Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec
Ján Vojtaššák je nepochybne jednou z najvýraznejších postáv slovenských dejín 20. storočia. Do historickej pamäti národa sa zapísal ako kňaz a biskup hlbokej viery a bezpodmienečnej oddanosti a lásky k Bohu, ku Katolíckej cirkvi a k svojmu slovenskému národu. Hoci nemal vyššie teologické vzdelanie, stál na pevnom fundamente viery a živého vzťahu k Bohu, ktorý mu vedno s prirodzeným intelektom a pevným sentire cum Ecclesia umožnil, aby si aj v najzložitejších situáciách väzenia, fyzického a psychického nátlaku a izolácie dokázal v duchovných veciach uchovať vzácne sapere discernere, teda schopnosť rozlišovať pravdivé od nepravdivého, preniknúť k podstate vecí a spoznať to, čo katolík chápe ako Božiu vôľu, a tiež prekvapivú pružnosť intelektu i srdca a vnútornú silu, z ktorej čerpal aj jeho prirodzený sklon reagovať na výzvy a ohrozenia skôr priamym, odvážnym odporom než diplomatickým lavírovaním, skláňaním hlavy či kompromismi.
Tieto mravné i osobnostné vlastnosti, nekompromisná katolíckosť a slovenskosť, odvaha pozdvihnúť hlas aj vtedy, keď zdanlivo neexistovala ľudská nádej na úspech, osobná nenáročnosť a súčasne veľká citlivosť voči biede a nespravodlivosti páchanej na druhých a napokon prekvapivá otvorenosť mysle i srdca, vďaka ktorej aj v najvyššom veku a po rokoch izolácie nezostal tkvieť v minulosti, ale s nádejou hľadal nové riešenia pre budúcnosť, urobili z Vojtaššáka, ktorého už politické elity prvej československej republiky považovali za nepohodlného biskupa stojaceho v ceste odkresťančeniu i odnárodneniu Slovenska, v očiach československého komunistického režimu jedného z najväčších nepriateľov, ktorého bolo treba za každú cenu zlikvidovať. Nebolo náhodné, že jedným z prvých počinov obnoveného československého štátu v roku 1945 bolo Vojtaššákovo uväznenie, ani to, že práve spišský biskup sa ocitol v trojici slovenských biskupov, ktorí boli v januári 1951, v jedinom súdnom procese proti trom katolíckym biskupom naraz, aký sa kedy v moderných dejinách Katolíckej cirkvi konal, odsúdení na drakonické tresty a že mu do smrti nebolo dovolené vrátiť sa na milované Slovensko, ale bol prinútený umrieť v internácii v cudzom českom prostredí.
Menovanie na spišský biskupský stolec
Dlhú, plodnú, ale aj tŕnistú biskupskú službu Jána Vojtaššáka po desaťročia pozorne sledovala aj najvyššia cirkevná autorita, ktorá po prvýkrát spoznala meno skromného kňaza Spišskej diecézy Jána Vojtaššáka v pohnutých mesiacoch krátko po prvej svetovej vojne, keď sa po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Česko-slovenskej republiky slovenský národ i Katolícka cirkev na Slovensku ocitli na vážnej historickej križovatke. Nepočetná slovenská politická reprezentácia a národne zmýšľajúce katolícke kňazstvo, a v jeho radoch aj farár v oravskej Veličnej Ján Vojtaššák, privítali tieto prevratné politické zmeny s úprimným nadšením, pretože v nich videli záchranu pred tvrdým nacionálnym útlakom a uskutočnenie národných a politických slobôd, za ktoré slovenská politika v Uhorsku dlhé desaťročia bez úspechu bojovala.
Radosť z novej slobody však čoskoro zakalilo bolestné poznanie, že české politické a intelektuálne elity ako nositelia nového štátu nevnímali republiku ako štát dvoch rovnoprávnych národov, ale ako obnovený český štát, pre ktorý bolo Slovensko iba geopolitický a doplnkový hospodársky a demografický priestor. Nevyhnutným následkom tohto nazerania bol štátny centralizmus a unitarizmus a jeho ideologické podložie – záväzná oficiálna štátna ideológia čechoslovakizmu, teda existencie fiktívneho „československého“, v konečnom dôsledku o Slovákov posilneného českého národa. Azda najcitlivejšie Slováci vnímali protikatolícku dimenziu tohto ideologického podložia štátu, ktorá sa v poprevratových mesiacoch prejavila vlnou radikálne protikatolíckej nálady českej spoločnosti a masovým vystupovaním Čechov z Katolíckej cirkvi a v podobe otvorene alebo latentne protikatolíckej orientácie nosných politických a intelektuálnych elít štátu prežívala i v nasledujúcich desaťročiach. Pod vplyvom pokročilej sekularizácie, v českom prostredí tradične silných liberálnych a socialistických ideí, tendencie identifikovať Katolícku cirkev s nemilovaným rakúskym štátom i v dôsledku hlboko zakorenených vplyvov národného dejepisectva, ktoré videlo vrchol českých dejín v husitstve a ich zmysel zoštylizovalo do polohy protirímsky a protikatolícky zaostreného mesianistického poslania uskutočňovateľov pokroku, videla česká spoločnosť v Katolíckej cirkvi národného a svetonázorového nepriateľa českého národa a v zrode národného štátu historickú príležitosť prekonať jej dedičstvo a nahradiť ho modelom laicistického štátu založeného na rozluke, ale zároveň si uchovávajúceho rozsiahle práva in ecclesiasticis, alebo modelom národnej cirkvi v štátnej službe ako dovŕšením národno-štátnej emancipácie.[1]
Na tvrdý stret so silnou sekularizačnou vlnou a novým ohrozením svojej ťažko uchovanej národnej i náboženskej identity neboli slovenskí katolíci pripravení a čeliť mu im bolo o to ťažšie, že Slovensku v dôsledku uhorskej politiky aj na cirkevnom poli chýbala samostatná cirkevnoprávna identita, teda predovšetkým vlastná cirkevná provincia, dostatočné národné i katolícke sebavedomie a hlbšia skúsenosť spoločnej verejnej obhajoby vlastných práv. Nové politické hranice popretínali územia diecéz a rozvrátili cirkevnú správu, kňazi sa v novej situácii neľahko orientovali, v mnohých prežívala neistota a náchylnosť k pasivite a spoliehanie sa na „rozhodnutia zhora“, charakteristické pre uhorský katolicizmus a jeho systém „štátnej Cirkvi“, a bolestne chýbali cirkevné osobnosti schopné postaviť sa na obranu cirkevných záujmov, ale zároveň sa otvoriť potrebnej slovakizácii cirkevného života. Biskupi, ktorí stáli na čele slovenských diecéz, boli s jednou výnimkou neslovenského pôvodu, neovládali slovenský jazyk a odmietali nový štát aj slovenské národné požiadavky a všeobecne boli považovaní za nástroj maďarizácie. Slovenskí veriaci ich síce z úcty k legitímnej cirkevnej autorite rešpektovali, ale nemilovali, a nová štátna moc ich odmietla uznať ako partnera na rokovanie.[2]
Za týchto okolností sa iniciatívy ujali jednoduchí slovenskí kňazi, ktorí vďaka predprevratovej národnej a náboženskej angažovanosti a osobnej bezúhonnosti disponovali patričnou autoritou medzi veriacimi i klérom. Jedným z nich bol aj Ján Vojtaššák, vtedy jeden z najbližších spolupracovníkov najprofilovanejšej osobnosti slovenského katolicizmu tých čias – Andreja Hlinku. Hoci Vojtaššák sa nikdy nestal členom Slovenskej ľudovej strany ani inak nevstúpil na straníckopolitický parket, v pohnutých časoch neváhal verejne vystúpiť na obranu práv Katolíckej cirkvi a slovenského národa. Už v novembri 1918 sa stal prvým podpredsedom Výkonného výboru Hlinkom založenej Kňazskej rady, reprezentantky záujmov Katolíckej cirkvi na Slovensku.[3] Z cirkevnohistorického pohľadu to bola pozoruhodná inštitúcia bez slovenských precedensov i opory v kánonickom práve, ktorá svojím názvom i genézou mohla vyvolať dojem, že vznikla pod istým vplyvom reformných myšlienok šíriacich sa v radoch kléru v okolitých krajinách, ktorá však vďaka svojim nosným reprezentantom zostala striktne vernou katolíckemu učeniu a disciplíne a paradoxne práve vo svojom nezvyčajnom formáte zásadne prispela k tomu, že v zložitých slovenských podmienkach sa situácia Katolíckej cirkvi skonsolidovala a zabránilo sa vyhroteniu vzťahov k novému štátu i dezorientácii slovenského kňazstva a prieniku rôznych reformných ideí do jeho lona. Túto Hlinkovu zásluhu i jeho skupiny si rýchlo uvedomila a pozitívne kvitovala aj Apoštolská nunciatúra vo Viedni a vďaka jej správam i najvyššia cirkevná autorita.[4] Vojtaššák ako jeden z najagilnejších kňazov z Hlinkovej skupiny sa v nasledujúcich mesiacoch zúčastnil na viacerých kňazských stretnutiach a podpísal viaceré pamätné spisy a dokumenty adresované Svätej stolici a odovzdané viedenskej nunciatúre, ktoré Svätú stolicu prosili o skoré usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku, osobitne o menovanie slovenských apoštolských administrátorov do slovenských diecéz, založenie katolíckej bohosloveckej fakulty na výchovu slovenského kléru a o slovakizáciu pomaďarčeného cirkevného života, aby skonsolidovaná Cirkev na Slovensku dokázala účinnejšie plniť svoje pastoračné úlohy, odstrániť smutné dedičstvo uhorských čias, ale aj čeliť tlakom novej politickej moci a sekularizačným výzvam.[5]
………….
[1] K situácii Katolíckej cirkvi po vzniku Česko-Slovenska pozri Hrabovec, Emília: Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych prameňov. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského 2012; HRABOVEC, Emilia: Pio XI e la Cecoslovacchia: un rapporto difficile alla luce delle nuove fonti vaticane. In: Guasco-Raffaela, Alberto (ed.): Pius XI: Keywords, Münster; Zürich : Lit (= Christianity and History 7), 2010, s. 339 – 359; SLAPNICKA, Helmut: Die Kirchen in der Ersten Republik. In: SEIBT, Ferdinand (ed.): Bohemia sacra : Das Christentum in Böhmen 973 – 1973. Düsseldorf : Schwann, 1974, s. 333 – 344; VNUK, František: Katolícka cirkev v 20. storočí na Slovensku a vo svete. Bratislava : Lúč, 2006, s. 128 – 135. Porovnaj aj rozsiahle správy viedenského nuncia Teodora Valfrè di Bonzo kardinálovi štátnemu sekretárovi Pietrovi Gasparrimu, Segreteria di Stato della Santa Sede, Sezione per i Rapporti con gli Stati, Archivio Storico (S.RR.SS., AA.EE.SS.), Austria-Ungheria, pos. 1320, fasc. 519 – 520; Tamže, pos. 1275, fasc. 511; Tamže, pos. 1463, fasc. 590; Tamže, pos. 1332, fasc. 527. K diskusiám o zmysle českých dejín porovnaj PEKAŘ, Josef: Smysl českých dějin : o nový názor na české dějiny, Praha : Nákl. vlastním, 1929; PEKAŘ, Josef: Poznámky. In: Český časopis historický, roč. 18, 1912, s. 130 – 136, 170 – 208; MASARYK, Tomáš G.: Česká otázka. Snahy a tužby národního obrození. Praha : Čas, 1895.
[2] Hrabovec, Emília: Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych prameňov, s. 107 – 194.
[3] Sidor, Karol – VNUK, František: Andrej Hlinka (1864 – 1938). Bratislava : LÚČ, 2008, s. 320 – 325.
[4] S.RR.SS., AA.EE.SS, Austria-Ungheria, pos. 1463, fasc. 590, Valfrè Gasparrimu 1. 5. 1919; Tamže, pos. 1320, fasc. 520, Protocollum conscriptum Zilinae die 5. Maji 1919 a nóta apoštolskej nunciatúry vo Viedni ministrovi Šrobárovi z 21. 5. 1919; Tamže, Cecoslovacchia, pos. 8 P.O., fasc. 9., Sessione della S.C. AA.EE.SS. N. 1249, 12. 4. 1922, Ponenza. Porov. tiež HRABOVEC, Emília: Andrej Hlinka – kňaz a politik očami Svätej stolice 1918 – 1927. In: LETZ, Róbert – MULÍK, Peter a kol.: Pohľady na osobnosť Andreja Hlinku, Martin 2009, s. 129 – 131.
[5] S.RR.SS., AA.EE.SS, Austria-Ungheria, pos. 1320, fasc. 519, Valfrè Gasparrimu, 18. 1. 1919; Tamže, Valfrè Gasparrimu, 23. 1. 1919; Tamže, fasc. 520, Protocollum conscriptum Zilinae die 5. Maji 1919 a nóta apoštolskej nunciatúry vo Viedni ministrovi Šrobárovi z 21. 5. 1919; HRABOVEC, Emilia: Der Heilige Stuhl und die Slowakei 1918 – 1922 im Kontext internationaler Beziehungen. Frankfurt am Main e.a. (Wiener Osteuropastudien. Schriftenreihe des Österreichischen Ost- und Südosteuropa Instituts 15) : Peter Lang Verlag, 2002, s. 75 – 97.
