Dr. Jozef Tiso v pamäti národa. (Náčrt problematiky)

Martin Lacko

Vraví sa, že osobnosti majú dva životy – vlastný a ten, ktorým žijú po svojej smrti. O Dr. Tisovi to platí určite. Nepochybne k tomu prispela i jeho potupná poprava, ktorou sa Slovensko neslávne zapísalo do dejín. Nikdy sa totiž nestalo, aby bol popravený prvý prezident, navyše kňaz. Ba nikdy dovtedy sa nestalo, aby bola vôbec po vojne niekde súdená hlava štátu.

Po druhej svetovej vojne neboli postavené pred súd, nieto odsúdené alebo dokonca popravené, ani hlavy štátov porazených veľmocí Talianska či Japonska, hoci obidve krajiny na rozdiel od Slovenska sa zásadným spôsobom podieľali ako na rozpútaní, tak i vedení svetovej vojny. Napr. japonský cisár Hirohito niesol priamu spoluzodpovednosť za brutálny spôsob vedenia vojny proti masám civilného obyvateľstva a obrovský počet obetí. Súdené neboli ani hlavy menších spojeneckých štátov Nemeckej ríše, napr. Maďarska či Rumunska. Miklósa Horthyho síce v máji 1945 zatkla americká armáda, zakrátko ho však prepustili. Počas norimberských procesov vystupoval iba ako svedok a napokon sa usadil v exile v Portugalsku, kde napísal svoje Pamäti a v roku 1957 v pokoji umrel.[1] (V roku 1993 jeho pozostatky s veľkou slávou preniesli do Maďarska a pochovali v rodinnom sídle v Kenderesi.) Podobne rumunský kráľ Michal odišiel v roku 1947 do exilu bez akéhokoľvek postihu.

V znamení politickej pomsty

To, že Tiso bude odsúdený na smrť, sa všeobecne očakávalo už od jeho zatknutia a deportácie. Išlo len o to, či rozsudok bude aj vykonaný. Obnovený československý štát na čele s Edvardom Benešom sa cítil mimoriadne silný. Silný aj na pomstu. Beneš sa ešte pred začiatkom procesu vyslovil: „Tiso musí viset.“[2] Ba už v exile požadoval smrť viacerých slovenských štátnych predstaviteľov.[3] Slováci a Slovenská republika totiž zbúrali hlavnú dogmu jeho politiky, a to, že Slováci patria k Čechom a nie sú schopní samostatnej existencie. Česi nemohli zabudnúť na stratu Slovenska a neboli ochotní akceptovať právo Slovákov na samourčenie. V tomto ich úsilí našli niekoľko horlivých pomocníkov aj spomedzi Slovákov.[4] Poprava symbolu Slovenskej republiky tak mala byť pohrozením Slovákom, aby už nikdy nepomýšľali na štátnu samostatnosť. Český exilový protibenešovský politik Simon Ghelfand pri 5. výročí popravy v roku 1952 napísal: Proč byl Dr. Tiso oběšen? Komunisté toužili po bezživotí Tisově protože byl odpůrce komunismu a Sovětského svazu. Dr. Beneš pak nenáviděl Msgra. Tisu z celé duše své a z celé mysli své, protože Tiso byl lepším a hlavně lidštějším prezidentem, než on sám. A proto byl Msgr. Tiso zavražděn 18. dubna 1947 a Československo zavražděno s ním… [5]

Popravou slovenského prezidenta chcel vtedajší čechoslovácky režim pochovať samostatné Slovensko. No v skutočnosti pochoval Československo. Aj taká býva dialektika histórie, alebo, ak chcete, cesty Božie. Čas totiž ukázal správnosť línie vytýčenej Dr. Tisom a HSĽS – budúcnosťou pre Slovákov sa ukázalo samostatné Slovensko, nie Československo.

Na Tisovom osude sa podpísali okrem stúpencov čechoslováckej a komunistickej ideológie pravdepodobne aj ďalšie, menej známe faktory. Tiso ako slovenský premiér dal hneď v jeseni 1938 zatvoriť slobodomurárske lóže.[6] Pôsobením na čele štátu dokázal, že štát môže viesť aj duchovná osoba. To bol pre nepriateľov Cirkvi nebezpečný precedens. Nech však uvažujeme o akýchkoľvek faktoroch v pozadí procesu, historická veda sa už dávnejšie zhodla na tom, že bol zmanipulovaný. Za všetky uvediem aspoň jedno krátke hodnotenie Dušana Kováča v zborníku Historického ústavu SAV z roku 1992 o tom, že Tisova „spolupráca s nacistickým Nemeckom bola vynútená okolnosťami“ a jeho proces „bol ako politický proces zmanipulovaný“.[7] Napokon jedna bilancia. Kým Norimberský tribunál vyniesol 12 rozsudkov smrti nad predstaviteľmi Nemecka, ktoré bolo hlavným vinníkom druhej svetovej vojny a malo 100 miliónov obyvateľov, pri trojmiliónovej Slovenskej republike Národný súd v Bratislave odsúdil na smrť až 17 predstaviteľov.[8] Pritom, ako je známe, medzi Slovákmi nebol ani jeden-jediný vojnový zločinec. Nemohol ním teda byť ani Dr. Tiso.[9]

Tisova pamäť v Československu

Nás zaujíma otázka, ako je možné, že Tisova pamiatka sa, napriek pamäťovému zatrateniu či štátom riadenej nenávisti, uchovala. Akými spôsobmi prežívala a akými formami sa prenášala.

O začiatku tzv. druhého Tisovho života by sa dalo hovoriť od 16. apríla 1947, keď bol rozsudok  definitívne potvrdený a poprava sa stala otázkou hodín. Od tohto momentu sa v očiach väčšiny národa stal mučeníkom národnoštátnej myšlienky a protikomunistického stanoviska. Presne tak, ako to napísal aj v Poslednom odkaze z 18. apríla. Práve tento odkaz, ako aj Posledný pozdrav zo 16. apríla, resp. ďalšie odkazy či podpisy venované viacerým súkromným osobám, sa stali prvou silnou pamäťovou stopou. Ľudia si ich totiž rozmnožovali, odpisovali. Takto sa rozšírili, a pochopiteľne, neskôr aj niektorým priťažili ako kompromitujúci materiál pri domových prehliadkach realizovaných Štátnou bezpečnosťou.[10]

„Živou“ pamäťovou stopou boli svedkovia Tisovej popravy a jeho posledných chvíľ, osobitne spovedník kapucínsky páter Hilár Párik[11] a obhajca Ernest Žabkay. Prozreteľnosť zariadila, že ich cesty po poprave sa rozišli. Párik odišiel do exilu, kde vydával svedectvo, Žabkay ostal doma. Jeho prvý zážitok po poprave bol dojemný. Situáciu, keď pred šiestou hodinou rannou opustil Justičný palác, zaznamenal takto:  Kráčal som, plný dojmov, Záhradníckou ulicou, dumal o bezprostredne prežitom… A v tom – cup, k nohám mi dopadol kvet. A potom ďalší. Až vtedy som zachmúrený pohľad odtrhol od dlažby: hore, v oknách, stáli ľudia, hádzali mi k nohám kvety. Viem, tie kvety nepatrili mne...[12]

Už krátko po procese Žabkaya vylúčili z KSS a postupne ho sociálne degradovali.[13] Režim sa ho bál nielen pre samotný fakt obhajoby, ale aj kvôli tomu, že na seba pútal obrovskú pozornosť. Všade, kam prišiel, na každom novom pracovisku, ktoré musel často meniť, sa totiž okolo neho zoskupovali ľudia zaujímajúci sa o Dr. Tisu.

Ďalšími, nazval by som to privátnymi pamäťovými stopami, boli najrozličnejšie písomnosti, knihy z čias prvej Slovenskej republiky, ktoré si ľudia uchovávali (ukrývali). Rovnako aj obrazy, obrázky a mince s Tisovým vyobrazením.  

Najvýznamnejšou hmotnou pamiatkou vo verejnom priestore sa stal Tisov hrob na Martinskom cintoríne v Bratislave, ktorý možno nazvať neoficiálnym pútnickým miestom. Aj keď nebolo potvrdené, že tam skutočne leží (už od jeho popravy kolovali fámy, že telo bolo spopolnené), toto neoznačené hrobové miesto ľudia tajne navštevovali s priam posvätnou úctou.

Treba dodať aj mimoriadne dôležitý fakt, že v prípade Tisovej osoby sa od roku 1947 rozvíjal jeho kult. Existencia kultu, ako vieme, je jedna z dôležitých podmienok pri blahorečení konkrétnej osobnosti. (To sa neskôr využilo v exilových snahách v tomto smere.)

Tisova pamäť sa udržiavala v početných protištátnych skupinách, v ich heslách, plagátoch, letákoch či vyhláseniach politických odbojárov.[14] Vychádzalo viacero ilegálnych časopisov[15] a práve Tiso a samostatnosť patrili medzi ich ústredné témy. Je to pochopiteľné, lebo generácia, ktorá zažila rozlet v Slovenskej republike, nebola ochotná zmieriť sa s existenciou štátu, v ktorom opäť dominujú Česi, dokonca komunisti. Pochopiteľne, do širšej verejnosti sa tieto ilegálne iniciatívy nedostali, ale režim ich nadmieru pozorne sledoval a brutálne trestal.[16] 

Oficiálna štátna línia vo vzťahu k Tisovi bola rovnaká od roku 1945 až do roku 1989. Smerom k verejnosti sa prejavovala zamlčiavaním, podľa potreby kombinovaným s nenávisťou a očierňovaním. Pre totalitné Československo bol Tiso najväčším strašiakom, aký sa dal len predstaviť; bol symbolom „klerikalizmu“ a „separatizmu“ – teda samostatnosti Slovenska. Už pri tom najmenšom emancipačnom pohybe, národnom zaševelení, opatrnej požiadavke na zvýšenie slovenských kompetencií, prepadal režim panike, že príde k akémusi druhému roku 1939. Nepohodlní Slováci dostávali preto „preventívne“ najrozličnejšie hanlivé nálepky (nacionalisti, klérofašisti, separatisti, gardisti, tisovci, tukovci, ľudáci atď.)

Tisova smrť pokoj nepriniesla. Ešte v tom istom roku vypukla aféra s „protištátnym sprisahaním“ na Slovensku, ktorej dôsledkom bolo uväznenie niekoľkých stoviek politicky nepohodlných, zväčša príslušníkov národne zmýšľajúcej inteligencie sympatizantov idey štátnej samostatnosti.[17] Dva roky po poprave začali prenasledovať tzv. buržoáznych nacionalistov. Nestačilo ani to. Prešlo ďalších deväť rokov a už v januári 1958 ÚV KSČ odtrúbil nový pohon.[18] Prvý tajomník ÚV KSS Karel Bacílek rozvinul tézu o „skrytých ľudáckych elementoch“. Hlavnou úlohou strany, ale i vedcov, malo byť vysporiadanie sa so zvyškami „ľudáctva“. Tu sa ako najľahší cieľ úderu ponúkali bývalí funkcionári HSĽS, resp. Hlinkovej gardy.[19]

V čiastočnom odmäku šesťdesiatych rokov sa téma Tisa a Slovenskej republiky znova otvorila. Ukázalo sa, že ani po pätnástich rokoch „budovania socializmu“ a takmer dvadsiatich rokoch protislovenskej politiky a propagandy sa ju nepodarilo z vedomia ľudí vypudiť. Skôr naopak, zavládol po nej doslova hlad, a to aj v generácii, ktorá prvú Slovenskú republiku nezažila.[20] V pamätnom roku 1968 sa o téme začalo aj písať, no po nástupe normalizácie všetky pokusy zhasli. Ako veľmi sa československý totalitný režim obával Tisu, ilustruje aj prípad katolíckeho disidenta Ivana Polanského. Ten ešte v lete 1988, v období tzv. perestrojky, dostal za vydanie samizdatu Historický zápisník (označený ako č. 1/1986, s názvom Dr. Jozef Tiso, prvá hlava po Svätoplukovi v našich dejinách) v počte 600 kusov, trest štyri roky väzenia nepodmienečne. Z hľadiska československého štátu nešlo totiž len o „propagáciu fašizmu“, ale aj o „podvracanie republiky“. Posudok na tento materiál s historickou problematikou nenapísal historik, ale dôstojník ŠtB Ondrej Dányi.[21] Ani seriál Kríž v osídlach moci premietaný v marci 1989 v Československej televízii sa v ničom neodlišoval od propagandy päťdesiatych rokov. Mal dehonestovať nielen Slovákov, ale i Katolícku cirkev. Obsiahlym listom protestoval aj biskup Ján Chryzostom Korec.[22] Pritom režim už pred novembrom 1989 pripustil otvorenie inej dovtedy tabuizovanej témy – československých letcov pôsobiacich na Západe.[23]

Tisova pamäť v exile

V čase národnej neslobody a potláčania základných práv národa (1945 – 1989) sa Tisova pamiatka mohla slobodne pestovať iba v exile. Pre väčšinu zahraničných Slovákov, najmä tých, čo odišli po roku 1945 a 1948, bol najväčšou osobnosťou národných dejín. Väčšou než Svätopluk, Štefánik či Hlinka. Tiso bol symbolom vlastnej štátnosti i protikomunistického postoja, čo boli kľúčové atribúty exilovej politiky, neskôr vyjadrené i Svetovým kongresom Slovákov, organizáciou zastrešujúcou Slovákov vo svete. Tisovu štátnickú autoritu ešte zvýšila poprava.

Práve na Západe, ktorý bol vtedy relatívne slobodný, sa sformovala nová obrovská pamäťová stopa vyjadrená viacerými formami. V prvom rade treba spomenúť veľké množstvo spomienkovej i odbornej publicistiky a literatúry. Veľmi dôležitá bola aj umelecká tvorba. Svedčí o tom napr. pomerne objemná antológia básní Prvý prezident v slovenskej poézii z roku 2004.[24] Veľkú časť v nej publikovaných básní tvoria práve diela exilových autorov. Nie je mi známe, že by o niektorom inom našom štátnikovi či politikovi bolo napísaných toľko básní. Vznikli aj viaceré Tisove pamätné medaily či plakety. Svoj portrét mal v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý bol akýmsi neoficiálnym, nábožensko-kultúrnym centrom Slovákov v exile. Tisov obraz od Jozefa Cincíka je tu umiestnený v panteóne slovenských svätcov, a to so slučkou na krku.

Z hmotných pamiatok stojí za zmienku aj ďakovná tabuľa vo Washingtonskej katedrále Basilica of the National Shrine, ktorú tu inštaloval z vďaky za záchranu života v Slovenskej republike americký letec Frank Soltesz.[25] Naopak, zmienky o údajnej pamätnej tabuli v Izraeli sú nepotvrdené – posiaľ nik dôveryhodne nepreukázal jej existenciu.

Slováci v exile, najmä s postupujúcim časom, vymieraním pamätníkov a odnárodňovaním mladších generácií, museli hľadať nové formy propagácie slovenských dejín i Dr. Tisu. Treba spomenúť rôzne informačné tlačoviny, letáky, modlitby, pohľadnice (vydané najmä zásluhou msgr. Františka Fugu), pamätné poštové známky s motívom Dr. Tisu a heslom „Nič pre seba, všetko pre národ“, ako aj pamätnú známku k výročiu popravy, ale aj vydanie LP platní s prejavmi Dr. Tisu (zásluhou Rudolfa Kalenčíka z New Yorku), neskôr aj magnetofónových pások s posledným prejavom z Kremsmünstra. Vzniklo tiež recitačno-hudobné pásmo predsedu Zahraničnej Matice slovenskej k úcte prvého prezidenta či hudobný program  pri príležitosti púte do Altöttingu. Pozoruhodnosťou je súbor farebných komiksov o živote prvého prezidenta v angličtine, určený západnému publiku.[26]

Nemožno nespomenúť, že v exile sa rozbehli snahy o Tisovu beatifikáciu. Iniciátorom bol jezuitský páter Jozef Kováč z Paríža. V apríli 1979 otvoril celonárodnú kampaň modlitieb za vyprosenie blahorečenia Jozefa Tisu, keďže, ako v zdôvodnení uvádzal: „Slováci na celom svete sú skalopevne presvedčení, že prvý prezident SR je skutočným mučeníkom … jeho smrť bola smrťou opravdivého svätca … a všetci túžime, aby bol raz vyzdvihnutý na oltár.“[27] Páter Kováč na tento účel zostavil osobitnú modlitbu. Propagácie sa ihneď ujali známe krajanské časopisy, napr. Kanadský Slovák, Slovák v Amerike, Ave Maria, Slobodné Slovensko a i. Práve v posledne menovanom časopise sa objavilo zdôvodnenie tejto aktivity: Keď na Slovensku nútia národ, aby uctieval komunistických bezbožníkov a staval pomníky českým gubernátorom typu Klementa Gottwalda, zaiste je mravnou povinnosťou slobodných Slovákov zachovať pamiatku najvýznamnejších osobností našich moderných dejín a najmä prezidenta SR Dr. Jozefa Tisu.[28]

Možno povedať, že nešlo len o úsilie hŕstky nadšencov, ale že slovenský exil sa s myšlienkou blahorečenia zaoberal veľmi vážne.[29] Treba dodať aj to, že tieto tendencie našli pochopenie aj u časti domácich katolíkov po roku 1990, čo možno usúdiť aj z toho, že spomenutá modlitba sa po roku 1990 výrazne rozširovala aj tu.

Vrcholným podujatím konaným s cieľom vzdať úctu Tisovi boli púte do bavorského Altöttingu, miesta jeho posledného pobytu na slobode. Začali sa v už spomenutom roku 1979, keď sa ohlásili modlitby za jeho beatifikáciu. Skromnú izbičku, presnejšie celu tamojšieho kapucínskeho kláštora zahraniční Slováci dôstojne vyzdobili Tisovým portrétom, štátnym znakom, vlajkou, ako aj tabuľou, takže Tiso sa stával známy aj cudzím návštevníkom. Ako zaujímavosť možno uviesť, že v tejto „slovenskej izbe“ prenocoval roku 1981 kardinál Josef Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. Rok predtým v susednej izbe nocoval vtedajší pápež Ján Pavol II., ktorý túto „slovenskú“ izbu tiež navštívil.[30] V každom prípade tradícia sa ujala a Altötting sa stal známym a populárnym pútnickým miestom Slovákov až do násilného zrušenia pútí v roku 1996.[31]

Po páde československej totality

Krátko po novembri 1989 sa téma Slovenskej republiky a jej prezidenta Tisu znova s plnou razanciou otvorila. Pekne to v roku 1990 vystihol redaktor Slobodnej Európy Jozef Šrámek: „Dalo sa čakať skoro s matematickou istotou, že kauza ,Slovenská republika a jej popravený prezident´ sa jedného dňa vráti na našu vnútropolitickú scénu. Teraz naraz tu je a sotva ju bude možno zo scény odstrániť.“[32]

A skutočne, Tiso a prvá Slovenská republiky sa stali jednou z ústredných tém v spoločnosti i médiách. Azda ani nebolo periodika, ktoré by sa mu nevenovalo. Ešte aj tí, čo Tisovi nevedeli prísť na meno, mu venovali pozornosť. Osobitný rozmer mal Tiso pre národne orientovanú tlač (Hlas Slovenska, Slovenské ozveny, Nový Slovák, Slovák a národná jednota, Slovenská pravda, Slovák express a i.; dokonca vychádzal časopis Prezident Tiso – svedomie národa, vydávaný pobočkou Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv). To, aký obrovský hlad vládol po téme Dr. Tisu, ilustruje aj prípad z jari 1990. Keď vyšiel v máji 1990 mesačník 23:55 s Tisovým portrétom na obálke, predalo sa ho za jediný deň sedemdesiattisíc kusov a ešte v ten deň sa musela robiť dotlač.[33]

November 1989 bol pre vtedajších ľudí nádejou nielen na ekonomické zmeny, ale aj na vypovedanie plnej pravdy o Dr. Tisovi.[34] V deväťdesiatych rokoch, keď ešte vládla sloboda slova, táto spoločenská diskusia sa aj začala. Dôkazom slobody slova bol fakt, že televízia, rozhlas, tlač i politika, pripúšťali polemické pohľady. Protichodný názor nebol kriminalizovaný. Pod záštitou predsedu Slovenskej národnej rady sa v roku 1992 konala vedecká konferencia o Tisovi.[35] Vláda vymenovala odbornú komisiu na objasnenie najnovších dejín. Aj keď k Tisovi a prvej Slovenskej republike sa vládne garnitúry nikdy neprihlásili, či skôr predbiehali sa v ich očierňovaní, možno povedať, že hľadanie historickej pravdy bolo na krátky čas v politickom záujme. Vo vedení politických strán bolo množstvo osobností, ktoré Dr. Tisu vyzdvihovali. Za zmienku stojí aj epizóda z prvého zjazdu KDH v Nitre vo februári 1990. Keď jeden z exulantov, pán Pavol Struhár z Nemecka, spomenul meno Jozefa Tisu a Andreja Hlinku, zožal veľký potlesk delegátov.[36]

Osobitnú rolu zohrávala Tisova pamäť v uliciach. Jeho portréty sa spontánne objavovali na námestiach a stali sa neodmysliteľnou súčasťou zápasu o slovenskú zvrchovanosť a obnovu štátnej samostatnosti.

Pokiaľ ide o hmotné pamiatky treba spomenúť obnovu Tisovho rodného domu v Bytči v roku 1991, ktorý bol mimochodom už v sedemdesiatych rokoch určený na asanáciu. Podarilo sa tiež inštalovať dva pomníky na hrob na Martinskom cintoríne (prvý zneuctili neznámi vandali), pamätné tabule na miestach jeho kaplánskeho pôsobenia v Oščadnici[37] a v Rajci[38] a napokon v roku 2000 aj na bývalom Katolíckom dome v Žiline. Osobitnou epizódou bolo odhalenie pamätnej tabule na bývalom Učiteľskom ústave v Bánovciach nad Bebravou v júli 1990, ktorá však bola vzápätí odinštalovaná. Naostatok nemožno obísť ani oficiálne stanovisko Konferencie biskupov Slovenska. V relatívne slobodnej atmosfére polovice deväťdesiatych rokov sa slovenskí biskupi zhodli na vyhlásení, že kňaz Jozef Tiso bol „verným synom nášho národa, vynikajúcim štátnikom a bol ochotný sa svoje ideály položiť aj život.“[39]

Na prahu nového prenasledovania Slovákov

Pri skúmaní fenoménu Jozefa Tisu, či už ide o jeho verejné pôsobenie alebo o jeho tzv. druhý život po poprave, môže historik konštatovať zaujímavý fakt. Tiso dosiahol v národe obrovskú popularitu, takú, akú azda nemá žiaden štátnik. V očiach generácií, ktoré prvú Slovenskú republiku zažili, ktoré si ju nejakým spôsobom pamätali, si uchoval autoritu a dôveryhodnosť aj napriek odsúdeniu a kriminalizácii po roku 1945.

Dnes odchádzajú poslední pamätníci. No Tiso stále patrí medzi kľúčové spoločenské i politické témy. Ba zdá sa, že záujem o neho aktuálne narastá. I keď hľadanie historickej pravdy už evidentne nie je v politickom záujme, a už vôbec nie v záujme médií, vrátane Katolíckych novín.  Tie v roku 1992, pri 45. výročí popravy, venovali Tisovi celú stranu,[40] no pri príležitosti 60. a 70. výročia smrti sa o ňom už nezmienili ani slovom.

V dôsledku meniacej sa zahranično- i vnútropolitickej konštelácie, ekonomických zmien, ale i prítomnosti bývalých komunistov v politike či generačnej výmeny, sa atmosféra na Slovensku začala zostrovať. Ekonomické a politické zmeny vygenerovali stav, keď drvivá väčšina médií je v neslovenských rukách. Stratil sa priestor na odbornú diskusiu. Ba dnešné liberálne médiá akoby prebrali rolu ŠtB. Pátrajú, obžalúvajú i odsudzujú súčasne. V marci 2016 napr. denuncovali novinári istého denníka saleziánskeho pátra Vojtecha Zemana za „nevhodné vyjadrenia“ na Martinskom cintoríne, podajúc na neho trestné oznámenie. Vyše osemdesiatročného pátra okamžite škandalizovali všetky médiá a vyšetrovala Generálna prokuratúra SR. Keď skupina občianskych aktivistov pri príležitosti 70. výročia popravy vydala kalendáre s fotografiami Dr. Tisu, bulvárny denník Nový Čas a konšpiračný Denník N podali trestné oznámenie na kňaza Jána Košiara a súkromného podnikateľa Františka Gajdoša. Vzápätí novozriadená tajná politická polícia (Národná kriminálna agentúra – národná protiteroristická jednotka) ako svoj prvý známy prípad otvorila vyšetrovanie nie mafiánov, ale historikov. Špeciálna politická polícia zaklopala na byt kňaza a niekdajšieho profesora Padovskej univerzity Milana Stanislava Ďuricu. Krátko nato v bývalej budove Štátnej bezpečnosti na Račianskej ulici (predtým Ulica Februárového víťazstva, tzv. Februárka) ako prvého kňaza po roku 1989 tajná štátna polícia vyšetrovala vdp. Jána Košiara a potom, ako prvého profesionálneho historika po roku 1989, aj autora týchto riadkov. Ohlásene či neohlásene vypočúvala tajná polícia aj niekoľkých ďalších ľudí. Jej agenti navštívili 11. apríla 2017 aj ústredie Matice slovenskej v Bratislave, vyšetrujúc vydanie päťminútového videa o prvej Slovenskej republike Bez 14. marca, zverejneného na You Tube. Koniec koncov nenávistnú kampaň a mediálne vydieranie pocítilo aj Nitrianske biskupstvo či niektorí účastníci konferencie.[41] Celá kampaň pripomína slová z exilového časopisu Slobodné Slovensko, ktorý raz napísal, že Tisovo meno nedáva spávať jeho vrahom.[42]

Otázka znie, či sa obyvateľstvo, najmä inteligencia, dá zastrašiť a spútať totalitnou ideológiou a strachom aj po druhýkrát. Čas ukáže. V každom prípade, všetky tieto skutočnosti sa zapíšu nielen do kroniky historickej pamäte Dr. Tisu, ale aj do análov najnovších slovenských dejín.

---

[1] Miklós Horthy: Emlékirataim, Buenos Aires : Soc. de Resp., 1953. Horthyho Pamäti vyšli aj v početných prekladoch. Ako prvý vyšiel nemecký preklad s názvom Ein Leben für Ungarn, Bonn : Athenäum-Verlag, 1953, v roku 1955 nasledovali preklady do španielčiny (AHR Barcelona) a fínčiny (Otava Helsinki), v roku 1956 vyšiel taliansky preklad (Corso Roma), v roku 1957 anglická verzia v USA (Robert Speller & Sons, Publishers, New York, NY) a vo Veľkej Británii (Hutchinson London), nasledovali viaceré maďarské a anglické reedície.

[2] Už obhajoba pri procese mohla dokázať, že Igor Daxner (predseda senátu Národného súdu) dostal od Edvarda Beneša počas jeho pobytu v Topoľčiankach v lete 1946 direktívy k procesu. Bližšie napr.: Slovenský rodoľub Dr. Jozef Tiso (1887 – 1947), Trenčín : Vydavateľstvo Ivana Štelcera, 1992, s. 16, s. 71.

[3] Známa je epizóda z návštevy Moskvy 12. decembra 1943. Pri rokovaní o podpise Zmluvy o československo-sovietskom priateľstve a spolupráci Beneš naliehal na ministra zahraničných vecí ZSSR Molotova, aby akceptoval popravu Tisa, Tuku, Macha, Čatloša, Medrického i Gašpara. Je to vraj „v záujmu morálky absolutně nutno.“ František Vnuk: Slovensko v rokoch 1945 – 1948, II. diel, Toronto – Svätý Jur : Zahraničná Matica slovenská, 1995, s. 310.

[4] Jedným z nich bol napr. presvedčený Čechoslovák Igor Daxner, vymenovaný za predsedu Národného súdu. S odstupom jasne napísal, čo bolo hlavným cieľom retribúcie na Slovensku – „vyrezanie vredu ľudáckeho klérofašizmu z tela národa“. Igor Daxner: Ľudáctvo pred Národným súdom, Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1961, s. 18.

[5] Simon Ghelfand: Bez obalu. In: Rozpravy, roč. III, 1952, č. 8-9, s. 9-10.

[6] Ivan Kamenec: Slovenský štát v obrazoch, Praha : Ottovo nakladatelství, 2008, s. 21. Časopis Plameň, vydávaný Spolkom Sv. Vojtecha v Trnave, komentoval dianie po 6. októbri takto: „Slobodomurárske pelechy (lóže) boly zavreté. Bezbožnícke organizácie stratily takto svoju hlavu. V bratislavskej lóži ,Fides´ polícia našla menoslov všetkých členov. Poväčšine sú to židovskí lekári a niektorí krestianski zapredanci. Slobodomurárska lóža v Bratislave bola premenená na Národný dom Andreja Hlinku.“ Plameň, roč. VI, 1938, č. 5, 1. 11. 1938, s. 77. V čísle 8 z 15. 12. 1938 (s. 122) časopis poznamenáva, že tento krok slovenskej vlády nasledovala aj poľská vláda. Takisto rozpustila všetky slobodomurárske lóže a ich majetok venovala na dobročinné účely.

[7] Dušan Kováč: Úvodom. In: Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu. Zborník materiálov z vedeckého sympózia Častá-Papiernička, 5. – 7. mája 1992, Valerián Bystrický – Štefan Fano (ed.), Bratislava : SAP, 1992, s. 11-12.

[8] Valent Michalík: Retribúcia. In: Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko. (Materiály z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 5. – 6. júna 1995), Vladimír Repka (ed.), Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996, s. 101.

[9] Ako zhrnuje historik František Vnuk, ktorý preskúmal viacero anglických a amerických archívov, „definícia vojnového zločinca bola právno-pojmovo presne vymedzená. Spojenecké vlády už v októbri 1943 ustanovili v Londýne Komisiu Spojených národov pre vojnové zločiny – United Nations War Crimes Comission – ktorá mala úlohu zhromažďovať a zostavovať listiny vojnových zločincov. (…) Od decembra 1944 do 31. marca 1948 výbor (Comitte I) predložil 60 zoznamov, ktoré obsahovali vyše 36 000 mien. Na zozname, ktorý predložila č.-sl. delegácia sa nachádzali aj niekoľkí slovenskí politici, Dr. Tiso, Dr. Ďurčanský a ďalší. Komisia podrobne prešetrila každé meno a spomedzi navrhnutých uznala za vojnových zločincov 24 453 osôb a vylúčila asi 12 000 osôb. Zoznamy vojnových zločincov s podrobným popisom ich zločinov možno nájsť v britských archívoch (National Archive, Kew, London), kde zaberajú niekoľko dlhých políc. Medzi menami sa nenachádza ani jedna osoba slovenskej alebo ,československej´ národnosti, teda ani Tiso, ani Ďurčanský, ani Tuka, ani Mach.“ František Vnuk: Faux pas izraelského diplomata. In: Kultúra, roč. XX, 2017, č. 10, s. 10.

[10] Tak napr. príslušníci ŠtB našli prezidentov posledný odkaz pri domovej prehliadku Jurajovi Hurnému st. (1916, Dobrá nad Ondavou) dňa 11. marca 1950. V následnom procese bol odsúdený za tzv. protištátnu činnosť. Dokument mu ešte priťažil. Archív ÚPN, zbierka Oral history, spomienky Juraja Hurného ml. z 18. 4. 2017.

[11] Štefan Karol Hilár Párik (28. 8. 1918 Bratislava – 12. 5. 1977 Timmins, Ontario, Kanada). Bližšie o jeho živote napr. Jednota, roč. XXXVI, 8. 6. 1977, s. 16; Kanadský Slovák, roč. XXXVI, 28. 5. 1977, č. 22, s. 2.

[12] Slovenský rodoľub Dr. Jozef Tiso (1887 – 1947), Trenčín 1992, s. 73.

[13] V roku 1947 bol vylúčený z KSS a neskôr poslaný „kopať vodovod do Tisovca za Tisu“. Pracoval aj ako stolár. Eugen Štalmašek: Rozhovory s Tisovým obhajcom. Rukopis z roku 1990, s. 3, s. 15-16. Kópia v osobnom archíve autora.

[14] Aktivita slovenských podzemných skupín sa zvýšila už od vydania prezidenta Tisa do ČSR, prejavovala sa vydávaním tlačovín, letákov, manifestov, šírením správ. Uskutočnilo sa aj niekoľko demonštrácií za Tisa – najväčšia sa konala 19. marca 1947 v Piešťanoch, menšie v Novom Meste nad Váhom, Chynoranoch, Trnave i v ďalších obciach a mestách, prevažne na západnom Slovensku. Tomáš Klubert: Politické pozadie a bezpečnostné aspekty procesu s Dr. Jozefom Tisom a spol. In: Pamäť národa, roč. VII, 2001, č. 1, s. 36, s. 41.

[15] Už krátko po zániku prvej Slovenskej republiky napr. ilegálne časopisy Slovák, Nástup, Slovenský zvon, Vôľa ľudu a i.

[16] Príkladom, ako sa československy štát staval k snahám o samostatnosť Slovenska ilustruje napr. prípad skupiny P. Jančoviča a I. Štelcera. Vedúci skupiny dostali doživotia, ďalších asi 15 členov mnohoročné tresty. Bližšie: Ivan Štelcer: Náš zápas o samostatnosť Slovenska (1945 – 1992), Krakov : SSP, 2013.

[17] Napr. Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, Bratislava : Perfekt, 2015, s. 432.

[18] Na prvom zasadnutí ÚV KSS roku 1958, v dňoch 9.-10. januára 1958, sa konštatovalo, že v popredí úsilia KSS musí byť boj proti buržoáznym ideológiám, revizionizmu, dogmatizmu a sektárstvu. Dějiny KSČ v datech,Praha : Nakladatelství Svoboda, 1984, s. 620.

[19] Peter Sokolovič: Proces s členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy v roku 1958. In: Pamäť národa, roč. VI, 2010. č. 3, s. 22.

[20] Prof. Karol Fremal spomínal na svoju účasť na študentskej besede s Gustávom Husákom v Horskom parku v roku 1963. Údajne až 90 % písomných otázok (pochopiteľne anonymných) smerovalo k Tisovi a prvej SR, takže Husák bol z toho veľmi nervózny. Martin Lacko: Strana určila tézy a my sme písali. Rozhovor s historikom Karolom Fremalom. In: Pamäť národa, roč. VIII, 2012, č. 1, s. 108-117.

[21] Polanského obhajoba, že mu ide o hľadanie historickej pravdy, aby sa mladá generácia mohla s pomermi za Slovenského štátu oboznámiť „nielen jednostranne, ale z viacerých pohľadov“, neobstála. Podľa posudku dôstojníka ŠtB takéto dielo môže u čitateľov vyvolať „sympatie s profašistickými manifestáciami… nenávisť proti politike KSČ“ a môže ich aj „ideologicky a politicky dezorientovať“. Peter Jašek: Proces proti Ivanovi Polanskému (1987 – 1988). In: Pamäť národa, roč. XI, 2015, č. 4, s. 24-44.

[22] List otca biskupa Jána Chryzostoma Korca Československej televízii k relácii Kríž v osídlach moci. In: Kríž vo svetle pravdy, bez miesta a vydavateľa (samizdatové vydanie) : 1989, s. 22-83. Zaznamenaniahodný je citát hodnotiaci dojmy z filmu na vtedajších veriacich: „Sedemnásťročná stredoškoláčka na to všetko povedala: ,Satanské verše na slovenský spôsob´. A študent, ktorý stál pri nej, pripojil: ,Keby bolo na Slovensku sto moslimov, autori seriálu by sa museli možno do smrti skrývať po horách´.“

[23] Tak napr. 27. októbra 1989 sa v bratislavskom štúdiu ČSTV uskutočnila beseda s Pavlom Pukančíkom a Jozefom Zvolenským, bývalými príslušníkmi RAF. Boris Súdny: Warrant Officer (Štábny rotmajster letectva) Pavel Jozef Pukančík. In: Historické rozhľady, I/2004, s. 230.

[24] Publikáciu zostavili Pavol Holeštiak a Peter Kubica (Čadca : Vzlet, 2004, 209 s.). Mimochodom, v Slovenskej národnej knižnici, v rubrike dostupnosť publikácie, si možno dnes prečítať: „Vypožičateľné len v priestoroch knižnice so súhlasom knihovníka.“

[25] Americký letec Frank C. Soltesz, zostrelený pri Turej Lúke 7. júla 1944, poskytol v roku 1964 svedectvo (s názvom „To Whom It May Concern“) predsedovi Slovenskej ligy v Amerike Filipovi Hrobákovi. Vyzdvihol tu aj Tisov záujem o amerických zajatcov, dokonca jeho osobnú návštevu tábora. O jeho osudoch sa píše aj v publikácii Peter Kaššák, Marian Hrodegh: Konečná zastávka. Letecké aktivity a osudy posádok 15. USAAF zostrelených nad územím Slovenska v rokoch 1944 – 1945, Bratislava : KPVHS, 2007, s. 47-49.

[26] Paul C. Fallat: Slovakia´s National Martyr. Middletown, Pa., b. v.

[27] Jozef Kováč, S.J.: Celonárodná kampaň modlitieb za blahorečenie Jozefa Tisu. In: Slobodné Slovensko, roč. XXXV, marec-apríl 1980, č. 2, s. 1-2.

[28] Dojemná púť Slovákov do Altöttingu. In: Slobodné Slovensko, roč. XXXVI, máj-jún 1981, č. 3, s. 1.

[29] Otázku z teologickej stránky podrobne rozobral napr. páter Teodorik J. Zúbek, OFM. Podnetom k tomu bola skutočnosť, že „mnohí krajania nás žiadali, aby sme uverejnili podrobnú a kritickú štúdiu o možnostiach blahorečenia Mons. Tisu“. Bližšie pozri: Teodorik J. Zúbek, O.F.M., S.T.D.: Výhľady na blahorečenie Dr. Jozefa Tisu vo svetle cirkevného zákonodarstva. In: Slovenské hlasy z Ríma. Časopis slovenských katolíkov, roč. XXXIII, november 1984, č. 11, s. 8-13. Teologickej analýze Tisovej kauzy vo svetle mučeníctva sa osobitne venoval aj profesor teológie na Notre Dame University a neskôr na Villanova University v USA Jozef Papin. Porov. napr. Jozef Papin: Prezident Tiso – martýr. In: Literárny almanach Slováka v Amerike, 1953, s. 49-57; Jozef Papin: Prezident Tiso je pravým mučeníkom podľa definície mučeníka, ktorú dal Cirkvi sv. Tomáš Akvinský. In: Slovenský rodoľub dr. Jozef Tiso, (1887 – 1947), Ivan Štelcer (ed.), Trenčín : Vydavateľstvo Ivana Štelcera, 1992, s. 160-172.

[30] Dojemná púť Slovákov do Altöttingu. In: Slobodné Slovensko, roč. XXXVI, máj-jún 1981, č. 3, s. 1.

[31] Históriu pútí mapuje aj publikácia ich hlavného organizátora Štefana Valka. Porov. Štefan Valko: Spomienky na slovenský politický exil, Trenčín : Vyd. Ivana Štelcera, 2003, s. 88-221. Zákulisie zrušenia slovenských pútí objasnil jeden z jej pravidelných účastníkov, jezuitský páter Šebastián Labo. Peter Sokolovič: Premiéro mal predsa pravdu. Rozhovor s P. Šebastiánom Labom, SJ, Bratislava : Post Scriptum, 2014, s. 79-80.

[32] Jozef Šrámek: Len pravda nás oslobodí. In: Kultúra, roč. XX, 2017, č. 8, s. 8.

[33] Informácia od vydavateľa časopisu RNDr. Ladislava Hraška.

[34] Za mnohých pamätníkov prvej Slovenskej republiky to vyjadril v liste denníku SME (Košický Korzár) Jozef Nemčok. V reakcii na jeden z nenávistných protislovenských článkov (zo 17. 3. 2016) redaktorovi napísal: „Časť jednotlivcov v spoločnosti, novinári, historici i politici, akosi nevedia pochopiť, že november nebol len zrušením komunistických ideí, ale zmenou, kde dvojnásobne platí povedať nezamlčované pravdy o Slovákoch a ich skutočných dejinných udalostiach. I tie, ktoré sa týkajú I. SR a v jej súvislosti Dr. Tisa.“ Jozef Nemčok: Tlmočia zamlčiavané pravdy. In: Právo národa, roč. XVI, máj 2016, č. 5, s. 15.

[35] Z konferencie vyšiel už citovaný zborník Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu. Zborník materiálov z vedeckého sympózia Častá-Papiernička, 5. – 7. mája 1992,. Valerián Bystrický – Štefan Fano (ed.), Bratislava : SAP, 1992.

[36] Snemovanie kresťanských demokratov v Nitre. In: Slobodné Slovensko, roč. XXXV, máj-jún 1990, č. 3, s. 1.

[37] Tabuľa v Oščadnici bola odhalená 2. 10. 1991. Bližšie pozri: Slúžil Bohu, pracoval pre národ. In: Hlas Slovenska, roč. I, 1991, č. 28, s. 2.

[38] Pamätná tabuľa v Rajci bola odhalená 29. 3. 1993. Údaj poskytol iniciátor akcie P. H.

[39] Celý dokument bol (pravdepodobne po prvýkrát) publikovaný až v roku 2017 pri príležitosti 70. výročia popravy v časopise politických väzňov Svedectvo, roč. XXVII, apríl 2017, s. 16. Biskupi povolili aktivistom oslovovať jednotlivé farské úrady, aby 18. apríla 1997 „na výročie hanebnej popravy prezidenta Jozefa Tisu vyzváňali vo všetkých kostoloch“.

[40] Publikovali list slovenských biskupov predsedníctvu Slovenskej národnej rady z 8. januára 1947, ktorý do tlače pripravil historik F. Vnuk. V liste sa jednohlasne postavili na jeho obranu, konštatujúc, že to bol vždy „kňaz horlivý, bezúhonného života“. Katolícke noviny, roč. CVII, 19. apríla 1992, s. 7.

[41] Osobitnou kapitolou bola škandalizácia zo strany izraelského veľvyslanca prekračujúca medze diplomatických zvyklostí. Bola bezprecedentným zásahom do vnútorných záležitostí SR, akademickej pôdy i Katolíckej cirkvi. Porov. František Vnuk: Faux pax izraelského diplomata. In: Kultúra, roč. XX, č. 10, 2017, s. 1, s. 10.

[42] Tisovo jubileum a komunisti. In: Slobodné Slovensko, roč. XXXXIII, január-február 1988, č. 1, s. 1.