13. 9. 2021. František Škvrnda st.
O hanebnom konci vojny USA a ich spojencov v Afganistane sa toho popísalo už neúrekom. Napriek tomu však bude treba ešte dlho a veľmi kriticky poukazovať na to, že išlo predovšetkým o pomstychtivú a nezmyselnú vojnu, ktorá sa stala vážnym mementom pre riešenie problémov medzinárodnej bezpečnosti v budúcnosti. Nebudeme rozoberať detaily takmer 20-ročnej nevyhlásenej vojny, ktorá bola najdlhšia v dejinách USA, ale poukážeme na jej súvislosti a dôsledky.
Na vojne sa, žiaľ, zúčastnilo aj Slovensko. Okrem životov vojakov našich „expedičných“ ozbrojených síl nás stála aj nemálo peňazí. Ich výšku ani jedna z našich vlád, ktorá sa tejto nepodarenej akcii zúčastnila, pre istotu nezverejnila. Ak chceme zistiť, koľko to bolo, museli by sme dni „pátrať“ po internete, z ktorého sa však vďaka nadbytku nových informácií, často zbytočných a mätúcich, čoraz viac strácajú staršie údaje a „účtovnícky“ presný súhrn o tejto veci už nezískame.
Udalosti 11. septembra 2001, ktorých 20. výročie v súčasnosti média pripomínajú pomerne opatrne, iste boli nesmiernou tragédiou, kruté, hrozné a treba ich dôrazne odsúdiť. S odstupom času sa však ukazujú dve okolnosti, ktoré dokazujú, že Washington už v tom čase konal bez rešpektovania medzinárodného práva, pričom morálka v jeho politike absentovala vlastne už od konca druhej svetovej vojny.
Po prvé išlo o to, že USA v druhej polovici 90. rokov, neuniesli pozíciu jedinej superveľmoci a začali ponižovať svojich nepriateľov a zvyšovať agresívnosť, čo vo svete vyvolávalo zvyšujúci sa odpor voči nim. Bolo to napr. prijatie Zákona o oslobodení Iraku v októbri 1998 ale vrcholom tejto politiky spojeným s bezprecedentným porušením medzinárodného práva bolo barbarské bombardovanie Juhoslávie v marci až v júni 1999 (ku ktorému „úspechu“ prispelo aj rozhodnutie dzurindovskej vlády povoliť nad našim územím prelet bombardérov).
Po druhé v prípade útoku na Afganistan, ku ktorému sa pridala aj Veľká Británia, bolo znovu porušené medzinárodné právo. Vláda vo Washingtone nevedela ako zareagovať na udalosti 11. septembra. A tak agresívna bushovská administratíva vytvorila „doktrínu“, porušujúcu medzinárodné právo, že sa nebude rozlišovať medzi teroristickými organizáciami a národmi alebo vládami, ktoré ich ochraňujú. Na jej základe začala v októbri masívne bombardovať Afganistan za to, že vládny Tálibán poskytol útočište Al-Káide, obvinenej z teroristických útokov 11. septembra 2001.
Dnes možno povedať, že Washington využil situáciu, že svet bol v šoku. Mediálno-politickou manipuláciou sa vytvoril obraz USA ako veľkej obete a jej oprávnenia na tvrdú odpoveď. V tejto atmosfére sa útok takmer nespochybňoval a neprihliadalo sa pri tom ani na medzinárodné právo. Prezident G. Bush jr. dokonca vyhlásil, že kto nepodporuje Washington, stojí na strane svetového terorizmu. Na dodanie legitímnosti útoku na Afganistan sa vytvorila na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1386 z 20. decembra 2001 misia Medzinárodných bezpečnostných a pomocných síl, známa pod skratkou ISAF (z angl. International Security Assistance Force), okolo ktorej sa šírili mýty.
Reakcia Washingtonu na problém nebola premyslená a urobila sa spôsobom, niečo musíme rýchlo podniknúť „len, aby sme v hanbe nezostali.“ Tálíban už 13. novembra 2001 opustil Kábul, ale bolo treba nastoliť novú moc, ktorá by zodpovedala politickým parametrom USA. Tálibán však z Afganistanu neodišiel a ani ho nedokázali vyhnať. Nakoniec to skončilo nevídaným dejinným paradoxom – po takmer dvadsiatich rokoch bojov, keď na Tálibán útočila najväčšia vojenská sila, ktorú v rámci misie ISAF podporovala takmer tretina štátov sveta, táto islamská fundamentalistická organizácia uskutočňujúca teroristické útoky znovu získala moc v Afganistane.
Po rozpačitom začiatku pozemných operácií v rokoch 2001 – 2005 sa ich sila stupňovala a počet vojakov, ktorí sa na nej podieľali, sa zvyšoval. Prezident B. Obama sa po svojom nástupe do funkcie v roku 2009 rozhodol skončiť vojenskú prítomnosť USA v Iraku a dôraz položil na vojnu v Afganistane. Po dvoch rokoch zvýšených bojových aktivít sa na americký spupný spôsob ohlásilo, že boli úspešné a splnili svoj cieľ a počty vojsk USA i v ISAF sa začali znižovať. Počítalo sa s „afganizáciou“ vojny a ťarchu bojov mali prevziať Afganské národné obranné a bezpečnostné sily, ktorých počet postupne dosiahol až 300 000 osôb, pričom boli vybavení modernými zbraňami USA a cvičení inštruktormi štátov NATO. Táto sila sa však behom niekoľkých dní na začiatku augusta, keď odišli z Afganistanu vojská USA a ich spojencov, doslova zosypala a Tálibán, ktorý má údajne 90 000 bojovníkov získal znovu vládu nad štátom bez boja. Zostalo jediné ohnisko odporu v provincii Pandžšír, ktoré však bolo podľa neúplných a protichodných informácií v prvej dekáde septembra už takmer úplne zlikvidované.
Príčin fiaska USA v Afganistane je mnoho a budú sa ešte dlho analyzovať a vyhodnocovať. Vo všeobecnosti išlo o súhrn politických, právnych, sociálno-ekonomických, kultúrnych ako aj vojenských faktorov. Zjednodušene povedané „prekliatím“ afganskej vojny (zdrojom jej fiaska) sa stali fenomény, ktoré súviseli predovšetkým s porušovaním medzinárodného práva (došlo aj k mnohým vojnovým zločinom, ktoré sa prehliadali a až na malé výnimky zostali nepotrestané), politicky a ekonomicky „americky“ deformovanou a nekomplexnou predstavou o riešení situácie v štáte po zbavení moci Tálibánu, kultúrne neadekvátnym prístup k spoločnosti, ktorá patrí do inej civilizácie atď. Nevyznamenali sa ani vojaci. Napriek množstvu operácií, ktoré sa uskutočnili a vybojovaných bitiek Tálibán postupne silnel. Fikcia vytvoriť nový režim, ktorý bude podľa predstáv interventov a tobôž „amerických“, prináša ťažkosti a spravidla končí neúspechom, najmä, keď hlavným dôvodom útoku bola pomsta.
Tálibán je krutá organizácia, ktorá sa správa neraz podľa stredovekých kritérií a je veľmi nebezpečná pre Afganistan i región, v ktorom sa nachádza. Treba však dodať, že doteraz mimo územia Afganistanu a čiastočne aj jeho pohraničia s Pakistanom nikde inde teroristické útoky neuskutočnil. Otvorene vyhlasovala, že je proti prítomnosti cudzích vojenských síl na území Afganistanu a že útočí aj proti tým, ktorí im slúžia. Uvidíme, ako bude konať, ale predsa len v roku 2021 to bude možno trochu ináč ako v roku 1992, keď sa dostal prvýkrát k moci. Pohľad naň sa prejaví najmä v tom, či sa bude uznávať aj v zahraničí.
Ďalším dejinným paradoxom, je, že Tálibán je tiež produktom politiky USA (podobne ako teroristi z Islamského štátu). Nevytvorili ho síce priamo spravodajské služby či iné mocenské orgány Spojených štátov, ale vznikol za ich podnecovania v podmienkach, keď sa zneužívalo náboženské cítenie (vrátane fundamentalizmu a fanatizmu) proti invázii Sovietskeho zväzu. Možno sa vo Washingtone mali viac zamyslieť nad symbolom džina vypusteného z fľaše, ktorý poznáme z Rozprávok tisíc a jednej noci a môže slúžiť komukoľvek. Iste mudžahedíni prispeli k tomu, že sovietska invázia skončila, ale odchod „šuravi“, ako ich v Afganistane nazývali nebol taký potupný a dezorganizovaný ako v prípade odchodu (úteku) USA a ich spojencov. Nakoniec boli Američania nútení uznať v tomto procese Tálibán ako partnera a hoci len minimálne, ale predsa len spolupracovať s ním a rešpektovať ho.
Viaceré zdroje po potupnom konci vojny USA a ich spojencov v Afganistane ukazujú na to, že sa nej podieľali aj krvižíznivé médiá. Hodnotenie toho, čo sa stalo, musí zahrnúť aj vojnové štvanie v médiách, kde sa nepripúšťalo pochybovanie o takmer „svetodejinnej misii“ útoku na Afganistan. V médiách hlavného prúdu je už dlhodobo zakomponovaný dopyt po násilí a krvi (vidíme to aj na Slovensku, ako médiá hlavného prúdu podporované zo zahraničia, sa neštítia ničoho, čím môžu uškodiť politickým protivníkom). Aj dnes tieto médiá „upokojujúco“ o vojne klamú, snažia sa ju zdôvodniť a ak aj hľadajú vinníkov katastrofy, skrývajú tých, ktorí ju skutočne spôsobili. A poučení spôsobom ich informovania v tomto storočí, predpokladáme, že aj naďalej budú šíriť okrem správ aj nezmysly a klamstvá.
Záver z celej hanebnej akcie môže byť len jeden. Spôsob ukončenia vojny v Afganistane znovu dokázal, že USA nie sú schopné v 21. storočí riešiť problémy medzinárodnej bezpečnosti (ale ani politiky a ekonomiky) a musia sa prispôsobiť podmienkam vytvárajúcej sa multipolarity vo svete. Nešťastie je v tom, že to zatiaľ vo Washingtone nechcú rešpektovať, pričom s tým súhlasia aj ich lokaji po celom svete, medzi ktorými nechýbajú ani tragikomické figúrky zo Slovenska.
Žiaľ „americký“ spôsob riešenia problémov súčasného sveta spôsobil len chaos, nestabilitu a tragédie a to nielen v bezpečnostnej, ale aj politickej a ekonomickej oblasti. Jeho koniec je neodvratný, ale nikto nevie povedať, kedy nastane, aj keď USA vlastne každodenne upadajú a svoj „hviezdny čas“ majú už ďaleko za sebou.
