Bomby na Starej Lehote – tragédia 22. augusta 1944 (77. výročie)

PhDr. Martin Lacko, PhD. , 27.8.2021

V týchto dňoch, v súvislosti s výročím udalostí 29. augusta 1944, častejšie počúvame o rôznych vojnových hrôzach. V úzadí však trvale ostáva jedna z kategórií obetí, a to obete amerického bombardovania Slovenska. Táto kategória obetí ostala nielen mimo akéhokoľvek odškodnenia, ale aj mimo politickej a mediálnej pozornosti. Ba v posledných rokoch sa stáva tabu aj v odborných historických inštitúciách.

Jeden z mnohých prípadov sa odohral v malej podhorskej obci Stará Lehota pri Piešťanoch. V nedeľu 22. augusta 2021 od tragédie uplynulo presne 77 rokov, miestni farníci a občania si ju preto pripomenuli malou pietnou spomienkou za účasti miestneho starostu, p. farára, historika a vyše troch desiatok obyvateľov obce.

1. Starosta obce Peter Michalka, modrovský farár dp. Jozef Drobný a historik Martin Lacko

Zväzy amerických bombardérov, ktoré svoje bomby sypali na vojenské, ale aj civilné ciele na území Nemecka, prelietali nad Slovenskom už pred rokom 1944. Od 16. júna 1944, keď Američania prvý raz bombardovali Bratislavu, sa však na zozname ich vojnových cieľov ocitol aj štát pod Tatrami. Okrem cielených útokov na priemyselné, vojenské či civilné objekty dochádzalo aj k rôznym nehodám, nešťastným náhodám, ale i rôznym „zábavkám“ pilotov, keď ich ostreľovanie či bomby ničili ciele, ktoré s vojnovým úsilím nepriateľskej strany nemali nič spoločné. Tak napr. v júli 1944 americkí stíhači ostreľovali robotníkov pracujúcich na regulácii Váhu v katastri Piešťan. Našťastie, strely ich minuli. Pravdepodobne núdzovo zhodené bomby zaznamenali na blízkej kopanici Dastín, v Hubine i v Prašiciach, no bez škôd. Inak však dopadla Stará Lehota. Z veľkej skupiny bombardérov, ktoré sa vracali z akcie, jedno lietadlo zaostávalo. Amália Petrušová (1934) spomínala: „My sme trhali mak na roli. Ja, mama a suseda Beta Brišková. Oni chodievali do Nemecka a len vtedy voľáko sa vrátili. Ja som ich počítala, koľko ich ide. A jedno išlo pozadku. Tá Beta vtedy hovoria: Henten má buď poruchu alebo voľačo sleduje! – oni to už z Nemecka poznali. Viacej ich išlo, ale to jedno pozadu išlo veľmi ťažko.“ Vzápätí svoj smrtonosný náklad – deväť ťažkých bômb – pilot nasypal priamo do stredu podhorskej obce.

Obete
bombardovania

Stalo sa to napoludnie 22. augusta o 12. 30 hod., v čase letných prác. Na mieste boli mŕtvi štvorročný syn Filipa Dvorského Michal, ktorého zasiahla črepina bomby v momente, keď išiel s krčahom po vodu. Ďalej 18-ročná Janka Ozefovichová, dcéra Jána Ozefovicha, i jeho 44-ročná manželka Mária rod. Dvorská. Zvyšné tri obete boli z rodiny Filipa Bríšku – sedemročná dcérka Anna, jej 37-ročná matka Mária Bríšková, rod. Bríšková, a jej 74-ročná matka Zuzana Bríšková, rod. Dvorská. Bomba ich roztrhala v momente, keď na dvore lámali konope. Filipa Bríšku vytiahli z trosiek jeho domu s početnými zlomeninami; podobne s rozsiahlymi pomliaždeninami aj jeho deti Šimona a Amáliu. Z trosiek domu Michala Juríka vytiahli jeho, manželku, svokru Zuzanu Káčeríkovú a deti Oľgu, Elenu a Johanu. Poranení boli Michal Jurík, mal tržnú ranu, ako aj jeho dcéra Oľga; jeho svokra bola ťažko poranená na nohe. Poštár Michal Turzík ako prvý upovedomil o nešťastí žandársku stanicu v Modrovej, odkiaľ telefonicky zavolali lekárov a záchranné stanice z Piešťan a Nového Mesta nad Váhom. (Na Starej Lehote v tom čase poštový úrad ani telefón ešte nebol). Lekári obetavo poskytovali prvú pomoc raneným, ktorých odvážali do Štátnej nemocnice do Piešťan (Filipa, Amáliu a Šimona Bríškovcov, Michala Juríka, Zuzanu Káčeríkovú a Oľgu Juríkovú). Ľahšie ranení boli Mária Benechová, Alžbeta Dvorská, Jozef Bríška, ktorých lekári ponechali v domácom ošetrení. Niektorým z ranených však ostali aj trvalé následky.

2. Jeden z domov v strede obce zdevastovaných americkou bombou

Jedna z postihnutých, spomenutá Amália Behanová, rod. Bríšková, v roku 2004 na chvíle hrôzy spomínala takto: „Ja som akurát obedovala a mňa prehodil ten tlak cez izbu až k oknu, aj stoličku dolámalo. Bola som zasypaná až po hlavu. Bola som v bezvedomí. Keď ma začali odhrabávať, som sa prebrala. Nohy mi však nemohli vytiahnuť, lebo jednu som mala privalenú s hradou. Aj oko som mala poškodené. Odvtedy ma bolia kríže. Brat mal tiež hradu na krku, aj okenicu, tak ho sprešovalo. Počula som, že kričí. A keď kričal, otec sa prebral tiež. S celou silou išli zo seba tú hlinu striasť, no ale vtedy si celkom zlomili ruku a k tomu sedem rebier… Hrozne dolámaný, ale že to ani necítili. Tak išli pomôcť tomu bratovi, že nadvihnú tehlu, no ruka im len tak odkvacla. ´Syn môj, ja ti nemôžem pomocit´… Keď vstali, videli len tú tmu a hrozné ticho. Len ticho a strašný prašný mrak sa vzniesol po tých bombách… Potom začali kričať: ´Preboha, kde je kto, čo som ostal sám na svete!?´ Vidím tú hrôzu ako dneska a to je už 60 rokov odvtedy…“

Materiálne
škody

Život v obci tragédia natrvalo poznačila. Kronika píše: „Osem bômb zasiahlo obytné domy Filipa Bríšku a Michala Juríka a tieto domy úplne zdemolovalo. Zasiahnutá bola aj obecná cesta pri spomenutých domoch, takže pre veľký kráter stala sa neschodnou, tok potoka bol zastavený, záhrady za domami boli tiež spustošené. Kamene a črepiny bômb ničili strechy v okruhu asi 600 metrov.“ Ťažko či ľahšie poškodených bolo až 42 rodinných domov, zásahom utrpeli aj verejné objekty –  kostol, fara, no najmä škola. Niektoré domy boli zničené úplne, iné poškodené tak, že boli neobývateľné. Ľudom aj chudobnej obci vznikli veľké škody aj na majetku, hospodárskych zvieratách a záhradách. V Štátnom archíve v Trenčíne sa zachoval aj oficiálny zoznam škôd. Trojčlenná obhliadacia komisia pod vedením starostu Pavla Juríka ich po obhliadke 29. augusta 1944 vyčíslila na viac ako pol milióna slovenských korún – presne 598,050 Ks. Najväčšie škody utrpelo gazdovstvo Filipa Bríšku (150 tis. Ks), potom Jána Ozefovicha (100 tis. Ks), Michala Juríka (80 tis. Ks), Štefana Ozefovicha (60 tis.), ich domy boli zničené úplne.

Pohreb

Spoločný pohreb obetí sa konal 24. augusta o 9. hod.za účasti obrovského množstva ľudí zo širokého okolia. Úrady zastupoval novomestský okresný náčelník Eugen Rakovský a škôldozorca Július Celder. Obrady viedol modrovský farár Rudolf Rummel; Stará Lehota bola v tom čase už uprázdnenou farnosťou. Jeho spolucelebrantom bol Ľudovít Czaudt(1875, Žemberovce), ktorý bol farárom v Hrádku, no ešte v r. 1910 – 1921 starolehotským farárom a tamojších farníkov si veľmi obľúbil.

3. Najsmutnejší pohreb v dejinách obce bol 24. augusta 1944

Zabudnutá
pamiatka

Tesne po tragédii pre postihnuté rodiny spravili obce hrádockého notariátu zbierku, ktorej výnos putoval najviac postihnutým rodinám. Onedlho však udalosť upadala do zabudnutia. Už týždeň po tragédii vypuklo totiž povstanie a prišlo nové krviprelievanie, v dôsledku ktorého sa štát ocitol v kríze. Po roku 1945 a obnove Československa pamiatka nevinných obetí bômb bola pre štát už bezvýznamnou. Na rozdiel od rôznych partizánov sa ich pamiatka nepripomínala – vtedajší režim v nich totiž nenašiel žiaden revolučný či „československý“ prvok. Obete nemali ani pamätnú tabuľu. Tú dostali na budove obecného úradu až v r. 1994.

4. Pamiatku obetí pripomína pamätná tabuľa na obecnom úrade z roku 1994

Preživší poškodení sa nedostali do žiadnej z kategórii občanov, ktorých po r. 1990 odškodňovali za vojnové krivdy. Keď sa Amália Behanová v roku 1999 obrátila na Úrad vojnových poškodencov v Bratislave, dostala odpoveď, že odškodnenie je určené len pre väzňov koncentračných táborov, rasovo a politicky prenasledovaných, a na obete bombardovaní sa nevzťahuje.

5. Pohľad na účastníkov spomienky pred obecným úradom v Starej Lehote 22. 8. 2021

Zdroje fotografií: Filip Petruš (č. 1, 2, 4, 5)

Zbierka Amálie Behanovej (č. 3)