piatok, 29 marca, 2024
spot_img

Andrej Hlinka v slovenských dejinách

(Príhovor pri 80. výročí úmrtia Andreja Hlinku v Historickej budove NR SR 16.8.2018; vyšiel v Literárnom týždenníku 5.9.2018)

Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec

Kto chce iný národ ovládnuť a asimilovať, ten mu vezme dejiny, presnejšie historickú pamäť a historické povedomie ako základné piliere identity a orientácie v eminentne historickom ľudskom časopriestore a nahradí ich vlastnými, politicko-ideologicky zmanipulovanými obsahmi. Ako už pred poldruha storočím napísal Štefan M. Daxner, jedna z nosných osobností slovenského politického myslenia 19. storočia, „pravda a práva národov bez moci nemajú garanciu svojho jestvovania. A to je tak oproti každej vláde, neuznávajúcej nad sebou svätosť a svrchovanosť zákona mravného.“ Tieto slová dobre vystihujú, že uplatnenie práv národov vrátane práva na slobodné hľadanie pravdy o dejinách má dva základné predpoklady: materiálnym predpokladom je primeraný politicko-inštitucionálny rámec, spravidla garantovaný vlastným národným štátom, morálnym predpokladom je ukotvenie v morálnom zákone, ktorý je zárukou úcty k pravde. Slovákom v dôsledku dlhodobej absencie vlastnej štátnosti či akejkoľvek podoby politickej autonómie politická moc chýbala a s ňou aj prirodzený rámec schopný zaštítiť slobodné poznávanie koreňov svojej identity, zatiaľ čo vládnuce neslovenské moci videli práve v (de)formácii historického povedomia Slovákov jeden z najúčinnejších nástrojov ich kultúrnej a duchovnej asimilácie. Tieto tlaky rástli a rastú v priebehu sekularizačných procesov, ktoré pozbavujú spoločnosť väzby na morálny imperatív.

Obeťou tohto ideologického inžinierstva bola po desaťročia aj jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, Andrej Hlinka, ktorého pamiatka mala byť naveky pochovaná. V roku 1945 o tom rozhodli tí, ktorí sa i po smrti báli sily jeho osobnosti a príťažlivosti jeho programu. Politicko-ideologických mocipánov sa odvtedy na Slovensku vystriedalo viacero, niektorí boli v nevraživej damnatio memoriae takí dôslední, že nechali zničiť ešte aj Hlinkove šaty, ba možno aj telo v hrobe, Hlinkovu pamiatku z pamäte národa však vytlačiť nedokázali. Bola ako spodný prúd, ktorý v časoch skúšok a prenasledovaní tiekol nečujne a neviditeľne, aby spontánne vyrazil na povrch, len čo sa na ňom otvorila malá puklina politickej slobody.  

Keď mladý kňaz Andrej Hlinka v deväťdesiatych rokoch 19. storočia vstúpil na javisko slovenských dejín, slovenská politika prakticky neexistovala. Na Slovensku bola hŕstka vysoko vzdelaných a národne zmýšľajúcich mužov, ktorí však nedokázali osloviť masy národa, a boli tu masy zväčša jednoduchého slovenského národa, ktoré nerozumeli učeným traktátom, ale museli čeliť sociálnej biede, masovému vysťahovalectvu, maďarizácii a absencii elementárnych národných a politických práv, inými slovami situácii, keď živorili ako nádenníci vo vlastnom dome, ale pomôcť si nevedeli.

Hoci Hlinka sám bol vzdelaný muž, ako človek hlboko zrastený so svojím národom rýchlo pochopil, že slovenskú politiku zo závozu pasivity a národ z biedy nevyslobodia zložité politické úvahy intelektuálov ani elegické náreky poetov, ale iba činorodý politický program, ktorý bude vychádzať z charakteru národa a jeho životných potrieb, dokáže ich zachytiť, zmobilizovať a usmerniť, a prejaví sa v konkrétnych politických, sociálnych, kultúrnych a duchovných počinoch. Aj svoje kňazstvo v duchu modernej sociálnej náuky pápeža Leva XIII. i v logike slovenských dejín nevnímal iba ako službu pre spásu nesmrteľných duší, ale aj ako spoluzodpovednosť za ich časné blaho, za praktické uplatňovanie katolíckeho svetonázoru a uskutočňovanie prirodzeného práva a spravodlivosti pre slovenský národ. Už ako mladý kňaz začal preto zakladať hospodárske a potravinové spolky, úverové družstvá a napokon i Ľudovú banku, dvíhať ľud duševne, ale aj hmotne, prebúdzať a burcovať ho k sebaobrane: „Národy holubičie nestoja fajku tabaku a veľká škoda bola poetovi o nich básniť”, písalo sa v Hlinkom redigovaných Ľudových novinách. „Slováci si nikdy «nevyplačú» slobodu, ale si ju musia vytrvalou prácou vymôcť. Našu organizáciu budeme musieť čím najužšie spojiť s otázkou chlebíka, výživy a hmotných záujmov, lebo ináč nás ľud zas neporozumie a my zas ostaneme sami.“

Keď po rozchode s Uhorskou ľudovou stranou v roku 1905 Hlinka spoluzakladal Slovenskú ľudovú stranu, bola to hodina zrodu prvej masovej slovenskej politickej strany a modernej slovenskej politiky. Strana vystúpila s programom, ktorý nadviazal na politické dedičstvo predchádzajúcej štúrovskej a matičnej generácie, ale zároveň ho postavil na nový moderný fundament. Bol hlboko ukotvený v kresťanstve ako základnom pilieri identity národa, žiadal uskutočnenie politických a jazykých práv pre slovenský národ, ale tiež uplatnenie moderných demokratických a sociálnych požiadaviek, teda spájal úctu ku kresťanskej identite s úctou k národu a s obranou jeho práv s hlbokým zmyslom pre sociálnu spravodlivosť a s britkou kritikou bezbrehého zbožštenia zisku ako jediného kritéria ľudskej činnosti, zaväzujúc vlastníctvo i ekonomické aktivity povinnosťou rešpektovať Božie príkazy, platiť spravodlivú mzdu a vytvárať spoločné dobro pre všetkých. Tieto tri piliere, vyplývajúce z katolíckej sociálnej náuky, zostali pre Hlinku po celý život v integrálnej jednote.

V národe, ktorému už intelektuáli bolestínsky predpovedali zánik, dokázal Hlinka zburcovať nevídané energie, zrozumiteľným jazykom zmobilizovať desaťtisícové zástupy. Ľudia išli za ním, lebo cítili, že je jedným z nich, že vyjadruje ich bolesti, že neváha pre nich obetovať vlastný prospech a slobodu a prebúdza v nich nádej. Už niekoľko mesiacov po vzniku Slovenskej ľudovej strany sa na jej kandidátke dostalo do uhorského parlamentu viac slovenských poslancov, než kedykoľvek inokedy v dejinách uhorského parlamentarizmu. Aj preto také nenávistné reakcie uhorsko-maďarského establishmentu, politické procesy, väzenia, cirkevné suspenzie, až po černovské krviprelievanie. Nikdy nie je tlak politického režimu taký tvrdý ako vtedy, keď cíti, že stráca pôdu pod nohami.

Najneskôr koncom prvej svetovej vojny sa uhorský historický príbeh naozaj chýlil ku koncu a opäť to bol Hlinka, kto na rozdiel od svojich ustrašených, na budúcnosť nepripravených, rizika a neistoty sa obávajúcich, a preto radšej vyčkávajúcich a mlčiacich, alebo ešte v novembri 1918 s Budapešťou vyjednávajúcich politických súputníkov prehovoril jasnou rečou a držiac sa Kristovho príkazu: „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie!” (Mt. 5, 37) na stretnutí vedúcich národných pracovníkov v Turčianskom Sv. Martine 24. mája 1918 otvorene vyhlásil: „Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k želanému cieľu. Tu je doba činov… Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Andrej Hlinka a vedno s ním aj nepočetná slovenská politická reprezentácia a národne zmýšľajúce katolícke kňazstvo privítali rozpad Uhorska a zrod Česko-Slovenska s úprimným nadšením, pretože v ňom videli záchranu pred tvrdým nacionálnym útlakom a uskutočnenie národných a politických slobôd, za ktoré slovenská politika v Uhorsku dlhé desaťročia bez úspechu bojovala. Ako si Hlinka postavenie Slovenska v novom štáte predstavoval, o tom svedčí rezolúcia, ktorú 17. novembra 1918 odhlasovalo ním zvolané ľudové zhromaždenie v Ružomberku a potom aj na iných miestach: „Žiadame si na základe samourčovacieho práva národov vybudovať na území Slovákmi obývanom samostatný slovenský štát v rámci ľudovej republiky česko-slovenských zemí.” Na rozdiel od zmätočnej Martinskej deklarácie, ktorej pôvodina sa stratila a ktorej známa verzia nehovorí o slovenskom národe, ale o kadejakých kmeňoch a vetvách, to bolo jasné vyhlásenie, ktoré pre zvrchovaný národ vindikovalo právo autonómne si určiť svoj politický osud.

Radosť z novej slobody čoskoro zakalilo bolestné poznanie, že české politické a intelektuálne elity ako nositelia nového štátu nevnímali republiku ako štát dvoch rovnoprávnych národov, ale ako obnovený český štát, pre ktorý bolo Slovensko iba geopolitický a doplnkový hospodársky a demografický priestor. Nevyhnutným následkom tohto nazerania bol štátny centralizmus a unitarizmus a jeho ideologické podložie – oficiálna štátna ideológia čechoslovakizmu, teda existencie fiktívneho „československého“, v konečnom dôsledku o Slovákov posilneného českého národa. Citlivo Slováci vnímali aj sekularizačnú dimenziu tohto ideologického podložia štátu, ktorá sa v poprevratových mesiacoch prejavila vlnou radikálne protikatolíckej nálady českej spoločnosti a v podobe otvorene alebo latentne protikatolíckeho konsenzu nosných elít štátu prežívala i v nasledujúcich rokoch.

Hlinka rýchlo vycítil nové ohrozenie ťažko uchovanej národnej a duchovnej identity Slovákov. Apoštolskému nunciovi vo Varšave Achillemu Rattimu, neskoršiemu pápežovi Piovi XI., sa v septembri 1919 zdôveril, že keď sa nič nestane, čo by zvrátilo politické a svetonázorové tendencie v mladej republike, tak Slováci najneskôr do päťdesiatich rokov stratia vieru aj národný charakter. Tak ako za Uhorska, Hlinkovou odpoveďou na nové ohrozenia však neboli lamentácie, ale činy: obnovenie Slovenskej ľudovej strany, ktorú potom až do svojej smrti viedol a ktorú od parlamentných volieb 1925 volila absolútna väčšina Slovákov, a intenzívny zápas za autonómiu Slovenska. Jeho cieľom bol zvrchovaný, hospodársky konsolidovaný, kultúrne vyspelý, vo svojich duchovných koreňoch a tradíciách ukotvený slobodný a sebavedomý národ. Hlinkov zápas za autonómiu síce vtedy ešte stál na platforme česko-slovenskej štátnosti, ale už svojím dôrazom na zvrchovanosť slovenského národa ju ipso facto presahoval. Sám Hlinka to neraz priznal, keď na pôde parlamentu alebo v rozhovoroch s novinármi vyhlásil, že národ je viac ako štát, svoje prirodzené práva si bude nárokovať „aj za cenu republiky” a nieto národa, „ktorý by nechcel vlastný štát”.

Dve desaťročia autonomistického zápasu sa neobmedzovali iba na ústavnoprávne úsilia, československým parlamentom dlhodobo ignorované, ale boli vyplnené dlhým radom každodenných bojov, ktoré prinášala politická realita dňa: zápasom proti likvidácii slovenského priemyslu, proti nezamestnanosti a nespravodlivým daňovým exekúciám na Slovensku, za zrovnoprávnenie dopravných tarifov, znevýhodňujúcich slovenský obchod a priemysel, za práva slovenčiny na Slovensku a za uchovanie čistoty slovenského pravopisu, ktorému profesor Václav Vážný vnucoval bohemizačné pravidlá, za slovenský charakter slovenských škôl a kultúrnych inštitúcií, proti vnucovaniu cudzích ideológií, za upevnenie náboženského života národa, slovakizáciu cirkevných inštitúcií a ustanovenie slovenskej cirkevnej provincie ako cirkevnoprávneho vyjadrenia slovenskej individuality. V roku 1932 v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia Hlinka takto komentoval hospodársku situáciu na Slovensku:

Váš krutý centralistický režim obviňujem tu pred tvárou vzdelanej Európy… zničili ste už takmer Slovensko celé, podťali ste jeho hospodárske žily… Ja tvrdím, že Slovensko nielen pre krízu, ale hlavne pre vašu bezhlavú a protislovenskú hospodársku politiku je priamo na pokraji hospodárskej záhuby… Veľká čiastka slovenského priemyslu je odbúraná, zničená a istá čiastka zastavuje alebo obmedzuje prácu… Za posledné tri roky sa do našej republiky doviezlo zo zahraničia za vyše miliardu Kčs železnej rudy, zatiaľ čo železno-rudné bane na Slovensku zastavujú prácu a tisíce robotníkov zostáva bez zamestnania. Podobne je to aj so slovenským drevom. Slovenské drevo hnije neodpredané v lesoch, tisíce našich robotníkov je bez práce a zatiaľ do našich celulóziek a papierní dováža sa drevo zo zahraničia… Som toho presvedčenia, že náprava dnešných pomerov môže nastať len radikálnou zmenou celého systému.

Hlinka mal nepochybne mimoriadny politický talent, bol vynikajúci organizátor, majstrovský publicista, ostrovtipný rečník. Do slovenskej politiky vniesol prvok vzdoru, odhodlanosť a odvahu hájiť pravdu bez ohľadu na osobné riziko, čeliť akokoľvek vplyvnému protivníkovi s úctou, ale bez najmenšej servilnosti, nekompromisný idealizmus a osobnú nenáročnosť (ani v časoch najväčšej politickej slávy nevlastnil naraz viac než dve reverendy – jednu na robotný deň, druhú na nedeľu, nikdy nebol na dovolenke) s tvrdým pragmatizmom človeka, ktorý vedel, že najprv treba žiť, až potom filozofovať, že bez hospodárskej postate zostanú Slováci vždy iba krpčiarmi, ktorí sa neuvládzu kultúrne a duchovne pozdvihnúť a ktorých nikto nebude brať vážne, a tiež, že slovenskú politiku možno robiť iba za slovenské peniaze. Dokázal nielen sformulovať moderný slovenský politický program, ale aj nájsť účinné prostriedky na jeho presadenie. Vtedy to bola masová politická organizácia – prvá a najúspešnejšia v slovenských dejinách, ľudová tlač, ktorá prenikla aj do najzapadlejších slovenských kútov, ľudové zhromaždenia, na ktoré prichádzali peši desiatky kilometrov tisíce jednoduchých ľudí, moderné stavovské a hospodárske inštitúcie a organizácie mládeže, ktorá bola Hlinkovou osobitnou láskou, pretože vedel, že národ, ktorý stratí mládež, stratí všetko.  

To, čo však z Hlinku urobilo skutočnú osobnosť slovenských dejín, ktorú národ spontánne vyznačil titulom „otec národa” a za ktorú boli Slováci – ako roľník Štefan Mikuš, zabitý na roľníckom zhromaždení v Trnave na veľkonočný pondelok roku 1921 – ochotní obetovať aj vlastný život, bola predovšetkým mimoriadna mravná sila, ktorá z neho vyžarovala, Boží dar rozpoznať znamenia čias, bezpodmienečne sa stotožniť so svojím národom, vycítiť jeho ohrozenie, do politickej reči pretaviť jeho bolesti a túžby, prebudiť v ubiedených, ponížených a otupených ľuďoch nádej a vieru v lepšiu budúcnosť a vernosťou v slovách i skutkoch až za hranicu vlastnej slobody a sebaobetovania túto dôveru a nádej nikdy nesklamať.

Hlinka chápal politiku ako službu na obranu pravdy, prirodzených práv a slobôd a spoločného dobra, hoci si dobre uvedomoval, že takáto politika – a tým väčšmi v službe malého, ubiedeného národa, ktorý nedisponoval silou a prostriedkami, aké by na veľkom politickom parkete dokázali zavážiť –, bola tŕnistá cesta na kalváriu, na ktorej sa neodmeňovalo úradmi a sinekúrami, bohatstvom a pohodlným životom, ale fackami a kopancami, ohováraním, zosmiešňovaním, prenasledovaním a väzeniami. Napriek tomu mu nikdy nechýbala odvaha a statočnosť po tejto ceste kráčať, hovoriť a konať nie tak, ako to diktovali menší či väčší mocipáni a ako by mu to bolo zabezpečilo pokojný život v materiálnom zabezpečení, ale tak, ako to prikazovala pravda a dobre formované svedomie.

V uhorských a československých väzeniach strávil Hlinka triapol roka, za jasné slová vo svojich článkoch a prejavoch čelil tlačovým procesom a cenzúre, stal sa terčom viacerých pokusov o atentát, musel znášať cielené vyvolávania rozbrojov, intrigy a ohováračské kampane. Ako kňaza hlboko spätého so svojou Cirkvou ho najbolestnejšie zraňovali, keď prichádzali zo spolitizovaného cirkevného prostredia alebo sa cirkevnú autoritu pokúšali inštrumentalizovať, dobre si uvedomujúc, že najúčinnejšou zbraňou proti zbožnému slovenskému človeku bol politický či asimilačný tlak legitimizovaný cirkevnou autoritou. Politicky motivovaná suspenzia zo strany maďarského spišského biskupa je dobre známa, menej známe je, že pokusy difamovať Hlinku u cirkevných nadriadených vrátane Svätej stolice pokračovali až do konca jeho života. Ešte v apríli 1938 sa československý vyslanec pri Svätej stolici pokúsil pomocou sfalšovaného novinového článku dosiahnuť, aby Vatikán proti svojmu kňazovi zasiahol.

Svätá stolica mala však kňaza a politika Andreja Hlinku v úcte a nenechala sa politicky zneužiť. Pápež Pius X. v roku 1909 nepotvrdil Hlinkovu cirkevnú suspenziu, jeho nástupcovia Benedikt XV. a Pius XI. chceli po vzniku Česko-Slovenska Hlinku, „svätého Pavla so šabľou v ruke”, ako ho s rešpektom nazvali, dovedna trikrát menovať na biskupský stolec, aj keď všetky pokusy stroskotali na rezolútnom politickom vete Prahy. V roku 1927 ho pápež aspoň vyznačil zriedkavým titulom infulovaného pápežského protonotára, ktorý kňaza Hlinku oprávňoval pri liturgických sláveniach používať biskupské insígnie. Ani na jar 1938 kardinál štátny sekretár Eugenio Pacelli – budúci Pius XII. – nenaletel na intrigu, ale nechal si skutkový stav sám preveriť, takže politizujúci pražský vyslanec musel odísť naprázdno.

Hoci Hlinka ako každý nekompromisný idealista nevyhnutne vyvolával triedenie duchov, sám nikdy neváhal podať ruku tým, ktorí mohli politicky stáť inde, ale zastávali slovenský záujem, odmietal zhubné konfesionálne rozbroje a bolelo ho, keď sa synovia slovenských matiek v politike nedokázali dohodnúť na najelementárnejších otázkach spoločného národného záujmu a slovenskí politici centralistických strán v Bratislave sľúbili, čo v Prahe nedokázali dodržať, keď sa im pohrozilo stratou mäkko futrovaného politického kresla. Vo chvíľach takýchto sklamaní zvykol bolestne konštatovať, že najväčším nepriateľom Slovákov nie sú cudzí dobyvatelia, najväčšími nepriateľmi sú si oni sami.

Dnešnému človeku, pozbavenému veľkej časti hodnôt a ideálov a kŕmenému pominuteľným konzumom v duchu starorímskeho pohanského panem et circenses, sa hlinkovský profil národnej politiky ako služby v záujme veci verejnej môže zdať vzdialený, patetický, neaktuálny. V skutočnosti je práve pre dnešnú dobu bohatým prameňom inšpirácie. Svojou obdivuhodnou schopnosťou reagovať na výzvy čias a nachádzať účinné prostriedky modernej politickej, kultúrnej a duchovnej mobilizácie, svojím konečným cieľom mravne čistého, kultúrne a hospodársky pozdvihnutého, slobodného a zvrchovaného národa, a predovšetkým vysokým mravným ideálom vernosti pravde a odvahou a statočnosťou pravdu vždy hlásať a podľa nej konať, opportune importune, teda padni komu padni. Spisovateľ Tido J. Gašpar o Hlinkovom odkaze napísal: „Kto by teda prechovával krásnu túžbu dosiahnuť jeho význam v národe a chce na jeho uprázdnené miesto, ajhľa – nech vezme kríž vernej, za všetkých bojujúcej a žertvujúcej, činnej rodolásky a nasleduje ho”.

- Podporte nas -
SÚVISIACE ČLÁNKY

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)