Peter Grečo, 2.1.2022
„Uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou.“ (Mt 24, 30)
Stretnutie s akademickým maliarom Ladislavom Záborským zanecháva hlbokú stopu v srdci človeka. Tento žiak Martina Benku, otca modernej slovenskej maľby, sa vydal vlastnou cestou – zobrazovania duchovnej krásy. Ladislav Hanus jeho tvorbu nazval sakrálnou a Róbert Sarka ju dáva do analógie s ikonopiseckou tvorbou, pretože majstrova tvorba vychádza z prežitej skúsenosti s Bohom.
Jeho dlhý život a tvorba – hudobnou rečou vyjadrené – tvorí chorál krásy svetla, ktoré ani temnota nedokáže pohltiť (Jn 1,5). Mystická skúsenosť, ku ktorej dospel aj prežitým utrpením politického väzňa komunistickej diktatúry, je vyjadrená jednoduchou radosťou biblického Žalmistu. Predtým ako majstra Záborského v roku 1953 odsúdili na 7 rokov za vykonštruovanú vlastizradu, strávil 5 mesiacov v samotke. Tieto chvíle boli ako duchovné cvičenia pod priamym vedením Ducha svätého, počas ktorých improvizovane písal básne: „On mi diktoval tieto básne, rýchlo som ich písal a do večera som sa ich naučil naspamäť. Tieto vnuknuté básne mi pomáhali žiť vo väzení. Ale aj teraz sú pre mňa – aj pre iných – zdrojom povzbudenia. A sú dôkazom dobroty, lásky a pomoci Najvyššieho, zážitkom radosti z Boha. Stále mi pripomínajú na aké duchovné výšky ma Duch Svätý vyviedol v tej samote, keď som nemohol bez veľkej bolesti myslieť na minulosť ani na budúcnosť, mohol som myslieť len na Boha, na nebo a to mi dávalo optimizmus v ťažkých chvíľach.“
Katolícky aktivista a politický väzeň Silvester Krčméry vo svojom diele To nás zachránilo hovorí „o beztiažových stavoch“ v meditácii, v ktorej zotrvával niekoľko hodín. Prototypom „väzenskej mystiky“ v dejinách cirkvi je zaiste prvý mučeník kresťanstva diakon sv. Štefan, ktorý pred svojou popravou ukameňovaním volá: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7, 56).
Kde je zdroj sily slobodných uprostred neslobody? A odkiaľ dostávajú silu dnešní mučeníci Afriky a Blízkeho východu, ktorým sú v mene Alaha – práva šaría „tradične“ odrezávané hlavy? Ako je možné, že trpiaci pre Krista vidia otvorené nebo a zomierajú s vedomím Izaiášovho videnia: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov. Plné sú nebo i zem tvoje slávy!“ Je to zo skúsenosti Ducha, pretože „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3,17). Nie je to sloboda založená na výbere a tobôž nie na svojvôli, ale je to nová kvalita na kríži vykúpenej slobody! Utešiteľ vlieva do srdca lásku Božiu, čo je zrejme najväčším dielom Svätého Ducha a osobu transformuje do skúsenosti Táborského svetla. Sv. Simeon – Nový Teológ neustále povzbudzoval svojich žiakov, aby s Ježišom vystúpili na vrch Tábor a pozorovali oslepujúcu žiaru jeho odevu a svetlo jeho tváre. Z tejto reality Ducha vyplýva esenciálna kresťanská istota víťazstva a nádeje: „Na Božej strane stojí náš veľký spojenec a ochranca, náš veľký obhajca. Preto sa nebojíme démonov či diabla, pretože ten, kto vedie boj spolu s nami, je väčší než oni“, učí sv. Cyril Jeruzalemský v Katechézach.
Nikolaj Berďajev dospel filozoficky, ako aj na základe prežitej skúsenosti politickej perzekúcie v rôznych režimoch, k rezultátu, že najvyššia sloboda je v duchovnom živote a tú nie je schopný obmedziť žiaden režim. V diele Nový stredovek, v ktorom pojednáva o súmraku humanistických istôt západnej civilizácie, ktoré v týchto ostatných mesiacoch sublimujú aj z právnej roviny, píše: „Je potrebné si vybrať – buď má duchovný život najväčšiu realitu a tak je v ňom potrebné hľadať opravdivý život než v celom šume politiky, alebo nie je reálny a potom je potrebné ho odmietnuť.“ Podobne Nikolaj Losskij filozoficky dokazuje reálnosť mystického poznania ako legitímneho spôsobu myslenia.
Táto supremácia slobody Ducha a mystickej intuície je podstatná v tvorbe Ladislava Záborského v podobe grandióznych tém relácie medzi Božími Osobami a osobou človeka presahujúce úzko limitovaný antropocentrizmus.
Obraz Nebeský Jeruzalem je komplexným zhrnutím existenciály autora: viera vo víťazné finále Boho-ľudskej drámy. Tematicky vychádza z dvoch posledných kapitol Apokalypsy sv. Jána, ktorého anjel v duchu preniesol na veľký a vysoký vrch „a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha ožiarené Božou slávou“ (Zjv 21, 10 – l1). Mesto je vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. Má vysoké hradby postavené na základoch, v ktorých sú mena dvanástich apoštolov a s výzdobu z najdrahších drahokamov. „Nepotrebuje ani slnko ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok“ (21,23).
Na obraze vidíme, ako anjel stojí s Jánom na brehu: „Potom mi ukázal rieku vody života, čistú ako krištáľ, vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu“ (22, 1). Už starozákonný prorok Ezechiel má veľkolepú víziu životodarnej rieky, ktorá vyteká z východnej strany chrámu a mení sa na veľký tok. Ona je v Cirkvi symbolom znovuzrodenia v krstnej vode, symbolom milostí, ktoré dáva Svätý Duch Boží. Preto Ježiš učí o vode, ktorá sa stáva prameňom do večného života (Jn 4, 14), podobne, že kto uverí, z toho vnútra potečú prúdy živej vody (Jn 7,38). Majster Záborský vystihuje dokonale krásu nebeského námestia z rýdzeho zlata priezračné ako sklo, ktoré sa odzrkadľuje v tejto „nevyčerpateľnej rieke milostí a odpustenia hriechov“ (Akatist k Životodarnému Svätému Duchu, Kondák 12).
Strom života uprostred námestia, ktorého lístie je na uzdravenie národov, majster Záborský personifikuje v ľavej časti nad riekou života v dvoch „okienkach“. V prvom je silueta Márie a anjela – tajomstvo vtelenia Božieho Syna a vedľa je silueta Ukrižovaného – veľkonočná obeta. „Tu sa to všetko začalo – nová éra ľudstva“, majster nadšene vysvetľuje, zrejme v intenciách kappadóckych otcov o Božskej premene človeka. Obe okienka sa dotýkajú, čo je vyjadrením jednoty tajomstva Vianoc a Veľkej Noci. Na ikonách Narodenia Pána je novonarodený Ježiš s tvárou dospelého zavinutý v plienkach, ktoré majú podobu pohrebného plátna a jasle sú zároveň jeho hrobom vytesaným do skaly. Kristova kenóza – zrieknutie sa seba a poslušnosť Otcovi až na smrť (Flp 2,8). Boží Syn zobral na seba hriech – každú svojvôľu vzbúreného človeka po prvotnom hriechu a vyniesol ju na strom života – kríž, aby tí, čo v neho uveria, už nežili sebe a sebapotvrdzovaniu svojho ega. Mária a Ukrižovaný sú situovaní na zemi, čo konvenuje s hnedým brehom pozdĺž celého obrazu. Farbou zeme – pôdy je zdôraznená historická reálnosť udalostí vtelenia a vykúpenia v protiklade k mýtom naddejinnosti modernistickej teológie.
Všetci prenasledovaní pre spravodlivosť vedia, čo znamená, keď apoštol Pavol píše, že utrpením sa môžeme dokonale pripodobniť trpiacemu Kristovi. Tu už nejde primárne o zadosťučinenie za hriechy, ale o „život ako spolutrpenie v láske“, v kontexte Dostojevského „definície“ života a svedectva apoštola Petra o radosti trpieť pre Kristovo meno. Je to svetlo v temnote, ktoré dáva Ten, čo skúma Božie a ľudské hlbiny. Ladislav Záborský povedal, že najviac optimizmu vo väzení mu dávali Ježišove slová: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5, 11 – 12).
Na jubilejnej výstave v Martine v roku 1991 povedal prorocké slová: „Všetko zlo pochádza z toho, že naša civilizácia používa len jednu polovicu mozgu – technickú, ale druhú, duchovno-mystickú, kde je aj svedomie, úplne zanedbáva. Preto dnešná civilizácia stále viac smeruje do negatívna.“ Túto tému rozvíja aj v novom miléniu: „Verím, že príde zlom a myslím, že v ňom bude hrať pozitívnu úlohu aj taký národ, ako je slovenský. Hovoril som vtedy, že my, malý národ v strede Európy môžeme dať Európe srdce. Ja svoje umenie vediem týmto smerom. U nás je to teraz tak trochu divné. Zlo je veľmi viditeľné, ale je tu aj nenápadné dobro mnohých duchovných ľudí, ktorých poznám. Verím, že toto dobro príde v pravú dobu ku slovu. Maľujem pre duchovnú elitu. Nemyslím tým intelektuálov, môžu to byť jednoduchí ľudia. Ešte viac však maľujem pre budúcu civilizáciu lásky. Verím, že po súčasnom období konzumu príde duchovná doba. Éra Ducha Svätého!“
Prečo nám Prozreteľnosť dáva takých ľudí, akým je Ladislav Záborský? Aby sme korigovali náš život, kým sme na ceste a neprepadli vláde fikcie, svetu fenoménov. Indivíduum éry blahobytu, často zahltené plytkými starosťami, kontaminované stupídnymi radovánkami a manipulačnými mediálnymi obsahmi, skonáva. Narodilo sa v osvietenstve už ako postihnuté a dnešný liberalizmus ho usmrcuje.
Väzenská mystika nespočetných nespravodlivo perzekvovaných sa môže stať príručkou prežitia v týchto nových časoch útlaku, štátneho psychického teroru, selekcie občanov, vonkajšej neslobody a prevrátenia funkcií rozumu. Ladislav Záborský a jeho Nebeský Jeruzalem je pre nás, aby sme nezúfali vstúpiac do noci civilizácie a kniežaťa temnoty, ktorý je už vyhodený von.
Rovnako dôležité sú aj slová, ktoré „sprevádzajú“ víziu Nového Jeruzalema. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ Tých čo zvíťazia budú v spoločnosti toho, ktorý je Alfou a Omegou, budú hľadieť na jeho tvár. Noci už nebude a nebude potrebné žiadne svetlo, lebo im bude žiariť Pán Boh a budú s ním navždy vládnuť (22, 5).
Len Božie zjavenie môže robiť jedinú oprávnenú selekciu ľudí: tí, čo majú onen znak šelmy, o ktorej sa veľa oprávnene diskutuje, nebudú mať v ňom miesto. Ján dva razy výslovne hovorí o tých, čo sa dopúšťajú ohavností, títo zostanú vonku (Zjv 21, 8; 22,15). Naopak, obyvateľmi Nebeského mesta budú tí, čo na čele budú mať meno, pečať živého Boha, teda tí, čo sú zapísaní v knihe života a prišli z veľkého súženia. Taký človek bude jesť zo stromu života a skrytej manny, jeho meno nebude vymazané z knihy života a druhá smrť mu neublíži. Sú tu ľudia s palmou víťazstva, ktorí nemilovali svoj život na smrť, vybielili si svoje šaty v Baránkovej krvi a budú spievať pieseň víťazného Baránka. „Kto má uši na počúvanie, nech počúva, čo Duch hovorí Cirkvám!“ Túto výzvu v Apokalypse až sedemkrát opakuje sv. Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos.
Bez súženia to nepôjde, ale máme garantované zhora, že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávať sa s definitívnou budúcou slávou, ktorá sa ma na nás zjaviť v Kristovi Ježišovi. Staronové rajské vábenie jedného a toho istého starého hada, že sloboda je vo veciach, ako v prípade tzv. vakcíny, sme odhalili. Vieme, že atrapy slobody ponúkané svetom, ktorý je v moci Zlého, nami síce môžu zalomcovať, ako neustále pokušenie, ktoré sa zmení na nátlak: „nastav rameno a budeš žiť!“. Ten, ktorý je v nás, je väčší ako ten, ktorý je vo svete a preto: „Pred nepriateľom ochráň nás, svoj pokoj daj nám v každý čas; nech vždy pod tvojím vedením vyhneme vplyvom škodlivým.“ Odkiaľ dnešní svedkovia Pravdy, počúvajúc Jeho hlas (Jn 18,37), postupne čeliac perzekúciám „svedkom Covidovým“, dostávame silu nevymeniť spoločenské výhody a bezstarostný život za zradu svedomia? Od Toho, čo všetci pred nami. Z mystickej skúsenosti Táborského svetla. Dovolávajme sa jej, patrí nám.
Majster Záborský zdôrazňuje lásku ľudí k Bohu: „Často sa pýtam ľudí, čo treba robiť, aby sa dostali do neba. Väčšina žiaľ nevie, že treba „milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a zo všetkých síl a blížneho ako seba samého“. Teda zjednotiť sa s ním. To je ideál, ktorý sa snažím uskutočňovať a často ho na svojich obrazoch vyjadrujem ako úzku cestu a tesnú bránu do neba.“ Ak toto pochopíme, naozaj platí realita otvoreného Neba, z ktorého vystupuje Nebeský Jeruzalem, naša skutočná a večná vlasť, kde „Ti (Otče) neprestajne spieva na chválu plesajúci zástup našich bratov a sestier; za nimi sa aj my radostne ponáhľame na našej pozemskej púti, vedení svetlom viery“ (pieseň vďaky O sláve nebeského Jeruzalema).
