Občas to tak vyzerá – politik, alebo novinár použije toto označenie na osobu, či hnutie, ktoré sa mu nepáči. Pritom existuje pomerne presné definovanie pojmu fašizmus a navyše aj jeho pokračovateľa – nacizmus. Americký politológ S. M. Lipset pred pol storočím dokonca rozlíšil fašizmus na pravicový a ľavicový (v práci Politický človek – A political Man). Najnovšie aj naša prezidentka povedala, že fašizmus je na Slovensku veľkou hrozbou; niektorí komentátori zase radi označujú „Kotlebovcov“ ako fašistov.
No ale najprv je potrebné rozlíšiť fašizmus a nacizmus – nie je to jedno. Jedno však majú spoločné – je to časť politických zdrojov. Obidva varianty vznikli na pozadí robotníckych až socialistických hnutí. Napokon Benito Mussolini bol pôvodne socialistickým aktivistom, chodieval na mítingy strany, rád sa bíjaval s oponentmi – raz ho dobitého doniesli v celte. No a Hitlerova strana so skratkou NSDAP znamená (po slovensky) národno-socialistická robotnícka strana Nemecka. Európski sociálni demokrati a komunisti rýchlo označili tieto hnutia za ultrapravicové – a basta. Pritom sovietska propaganda používala najmä označenie „fašisti“ aj na nemeckých nacistov. Tento postoj sa udržal aj dodnes.
Obidve hnutia majú niečo spoločné: militantnosť a neznášanlivosť. Majú aj ešte jednu rovnakú, ale nie spoločnú črtu – silný nacionalizmus, ktorý ich aj vzájomne odlišuje, pretože jeden nacionalizmus je taliansky a druhý nemecký. Tieto národy nemajú spoločné korene, ani históriu. Nemecký nacizmus však túto črtu doviedol až do extrému – rozdelil národy na vyššie a nižšie a zaviedol do politiky pojem „rasa“ a do praxe genocídu. V podstate využil teoretické úvahy z devätnásteho storočia, ktoré hľadali rozdiely medzi národmi a ich „združením“ do rás, ako väčších skupín. Teoreticky bol rasizmus podoprený sociológmi rás (najmä Gobineau – Francúz).
Taliansky fašizmus sa zhliadol vo veľkosti antickej Rímskej ríši, od ktorej prevzal aj symbol – zväzok prútov ako symbolu rímskych úradníkov-liktorov a potaliančil ho na fašizmus. Z bývalej veľkosti antického Ríma Mussolini odvodil historické nové poslanie Talianska ako vodcu pokroku. Aby o tom nikto nepochyboval, tak si vzal z Ríma aj jeho jednu podobu – diktatúru. Tak sa zbavil akejkoľvek opozície a nastolil svojrázny poriadok, čiže novodobú diktatúru.
Hitlerovci si vybrali inú cestu, no v podstate k rovnakému cieľu. Tiež nasadili zdanie ľudovosti, až socializmu, no rýchle sa spojili s ekonomickou šľachtou, ktorá spočiatku celý proces platila. Rýchle sa vysporadúvali s protivníkmi: najprv s komunistami a sociálnymi demokratmi a následne aj s cirkvami v poradí evanjelici a katolíci. To celé bolo prešpikované tvrdým šovinizmom – určenými nepriateľmi boli Židia, ale aj Slovania a v treťom poschodí všetci ostatní. Zvláštnosťou bola tolerancia islamu, asi ako zrejmého nepriateľa Britov. Podobne ako talianski fašisti, aj nemeckí nacisti si vytvorili úderné jednotky, ktoré prerástli do paravojenskej sily, neskôr začlenenej do štátnych ozbrojených síl. Keďže štát bol celý kontrolovaný Hitlerovou stranou, nehrozil rozkol. Črtajúci sa rozkol bol v zárodku kruto zlikvidovaný v tzv. noci dlhých nožov, kedy boli zlikvidované Röhmove paravojenské jednotky.
Hitlerova diktatúra bola viac nacionálna, teda pomerne ústretová voči Nemcom, no krutá voči všetkým ostatným. Tak sa stalo, že nemecké obyvateľstvo podporovalo Hitlerov režim až do poslednej chvíle a žiadny nebezpečný odpor história nezaznamenala (pokus o atentát na Hitlera bol organizovaný dosť trápne a bez širšej podpory).
No a teraz si vyberte, čo to boli za režimy, ktoré existovali z vôle, alebo s podporou Adolfa Hitlera? Španielska aj portugalská diktatúra niesli znaky fašizmu, boli tvrdšie na domáce obyvateľstvo, no pomerne tolerantné k židovským utečencom a navyše nebojovali v cudzine, zachovávali si akúsi podivnú formu neutrality. V časti Francúzska, aj na Slovensku a v Maďarsku a v Chorvátsku existovali akési protofašistické diktatúry, skôr lokajské štáty. Slovenský paradox spočíval v štátnej úlohe katolíckej cirkvi, ktorá bola v Taliansku, aj v Nemecku marginalizovaná. Lokajstvo sa prejavilo vo vzťahu k židovskému obyvateľstvu, kde štát zasiahol tak, ako chcel Berlín a pokorne a s prebytočnou silou. Ani jeden zo spomenutých troch štátov sa nedokázal koncom vojny odtrhnúť od Hitlera, hoci šanca na takýto postup bola. Petain bol už veľmi starý, slovenskí a maďarskí politici nedokázali vziať osud štátu do svojich rúk, radšej sa nechali okupovať Nemcami.
Čo to však bol za režim na Slovensku? Taliansky fašizmus, či nemeckí nacizmus? Obidva spomenuté režimy boli dosť sekulárne, slovenský nie. Obidva mali nacionalistickú koncepciu štátnosti (nebola to ideológia v pravom slova zmysle), slovenskí štátnici však nič také nevytvorili. Zostáva najmä poslušnosť voči Nemecku, prevzatie niektorých symbolov, vrátane pozdravu zdvihnutou pažou. Dnes občas v niektorých slovanských krajinách sa objavujú pochvalné hodnotenia nacizmu, čo ma veľmi prekvapuje, nacizmus bol nemeckým extrémnym šovinizmom a Slovania boli určení k odstráneniu z Európy. Takže otvorene sa hlásiť k lokajstvu je výsledkom nedostatočného národovectva.
Čistým antisemitizmom sa prezentoval iba nemecký nacizmus. Ostatné satelitné štáty sa prispôsobovali situácii bez odporu. Niektorí boli militantnejší, iní umiernenejší (existovali tri maďarské divízie SS, podobne aj holandské, kým slovenské nie).
Bolo by potrebné nejako presnejšie určiť charakter vojnovej Slovenskej republiky, bez pozitívnych aj negatívnych emócií. Ale to sme ešte ďaleko od reality, tá možno nastane v období storočnice skončenia druhej svetovej vojny.
Ak chcú dnešní pseudoliberáli nadávať na iných, tak by si mali urobiť poriadok najprv v existujúcom liberalizme, následne zistiť národné hodnoty Slovákov ako národa, no a potom rozhodnúť, či nadávanie je ten správny životný prístup, alebo sa obrátiť na tvorbu nejakej príjemnej, akceptovateľnej a realizovateľnej vízie Slovenska.
19.5.2020 prof. PhDr. Rastislav Tóth, CSc.
