V roku 1966 R. Richta a kol. vydali dielo Civilizácia na rázcestí. Hlboko načreli do problémov, ktoré čakajú ľudstvo, ohrozenia a nepriaznivé účinky ekonomického vývoja. Naši vodcovia musia pochopiť, že 21. storočie nemôže nerešpektovať dnešný rozvoj širokej škály vedeckých poznatkov, a z hľadiska fungovania ekonomík, predovšetkým význam ekonomickej vedy. Ona nám dáva látku ako budovať stavbu každej ekonomiky.
Ako sa denne presviedčame, či v televízii, či v iných médiách nám v správach ponúkajú hlavne pohľad na bieločervenú zástavu, ba jej farbami sa rozsvietil aj náš hrad. Ale to je hlboké nepochopenie realitiy, fungovania dnešnej civilizácie, na hrozby ktorej upozornili českí a slovenskí ekonómovia už pred 56 rokmi. Dnes už vieme aj jej meno, je to súčasná globalizácia. Avšak ani naši a ani ekonómovia EÚ ju neanalyzujú. Treba jasne povedať, že vstúplla do kritického obdobia. Najkoncetrovanejšie sa to prejavuje v tom, že napriek ohromnej expanzii výdobytkov IT technológií, technologickej revolúcie, ktoré odkrývajú nebývalé možnosti zväčšovania ekonomickej sily ekonomiky, jej produkčnej schopnosti a vytvárajú reálne predpoklady oslobodzovania človeka od diktátu obmedzenosti zdrojov, prebieha v čoraz vyhranenejšej podobe a čoraz bezprostrednejšie v celoplanetárnych súradniciach jav, proces „odľudšťovania “ ekonomiky, a jej rastúceho odcudzenia tak vo vzťahu k človeku, ako aj vo vzťahu k prírode (naše odkalištia).Tento rozpor má za následok ďalšie rozpory.
Na provom mieste si dovolím, ako ekonóm, spomenúť rozpor v globálnom zhodnocovaní kapitálu. Globalizujúci sa podnik (napr. Volkswagen) na jednej strane vo svojom strategickom plánovaní a reálnom fugovaní nekompromisne kalkuluje a využíva doslova celosvetový (celoplanetárny) priestor, jeho podmienky a faktory (pôda, práca, kapitál), no na druhej strane zhodnocovanie svojho kapitálu dôsledne podriaďuje len svojim partikulárnym kritériám a egoisstickým záujmom bez ohľadu na širšie ekonomické, sociálne a ekologické dôsledky v lokálnom, regionálnom a celosvetovom operačnom priestore jej pôsobenia (stačí spomenúť iba obsadenie vedúcich pozícií vo všetkých automobilkách na Slovensku). To vedie k bezohľadne odľudštenému využívaniu ľudských zdrojov, ba viac k deštrukcii sociálnej sféry, ku koristníckemu využívaniu prírodných zdrojov a devastácii životného prostredia, ako aj k deformáciám charakteru a smerovania technologických inovácií, ktoré sa spredmetňujú do fixného kapitálu. Čoraz sofistikovanejšie rozpracovaná, no svojou podstatou úzko zisková, krátkozraká a sploštená racionalita globálneho podniku sa dostáva do čoraz hlbšieho rozporu s fundamentálnou civilizačnou racionalitou, o čom ako očakávaní hovoril už R. Richta. Dnes to ekonómov nezaujíma, lebo sa venujú napr. problémom minimálnej mzdy, čo je pre 21. storočie nepríslušná a neadekvátne téma.
Nemôžem nespomenúť ešte jeden vážny rozpor, ktorý úplne vypadol z vedeckých úvah ekonómov, hoc po stáročia tlačí. Ide o rozpor medzi rastúcou produkciou (tvorbou) bohatstva a prehlbujúcou sa nerovnomernosťou jeho rozdeľovania, na čo čiastočne upozornil aj Th. Piketty. Ba musím spomenúť, že už pred ním na to upozornil bývalý prezident Kostariky Oscar Arias, keď napísal: „Žijeme vo svete, kde 20% najbohatšej populácie je 60-krát bohatšia ako 20 % jej najchudobnejšej časti. Je to svet, kde 400 multimilionárov má viac bohatstva ako polovica svetového obyvateľstva (Newsweek, 1997“). Nebudem ďalej rozoberať súčasné ďalšie rozpory globalizujúceho sa sveta. To si musia uvedomiť vládni ekonómovia všetkých štátov EÚ, ale aj najsilnejších ekonomík sveta.
Na záver by som predovšetkým chcel zdôrazniť to, čo vidím ako zásadné. Totiž charakter a ostrosť iba dvoch uvedených rozporov vypovedá o tom, že tok dejín ľudstva, či paradigma dnešnej civilizovanej spoločnosti sa iba po niekoľkých desaťročiach globalizácie prežila, ba ak sa globalizácia nemá obrátiť proti samotnej civilizácii, vyžaduje sa nová, všeľudsky dôstojná paradigma, princíp fungovania dnešných ekonomík. A jej jadro treba hľadať aj v socializme, ktorý vedecky vo viacerých dielach rozpracovali slovenskí ekonómovia v rokoch 1960-68, ale aj v podobe, ktorú ponúkli a realizovali ekonómovia Juhoslávie, kde zásadou fungovania ekonomiky bolo, že pracujúci človek je prvým výrobcom, prvým riaditeľom a prvým prisvojovateľom výsledkov svojej práce. Pre malú otvorenú ekonomiku ako je aj ekonomika Slovenska to má, ako to vidí aj bežný občan, priam existenčný význam. Politici, uvedomte si, že sme na rázcestí. Smernica EÚ o zakrivenosti uhoriek, či minimálna mzda v 21. storočí je iba dôkazom ostrých rozporov globalizácie. Baťa ako podnikateľ presadzoval maximálne mzdy, aby robotník mohol aj šetriť, aj pracovať s väčším kľudom a nemyslel na štrajk. Aj to musia pochopiť politici a nie sa utešovať, že je tu nástroj štrajk.
Civilizácia vytvorila podmanivú Baziliku Sv. Petra, či Fórum Románum a tak by si to mali uvedomiť dnešní ekonómovia, stavitelia budovy EÚ a v rámci nej stavitelia budovy ekonomiky SR. To musia pochopiť vodcovia.
Prof. J. Husár
Bratislava, 26/8/2020
