináka, prokuratúra Trnku a daľších skorumpovaných „potentátov“ vládnej, justičnej a podobnej moci.
Na všetkých skorumpovaných príde čas pravdy, že sa budú „spovedať“ za svoje činy páchané v minulosti.
Musíme sa však ešte zbaviť i oligarchov typu Širokého, Výbojca, Pora, a im podobným,ktorí nám ukradli to, čo mozoľnaté ruky robotníkov vybudovali a oni za vládnutia Mečiarizmu, Fica ukradli prípadne získali za „korunu národné hospodárstvo a zaviedli diktatúru skoro podobnú komunizmu.!
Ja preto pôjdem voliť a vyzývam všetkých, ktorým zaleží na ZMENE vlády vládnuť Slovákom, bez oligarchov a ich posluhovačov nastala naozajstná zmena.