Margaréta Vyšná: O to práve ide – spôsobovať anarchiu v spoločnosti, manipulovať chápanie a vedomie ľudí a vytvárať sústavné medziľudské konflikty, lebo v zmätku sa najideálnejšie presadzujú nám častokrát neznáme ciele a záujmy. Všetko, čo nie je konzervatívne je moderné a odlišné od konzervatívneho, a všetko, čo je moderné je liberálne a pochádza z modernejšieho zahraničia. Čo je konzervatívne je nežiaduce a negatívne, lebo je staré, známe, nudné a pomaly sa meniace.
Obsahová definícia rodiny sa začína „moderne“ chápať už nie iba ako muž, žena a deti, pre pojem autonómia na etnickom princípe sa ujala „moderná zahraničná“ samospráva bez zmeny obsahu, súcit nahradil inojazyčná „moderná“ tolerancia, ktorá sa už nechápe ako ustupovanie odchýlkam a úchylkám od normálneho stavu, právo sa chápe ako „demokratická“ neobmedzenosť konania a sloboda ako „dynamická“ anarchia. Ako sa z tohto kultúrneho marazmu vymotať a čo má pre nás spoločenskú, osobnostnú a motivačnú duchovnú hodnotu? Samotní občania považujúci sa za tzv. liberálov sú zmätení a častokrát si neuvedomujú svoju tradičnú a konzervatívnu orientáciu.
„Moderný“ národný konzervatívec
Jednou z najnovších propagánd prichádzajúcich z „moderného“ zahraničia je zmeniť tradičné chápanie kolektívnych identít, najmä národnej a jazykovej identity, chaos v myslení ľudí a tým dosiahnutie požadovaného cieľa „neznámeho“ autora. Hľadať národnú identitu v kultúrnom bytí človeka nie je také jednoduché, lebo reálne neexistuje, len sa prejavuje v určitých formách a určitými prostriedkami. Dôležité je, aby samotní jedinci (občania, rodičia, mládež, voliči) dokázali rozpoznať tieto prejavy a tak sa zorientovať vo svojom vedomí a hodnotách, politickom, spoločenskom a osobnostnom priestore. Tradične chápaná národná identita (primordiálny prístup) považuje národ za objektívnu a nemennú skutočnosť, vzťah a totožnosť k nemu jedinec ako prirodzená súčasť národa „dedí“ a teda sa viaže na „biologické determinanty“. Tento vzťah k národu, jeho príslušníkom a pocit spolupatričnosti je taký pohľad a vzťah k vlastnej kultúre, rodine, viere, morálke, mravnosti, zodpovednosti a súcitu, ktorý je overený stáročiami a ktorý nám od narodenia vštepujú naši rodičia a starí rodičia, sme s ním stotožnení a uznávame ho a považujeme ho za „normálny“. Poskytuje istotu, zázemie a útočisko, aj s možnosťou inovácie, ktorej by ale malo predchádzať vlastné kritické rozhodnutie a nie vnucovanie zvonka. Národná identita môže zahŕňať minimálne päť kategórií: spoločné pomenovanie – Slovák, spoločný jazyk – slovenský jazyk, spoločné územie – Slovenská republika, spoločná kultúra – slovenská kultúra a vedomie o týchto (štyroch) kategóriách, ktoré sú utvrdzované kolektívnou pamäťou najmä vo výchovno-vzdelávacom procese (východisko – F. Novosád, M. S. Ďurica). Aj súčasná mladá generácia je ešte dostatočne geneticky vybavená tradičnou národnou identitou, aj keď sa hrá na liberálnu a modernú mládež (prieskumy – Eurobarometer 2015, Marusenko, M.).
Opačným chápaním národnej identity je momentálny pocit človeka, vzťah k istému etniku alebo národu, neustále sa meniaci podľa nálady alebo aj neistoty človeka alebo podľa aktuálneho nastavenia spoločnosti a predpokladom (otázneho) dynamickejšieho vývoja (konštruktívny, inkluzívny prístup). Keďže tento prístup je tolerantný, liberálny, s príchuťou dobrodružstva z nepoznaného a tajomného a s istou dávkou rizika a teda „moderný“ a otvorený novým, experimentálnym a neovereným významom a vzťahom môže byť jeho nositeľ (vrátane slovenského voliča) bez pevného a spoľahlivého duchovného ukotvenia labilným a manipulovateľným nástrojom v rukách cudzej propagandy a cudzích, neznámych cieľov. Takto definovaná národná identita, vzťah človeka k nej a opustením tradičného pohľadu už nemusí zahŕňať kategórie o tradičnom spoločnom pomenovaní, jazyku, území, kultúre a vedomí o týchto kategóriách. V tomto rámci si namiesto Slovákov hovoríme občania, Slovenskú republiku vymieňa (táto) krajina, euroregióny a samosprávne regióny, národné dedičstvo a národnú kultúru strieda regionálna kultúra a národnú identitu nahrádza kultúrna a regionálna identita. Náš súčasný životný štýl, používanie materinského jazyka, rodinné zvyky, zdedené rituály, dodržiavanie sviatkov, aj s istou inováciou a liberalizáciou, to všetko je stále ešte prejav národnej identity v tradičnom, ale aj kresťanskom chápaní (údaje Štatistického úradu SR, sociologické prieskumy). Čím sa spoločnosť viac liberalizuje, tým sa viac narúša konzervatívny životný štýl. Ten zasahuje aj do života liberálnejšie orientovaných ľudí lipnúcich na tradičnom životnom štýle a tradičných hodnotách. Ak dnes ešte súhlasia s liberalizáciou konzervatívnej slovenskej spoločnosti, onedlho ich môže takto naštartovaný smer zasiahnuť citlivejšie a negatívne aj v ich samotnom súkromí. Nechtiac a nevedomky sa tým stávajú spúšťačmi liberalizácie a experimentálnej „modernizácie“ spoločnosti s rizikami a dlhodobými škodlivými následkami. Ak dávajú zelenú rodovej ideológii, pedofíliu ako možnú následnú hrozbu už neprijímajú. Ak takýto „zamaskovaný“ konzervatívne zmýšľajúci volič podporuje extrémnu toleranciu k imigrantom a ich pobytu u nás (vyjadrenie A. Kisku k súhlasu pobytu utečencov/migrantov u nás), ktorý je zamieňaný za tradičný ľudský súcit s nešťastím človeka, jednoducho „zabúda“, že aj jeho bydlisko môže o nejaký čas ohroziť nekontrolovaná imigrácia a zvýšená kriminalita, ako sa to deje v iných európskych štátoch a s čím vlastne ani nesúhlasí. Ľahostajnosť a nadmerná tolerancia k autonómnym požiadavkám menšinových maďarských politických strán (v programoch strán Za ľudí, PS/Spolu, SaS, Dobrá voľba) ich môže onedlho nemilo prekvapiť obmedzovaním alebo ignorovaním ich materinského jazyka, obmedzením prístupu k zamestnaniu, vzdelaniu, zdravotnému ošetreniu, služieb, izoláciou v spoločnosti a napokon k strate kontroly nad vlastným územím a domovom.
Dnes sa k slovenskej národnosti hlási viac ako 80 % Slovákov, k slovenskému materinskému jazyku takmer 80 % Slovákov, ku kresťanstvu viac ako 75 % Slovákov a bolo by ich viac, ak by dokázali rozpoznať svoj národný, konzervatívny a kresťanský životný štýl. Osvetu o konkrétnych prejavoch k tradičným kolektívnym identitám Slovákov a pochopenie ich súvislostí je nám ešte veľa dlžný výchovno-vzdelávací proces a konzervatívny mediálny priestor.
„Moderný“ jazykový konzervatívec
Jazyková globalizácia chce vidieť svet viacrozmerne. Ak jedinec ovláda a v bežnom živote aktívne používa dva alebo viac jazykov, môže vidieť svet v širšom rozhľade. Wilhelm von Humboldt tvrdil, že jeden jazyk je jedno obmedzujúce videnie sveta, viac jazykov je viacrozmerné videnie sveta. Ide najmä o pocitové obohacovanie aktívneho používateľa rôznych jazykov, pričom ani jeden jazyk nie je možné vnímať hlbšie. Opačné názory, a v tomto prípade by sme mohli hovoriť o konzervatívnych názoroch, zas uvádzajú, že „jednojazyčné“ videnie sveta alebo uprednostnenie vnímania sveta najmä vlastným materinským jazykom je poznávaním nových významov a získavaním skúseností, jedinec je nútený aktívne a tvorivo ho obohacovať, tým aj rozvíjať a tvoriť duchovnú hodnotu. To však neznamená, že sa nemá učiť cudzie jazyky.
Tradične zmýšľajúci slovenskí jazykovedci (Á. Kráľ, J. Kačala) upozorňujú na absenciu našej jazykovej suverenity a živelné prijímanie cudzích jazykových prvkov, najmä anglicizmov do slovenského jazyka. To môže narušiť stabilitu a identitu jazyka. Ohrozenie slovenského jazyka pociťuje aj samotná slovenská laická verejnosť dlhodobo sa ohradzujúca voči týmto trendom. Mnoho „moderných“ používateľov svojho slovenského materinského jazyka často a radi používa cudzie výrazy, aj keď slovenčina má svoje vlastné, lebo si pripadajú pred ostatnými múdrejší a modernejší a je pohodlnejšie preberať anglicizmy. Pritom svoj materinský jazyk považujú za najintímnejšiu osobnú identitu. Tým však, bez toho, aby si to sami uvedomovali a proti svojej vôli, napomáhajú rozmachu aj takých liberálnych a pre identitu a modernejších vlastencov nebezpečných návrhov (Za ľudí, PS/Spolu, MKS, Most), akými sú strata prednosti používania štátneho jazyka pred ostatnými jazykmi, obmedzovanie ich materinského jazyka na verejnosti a úradoch, zrušenie zákona o štátnom jazyku alebo uzákonenie druhého štátneho jazyka.
Prijatie cudzej terminológie je prvým krokom k prijatiu cudzej doktríny
Terminológia alebo súhrn termínov istého vedného alebo pracovného odboru je všeobecne považovaná za jeden z metodických nástrojov koncepcií a stratégií. Takéto ucelené komplexné pravidlá pôsobenia vrátane terminologického slovníka majú napr. kultúrno-spoločenské alebo sociálne oblasti modernej doby – marketing, reklama, rodová ideológia, ktoré používajú nielen vlastné pojmy, ale aj frázové spojenia. Terminológia je encyklopédia sui generis, ktorého obsahom je duchovné bohatstvo nahromadené generáciami daného spoločenstva. Termíny sú dôležité aj z hľadiska kolektívnej (kultúrnej) pamäti. Jej základnou vlastnosťou je, že reprodukuje termíny bez časového obmedzenia a základnou funkciou je, že vytvára a stabilizuje identitu kolektívu.
Môže sa stať, že pojmy sami šírime a tým ich utvrdzujeme v spoločnosti a pritom agendu odmietame, čím podporujeme v tomto trende aj liberálnejšie politické strany. To bol prípad aj menšinovej kultúrnej samosprávy (Fond na podporu kultúr národnostných menšín) a pôvodného odmietania pojmu a obsahu autonómia, ale neskoršieho prijatia pojmu samospráva bezo zmeny jej obsahu. To je prípad aj rodovej ideológie, kedy jej agendu odmietajú aj tzv. mäkší liberálni politici, dokonca i tradičné konzervatívne inštitúcie, ale terminológiu prijímajú (politici a političky, občania a občianky). Čo bude alebo môže nasledovať, keď už sú psychoprogram a vedomie občanov a verejná mienka v spoločnosti nastavené a utvrdené v potrebnom terminologickom režime, nám ukazuje spomenutá kultúrna autonómia. V podobnom štádiu je vývoj pojmov a agend: menšina – komunita, migranti – nové menšiny, súcit – tolerancia, štátne hranice – euroregióny, etnické samosprávy a ďalšie.
